A-La-Carte

Korenie života (2021/4)

Soľ dodáva chuť, občas zvyšuje krvný tlak a v každom prípade je nevyhnutná.


Aj keď je nám dnes k dispozícii lacnejšie ako kedykoľvek predtým a v neobmedzenom množstve: soľ je niečo výnimočné, hoci sa môžeme vyžívať v exotickom korení. To najlepšie jedlo by bolo nudné, keby mu chýbala korenistosť soli.

Faktom zostáva, že človek zahynie na nedostatok soli rovnako ako na priveľa soli. „Človek môže žiť bez zlata, ale nie bez soli,“ napísal už rímsky štátnik Cassiodorus pred viac ako 1 500 rokmi. Kým sa pravek ľudstvo živilo výlučne alebo prevažne zvieratami, stačila mu soľ zo zvieracieho mäsa. Keď sa však stalo usadlým a prešlo čoraz viac na vegetariánsku stravu, na stravu z obilia, začala mu chýbať. Ak ju nezískalo zo soľných prameňov, z mora alebo z voľne ležiacich soľných ložísk v skale, muselo nájsť iné spôsoby, ako sa k životne dôležitej soli dostať. Na morskom brehu zakladalo soľné záhrady a čakalo, kým slnko odparí vodu.

Je úžasné, ako skoro sa aj na našom území začali používať vysoko vyvinuté metódy získavania soli. V soľnej komore (Salzkammergut) sa zrejme okolo roku 2 400 pred Kr. zistilo, že niektorý prameň, ktorý vyviera zo soľnej hory, chutí o niečo korenistejšie ako iné vodičky. Vlastne je to morská soľ, ktorú tektonické posuny a presuny dostali do alpskej oblasti. A najneskôr v halštatskej dobe (700–450 pred Kr.) objavili skryté ložiská soli v hore, ku ktorým ľudia prenikali šikmými štôlňami. Soľ mala v tom čase väčšiu cenu ako zlato, za hrsť soli sa dalo dostať celkom veľa. Soľ znamenala moc a bohatstvo – to sa mocní naučili veľmi rýchlo. Habsburgovci urobili zo soľných ložísk v Rakúsku svoj monopol. Soľná komora bola po stáročia vyhlásená za zakázanú zónu, do ktorej sa dalo vstúpiť len s priepustkou.

V histórii hrala soľ dôležitú úlohu: nerast bol zodpovedný za nespočetné historické vývoje a udalosti, vrátane výstavby Erijského prieplavu, Francúzskej revolúcie a indickej kolonizácie Veľkou Britániou, ako aj boja Indie za slobodu.

Takmer každé jedlo sa dochucuje soľou. Soľ zabraňuje uvoľňovaniu organických koreniacich látok z najrôznejších prísad a tým zvyšuje vnímanie chuti. „To však nie je dôvod, prečo sa zelenina zvyčajne varí v slanej vode. Tu soľ plní oveľa dôležitejší efekt. Otvára bunkové steny a tým skracuje čas varenia. Vďaka tomu zostávajú v zelenine dôležité živiny, takže môže ešte lepšie rozvinúť svoj zdraviu prospešný účinok. V prípade strukovín to však tak nie je.

Tu by sa malo soliť až po príprave,“ vie šéfkuchár Joachim Gradwohl. Či už v sladkom, kyslom alebo výdatnom, aspoň malá štipka soli k tomu väčšinou patrí. „Soľ môže zosilniť alebo potlačiť chuť jedla – horká chuť sa oslabí, zatiaľ čo vnímanie chuti umami alebo sladkej soli sa soľou zosilňuje,“ dodáva špičkový kuchár ďalej.

Perzská modrá soľ, himalájska soľ, fleur de sel, čierna lávová soľ, havajská čierna morská soľ, kamenná soľ... Desať percent celosvetovej spotreby soli pripadá na takzvané gurmánske a špeciálne soli. Ktorá soľ je najzdravšia? Chutia drahé soli lepšie?

V zásade bola každá kuchynská soľ, bez ohľadu na to, akú má farbu a odkiaľ pochádza, kedysi len morskou vodou. Aj drahá, ďaleko cestovaná alebo dobre propagovaná špeciálna soľ nie je teda chemicky nič iné ako chlorid sodný.

Najrozšírenejšie sú dva druhy získavania soli, reč je o morskej soli a kamennej soli. Získavanie morskej soli sa historicky praktizuje najdlhšie. Voda z mora sa vedie do takzvaných soľných záhrad, kde sa pod slnečným žiarením pomaly odparuje. Vrchnú vrstvu kryštalických zvyškov tvorí chlorid sodný, ktorý používame ako kuchynskú soľ. V modernom potravinárskom priemysle sa ďalej rafinuje a čistí, pričom sa bohužiaľ vymývajú aj cenné minerály. Podobne je to aj s kamennou soľou. Tá sa však ťaží pod zemou, kde obrovské soľné ložiská svedčia o pravekých, ale medzičasom vyschnutých soľných jazerách.

Hoci himalájska soľ obsahuje navyše trochu železa, lávová soľ uhlík a každá soľ regionálne odlišné obsahy dodatočných minerálov, stopových prvkov, hliny, sadrovca, ďalších solí alebo iných látok. Tieto sú však v pomere množstva zastúpené veľmi málo a tvoria jedno až tri percentá. Pri prepočte na denné množstvo soli drahá špeciálna soľ reálne neprispieva k tomu, aby nás akokoľvek zásobovala dodatočnými látkami pozitívnymi pre zdravie.

Zvláštnosťou morskej soli je soľný kvet, podľa pôvodu nazývaný aj Fleur de Sel alebo Flor de Sal. Ide o tenkú soľnú krustu, ktorá sa tvorí vo veľmi slnečných a veterných dňoch na vodnej hladine a potom sa, väčšinou ručne, zbiera. Vďaka obsahu vody do päť percent je Fleur de Sel vždy trochu lepkavá a tiež nie je jemnozrnná. V chuti rôznych druhov solí sa názory rozchádzajú. Napokon, ako už bolo spomenuté, vždy pozostávajú z veľkej časti z chloridu sodného. Rozpustené vo vode preto chutia takmer všetky soli rovnako (možno si prečítať aj na www.alacarte.at pod titulkom Chutí soľ ako soľ? vo vydaní 2/2006).

„Skutočný rozdiel však môže urobiť zrnitosť soli, ak sa nasype na jedlo až po uvarení. Chuťová intenzita väčších soľných kryštálov, ako napríklad hrubej morskej soli alebo úlomkov Fleur de Sel, môže najmä mäsovým a rybím pokrmom dodať chutný nádych. A: sú aj dekoratívne,“ vysvetľuje Joachim Gradwohl. Ale aj tá najtrendovejšia soľ je väčšinou len soľ...

Jednou z možností, ako soľ rozhadzovať plnými hrsťami, je príprava rýb alebo mäsa v soľnom ceste – očarujúco jednoduché jedlá. Vďaka soľnej hmote zostáva hydina, ryby, ale aj zelenina šťavnaté ako pri žiadnej inej metóde varenia. Jedným z obľúbených jedál Eckarta Witzigmanna je pražma v soľnom ceste. Na to vezmete cca 1,5 kg vážiacu pražmu (zubáč sa tiež výborne hodí). Čerstvo okorenenú rybu pokvapkanú olivovým olejom naplníte čerstvou vetvičkou tymianu do bruška a obalíte hrubou vrstvou hrubej morskej soli. Potom sa ryba položí do žiaruvzdornej formy na lôžko z morskej soli a horná strana sa dodatočne pokryje morskou soľou. Soľ sa opatrne utlačí a pokvapká pár kvapkami vody. Pri 240 °C sa to všetko pečie cca 45 minút v rúre. Následne sa soľná krusta oklepe, ryba vyfiletuje a servíruje pokvapkaná trochou olivového oleja. Soľná krusta sa prirodzene neje. A prosím, čo robiť, keď je jedlo presolené? „Najlepšie začať odznova,“ mieni Gradwohl ľútostivo.

Soľné citróny: Recept od Joachima Gradwohla, Reštaurácia Lilli & Jojo, Gamlitz

Prísady na 1 pohár (cca 750 ml)

8 malých bio citrónov s tenkou šupkou
5 bobkových listov
1 ČL kubébového korenia
1 ČL vanilkového cukru
100 g hrubej morskej soli
60 ml olivového oleja

Príprava
5 citrónov umyjeme horúcou vodou a osušíme. Špičky odrežeme a pozdĺžne krížom narežeme.

Bobkový list, korenie a cukor v mažiari nahrubo rozdrvíme.

Bohato hrubej morskej soli dáme do zárezov citrónov a takto citróny vtlačíme do zaváracieho pohára. Citróny by pritom mali pustiť šťavu. Zvyšnú soľ, bobkový list a korenie, ako aj cukor nasypeme pomedzi ne.

Pohár uzavretý dáme na 24 hodín do chladničky. Medzitým pretrepeme. Zvyšné citróny odšťavíme a pohár doplníme citrónovou šťavou a olivovým olejom. Veľmi dobre pretrepeme a pasterizujeme.

Na tmavom mieste necháme odstáť aspoň 4 týždne.

Tip: Soľné citróny, nakrájané na tenko, sú nádherným ovocným vylepšením pre vegetariánske jedlá, ako aj vhodné kuraťu a jahňacine.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!