A-La-Carte

Čas variť (2006/3)

O načasovaní, pôžitku, hodinách a hosťoch


Čas variť

Text: Eva Rossmann Ilustrácia: Peter Zolly
Čas tu je. Nestáva sa viac ani menej, nedá sa ním manipulovať, možno ho merať, ale ani to v skutočnosti na veci nič nemení. Nikto, kto letel akokoľvek ďaleko na západ, nikdy nezískal čas. Minulosť, prítomnosť, už zase minulosť, budúcnosť, čoskoro prítomnosť a zasa... doba ľadová a doba kamenná a čas na desiatu a čas na pauzu. A pravdepodobne je to práve táto vznešená, povznesená, odtrhnutá neovplyvniteľnosť, ktorá ženie toľkých do pretekov s ním. Ja bežím s nimi.
A kto tak ako ja beží aj v gastronómii, vie: toto je zvláštna hra.
Pretože v čase, v ktorom musí byť všetko stále rýchlejšie, akoby sa tým dal čas „vyhrať“, zostávajú pôžitku prinajlepšom prestávky.
Prinajlepšom. Môj otec napríklad, úspešný manažér v stavebníctve, už desaťročia hodnotí pohostinstvá a reštaurácie predovšetkým podľa toho, či to „išlo rýchlo“. Samozrejme, chce prijateľný jedálny lístok a aj zodpovedajúce jedlá, ale: jednoducho rýchlo!
A aj u Buchingera existuje takáto klientela, hlavne na obed, aj v nedeľu na obed. Nielen my, ale aj hostia sú sužovaní meraním času, stresovaní hodinami, po pracovnom obede čaká ďalší termín a nie všetci vydržia so svojou nedeľnou rodinou dlhšie, než koľko treba na zjedenie dvoch, troch chodov. A tak sa snažíme nechať „lietať“ kačacie prsia, divé kapry, voľne chované svine a všetko, čo k tomu patrí. Lenže: to je práve tá vec. U Buchingera, ako v mnohých iných pohostinstvách a reštauráciách so zodpovedajúcou filozofiou, sa má variť à la minute. Veď predsa – napriek časovej tiesni – sa naši hostia snažia uniknúť veciam z tetrapakov, mrazničiek a ohrievacích zariadení.
A my varíme čerstvo. Lenže tam trvá aj filet z divého kapra (ten je na grile alebo na panvici aj tak za pár minút taký, aký má byť) vrátane príloh 10 minút. Pri kačacích prsiach by ste mali počítať určite 20 minút, kto ich chce jemnejšie, prosím, pridajte ešte 5 minút na to, aby sa prepiekli naružovo. Ak k času prípravy pripočítate ešte čas, ktorý potrebuje čašník od prijatia objednávky až po zadanie do systému a prenos objednávky do kuchyne, ako aj čas, kým je jedlo naservírované a prinesené späť k hosťovi, treba pripočítať ďalších 10 minút. A keď je podnik úplne plný? Prepáčte, môže sa stať, že jahňacina neskončí na grile v tej istej sekunde, v ktorej sa lístok dotkol našej magnetickej tabule.
„Tu nie je žiadne tempo!“, kričí Buchinger, hnevá sa, že šalát ešte nie je vonku, ale teľacia pečeň, ktorá na ňom má byť, už je, ešte dve minúty a bude príliš prepečená, zeleninová polievka s rybou je už pripravená, losos musí byť vnútri ešte sklovitý, za to viem, že malé bravčové steaky na sedliacku pochúťku ešte nesmiem dať z grilu, aj keď ich Buchinger potrebuje, jednoducho ešte nie sú hotové. Kľajem, že náš majster opäť naservíruje dva stoly naraz, okay, dalo by sa aj povedať, pri siedmich lístkoch, každý s predjedlom a hlavným chodom v čakacej listine, je celkom zmysluplné niečo vydať. Filozofovanie o čase sem alebo tam.
Načasovanie. Na tom záleží. Len rýchlo, to by bolo ešte jednoduché. (Originálny tón Buchinger k Rossmannovej: „Prečo sa tak ponáhľaš?“) Ale všetko v správnom čase. To je zložité. – A pritom teraz nehovorím o živote ako takom, ale len o rezňoch a polievkach a wok rezancoch so zeleninou, ktoré sa v priebehu dvoch minút môžu z chrumkavo-pikantných zmeniť na rozmočenú hmotu.
Pretože existujú (našťastie) nielen rýchlojedáci, tí vystresovaní. Vzniklo celé hnutie: Slow-Food. So svojím znakom, slimákom. Dobré jedlo potrebuje čas – aby sa pripravilo, aby sa vychutnalo, znie ich filozofia. Čo samozrejme tiež neznamená, že v kuchyni máme pre túto frakciu pracovať v plazivom tempe. A hoci za týmto mottom stojím: aj ja som sa už pri jedle ponáhľala. Jednoducho sa to stáva v našom „hodinovom“ čase.
Každopádne: čašník s dobrým citom pre správny moment (a zodpovedajúcim rýchlym kuchynským tímom) už vyhral. Síce nie čas, ale aspoň sympatie (... a možno aj tringelt). Ale: Nie je to vždy tak, že sa Renáta môže sústrediť len na stôl 14, sú tam tí od stola 11, ktorí stále chcú niečo iné, pohár vody, prosím vlažnú, a v každom prípade vodovodnú, keď je servírovaná: prosím ešte jablkový džús so sódou pre syna, ale nie prírodne kalný, ten neznáša a vlastne by chceli vedieť, čo to bol za zelený list v zelenine pri teľacom táfelšpice. – Ako vyzeral? No jednoducho zeleno. A bolo to lahodné a niečo také by chceli aj doma raz...
Náš Rudi sa medzitým pýta štyroch mladých ľudí pri stole číslo jeden, čo chcú piť. Jeden si objedná pohár nášho červeného denného vína, Rudi sa otočí a odchádza so svojou neporovnateľnou chôdzou (taká zmes baletného tanečníka a čašníka po 40 rokoch v službe, a skutočne, kedysi v Belehrade študoval balet) horlivo preč. Či chcú alebo nie, ostatní traja musia ešte rozmýšľať... kto dokáže odolať tomuto scénickému výstupu, hlavne keď sa Rudi vráti s pohárom červeného vína, uvedomí si, že na ostatných troch zabudol, a povie: „Vyzeral tak smädne!“
Walter sa medzitým snaží (takmer) o všetko, aby sa spoločnosť pri stole šestnásť predsa len rozhodla pre menu. 12 ľudí v úplne plnom podniku je à la carte dodatočnou výzvou, tentoraz má šťastie, dôverujú jemu aj Buchingerovi a on získa licenciu variť to, čo mu napadne. Včera to bolo inak. Vtedy si zo 16 ľudí objednali dvaja naše „Weinviertel“ menu, dvaja prekvapivé menu od Buchingera, 4 chceli predjedlo z menu a potom sa rozhodnú, ostatní chceli radšej jesť hneď à la carte, niekto 3, niekto 4, niekto 5 chodov.
Teraz už existujú lokály, kde za každým druhým hosťom striehne čašník a kuchyňa je plná kuchárov, ale okrem toho, že ako hosť nemám rada ten pocit, že som obkľúčená, niečo také musí byť aj zaplatené, a ak sa to nezaplatí, podnik dlho neexistuje.
Takže sa náš malý tím – rovnako ako toľko malých tímov v pohostinstvách a reštauráciách – ide „roztrhať“, aby obslúžil aj takéto stoly súčasne. Občas by človek musel byť stonožkou.
Mise en place, namietnu kuchárski profíci a takí, ktorí o tom už všetko prečítali. S dokonalou prípravou sa predsa všetko dá stihnúť. Jasné, otázka je len: Koľko z toho robí kuchyni dobre? Samozrejme, náš filet z divého kapra je marinovaný, môžem ho aj porciovať. Mangold je blanšírovaný a schladený, ale restovať sa musí čerstvo. A: Kto niekedy porovnal čistú zeleninovú polievku z bain-marie, dlho udržiavanú v teple, mrkvu mäkkú a vyblednutú, pór šedý, karfiolové ružičky v rozpade, s takou, ktorá bola pripravená z úplne rovnakých ingrediencií čerstvo, vie, že tí, ktorí stavajú na zdanlivú úsporu času, pri tom enormne strácajú na chuti. Len: o chuti sa, ako je známe, dá polemizovať, o nameranom čase nie. Minúta zostáva minútou. A keď sa v nedeľu na obed, alebo dokonca v matke všetkých nedeľných obedov, v nedeľu matiek, stáva všetko čoraz tesnejším, niekedy v tom chaose panvíc a rajníc predsa len snívam o tej poslušnej Márii, ktorá všetko udržiava naberateľné a teplé... (znova prebudená z kuchynského šialenstva to považujem za nočnú moru).
Apropo Deň matiek: O trochu citu pre čas prosíme aj našich hostí. Mali by povedať, v ktorý čas chcú prísť. Čím viac ľudí si rezervuje, tým dôležitejšie sú tieto časy. Buchinger a Walter si dajú hlavy dokopy, premýšľajú, plánujú, môžeme riskovať, že stôl rezervovaný na 12:00 ešte raz pridelíme na 14:00? 14:30, rozhodne Buchinger, nikto nemá byť nútený predčasne vstať. A je tu ešte jeden stôl, ktorý chce prísť o 11:30, jeden z tých dvoch bude o 14:30 určite preč. Áno. Ale čo ak Dr. Müller nepríde o 11:30, ale až o 12:15? A keď rodina Maierovcov nepríde o 14:30, ale o 13:50? Všetko sa už stalo, potom treba žonglovať – nielen na Deň matiek. Zdá sa, že je to každopádne gastronomický prírodný zákon, že väčšina ľudí príde naraz.
Ako hosť mimochodom neznášam nič viac, než keď sa čašník nahnevane pozrie na hodiny, keď vstúpim do podniku. Rezervovala som si, zdržala som sa, som neskoro, podnik už aj tak nie je plný. Načo ten zlý pohľad? Som priskoro, trvalo to menej dlho než som si myslela, stôl ešte nie je voľný, tak si jednoducho dám aperitív pri pulte. Načo teda to rozhorčenie? Mal by ten chlap radšej pracovať ako nočný strážnik než ako čašník.
Hm. Ako kuchárka mám (a má Buchinger a majú hostia) výhodu, že moje zlé pohľady nevidieť: vtedy, keď hostia prídu bez rezervácie o 11 hodine dopoludnia a chcú jesť (sme uprostred príprav, som v strese, okrem toho: čo sú to za ľudia, ktorí chcú obedovať o 11, a: naše kuchynské časy začínajú o 11:30, ale nie sme predsa kuchynskí úradníci, tak s hundraním k sporáku, morčacie prsia, ktoré som práve chcela upraviť, do chladu, červené víno so šťavou, ktoré vrie na sporáku, odsunúť nabok, urobiť miesto pre prvé panvice a rajnice dňa, zapnúť gril, naštartovať salamander, ide sa...), alebo vtedy, keď sa milí ľudia objavia okolo 22. hodiny, po dni, keď sme už nasýtili stovku iných milých ľudí, preboha, vo Viedni človek musí s takým niečím počítať, ale u nás na dedine? – A to po 14-hodinovom dni... Len: sú to dobrí jedáci, pôžitkári, takí, ktorí jednoducho dúfajú, že teraz máme na nich viac času, a to aj je tak. A vtedy si spomeniem na čas, keď som ešte sama, spoločne s mojím mužom, patrila k stálym návštevníkom u Buchingera: Nebolo vôbec zriedkavé, že sme zavolali a opýtali sa, či nám aj o pol desiatej ešte niečo uvarí... Takže s láskou a starostlivosťou ešte raz štvrť alebo pol hodiny pri sporáku, Buchinger, ktorý tvorí šaláty, smaží ryby, tlačí na mňa, aby som konečne skončila, vonku už stojí môj strik, to je teraz jeho vec. A zrazu nechcem ísť preč, chcem zostať, kým nie sú postaraní aj poslední dvaja hostia, mám čas, beriem si čas, pomalší sa čas v kuchyni stáva teraz, spomalený, už len dve panvice na sporáku, Sladjana, ktorá čistí gril, Yolanda, ktorá berie posledné nugátové taštičky zo salamandra a dáva na servírovanie. Rudi, ktorý leští príbory. Bublajúca umývačka riadu. Buchinger, ktorý s nedosiahnuteľne racionálnym pohybom otáča jahňaciu pečeň.
Čo už sú minúty, keď môžem tráviť svoj čas tak, ako chcem?

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!