Návrat do budúcnosti
Text Nina Kaltenbrunner Fotografie: poskytnuté
Španielsko 2011. Menu sa skončilo, stôl je uprataný, ku káve sa podávajú pralinky. Farebne lesklé kapsuly rozvinú v miestnosti neodolateľnú, bohatú arómu čerstvého kakaa – hneď ako ich odoberiete z ich pekných kovových podstavcov. Minimalistické dizajnérske formy sú prevoňané vôňou vzácnych ruží, škorice alebo zázvoru. Pri konzumácii pôsobivých „čokoládových dezertov“ katalánskeho špičkového čokolatiéra Enrica Roviru ide však o čisto čuchový zážitok. Jeho virtuálne pralinky nie sú koncipované práve na konzumáciu. Väčší rozpor s kulinárskymi tradíciami nemôže byť. Nový, nieto ešte revolučný, však predsa len nie je.
Už v roku 1932 navrhol futurista Dr. Sirocofran radikálne excentrický „dezert“, ktorý v „cucina futurista“, vtedy proklamovanej futuristickej kuchyni, opisuje nasledovne: „Uväznené vône: Do tenkých, žiarivo farebných balónov vložte kvapku parfumu. Nafúknite ich a mierne zahrejte, aby parfum mohol prúdiť a obal zostal nafúknutý. Podávajte ich súčasne s kávou na malých teplých tanieroch, pričom dbajte na to, aby to boli rôzne vône, (...) a vdychujte vôňu, ktorá vychádza z balónov.“
Všetkými vyhľadávaný dezert teda stratil telo už v Taliansku na začiatku 20. storočia a zmyselná vôňa bola všetko, čo z hostiny zostalo. Ak porovnáme ideológiu umeleckého hnutia okolo F. T. Marinettiho, ktoré presadzovalo pokrok, s úspechmi dnešnej avantgardnej kuchyne, domnelé inovácie sa zdajú v bledšom svetle. Vo Futuristickom manifeste z 30. rokov 20. storočia sa už dávno požadovalo „podávať jedlá, ktoré zodpovedajú dynamickému a „vzdušnejšiemu“ životnému pocitu moderného človeka: kandizovaná atmosférická elektrina, oddelené vajíčka, elastická sladkosť atď.“ Predovšetkým chémia mala byť vzatá na zodpovednosť, veď nakoniec „jedlo budúcnosti pochádza z laboratória!“
Za vizionárskou výzvou nasledoval o desaťročia neskôr najprv Ferran Adrià. Katalánec naplnil svojou „techno-emocionálnou“ kuchyňou 90. rokov to, čo už urgoval Marinetti. Vymyslel kuchyňu pre všetky zmysly, v ktorej „dekontextualizácia, irónia, divadlo a performance sú absolútne prípustné“. Pritom urobil aj rozhodujúce opatrenia pre nový vývoj cukrárstva a zrušil hranice medzi takzvanými „slanými“ a „sladkými svetmi“. Jeho brat Albert, ktorý bol vtedy vedúcim „sladkých svetov“ v legendárnej reštaurácii „El Bulli“, sa stal vzorom pre novú generáciu kreatívnych dezertných umelcov. Stali sa sladké jedlá týmto vážnou konkurenciou pre hlavný chod a spol. – alebo to bolo všetko len parfumovaný vzduch?
Barcelona: Čokoládový dizajn a dezertné drahokamy
Kreativita patrí k vkusu katalánskeho hlavného mesta Barcelona. Je vo vzduchu ako morská soľ. V centrálnej mestskej časti „El Born“ súperia dizajnéri, umelci a šéfkuchári o prvenstvo v sektore pôžitku. „Pokrm bohov“, čokoláda, je tam povýšená na vlastnú umeleckú formu a – podobne ako manifest futuristov – sa chápe ako formulácia kultúrneho vývoja.
Medzi poprednými aktérmi nájdeme okrem Enrica Roviru aj Oriola Balaguera, Antonia a Christiana Escribàa a Ramona Moratosa. Čokoládoví umelci navrhujú krehké umelecké diela v celých kolekciách a prezentujú ich v zmyselne dráždivých prehliadkach.
Escribàove „Candy-Glam Rings“ sú predstavované ako skutočné šperky v butikoch. Jeho sladké „steny“ alebo modernej architektúre inšpirované „jednotlivé kúsky“ od Oriola Balaguera zdobia predvádzacie priestory podľa vzoru vysoko hodnotených umeleckých diel. Na jedenie sú v skutočnosti príliš vzácne.
A väčšina z nich pôsobila v legendárnej kreatívnej liahni bratov Adriàovcov predtým, ako sa vydali na svoje sólové lety – okrem iného aj so zmyslovými rozmarmi.
Dezert – manifest sladkého?
V roku 2000 urobil Jordi Butrón ďalší krok. Otvorením prvej dezertnej reštaurácie na svete, Espai Sucre, spôsobil medzinárodný rozruch – a príjemne veľa priestoru pre sladké. So svojím unikátnym konceptom podniku sa mnohonásobne ocenený katalánsky cukrár a čokolatiér podujal oslobodiť dezertnú kuchyňu špičkovej gastronómie z jej pút. Výber medzi 3-, 4- alebo 5-chodovými menu v jeho moderne elegantnej reštaurácii v srdci El Born nie je ľahký. Vizionár vytvára na základe technických úspechov molekulárnej kuchyne, hlbokého know-how klasického cukrárstva, ako aj pikantných prísad úplne nový štýl dezertov. Cukor používa takmer výlučne na vyváženie kyslosti, akcentuje koreninami a čerstvými bylinkami a okrem ovocia spracováva aj zeleninu vo svojich extravagantných, medzinárodne vynikajúcich „sladkých jedlách“.
New York: Cheese Cake verzus večera
Vo veľkom jablku (Big Apple) sa na seba nenechali dlho čakať nasledovníci. Tam sú Adrià a Butrón uctievaní špičkovými cukrármi ako bohovia a oslavovaní ako vodcovia hnutia, ktorého cieľom je povýšiť dezert na nový hlavný chod. Najlepšou adresou je „ChikaLicous“. V prvej newyorskej dezertnej bare, otvorenej v roku 2003, sa cez pult podáva pravdepodobne najlepší Cheese Cake v meste, rozmanité francúzsko-americké kreácie sú naaranžované podľa japonskej estetiky. Sladké pochúťky sa podávajú v troch chodoch: Amuse Bouche, dezert podľa výberu a výber z Petit fours. Rezervácie však v tomto dokonalom malom mieste pre rozsiahly dezert po obede alebo večeri nie je možné vykonať.
V roku 2009 tento vývoj dosiahol aj nemecky hovoriace krajiny. V otvorenej obývacej kuchyni „Prinsessan“ sa ambície Hamburgu a duch životného štýlu New Yorku spájajú sladko-harmonicky. Záver: V novembri 2010 bola kvôli veľkému úspechu otvorená už druhá pobočka.
Nákrm – bodka na konci alebo hlavný predstaviteľ?
Zvyčajne dezert zvádza, keď je hlad utíšený. Zmena z hlavného jedla na dezert označuje tradičnú zmenu chutí. Človek opúšťa sféru nutného a vstupuje do ríše voľného pôžitku. Kto by mohol mať niečo proti tomu, keby finálne potešenie pre chuťové bunky bolo v budúcnosti na prvom mieste?
V Rakúsku sa k medzinárodným trendom pristupuje skôr opatrne. Aj v oblasti tort a múčnikov sa chcú tradícia a poriadok zachovať. Túto skúsenosť urobil aj Pierre Reboul. Niečo vyše roka vedie špičkový cukrár „cukráreň“ v Café Central na viedenskej Herrengasse a pôsobí v mladom dizajnovom podniku „Orlando di Castello“. Francúz prišiel priamo z New Yorku, kde pôsobil v gastroimpériu hviezdneho šéfkuchára Jeana-Georgea Vongerichtena, do podunajskej metropoly. Talent pre sladké dokázal ďalej na hosťovaniach na Bahamách, v Hongkongu alebo Londýne. Od rakúskeho Američana Kurta Gutenbrunnera sa Reboul naučil, „there’s nothing wrong with the classics!“ – áno, v každom prípade.
Zatiaľ čo Španieli v závese za úspechmi Adriàovcov už vzlietajú do celkom iných sfér, Reboul sa orientuje na cukrárske a patisérske umenie svojej francúzskej vlasti. Okrem trendsettera Pierra Hermého, Picassa cukrárstva, ktorý získal kultový status neposledne vďaka svojej svetoznámej tortovej kreácii Ispahan, sa Pierre Reboul ukazuje ako ovplyvnený predovšetkým precíznosťou a estetikou juhovýchodnej ázijskej dezertnej kuchyne.
V hlavnom meste múčnikov sa teraz stará o osviežujúci medzinárodný vietor. Kým Reboul vo svetových michelinských kuchyniach rozšíril svoje dezerty na chren, zeler a avokádo v kombinácii s octom, soľou a údenými arómami, teraz sa venuje reinterpretácii klasík rakúskeho cukrárskeho umenia. A jeho verzia ružovej makrónkovej torty Ispahan, umelecké dielo plnené čerstvými malinami a liči krémom s lístkom ružového krokantu, je takmer ešte harmonickejšia ako originál od Hermého.
Aj Konstantin Filippou sa pohybuje ľahkonoho na medzinárodnej úrovni. Za cukrárstvo je zodpovedný inovatívny šéfkuchár noblesného talianskeho podniku „Novelli“ sám. Počas svojich rokov putovania po špičkových podnikoch ako „Steirereck“, u Gordona Ramsayho v Londýne alebo Juana Mari Arzaka v San Sebastiane bol tento „všestranný umelec“ vždy aktívny aj v cukrárstve. Jeho premyslené preddezerty pripravujú chuťové bunky po hlavnom chode na to pekné, čo ešte môže prísť. Napríklad údená rozmarínová brioška s karamelizovanými banánmi potretá marshmallow-banánovým želé, sprevádzaná zmrzlinou zo slaných mandlí a vanilkovo-pralinkovou hmotou. Často sa používa mlynček na korenie s kardamónom, muškátovým kvetom a klinčekmi. Potpourri, „ktoré lahodí podnebiu, pôsobí afrodiziakálne, sexy a cool“. Soľ, bylinky, klíčky, ocot, pečené a údené arómy nesmú chýbať pri nezvyčajnom mixe ingrediencií v sladkej kuchyni „Novelli“. Posúvať hranice a pritom nestratiť rovnováhu sľubuje krédo excentrického šéfkuchára.
Aj dezerty v „Steirereck im Stadtpark“ od Heinza Reitbauera sa vyvinuli novým smerom. Podiel ovocia a zeleniny – repa, drieň, mišpule, duly a čakanka – sa zvýšil, zatiaľ čo podiel cukru sa drasticky znížil. Produkty na dezertných kartičkách nezodpovedajú nevyhnutne štandardu dezertnej kuchyne, ale jeho línia kuchyne o to viac: puristická v chuti, vždy pri hľadaní niečoho nového. V súčasnosti Reitbauer a jeho tím experimentujú s odrodovými raritami z oranžérie Schönbrunn. Kyslé vzácnosti nahradili aj klasickú pralinku. Umelecky naaranžované, nakrájané na tenučké kandizované plátky sa v „Steirereck“ podávajú na stôl. Pri hľadaní prístupu k jedinečnosti produktu sa Heinz Reitbauer dopracoval k tradičným metódam. Mení textúry nakladaním alebo sušením, napríklad starých odrôd jabĺk. Budúcnosť dezertnej kuchyne pre neho leží v „nových“ objavovaných produktoch: lesné plody, staré druhy ovocia a zeleniny, kvety a divé bylinky. Ich arómy a esencie postupne spoznáva: vzdelávací proces v počiatočných štádiách.
Tradične to vidí aj Christian Petz. Aspoň v jednom bode. Dezert musí byť sladký. Neovplyvnený trendmi a vlnami ide hviezdny šéfkuchár svojou cestou a zostáva pri čokoláde. Kombinácie sladkého a slaného pre neho neveštia nič nové, rovnako ako zelenina v oblasti dezertov. Nouvelle Cuisine to predviedla. Nepochybne pre neho platí, že cukrárstvo si nezaslúžilo živorenie v tieni. Dezert je napokon ten chod, ktorý si hosť najlepšie zapamätá. Christian Petz sa už dlhší čas pohráva s myšlienkou zaradiť dezert niekedy na začiatok menu. Zaujímavé sa mu to javí v každom prípade, reinterpretovať tradované zvyky prostredníctvom obrátenia. Prístup, ktorý je takisto vypožičaný z výtvarného umenia. V roku 1989 obrátil Daniel Spoerri klasické poradie jedál v rámci výstavného projektu v Múzeu úžitkového umenia (MAK). Švajčiarsky umelec rumunského pôvodu otvoril viacchodové menu kávou, aby ho následne ukončil polievkou. Ale odhliadnuc od takýchto otázok, Petz sa v roku 2011 zaoberá výrobou najjemnejších čokoládových kreácií: hľuzovky s kvetinovými arómami, čokoládové karamelky alebo koláče v pohári.
To, že sa „čokoládový dizajn“ à la Barcelona stáva trendom, musí vziať na vedomie aj Petz. Jeho pohľad na túto „logickú reakciu na určité nasýtenie“ je pragmatický. Plantážových a odrodových čokolád bolo už nadostač. Čo zostáva, keď sú chute vyčerpané, je samotný pohľad, čistá estetika, skrátka: dizajn. Tím Xocolat okolo Christiana Petza momentálne pracuje na vývoji dokonalého čokoládového lodičkového podpätku. Či je to ten správny krok do sladkej budúcnosti? Alebo logický vývoj, ktorý vyplýva z celku kuchynských trendov? Všade sa varí náročnejšie, rozmanitejšie, excentrickejšie a medzinárodnejšie – cukrárstvo sa paralelne s tým vyvíja. Len na istých miestach práve predbieha, aj úplne virtuálne – alebo zaradí spiatočku: návrat do budúcnosti.
Španielsko 2011. Menu sa skončilo, stôl je uprataný, ku káve sa podávajú pralinky. Farebne lesklé kapsuly rozvinú v miestnosti neodolateľnú, bohatú arómu čerstvého kakaa – hneď ako ich odoberiete z ich pekných kovových podstavcov. Minimalistické dizajnérske formy sú prevoňané vôňou vzácnych ruží, škorice alebo zázvoru. Pri konzumácii pôsobivých „čokoládových dezertov“ katalánskeho špičkového čokolatiéra Enrica Roviru ide však o čisto čuchový zážitok. Jeho virtuálne pralinky nie sú koncipované práve na konzumáciu. Väčší rozpor s kulinárskymi tradíciami nemôže byť. Nový, nieto ešte revolučný, však predsa len nie je.
Už v roku 1932 navrhol futurista Dr. Sirocofran radikálne excentrický „dezert“, ktorý v „cucina futurista“, vtedy proklamovanej futuristickej kuchyni, opisuje nasledovne: „Uväznené vône: Do tenkých, žiarivo farebných balónov vložte kvapku parfumu. Nafúknite ich a mierne zahrejte, aby parfum mohol prúdiť a obal zostal nafúknutý. Podávajte ich súčasne s kávou na malých teplých tanieroch, pričom dbajte na to, aby to boli rôzne vône, (...) a vdychujte vôňu, ktorá vychádza z balónov.“
Všetkými vyhľadávaný dezert teda stratil telo už v Taliansku na začiatku 20. storočia a zmyselná vôňa bola všetko, čo z hostiny zostalo. Ak porovnáme ideológiu umeleckého hnutia okolo F. T. Marinettiho, ktoré presadzovalo pokrok, s úspechmi dnešnej avantgardnej kuchyne, domnelé inovácie sa zdajú v bledšom svetle. Vo Futuristickom manifeste z 30. rokov 20. storočia sa už dávno požadovalo „podávať jedlá, ktoré zodpovedajú dynamickému a „vzdušnejšiemu“ životnému pocitu moderného človeka: kandizovaná atmosférická elektrina, oddelené vajíčka, elastická sladkosť atď.“ Predovšetkým chémia mala byť vzatá na zodpovednosť, veď nakoniec „jedlo budúcnosti pochádza z laboratória!“
Za vizionárskou výzvou nasledoval o desaťročia neskôr najprv Ferran Adrià. Katalánec naplnil svojou „techno-emocionálnou“ kuchyňou 90. rokov to, čo už urgoval Marinetti. Vymyslel kuchyňu pre všetky zmysly, v ktorej „dekontextualizácia, irónia, divadlo a performance sú absolútne prípustné“. Pritom urobil aj rozhodujúce opatrenia pre nový vývoj cukrárstva a zrušil hranice medzi takzvanými „slanými“ a „sladkými svetmi“. Jeho brat Albert, ktorý bol vtedy vedúcim „sladkých svetov“ v legendárnej reštaurácii „El Bulli“, sa stal vzorom pre novú generáciu kreatívnych dezertných umelcov. Stali sa sladké jedlá týmto vážnou konkurenciou pre hlavný chod a spol. – alebo to bolo všetko len parfumovaný vzduch?
Barcelona: Čokoládový dizajn a dezertné drahokamy
Kreativita patrí k vkusu katalánskeho hlavného mesta Barcelona. Je vo vzduchu ako morská soľ. V centrálnej mestskej časti „El Born“ súperia dizajnéri, umelci a šéfkuchári o prvenstvo v sektore pôžitku. „Pokrm bohov“, čokoláda, je tam povýšená na vlastnú umeleckú formu a – podobne ako manifest futuristov – sa chápe ako formulácia kultúrneho vývoja.
Medzi poprednými aktérmi nájdeme okrem Enrica Roviru aj Oriola Balaguera, Antonia a Christiana Escribàa a Ramona Moratosa. Čokoládoví umelci navrhujú krehké umelecké diela v celých kolekciách a prezentujú ich v zmyselne dráždivých prehliadkach.
Escribàove „Candy-Glam Rings“ sú predstavované ako skutočné šperky v butikoch. Jeho sladké „steny“ alebo modernej architektúre inšpirované „jednotlivé kúsky“ od Oriola Balaguera zdobia predvádzacie priestory podľa vzoru vysoko hodnotených umeleckých diel. Na jedenie sú v skutočnosti príliš vzácne.
A väčšina z nich pôsobila v legendárnej kreatívnej liahni bratov Adriàovcov predtým, ako sa vydali na svoje sólové lety – okrem iného aj so zmyslovými rozmarmi.
Dezert – manifest sladkého?
V roku 2000 urobil Jordi Butrón ďalší krok. Otvorením prvej dezertnej reštaurácie na svete, Espai Sucre, spôsobil medzinárodný rozruch – a príjemne veľa priestoru pre sladké. So svojím unikátnym konceptom podniku sa mnohonásobne ocenený katalánsky cukrár a čokolatiér podujal oslobodiť dezertnú kuchyňu špičkovej gastronómie z jej pút. Výber medzi 3-, 4- alebo 5-chodovými menu v jeho moderne elegantnej reštaurácii v srdci El Born nie je ľahký. Vizionár vytvára na základe technických úspechov molekulárnej kuchyne, hlbokého know-how klasického cukrárstva, ako aj pikantných prísad úplne nový štýl dezertov. Cukor používa takmer výlučne na vyváženie kyslosti, akcentuje koreninami a čerstvými bylinkami a okrem ovocia spracováva aj zeleninu vo svojich extravagantných, medzinárodne vynikajúcich „sladkých jedlách“.
New York: Cheese Cake verzus večera
Vo veľkom jablku (Big Apple) sa na seba nenechali dlho čakať nasledovníci. Tam sú Adrià a Butrón uctievaní špičkovými cukrármi ako bohovia a oslavovaní ako vodcovia hnutia, ktorého cieľom je povýšiť dezert na nový hlavný chod. Najlepšou adresou je „ChikaLicous“. V prvej newyorskej dezertnej bare, otvorenej v roku 2003, sa cez pult podáva pravdepodobne najlepší Cheese Cake v meste, rozmanité francúzsko-americké kreácie sú naaranžované podľa japonskej estetiky. Sladké pochúťky sa podávajú v troch chodoch: Amuse Bouche, dezert podľa výberu a výber z Petit fours. Rezervácie však v tomto dokonalom malom mieste pre rozsiahly dezert po obede alebo večeri nie je možné vykonať.
V roku 2009 tento vývoj dosiahol aj nemecky hovoriace krajiny. V otvorenej obývacej kuchyni „Prinsessan“ sa ambície Hamburgu a duch životného štýlu New Yorku spájajú sladko-harmonicky. Záver: V novembri 2010 bola kvôli veľkému úspechu otvorená už druhá pobočka.
Nákrm – bodka na konci alebo hlavný predstaviteľ?
Zvyčajne dezert zvádza, keď je hlad utíšený. Zmena z hlavného jedla na dezert označuje tradičnú zmenu chutí. Človek opúšťa sféru nutného a vstupuje do ríše voľného pôžitku. Kto by mohol mať niečo proti tomu, keby finálne potešenie pre chuťové bunky bolo v budúcnosti na prvom mieste?
V Rakúsku sa k medzinárodným trendom pristupuje skôr opatrne. Aj v oblasti tort a múčnikov sa chcú tradícia a poriadok zachovať. Túto skúsenosť urobil aj Pierre Reboul. Niečo vyše roka vedie špičkový cukrár „cukráreň“ v Café Central na viedenskej Herrengasse a pôsobí v mladom dizajnovom podniku „Orlando di Castello“. Francúz prišiel priamo z New Yorku, kde pôsobil v gastroimpériu hviezdneho šéfkuchára Jeana-Georgea Vongerichtena, do podunajskej metropoly. Talent pre sladké dokázal ďalej na hosťovaniach na Bahamách, v Hongkongu alebo Londýne. Od rakúskeho Američana Kurta Gutenbrunnera sa Reboul naučil, „there’s nothing wrong with the classics!“ – áno, v každom prípade.
Zatiaľ čo Španieli v závese za úspechmi Adriàovcov už vzlietajú do celkom iných sfér, Reboul sa orientuje na cukrárske a patisérske umenie svojej francúzskej vlasti. Okrem trendsettera Pierra Hermého, Picassa cukrárstva, ktorý získal kultový status neposledne vďaka svojej svetoznámej tortovej kreácii Ispahan, sa Pierre Reboul ukazuje ako ovplyvnený predovšetkým precíznosťou a estetikou juhovýchodnej ázijskej dezertnej kuchyne.
V hlavnom meste múčnikov sa teraz stará o osviežujúci medzinárodný vietor. Kým Reboul vo svetových michelinských kuchyniach rozšíril svoje dezerty na chren, zeler a avokádo v kombinácii s octom, soľou a údenými arómami, teraz sa venuje reinterpretácii klasík rakúskeho cukrárskeho umenia. A jeho verzia ružovej makrónkovej torty Ispahan, umelecké dielo plnené čerstvými malinami a liči krémom s lístkom ružového krokantu, je takmer ešte harmonickejšia ako originál od Hermého.
Aj Konstantin Filippou sa pohybuje ľahkonoho na medzinárodnej úrovni. Za cukrárstvo je zodpovedný inovatívny šéfkuchár noblesného talianskeho podniku „Novelli“ sám. Počas svojich rokov putovania po špičkových podnikoch ako „Steirereck“, u Gordona Ramsayho v Londýne alebo Juana Mari Arzaka v San Sebastiane bol tento „všestranný umelec“ vždy aktívny aj v cukrárstve. Jeho premyslené preddezerty pripravujú chuťové bunky po hlavnom chode na to pekné, čo ešte môže prísť. Napríklad údená rozmarínová brioška s karamelizovanými banánmi potretá marshmallow-banánovým želé, sprevádzaná zmrzlinou zo slaných mandlí a vanilkovo-pralinkovou hmotou. Často sa používa mlynček na korenie s kardamónom, muškátovým kvetom a klinčekmi. Potpourri, „ktoré lahodí podnebiu, pôsobí afrodiziakálne, sexy a cool“. Soľ, bylinky, klíčky, ocot, pečené a údené arómy nesmú chýbať pri nezvyčajnom mixe ingrediencií v sladkej kuchyni „Novelli“. Posúvať hranice a pritom nestratiť rovnováhu sľubuje krédo excentrického šéfkuchára.
Aj dezerty v „Steirereck im Stadtpark“ od Heinza Reitbauera sa vyvinuli novým smerom. Podiel ovocia a zeleniny – repa, drieň, mišpule, duly a čakanka – sa zvýšil, zatiaľ čo podiel cukru sa drasticky znížil. Produkty na dezertných kartičkách nezodpovedajú nevyhnutne štandardu dezertnej kuchyne, ale jeho línia kuchyne o to viac: puristická v chuti, vždy pri hľadaní niečoho nového. V súčasnosti Reitbauer a jeho tím experimentujú s odrodovými raritami z oranžérie Schönbrunn. Kyslé vzácnosti nahradili aj klasickú pralinku. Umelecky naaranžované, nakrájané na tenučké kandizované plátky sa v „Steirereck“ podávajú na stôl. Pri hľadaní prístupu k jedinečnosti produktu sa Heinz Reitbauer dopracoval k tradičným metódam. Mení textúry nakladaním alebo sušením, napríklad starých odrôd jabĺk. Budúcnosť dezertnej kuchyne pre neho leží v „nových“ objavovaných produktoch: lesné plody, staré druhy ovocia a zeleniny, kvety a divé bylinky. Ich arómy a esencie postupne spoznáva: vzdelávací proces v počiatočných štádiách.
Tradične to vidí aj Christian Petz. Aspoň v jednom bode. Dezert musí byť sladký. Neovplyvnený trendmi a vlnami ide hviezdny šéfkuchár svojou cestou a zostáva pri čokoláde. Kombinácie sladkého a slaného pre neho neveštia nič nové, rovnako ako zelenina v oblasti dezertov. Nouvelle Cuisine to predviedla. Nepochybne pre neho platí, že cukrárstvo si nezaslúžilo živorenie v tieni. Dezert je napokon ten chod, ktorý si hosť najlepšie zapamätá. Christian Petz sa už dlhší čas pohráva s myšlienkou zaradiť dezert niekedy na začiatok menu. Zaujímavé sa mu to javí v každom prípade, reinterpretovať tradované zvyky prostredníctvom obrátenia. Prístup, ktorý je takisto vypožičaný z výtvarného umenia. V roku 1989 obrátil Daniel Spoerri klasické poradie jedál v rámci výstavného projektu v Múzeu úžitkového umenia (MAK). Švajčiarsky umelec rumunského pôvodu otvoril viacchodové menu kávou, aby ho následne ukončil polievkou. Ale odhliadnuc od takýchto otázok, Petz sa v roku 2011 zaoberá výrobou najjemnejších čokoládových kreácií: hľuzovky s kvetinovými arómami, čokoládové karamelky alebo koláče v pohári.
To, že sa „čokoládový dizajn“ à la Barcelona stáva trendom, musí vziať na vedomie aj Petz. Jeho pohľad na túto „logickú reakciu na určité nasýtenie“ je pragmatický. Plantážových a odrodových čokolád bolo už nadostač. Čo zostáva, keď sú chute vyčerpané, je samotný pohľad, čistá estetika, skrátka: dizajn. Tím Xocolat okolo Christiana Petza momentálne pracuje na vývoji dokonalého čokoládového lodičkového podpätku. Či je to ten správny krok do sladkej budúcnosti? Alebo logický vývoj, ktorý vyplýva z celku kuchynských trendov? Všade sa varí náročnejšie, rozmanitejšie, excentrickejšie a medzinárodnejšie – cukrárstvo sa paralelne s tým vyvíja. Len na istých miestach práve predbieha, aj úplne virtuálne – alebo zaradí spiatočku: návrat do budúcnosti.