A-La-Carte

O čom snívajú čašníci (2004/3)

Kuchári a čašníci sú prirodzení nepriatelia v gastro-scéne. V malom vesmíre medzi panvicou na vyprážanie a dezertným príborom sa toho, ak sa pozriete bližšie, deje naozaj veľa. A ako inak v prírode, ide o potravu, konkurenciu, hierarchiu (tú časť o rozmnožovaní tentoraz radšej vynechajme).


O čom snívajú čašníci

Text od Evy Rossmann Ilustrácia: Auge
Vlastne je to nefér, ak o čašníkoch píše niekto ako ja. Pretože ja pracujem v kuchyni. Je jasné, že zastávam názor, že bez dobrej kuchyne to nejde. Musím však priznať, že existujú podniky, kde to funguje nejako inak. Sú prasknuté vo švíkoch, a to nemôže mať nič spoločné s kulinárskym zážitkom. Pri jedle ide predsa len aj o ilúziu a dobrí čašníci ju vedia vytvoriť. Je rozdiel, či sa k stolu vlečie starý čašník a polievku s paradajkami položí tak, že vyteká cez okraj taniera, alebo či tú istú polievku prinesie majster (maître), ktorý ju elegantne a starostlivo, takmer nežne naservíruje s malým, ale v žiadnom prípade nie poníženým úklonom a tajomným úsmevom, akoby nič nebolo lepšie ako táto polievka a akoby ste boli z mnohých jediným vyvoleným hosťom. Aj keď to ešte zďaleka nemusí znamenať, že ten starý pán je v každej situácii vznešený.
Sú takí, ktorí dokážu uspokojiť aj tých najkomplikovanejších hostí a zároveň kopnutím do členka vyzvú učňa, ktorý upadol do spánku v stoji, aby vymenil popolník. Nehovoriac o určitých vtipoch, ktoré má nejeden majster v talóne, keď stojí minútu na chodbe a usrkáva si zo svojho – dúfajme – nealkoholického nápoja. Ak sa výnimočne netočia okolo párenia a všetkého, čo k tomu patrí, potom sú o kuchároch. Čo je kuchárska čiapka? Pokračovanie dutiny. Bruhaha.
Pretože my v kuchyni pracujeme len s objednávkami, desať, dvadsať, tridsať jedál naraz, preboha, čo to má byť? Všetko je už nahodené a zapísané, jednoducho sa to spracuje. A ak to trvá príliš dlho a niečo sa pokazí, kto to schytá? Ľudia v prvej línii.
Potrebujeme našu hlavu na viac, než len na to, aby sme si na ňu dali čiapku, hovoria.
Okrem toho, že aj v servise môžete stretnúť duté hlavy (vraj existujú aj takí, ktorí ani po troch týždňoch nevedia rozoznať grilovanú zverinu od jahňaciny z Veltlínu): Skúste prejsť cez hosťovskú miestnosť so šiestimi stolmi a niesť tri taniere (veľké, elegantné, ťažké, samozrejme, tak sa to dnes patrí). Myslíte si, že ich treba len elegantne položiť tam, kam patria? Áno, ale cestou vás dáma od stola 2 s vlasmi farby kaderníckej blondínky poprosí o čistý látkový servítok, ten jej spadol na zem. Chlapec vedľa nej sa pýta na žltú Fantu, starší pán pri stole 3 by chcel polliter domáceho piva, stôl 4 je ticho a prekvapivo sústredene študuje účet – dočerta, učni alebo výpomocníkovi sa niečo zle zaúčtovalo? –, blondína pri stole 5, ktorá sa prekvapivo podobá na dámu pri stole 2, by chcela vedieť, z čoho pozostáva kôrka na chrumkavo grilovanej rybe a navyše by chcela odporučiť víno, malo by byť suché, ale aj ovocné a nie príliš kyslé.
Vrchný nadčlovek si teda v duchu zapisuje (pretože v rukách má taniere): servítok pre blondínu pri stole 2, chlapcovi namiesto žltej Fanty ponúknuť oranžovú alebo marakujovú limonádu, spýtať sa učňa, či správne zaúčtoval stôl 4, šedivému pánovi s okuliarmi pri stole 3 polliter domáceho piva, blondíne pri stole 5 akékoľvek otvorené biele víno, ktoré nie je príliš suché, a predtým ešte skočiť do kuchyne a opýtať sa, čo sú tie prekliate drobné guľôčky, ktoré majú urobiť kožu divého kapra chrumkavou, prečo si šéfkuchár musí každý deň vymýšľať nejaký nový nezmysel. A samozrejme, tie tri taniere, kvôli ktorým ste vlastne vyrazili, treba naservírovať patrične rýchlo, cielene a s náležitým zanietením. Áno, samozrejme, veľký listový šalát bez rukoly, zato však s pár kúskami marinovaných tekvicových pásikov, ktoré boli pred dvoma týždňami také chutné – hneď prinesiem.
Keď potom zabudne naservírovať domáce pivo, pretože sa snaží zapamätať si, že to chrumkavé grilované obilie na rybe sa volá quinoa, dočká sa len krútenia hlavami. Šesť stolov, to by predsa profesionál zvládol ľavou zadnou, navyše keď má po ruke učňa a stále vidno aj šéfku. Pritom ho znova bolí otlak na pravom malíčku, musí sa postarať o nové topánky, ale kedy sa to podarí, navyše keď sľúbil manželke, že v deň voľna konečne pôjde k jej rodičom, Christu nechce stratiť po tom, čo ho Petra opustila, hoci: v poslednom čase má taký neprítomný pohľad, akoby cez víkend, kým on nie je doma, robila veci, o ktorých on nemá vedieť. Samozrejme, domáce pivo už ide! – Môže sa stať, že sa vám po horúcom kúpeli nôh po polnoci ešte sníva o blondínach, šedivcoch, žltej limonáde, servítkoch a zozname otvorených vín a – ako sa to obilie volalo? –.
Niekedy pomôže už len pohľad mimo hosťa, najprv vybaviť jedno a potom druhé, známe aj ako „stará čašnícka choroba“: pozeranie inam. Vraj však existujú prípady, keď sa to stalo chronickým...
Ani volanie potom vždy nepomôže, človek nemôže len pozerať inam, ale aj nepočuť. A vôbec: To s tým privolaním je veda. „Čašník!“ je v jednoduchých podnikoch celkom možné, v tých takzvaných lepších je výhodou, ak pýtate „Pán vrchný!“, vraj existujú aj márnomyseľní ľudia tejto profesie. Ale ako sa správať k ženskému pohlaviu, ktorého mená nepoznáte?
„Čašníčka“, to ide – ale akonáhle má byť niečo vznešenejšie: „Vrchná“? Alebo ako náprotivok k maître možno dokonca „Maîtresse“? Alebo by sa človek mal držať správneho výrazu „pracovníci v obsluhe“? To znie rovnako lákavo ako „príloha na zasýtenie“ k zemiakovo-hľuzovkovému suflé.
Každopádne, hľadá sa: oddaný génius so zmyslom pre humor a maximálnou flexibilitou, ktorý sám od seba spozná, čo od neho chcete, či ten „dobrý stôl“ v tomto prípade leží v strede, teda v centre diania alebo na okraji, či má byť skôr jasne alebo romanticky osvetlený. O legendárnom vrchnom čašníkovi z veľkej hotelovej reštaurácie sa hovorí: Dáma telefonuje: „Pán vrchný, potrebovala by som na dnes večer stôl pre 100 osôb, dá sa to?“ – „Samozrejme, milostivá pani, jednoducho spojíme dva 50-miestne stoly.“
Prečo sa niekto stane čašníkom? „Stane sa,“ povedal mi jeden na túto otázku, mimochodom dosť dobrý. Mnohým sa to skutočne stalo, ale tak je to asi pri výbere povolania všeobecne. Popri dobrej kondícii patrí k tomu aj určitý talent na sebaprezentáciu, aby sa človek v tomto povolaní cítil dobre. Vrchný Rudi* je vyučený herec a tanečník, ale keď v 60. rokoch nebolo v Belehrade ani vo Viedni dostatok angažmánov, stal sa zo Slobodana Rudiho („Ak si nevieš zapamätať Slobodana, tak mi hovor Rudi, podľa korunného princa Rudolfa.“) a bez toho, aby skutočne zmenil svoju profesiu, vystupuje odvtedy ako čašník. Ak je daná hra dobrá (Dinner for One bolo vlastne napísané pre neho) a publikum je mu (a nám v kuchyni) naklonené, zožne zaslúžené ovácie. Inak je niekedy odkázaný na humor hostí – a kuchynského personálu. Rudi: „Chce biele zemiakové guľáš, ale bez kuriatok.“ – „Chce to s vegetariánskymi škvarkami?“ – „Rob si čo chceš, daj tam čokoľvek.“ – „Ale tie s vegetariánskymi škvarkami máme v ponuke, to si mu o nich nepovedal?“ – „Povedal, samozrejme, ani tie nechce.“ – „ČO POTOM???“ – „Nejaké tárajstvá, rob si čo chceš. Ja to už predám.“ Našťastie si vražedné fantázie ventilujem v kriminálnych románoch. A inak ho máme všetci radi – väčšinou.
Okrem herca možno, podobne ako v klasickej teórii temperamentov, rozlíšiť aj iné typy čašníkov: Existuje „šampión“, všetko vybaví s noblesou, niekedy urobí otočku navyše, žije z toho, že je dobrý, rýchly, elegantný, najlepší – len niekedy je mu pohľad do zrkadla dôležitejší ako pohľad na hostí. „Pomocník“ je dobre vycvičený, trochu bifľoš, v každom, aj zbytočnom prípade podlízavý. „Vidiečan“ má často červené líca, je horlivý a snaživý, niekedy trochu nemotorný, ale vždy s dobrým úmyslom. Pohľad „intelektuála“ je občas zahmlený (čo nemusí pochádzať z myslenia), rád pridáva svoj názor k tomu, čo hovoria hostia, a jeho reč tela dáva najavo, že sa narodil pre niečo lepšie. To v kuchyni nemajú radi rovnako ako tých, ktorí stále chodia so špeciálnymi objednávkami alebo suverénne oznámia: „Stôl trinásť zistil, že hovädzie mäso je tvrdé, ja tiež zistím, že sa to nedá žuť.“ Niekedy má nasledovať horúca pomsta: Vezmete tanier pripravený na servírovanie, na peci ho na jednej strane poriadne rozhorúčite, chytíte ho za studenú stranu a s úsmevom ho podáte vrchnému.
Ale to je stále neškodné oproti skutočným nočným morám v servise, ako napríklad vec s cudzími jazykmi. Maître Walter* nie je len veľmajstrom umenia servisu, ale aj celkom schopný debatovať s ľuďmi iného materinského jazyka: pod podmienkou, že rozumejú nemecky (prípadne anglicky alebo francúzsky). Bol tam elegantný Talian, dokonca z vedenia talianskeho gurmánskeho sprievodcu, stále si veľkým gestom a pretáčajúc očami búšil do pŕs. Možno má problémy so srdcom, snáď nám tu neskolabuje, hlásil Walter znepokojene. Našťastie to bolo inak: Hosť, ktorý mal záujem, počul o Buchingerovom pľúckovom guláši, kde je okrem iného aj srdce, a na to si človek poklopkáva na podčiarknutie toho, čo chce, ľahšie než na slezinu.
Alebo: Dvanásť osôb, ktoré si údajne rezervovali, ale v knihe rezervácií sa nedajú nájsť, a teraz chcú po prvé stôl, po druhé päťchodové prekvapenie (dvaja z hostí sú vegetariáni, jeden neje jahňacinu a staršia dáma má alergiu na cibuľu) a to po tretie s vínnou kombináciou. A šéfkuchár je už od rána nepoužiteľný.
Bolo (napriek tomu) všetko k spokojnosti? Možno dokonca viac než to? Potom existuje okrem mnohých dobrých spôsobov jeden neprekonateľný, ako to oznámiť: prepitné. Na tom sa zhodnú takmer všetci čašníci, bez ohľadu na hodnosť, pohlavie a temperament.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!