Würzzuschlag
Text od Anny Burghardtovej fotografie: Luzia Ellert
Stále stoja na stoloch osvedčených hostincov ako súprava prvej pomoci: klasické soľničky a koreničky, priemyselná soľ zmiešaná s ryžou na ochranu pred hrudkovatením v dôsledku vlhkosti, korenie zvetrané a bez akejkoľvek sily. V núdzových prípadoch toto duo ešte posilňuje charakteristická fľaštička Maggi. Stále znova možno pozorovať tých stravníkov, ktorí bez toho, aby čo i len ochutnali lyžičku, siahnu v spánku po koreničke, aby polievke, rezňu alebo gulášu pomohli vylepšiť chuť; zvyčajne je to viac rituál než zmysluplná kulinárska pomoc.
Korenie a soľ nechýbajú ani v ambicióznejších reštauráciách. Pod značkou Peugeot to samozrejme nejde inak, čím vyššie a náchylnejšie na prevrátenie, tým lepšie. To, čo sa však nachádza v mlynčekoch, často nestojí za tú námahu. Obľúbené „farebné korenie“, zvyčajne ľubovoľná zmes bieleho a čierneho korenia, ako aj červeného – botanicky vzaté – nekorenia, nedokáže jedlo aromaticky vyvážiť ani zvýrazniť jeho ostrosť. Iste, vizuálne je farebné korenie skutočný „hit“ a z hľadiska životného štýlu je to aj tak šikovné, a samotné mletie je predsa taká zábava. Že korenie je veľmi diferencované korenie, sa pri takýchto hračkách často zabúda. Andreas Döllerer zo salzburského Gollingu uvádza vo svojej kuchárskej knihe Neue Heimat až sedem rôznych druhov korenia, navyše od svojich nasledovníkov vyžaduje rôzne stupne mletia, čo v podstate ešte zvyšuje počet jednotlivých korenín.
Horský korenie so svojou citrónovou arómou používa pri kambale, morskom čertovi alebo králikovi, tasmánske korenie so svojou sladkou korenistosťou zasa pri sladkokyslých kombináciách, ako je pstruh s ananásom. Na tmavé mäso sa používa hlavne biele korenie, čierne sa zasa používa pri jedlách zo studeného mäsa, ako je tatarák alebo carpaccio. „Čierne korenie totiž pri opekaní ľahko získa spálenú príchuť,“ má Döllerer skúsenosť. V súčasnosti sa veľa pracuje aj s dlhým korením, „ktoré sa úžasne hodí k divine.“
Salzburský kuchár ukazuje, koľko sa dá vyťažiť z nuáns určitého druhu korenia, ak sa zaoberáte rôznymi arómami. Zdá sa teda, že stále treba navštevovať tých najlepších kuchárov, aby sme pochopili, čo sa skutočne dá dosiahnuť s koreninami. Mať vozový park farebných zmesí totiž ešte neznamená dobrý chuťový výsledok. Pre precízne preskúmanie aromatickej štruktúry jedla, pre chuť, ktorá presahuje obyčajné ohurovanie, sú nevyhnutné vôľa k hĺbke, vytrvalosť a kulinárska reflexia. Aj u Heinza Reitbauera z viedenského „Steirereck“ nájdete túto kombináciu. Nielenže sa podrobne zaoberá harmonickými korenistými akordmi podľa motta „badyán ku kačke a tekvici“, ale zmenil aj remeselný prístup ku koreninám vo svojej kuchyni: „Pred asi tromi rokmi,“ rozpráva, „sme upustili od vyvárania korenín.“ Reitbauer si všimol, že majú „úplne inú sviežosť“, ak ich necháte len krátko lúhovať. „V podstate zaobchádzame s našimi koreninami ako s čajom, 2 – 3 minúty, to stačí.“ Aj tie, ktoré sa klasicky vyvárajú, ako borievka alebo bobkový list, „ktorý sa beztak v každom rakúskom recepte niekde povaľuje“, majú v „Steirereck“ len krátky čas na to, aby rozvinuli svoju chuť. So smiechom priznáva: „Niekedy sa pristihnem, ako rutinne hodím za hrsť do vriacej tekutiny.“ Reitbauer inak zastáva prax časovo krátkeho uvoľňovania arómy s dobre formulovanými argumentmi: „Primárne tóny vyniknú oveľa lepšie, získate úplne inú komplexnosť, ak koreniny varíte len krátko.“ Jemné arómy by sa stratili, keby sa všetko neustále vyváralo, skutočne je rozdiel, či niečo vyvárate, alebo len necháte lúhovať. „Takmer nič nemôžete pokaziť, ak všetko pridáte až krátko pred koncom.“ Pravdaže, vyžaduje si to väčšie množstvo zrniek, kôry alebo koreňov. „Ale stojí nám to za to.“
Aké koreniny sa používajú v kuchyni „Steirereck“, sa zdá byť otázkou nielen chuťovo odôvodnenou, ale aj štylistickou: „S korením mám svoje problémy. Je síce veľmi zaujímavé, ale je to aj trend a ja sa snažím od toho skôr držať ďalej.“ Napriek tomu sa dá na korenie ťažko zabudnúť, a tak sa v jeho kuchyni nachádza dlhé korenie rovnako ako sečuánske alebo pondichery korenie, vzácna červená odroda z Indie. Pre psychohygienu Heinza Reitbauera sa však zrieknutie sa módnych vln zdá byť skutočne veľmi dôležité; aj kardamóm má rád menej, nielen kvôli jeho dominancii – „to je taký intenzívny tón, ktorému sa musí všetko ostatné podriadiť“ –, ale aj preto, že je „módny a otrepaný“. Jednou z jeho obľúbených korenín je však muškátový kvet, nazývaný aj macis, sieťovitý obal muškátového orieška – „úžasné korenie na hydinu“. Okrem toho do ryže podľa neho vždy patrí macis. „Je oveľa dôležitejší ako klinčeky, možno preháňam, ale doma sme mali v ryži vždy macis.“ Škoricu považuje za tému, ku ktorej by sa bolo treba vrátiť, aj rasca a muškátový oriešok by mali podľa neho dostať viac pozornosti: „Ak porovnáte jedlo so zborom, rasca a muškátový oriešok sú tenor, oboje tak krásne rezonuje.“ Klinčeky považuje za vzrušujúce, pretože sú vhodné ako solitérne korenie, tak aj na kombinovanie. Šéfkuchár „Steirereck“ má vôbec rád arómy, ktoré nie sú nevyhnutne ľúbivé, ktoré síce ponúkajú veľké ihrisko, ale na ktorých musí stravník predsa len pracovať. „Niektoré koreniny polarizujú, a to je dobre,“ hovorí Reitbauer.
Pri vzniku jedla je najprv vždy chuťový obraz, až potom prichádza vzhľad a človek premýšľa, čo by sa dalo ešte pridať. Keď napríklad privonia k plechovke Panch Phoron, hneď má v hlave zemiaky. Zmes korenín z bengálskej kuchyne, ktorá pozostáva z rovnakých dielov hnedého horčičného semienka, nigelly (čiernej rasce), feniklových semienok, rímskej rasce a semienok senovky gréckej, má výrazne zemitú nôtu, ktorú si Reitbauer spája práve s touto hľuzou a vyústi do fondu z „nových zemiakov“ ku grilovanému mliečnemu prasiatku. „Iní kuchári si možno predstavia niečo úplne iné, u mňa sú to práve zemiaky. Človek si predsa buduje svoju vlastnú koreninovú knižnicu v hlave.“ === Keď v nej listuje, môže sa stať, že v kréme s bielou čokoládou sa nakoniec objaví marocký Raz el Hanout („šéf obchodu“), komplexná koreninová zmes, ktorá môže pozostávať až zo 40 prísad, medzi nimi aj také nezvyčajné ako koreň kosatca, biely kardamóm alebo mníchovo korenie.
Raz el Hanout a iné koreniny odoberá Reitbauer, ako mnohí kolegovia, z Nemecka, z Alten Gewürzamt Inga Hollanda. Bývalý špičkový kuchár predáva vysokokvalitné koreniny, teda z vybraných lokalít a odrôd, ako aj vlastné zmesi a rôzne doplnky nielen vo svojom obchode, ale aj cez internet a zásielkový predaj lahôdok Bos Food.
Koreninové zmesi à la Ingo Holland zažívajú boom. V katalógu Bos Food možno napríklad na 16 husto popísaných stranách nájsť najrôznejšie zrnká, korene alebo listy, nakladané alebo sušené, v mnohých stupňoch mletia, fázach výroby – napríklad aj ako sprej – a zostavách. A variácie kari od rôznych výrobcov alebo „rubs“, teda zmesi, ktorými možno natrieť mäso alebo pečenú zeleninu, sa medzitým dajú kúpiť dokonca aj v darčekových oddeleniach obchodov s nábytkom. Zvyčajne sú naplnené v elegantných plechovkách alebo priehľadných mlynčekoch a nesú viac či menej originálne názvy ako „African Melange“ alebo „Scharfmacher“.
Na vlnu elegantných korenín na darovanie alebo vlastné varenie naskočili teraz aj v obchode s kuchárskymi knihami Babette’s vo viedenskej štvrti Freihausviertel. Už niekoľko týždňov mieša šéfka Nathalie Pernstich so svojím tímom vlastné kreácie a klasiky a plní ich do jednoduchých hliníkových plechoviek. „Seven Secrets Mix“ má byť napríklad vhodný obzvlášť na tekvicu, obsahuje okrem iného aníz, vanilku, sečuánske korenie a kardamóm, „Creole Rub“ je zmes hnedého cukru, horčičného prášku, semienok zeleru, kajenského korenia a iných korenín. V Babette’s sa aj denne varí a spolupracovníčka Bernadette Wörndl hovorí, že sami už dlhšie pracovali s vlastnými zmesami, kým sa ľudia začali častejšie pýtať na ne. Sama navrhuje zostavy, s gramovou váhou a poznámkami sa približuje ku konečnému výsledku.
„Človek postupne získa cit, čo ešte chýba, alebo vie, ktorej zložky musí dať menej, pretože je veľmi intenzívna.“ Aby boli koreniny čo najčerstvejšie, vyrábajú vždy len asi desať plechoviek naraz. Škorica, macis a badyán sa nahrubo podrvia v mažiari, skôr než putujú so zvyšnými prísadami do mlynčeka na korenie. „Ide to šup-šup,“ hovorí Wörndl, „oveľa viac práce je nájsť tú perfektnú zmes.“ Stále znova sa zostavy testujú v jedlách, až kým výsledok nesúhlasí. V každej plechovke je aj recept, pretože veľa ľudí by nevedelo, čo je na čo vhodné. „Niektorí si napríklad myslia, že pri kardamóme je aromatická šupka, pričom pre chuť treba vylúštiť zrnká.“ === Že sa v Rakúsku vo všeobecnosti zaobchádza s exotickými koreninami veľmi opatrne a nie práve sebaisto, vie aj Markus Mraz. Sám si trénuje zmysel pre chuť tým, že napríklad tahitskú vanilku varí v mlieku spolu s bourbonskou vanilkou a striedavo ochutnáva, aby si uložil rôzne arómy. Či drahšiu tahitskú vanilku hostia aj ako takú vnímajú, si nie je istý, napriek tomu používa zvyčajne túto odrodu. Aj Mraz odoberá svoje koreniny zo zásielkového obchodu s lahôdkami. K raju na prezeranie, Naschmarkt, je však nedôverčivý: Tam, kde sa koreniny ponúkajú mesiace otvorené a nízke ceny len podnecujú chýry o praxi miešania tehlového prachu do papriky a spol., nekupuje žiadne prísady.
Koreniny sa v „Mraz und Sohn“ nemiešajú len do omáčok, polievok alebo krémov, vystupujú aj ako sólisti s vlastným programom. Na hráškovú polievku s bielou čokoládou a marakujou sa pri stole pri stole nábožne jemne popráši štipka kari zmesi „Mumbai“ od Inga Hollanda pomocou púdrového štetca z kozmetického oddelenia. Čo môže spočiatku pôsobiť ako povrchný „aha-efekt“, získa väčšiu hĺbku, ak si človek uvedomí, že s korením prichádza ešte chýbajúca chuťová zložka: ostrosť. A prostredníctvom performance so štetcom má byť stravníkovi pripomenutá dobre premyslená kompozícia zo slaného, kyslého, sladkého a ostrého, na ktorú je Lukas Mraz taký hrdý. Od otca Markusa Mraza pochádza zasa ségedínsky guláš s chobotnicou, pri ktorom sa kapusta okorení pimentónom, španielskou údenou mletou paprikou. Navyše vedľa navrství úzky pásik čistého prášku – nielen vizuálna záležitosť, ale „hosť sa má rozhodnúť, koľko údených jednotiek chce.“ Do extrému sa dovádza myšlienka solitérneho korenia v „Mraz und Sohn“ pri kari želé, ktoré sa podáva k homárovi: čistá chuť korenia, ktorá prostredníctvom želatíny získava hmatovo významnú formu. Od čistej prísady arómy k samostatnej substancii.