A-La-Carte

Kde tečie mlieko a fazuľa (2005/04)

Mliečna čokoláda je na jednej strane masový produkt a návyková látka pre milióny, na druhej strane neprekonateľná receptúra a možno ten najlepší spôsob, ako definovať "rozplývavosť".


Kde tečie mlieko a fazuľa

Text: Florian Holzer Fotografie: Luzia Ellert
Mliečna čokoláda nie je v podstate ničím výnimočným. Každý s ňou vyrastal, každý si svoju predstavu o čokoláde definoval na základe hnedých tabuliek, dutých veľkonočných zajačikov či vianočných ozdôb zabalených v staniole.
Čokoláda bola mliečna čokoláda, to bolo isté, a nikto si nelámal hlavu nad jej presným zložením, podielom kakaa či otázkou lecitínu. Skôr nad tým, či ju mať radšej s celými lieskovými orieškami, alebo s kúskami, prípadne s náplňou. Bensdorp bol silný na východe, Suchard na západe, Milka napokon všade. Od 80. rokov minulého storočia sa veľké mliečne čokoládové značky Rakúska a Švajčiarska vďaka rôznym fúziám, spojeniam a akvizíciám spojili v koncernoch ako Interfood, General Foods Corporation a neskôr Kraft Jacobs Suchard, ktorý patrí do impéria spoločnosti Philip Morris a radí sa medzi najväčších výrobcov potravín na svete.
V roku 2003 sa v samotnom Rakúsku skonzumovalo približne 80 miliónov tabuliek Milky, obrat skupiny Milka (Côte d’Or, Toblerone, Bensdorp) dosiahol v roku 2002 celosvetovo 30 miliárd dolárov – je teda zrejmé, že v prípade mliečnej čokolády ide skôr o veľké trhové jednotky. „Rakúšania majú radi sladké,“ potvrdzuje aj Anja Obrowsky z tlačového oddelenia koncernu, čo znamená, že trhu s čokoládou v Rakúsku dominuje mliečna čokoláda z približne 80 %. Biela a horká čokoláda tvoria po desať percent, pričom práve pri tmavej, respektíve „ušľachtilej horkej“ čokoláde sa v posledných rokoch objavil obrovský rastový potenciál, „napriek tomu to však zostáva výklenkový produkt,“ upokojuje pani Obrowsky nádeje na priateľské ovládnutie chuti vysokopercentnými ušľachtilými čokoládami.
Nie, pravdepodobne nie. Hoci práve tieto v posledných rokoch objavivšie sa vysokokvalitné horké čokolády s vysokým podielom kakaa a tým – pre čokoládu tak novým a nezvyčajným – dojmom ušľachtilosti a kvality nenechali dominantný trh mliečnej čokolády úplne chladným. To znamená, že tí veľkí pohltili nejeden malý ušľachtilý brand a integrovali ho ako prestížnu značku, ako to bolo napríklad v prípade kalifornského kultového čokolatiéra Scharffenberger (minulý jún ho „vdýchol“ Hershey – 13 000 zamestnancov, štyri miliardy dolárov zisku ročne); alebo že giganti trochu zapracovali na marketingu a vytvorili nové línie, ktoré dokázali uspokojiť túto zjavnú potrebu po čokoládovej kvalite – bez toho, aby sa, samozrejme, púšťali na príliš experimentálny terén: Pri „Noir & Lait“ od Suchardu ide napríklad, pokiaľ ide o prezentáciu aj chuťové zameranie, o kvalitnú mliečnu čokoládu s vysokým podielom kakaa.
Respektíve zbližovanie prebiehalo aj z druhej strany. Totiž tak, že takmer každá zo značiek, o ktorých sa v gurmánskych kruhoch hovorí len s najvyšším rešpektom, začala okrem pokusov o rekordy v koncentrácii kakaa, maratónskeho konšovania a čokoládovania ešte menších, ešte vzdialenejších a ešte špeciálnejších odrôd kakaových bôbov vo venezuelských dažďových pralesoch, vyrábať aj mliečnu čokoládu. Áno, presne tak, mliečnu čokoládu, ktorá bola doteraz vždy považovaná za tabuľku pre „sladkú plebs“, za čokoládovú gurmánsku antitézu. Amedei, Domori, Bonnat, Weiss, Cluizel, Rovira, Slitti, Pralus a samozrejme aj Valrhona – svätec a priekopník v segmente luxusných čokolád – miešajú svoje ušľachtilé bôby so sušeným mliekom.
Možno preto, že spolu má byť to, čo k sebe patrí. Podľa Wernera Meisingera ušľachtilé čokoládové manufaktúry vždy vyrábali mliečne čokolády, ale mohlo by byť, že neboli nápadné, hovorí autor a spoluprevádzateľ známeho špecializovaného obchodu s čokoládou „Xocolat“, „špeciálne čokolády možno trochu zakryli pohľad“. Základný problém v téme mliečnej čokolády a gurmánstva vidí Meisinger v zlom imidži produktu, „ale len preto, že sa desiatky rokov a mnohými robil zle, nie preto, že by bol produkt sám o sebe zlý,“ naopak, mlieko a čokoládu osobne považuje dokonca za fundamentálnu kombináciu.
V každom prípade je podľa Meisingera do určitej miery nová kategória vysokopercentných mliečnych čokolád, s ktorými si pred niekoľkými rokmi talianska spoločnosť Slitti pod označením „Lattenero“ urobila v odborných kruhoch meno. Slitti boli prví, ktorí v tomto smere ukázali cestu, a to celkom úspešne aj pre trpiaci imidž mliečnej čokolády, ako uvádza Meisinger, pri slepých degustáciách svojho „Choco-Lovers Club“ namiešal 65 % Lattenero medzi 70 % hardcore čokolády a napokon sa umiestnila v dobrom strede.
Ako je klasifikácia na tých, ktorí uprednostňujú vysokopercentné plantážne čokolády, a tých, ktorí radšej čerpajú svoje endorfíny z tabuľky mliečnej čokolády, beztak zastaraná, tvrdí Meisinger. Oveľa viac by išlo o to, preskúmať chuťové nuansy a zmysluplné kombinácie, „ktorá čokoláda je správna pre niekoho, kto rád pije vyzretý rum, a ktorú čokoládu odporučíme niekomu, kto viac oceňuje pálenku z bazy od Rochelt“. Ale jedno je v každom prípade jasné, a to, že ak človek viac inklinuje k okrúhlym a barokovým chutiam, vysokopercentná čokoláda nemusí byť ideálnou voľbou.
Veľmi zaujímavý projekt mliečnej čokolády mimochodom pochádza aj z Rakúska, a to takzvaná „Tiroler Edle“, spolupráca agrárnej propagátorky Therese Fiegl a landeckého majstra cukrára Hansjörga Haaga: Kým pôvodnou myšlienkou bolo primárne spracovať mlieko starobylého plemena dobytka tirolský šedý dobytok do aromatickej plnosti a naliať ho do kvalitnej kupertúry, v kombinácii sa teraz posunuli o krok ďalej. A nechávajú mlieko – doteraz to bolo 6000 litrov, rozpráva Hansjörg Haag – spracovať v mliekarni Tirolmilch a v podniku v Hartbergu bleskovo na sušené mlieko, ktoré sa potom odvezie do Domori do None v provincii Turín, kde sa konšuje na extravagantnú mliečnu čokoládu v troch stupňoch intenzity kakaa. V princípe je mlieko zo šedého dobytka úplne normálne mlieko, hovorí cukrár, ale v Domori sa pozreli bližšie a zistili, že obsah vápnika je vyšší a výsledok celkovo jemnejší. Že tento projekt mliečnej čokolády s názvom „Purissima“ bude ešte rásť, tým si je Hansjörg Haas každopádne celkom istý, reakcie boli doteraz takmer bez výnimky pozitívne, len veľmi zriedka prichádzali reklamácie kvôli „inej chuti“ – čo by však bolo v istom zmysle tiež vyznamenanie.
Vo Švajčiarsku sú podľa Meisingera presvedčení, že dokážu rozoznať kvalitu a pôvod mlieka v čokoládach, on to však považuje za legendu, „už je ťažké rozoznať bôb, mlieko rozhodne nie je esenciálne“. Okrem možno v prípade Chocolina, avantgardného čokoládového projektu, ktorý iniciovala chovateľka oviec Gerlinde Hofer pred tromi rokmi s tamswegským majstrom cukrárom a pekárom Johannom Georgom Hochleitnerom: Mliečna čokoláda z ovčieho mlieka. Tento výnimočný produkt – ovcu je mimochodom celkom cítiť – sa vyrába vo firme Manner vo Viedni, v súčasnosti jedinej čokoládovni v Rakúsku (iné sú už v pláne alebo v konečnom štádiu). Možno začiatok novej kategórie s názvom „Weird Milk-Chocolates“, ktoré by sa potom mohli vyrábať z kozieho, kobylieho, byvolieho, kengurieho a ťavieho mlieka – zabalené ako výber v pekne navrhnutých kartónoch, ktoré sa potom možno budú volať „Noemova archa“.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!