Kaisers! „Vľavo v rohu pri lekárni“, píše sa v SMS správe, no trvá chvíäu, kým sa prebijeme k Petrovi Simonischekovi. V sobotu je farmársky trh na grazskom námestí Kaiser-Joseph-Platz úplne plný. A my sme nadšení: Nechceme nié iné, len naplniť veäké košíky kuriatkami, bryndzou, medom, fazuäkovými luskami, bylinkami a ešte mnohým ďalším – všetko tak farebné, tak èerstvé, tak dráždivé ako v tom najlepšom reklamnom filme na bioprodukty. „V rajovom záhradníku“, povedalo by sa kedysi. Šťastný Graz. Tento trh existuje denne. A stánky s obèerstvením na okraji sa držia v rozumných medziach.
Tu! Peter Simonischek. Taký krátkozraký nikto nemôže byť. Táto výrazná tvár! S fúzmi, áno, od Toniho Erdmanna, zatiaä èo biele vejúce perie okolo brady z jeho posledného filmu Prekladateä opäť zmizlo. Tá postava! Ležérne v džínsoch a hnedom pole trièku máèa èokoládový croissant do cappuccina, blázni sa so známymi, teší sa z našho nadšenia. Jasné, ako Výchoèný Štajer so slovinským menom, ktorý sa narodil v Grazi. Jemne naladený na inscenáciu A la Carte – no pritom niè z toho „nikto mi nebude niè hovoriť“ postoja, ktorým oplývajú namyslené partie starých pánov vo viedenských lokáloch, ktorým popri tom neujde žiadna pekná koèka, èo prejde okolo.
Zhodil zo seba kožu života chtivého, vystatovaèného macha Georga, hladko necitlivo vyžehleného syna nacistického vraha, ktorého hrá vo filme Prekladateä – až ku koncu, keä jazdy s preživším holokaustu Alím (Jiří Menzel) na miesta zloèinov jeho otca vzbudia aspoä zamyslenie nad vinou a pokaním. „Nuž, veämi rakúske ambivalencie, v prípade národného socializmu až po aféru Waldheim v 80. rokoch ambivalencia.“
Kaisers Espresso chutí, akoby ho uvaril taliansky bratanec, marhuäkový koláè sa rozplýva na jazyku. Na augustiniánske pivo a trhané bravèové burgre je jednoznaène príliš skoro. Majú byť grandiozé. Nabudúce.
Kupujeme teda fazuäu všejak, sulc, èerstvý ovèí syr a chrumkavý sedliacky chlieb. Práca na objednávku od Simonischekovej manželké. Brigitte Karner. Vèera títo dvaja èítali v hale List-Halle z Rothovho Radetského pochodu. No bez ohäadu na jeho status, nákup potrebuje èas: autogramy pre nadšené dámy! Pochopiteäné. Jedermann, osem letá na salzburskom festivalovom javisku, túžobne èudný Toni Erdmann v kinofilme nominovanom na Oscara od Maren Ade, za ktorý P. S. ako prvý Rakúsan získal Európsku filmovú cenu, hviezda nespoèetných televíznych hier – a v neposlednom rade herec Burgtheateru. Od roku 1999 stále pravdivejší, äahší a hlbší v jednom, s vybuchujúcou radosťou z hránia, bezhraniènou chuťou na premenu, svätou vážnosťou a celým umením, ktoré sa nauèil v Grazi a 20 rokov precvièoval na berlínskej scéne Schaubühne. Naposledy v lahodnom kuse The Who and the What od pakistanského Amerièana Ayada Akhtara ako (prchko) hnevlivý milujúci moslimský otec dvoch dcér, nísílo jedna malá prefíkaná pokrytkyňa, nísílo dva intelektuálne emancipovaná. Píše román. Rodová politika. A. Ide o proroka. Jaj.
S bdelou mysäou, politicky aktuálny, vie Peter Simonischek aj hnevliro vrèať. Kedykoävek pripravený vystúpiť na barikády na obranu demokracie. Jeho jemné upozornenie: Oproti trhu na opere sa nachádza v mramore vytesané Schillerovo mantra pre hercov: „Dôstojnosť Ääudstva je daná do vášich rúk, chráňte ju, klesá s vami, s vami sa bude dvíhať.“ Áno. Medzi zemiakmi a tekvicami sa Simonischek úplne zäahko dotkol voňavých lístkov mimózy: zvinú sa, trepocú, chvejú sa. Tento fenomén ho vraj nauèili polia mimóz na Seychelách, ktoré sa pri prechádzaní vlnia... „Je jeden z mála, ktorí majú cit,“ napísal divadelný publicista Andres Müry ako tazateä v knihe o Simonischekovi Ich stehe zur Verfügung (Som k dispozícii). Žiadny obdivovaä by ju nikdy nevyhodil do zberu papiera. Bez suchopárnych tezié o divadle rozpráva s humorom o živote. Napríklad toto: Graz v šesťdesiatych rokoch. Mladý herec v elektrièke fascinovane sleduje dve mladé dievèatá, ktoré sa hladia a bozkávajú: „Jedna bola èiernovlasá, druhá mala dlhé hnedé vlasy, dve efébske bytosti, vzdušné duchovia. Keä sa od seba odtiahli, videl som, že to vôbec nie sú dve dievèatá. Boli to Peter Handke a Libgart Schwarz.“
Ale teraz. „Z'Haus owi.“ – Veta, ktorú babièka jásala, skôr než vzala malého Petra na návštevy do Slovinska. Jej sestry viedli dedičnú usadlosť: „Teta Angela jazdila s volmi a miestila maštaä, teta Resi mala na starosti domácnosť a kuchyňu. Ale ako. Niekedy bola kuchárkou u grófa Windisch-Graetza. Keä sme prišli, u& z diaäky sme poèuli krik sliepok – kohút hlasno protestoval s kákajúcimi sliepkami, keä teta Resi jednu chytila. Dve hodiny neskôr u& bola na stole ako vyprážané kura.
Vyprážané kura je v kurze aj v „tradiènom rodinnom hostinci Haberl. Mekka pre gurmánov, vysoko ocenená všetkými gastro-magazínmi, dekorovaná všetkými peèaťami kvality od AMA po Slow Food, Kulinarium Steiermark oslavuje prísady úspechu: top kuchyňu Hansa Petera Finka, naložené lahôdky Bettiny Haberl-Fink, vynikajúci výber vín a fakt, že tu nezabudli na kmeňových hostí. Dlhodobo pekný príbeh lásky a úspechu, od chvíle, keä sa 16-roèná dcéra hostinského Bettina Haberl a 20-roèný syn hostinského H. P. Fink stretli ako uèni kuchári u Finkovho otca na Riegersburgu. On vyrástol na vysoko oceneného šéfkuchára hotela Sacher. Ona sa nasťahovala na povalu octového cisára Göllesa, miešala marhuäkový lekvár a konzervovala kuriatka v octe – štartovacie produkty Fink's Delikatessen. Keä mal pred desiatimi rokmi dosť dochádzania, prevzal s manželkou a švagrom Mariom, diplomovaným someliérom, hostinec svokrovcov vo Walkersdorfe. Pristavovali a nadstavovali, pivnice, hosťovské izby, terasu, obchod s lahôdkami Fink's.
Tentokrát teda. Len 44 minút autom z Grazu „z'haus owi“ do milého Východného Štajerska s jeho zmiešanými lesmi, kukuriènými poäami, ovocnými sadmi, do Ilzu a Walkersdorfu, na skok od Ziegenbergu, kde si Simonischek za svoj prvý salzburský honorár za Tassa kúpil starý lis na ovocie s kúskom pozemku, zvääšil malý domèek s Brigitte Karner. Rozprávať sa o živote. Horká porážka prvého manželstva. Dlhodobý úspech druhého. „Som buržoázny èlovek, rodina je pre mňa hodnota, vidieť vyrastať deti.“ Odnedávna je otec troch synov starým otcom vnuèky.
Šťastný v domovskej krajine, vyrastal v Markt Hartmannsdorf – až po odoslanie do konviktu St. Paul v Lavanttali. Mal sa stať zubárom a prevziať otcovu zubnú ordináciu s laboratóriom. Herec?
„Nieèo na fašiangy, no nie povolanie.“ Nechávame bokom facky, ktoré cholerický patriarcha rozdával, len èo internátní uèitelia nazvali chlapcov „lenivými psami“ – „zúfalý a sklamaný, že som nesplnil jeho oèakávania“. Otca, ktorý sa vedel aj „smiať, až kým striekali slzy“, mal rád. Nakoniec si vybral uèenie za zubného technika a predstierane študoval architektúru, zatiaä èo tajne navštevoval hereckú školu. Ordináciu napokon prevzala jeho sestra a otec ho zažil ešte ako Jedermanna.
Každopádne. Bohatý rezervoár pre Simonischekove otcovské role.
Zmysel pre chuť divadelného talentu formovala grazská babièka, vdova po železnièiarovi, u ktorej býval poèas štúdia. Jej hostiny pripadali na pondelok, keä rodièia odchádzali na nákupy: krupicová alebo peèienková polievka, vyprážané týmusy, peèené alebo vyprážané kura a ako dezert vínový šodó alebo piškótová roláda – obe vtedy ultramoderné. Keä zaèal sám variť, ruène mu napísala recept na svoj Ritschert do kuchárky Thea. Alebo tureckú kašu (sterz), ktorú varila s mliekom na pekné hrudky a posypala cukrom. „Proletársky sterz,“ uškrnie sa vnuk Peter, „jedol som ho na taniere a márne häadám äudí, ktorí vedia dobre variť sterz.“
Ach, a držky!“, spieva im ódu. Babièka ich obaäovala ako viedenské rezne, v povojnových rokoch to bol najlacnejší druh mäsa. Poèas svojho divadelného pôsobenia v Berne sa ich prípravy chopil s radosťou. Pretože. Na trhu v Münstergasse, kde býval, stáli priamo pod jeho oknom dve ženy v kroji a v prútenom košíku vystlanom bielym plátnom ponúkali švajèiarsky oèistené držky. Také biele, také èisté! Teraz však vrchol – k hrdinskej nesebeckosti jeho manželké: „Brigitte ich nielen delikátne varí, ona ich potom aj je. Podäa starého receptu z okolia Benátok.“
Zatiaä èo rodina Haberl & Fink zaplňa stôl lahôdkami, Brigitte Karner zišla zo Ziegenbergu a medzi fotením, obhrýzaním kuraèacích stehienok, postriekaným obrusom a trièkách tekvicovým olejom, ochutnávaním bio-vína z Herrenhof Lamprecht a blaženým konzumovaním malých závinov, koláèov, krémov a sorbetov zo štýlového etažéra na múèniky sa rozvinula živá rodinná konferencia: o videách Finkových detí pri recitovaní a tanci na školskéj slávnosti... o dobrom chlebe, ktorý si Simonischekovci kupujú vo Viedni u Felzla a Josepha... o lahodnej vôni, ktorú „kedysi“ vyžarovala malá pekáreň za rohom, keä prišli domov o štvrtej ráno... o dokonalosti, s ktorou sa Brigitte vypracovala na špièkovú kuchárku. P. S., milovník jedla, nadšene hovorí: „Povedz vo väèšine reštaurácií ,áno, väaka, dobré´ a myslím si: takmer také dobré ako u Brigitte. Vie, ako èo mám rád: praženica nie úplne vysušená. Stále prekvapuje nieèo nové, každý mesiac nový obäúbený šalát. Teraz práve: jemne nakrájané jablká, fenikel, orechy, opeèená parmská šunka karamelizovaná v javorovom sirupe. A. Jej Tarte Tatin! Jej buchty po sleäovom hode na Popolcovú stredu! Kvôli buchtám chodia aj hostia, ktorí nemôžu vystáť ryby!“ (Smajlík)
Ale jasné, hostinec Pöschl vo viedenskej Weihburggasse má veämi rád, a impérium Huthovcov v Schellinggasse: Sleduje a obdivuje, ako rastie a rastie od zaèiatku s pohostinstvom a ich faktótumom, prísnou pani Lotte. Keä predstavenie skonèí skôr, rád sa zastaví.
A. Víno musí byť, pre nepretenzózneho pôžitkára so zdravým rozumom. Väèšinou si ho berie z vinárne (Buschenschank) Brunner v Kleegrabene pri Ilze: „Tam u& chodili moji rodièia, pekná tradícia. Ochutnávam všetky odrody a rituálne sa pýtam Gustla: Ktoré sa ti tento rok mimoriadne podarilo? Navrhne: ,Skús môj Veltlínske zelené´ alebo ,Skús môj Sauvignon´. Podäa toho vezmem pár krabíc do Viedne. Pivo pijem len proti smädu,“ odbieha k 25. výroèiu svadby v Palais Coburg, kde majú v pivnici celú kolekciu Château d'Yquem 19. storoèia, a že im vtedajší šéf postavil na stôl Château Latour. Alebo to bol Cheval Blanc? Ako vædy. Simonischek sa smeje. „Záleží len na podmienkach, za ktorých èlovek víno pije: Naše väeèané fäaše Retsiny tu hnijú. Piť Retsinu vo Viedni? Nie. Chcem sa vedieť tešiť na prvý pohár v Grécku.“ Smeje sa dlhšie: „V Berline som sa takmer priotrávil, keä sa v KDW naraz dala kúpiť štajerský tekvicový olej. Chcel som ho priniesť originálny a exkluzívny zo Štajerska. Hm. ,Predstava je mocný pán!´ hovorievala babièka.“
Ritschert
100 g bielej fazule a 100 g jaèmenných krúp namoète cez noc.
500 g údeného mäsa (koleno, rebrá, bôèik) uvarte do mäkka, vývar si odložte.
1 veäkú cibuäu a 1–2 strúèiky cesnaku oèistite, najemno nasekajte a vo veäkom hrnci na 2 PL bravèovej masti opražte. Zalejte ¹⁄¹6 l vína alebo rovno prilejte údený vývar. Pridajte fazuäu, jaèmenné krúpy a 1 bobkový list, dochuťte soäou, korením, rascou, varte pomaly cca 1 hodinu do mäkka.
Pridajte údené mäso, 100 g oèistených nakrájaných zemiakov, 200 g koreňovej zeleniny – mrkva, zeler, petržlen – oèistené a nakrájané, nechajte cca 30 minút dusiť. Miešajte! V posledných 15 minútach pridajte bylinky – ligurček, šalviu, bazalku.
Dochuťte.
Servírujte v polievkovom tanieri, posypte petržlenovou väaťou. Príloha: èerstvý sedliacky chlieb.
Trippa alla trevisiana – držky na trevizský spôsob
Prísady pre 4 osoby
600 g držiek, predvarených a nakrájaných na prúžky
100 g chudéj slaniny
1 veäká cibuäa, nasekaná
4 PL masla
1 vetvièka rozmarínu
400 ml vývaru (prípadne z kociek)
4 krajce sedliackeho chleba
soä, korenie
100 g parmezánu
Príprava: Slaninu najemno nasekajte, maslo rozohrejte, slaninu a cibuäu v ñom nechajte speniť. Pridajte držky a rozmarín a pár minút poduste. Zalejte vývarom. Varte 50 minút pod pokrievkou na miernom ohni. Dochuťte soäou a korením. Krajce chleba opečte, do každého polievkového taniera vložte 1 krajec, pokryte držkami a posypte parmezánom.
K tomu sa hodí pohár Valpolicella.