Text od Anny Burghardtovej Foto: www.bridgemanart.com
„To nie je dezert.“ Objekt kritiky?
Výtvor z bielej čokolády s husacou pečeňou, prihlásený na medzinárodnú cukrársku súťaž. Tvrdé slová prišli od Jordiho Butróna, šéfcukrára dezertnej reštaurácie „Espai sucre“ v Barcelone a vzoru mnohých mladých cukrárov. Napríklad pre úradujúceho nemeckého cukrára roka, Christiana Hümbsa. Ten v hamburskej reštaurácii „Haerlin“ experimentuje aj so slaninou, pre preddezert s kokosom a limetkou, a kombináciu kolegu z bielej čokolády a husacej pečene dokázal aromaticky úplne pochopiť. „Mäsové suroviny majú však miesto nanajvýš v preddezertoch,“ hovorí, „kde možno ešte raz naposledy nadviazať na maskulínne prísady z hlavného chodu.“ A dodáva: „Som priateľom nových spôsobov myslenia“ – Hümbsa napokon chvália za jeho sčasti až transcendentné, na zeleninu bohaté a horké dezerty so surovinami, ako sú šalát a kváskový chlieb – „ale dokážem pochopiť tých, ktorí tvrdia, že ak začneme v cukrárstve aj s mäsom, menu už nebude vyvážené.“
Nevinný kúsok husacej pečene ako súčasť dezertu je dôvodom na rozruch na súťaži, ktorá predsa združuje avantgardu v cukrárstve? Čo to ukazuje? Znamená to: Dezert je posledné tabu. Hoci už mohli byť prelomené všetky ostatné bariéry – mäso, ryby a krv stále nemajú v dezerte čo hľadať. Krvavé makrónky? Áno, radi, ale len ako amuse-bouche, nápad Španiela Andoniho Luisa Aduriza z „Mugaritz“. Sanguinaccio, starý taliansky dezert z čokolády a bravčovej krvi? Dnešné verzie bravčovú krv vynechávajú. Rozruch okolo husacej pečene však ukazuje ešte niečo: Dezerty sú vysoko emocionálna záležitosť. Aj preto, že sladkosť je vo fyzickom vývoji niečo vysoko emocionálne. Kľúčové slová: odmena, útecha, uspokojenie. A práve v tomto ohľade sa v súčasnosti deje veľa nesprávne: priveľa techniky a chladu, primálo tepla a nadýchanosti.
Dezert sám osebe je pravdepodobne najzaujímavejší chod klasickej štruktúry menu, je preplnený významovými rovinami. Spomienky na detstvo sú také dôležité ako pri žiadnom inom chode, čo sa prejavuje napríklad v najnovších hrách s praskajúcim práškom, cukrovou vatou alebo penovými cukríkmi. Dezert je chod, na ktorý sa už vzhľadom na exponovanú pozíciu na konci menu kladú iné očakávania než na ostatné. So servírovaním dezertu menu vždy vstúpilo do novej fázy. Soľničky a koreničky sa odnášajú, ak sú na stole, omrvinky z chleba sa ometajú z obrusu. V stredoveku sa menil aj obrus. Tak sa vysvetľuje slovo „Nachtisch“ (dezert/po jedle). Slovo „Dessert“ zas pochádza, neveľmi sľubne, z „desservir“ – odpratať jedlo.
Pri dezertoch sa ďalej nevedome alebo vedome narába s rodovými pojmami, a to nie málo. Sladkosť sa vníma ako ženská, menej sladkosti ako mužská – pozri pojem „pánska čokoláda“ alebo stále prevažne sladké odporúčania vín od nevedomých someliérov pre ženy. V súčasnosti sú témou mužské alebo metrosexuálne dezerty, pretože sú chladne oceľové a málo sladké, či už so zeleninou alebo bez nej. A dezerty s obmedzeným použitím cukru budú ešte dlho na vzostupe. Zeleninové dezerty sú naopak už takmer z módy. Pri nich si Juhotirolčan Norbert Niederkofler a jeho rakúsky cukrár Phillip Sigwart z „Hubertus“ myslia, že jednou z hlavných chýb je veriť, že sa na to hodia všetky druhy zeleniny. „Nemal by to byť však šalát, ktorý sa len tak servíruje ako múčnik, len o niečo sladší. Tam sa veľa zle myslelo. Berieme len druhy zeleniny, ktoré sa ponúkajú vďaka svojej prirodzenej sladkosti. Červená repa, mrkva.“ Phillip Sigwart pracuje rovnako ako iní na tom, aby cukor nahradil alternatívnymi sladidlami. A nemyslí tým výslovne stéviu. „Pšeničná tráva napríklad dokáže čiastočne nahradiť cukor. Len sa pozri, aká sladkosť sa vyvinie na jazyku!“ Rovnica žena = sladké sa mimochodom možno musí znova definovať: vizionár Heinz Reitbauer z „Steirereck“ napríklad hovorí o tom, že chce priniesť ženskosť späť do oblasti múčnikov, ktoré sa stali dosť mužskými, a to v podobe kvetov a obzvlášť jemných štruktúr.
Dezert bol už označovaný ako „posledný súd“ – pretože je tým, čo je v spomienkach najčerstvejšie – alebo ako „katovo jedlo“: pretože potom sa znova začína vážnosť života. Často je veľkohubo ohlásený ako „finále“, ako „ohňostroj“, a často zostáva o to viac za očakávaniami.
Za to môže len sčasti často vyčítaný stav, že existuje len veľmi málo vyučných cukrárov a cukrárok. Dezertné lístky sú často už v základe zle navrhnuté: Ak majú tri múčniky na výber tri hlavné zložky zmrzlinu alebo sorbet – a to sa nestáva zriedka –, kuchyňa nepochopila slovo „výber“. Kedysi vládlo nepísané pravidlo, že dezertný lístok musí vždy obsahovať niečo s čokoládou, múčnik, niečo ľahké, napríklad z ovocia a jogurtu, a zmrzlinový chod. Z toho je dnes vidieť málo. Pacojet medzitým stojí v každej kuchyni, s ním sa dá v okamihu urobiť všetko na sorbet. Dá sa s ním byť originálny – servírovať pivo alebo horčicu ako zmrzlinu – a dá sa s ním ísť ľahšou cestou. „Domáci kalamansiový sorbet“ potom stojí na lístku. Znie to fantasticky a ako vysoké umenie! V skutočnosti je kalamansi malý citrusový plod s nepríjemne veľkým množstvom kôstok, ktorý je v obchode dostupný len vo forme pyré od firmy Les vergers Boiron. Hotové pyré sa teda hodí do domáceho Pacojetu. A hotový je „domáci“ kalamansiový sorbet, ktorým sa v jedálnom lístku zdôrazňuje vysoký stupeň vlastnej výroby. V skutočnosti je to čistý convenience produkt. To už nemá nič spoločné s varením. Nič proti osviežujúcemu kalamansiovému sorbetu samotnému, ale smie sa tu potichu hovoriť o klamaní?
Aj toto ľahkovážne používanie kuchynskej techniky ukazuje: Dezert je vo vyššej gastronómii v kríze najmä preto, lebo jeho emocionálna identita nie je pochopená alebo je pochopená nesprávne. Mal by byť komfortnou zónou menu, pohovkou, koncom pracovného dňa. Chceme sa nechať unášať, rozmaznávať (akokoľvek otrepane to znie). A príliš často dostávame pracovnú úlohu. Musíme sa prežúvať cez surové plátky fenikla, pretože zeleninové múčniky sú v móde. Musíme oceňovať vtipnosť názvov jedál ako „love is in the air“. Máme z taniera znova zbierať tucet originálnych súčastí ako makrónky alebo „sneh“ z olejov, ktoré sa vďaka maltodextrínu menia na ľahký prášok, a pri každej jednej drobnej kvapke želé presne ochutnávať, máme obdivovať narativitu dezertov, ktoré stavajú „polia“ zo sladkej „pumperniklovej hliny“ a vysádzajú do nich rôzne prvky. Dnešné dezerty sú často odvážne majstrovské diela presnosti, mnohodielne tanierové krajiny, pochod všetkých dostupných kuchynských technológií a z nich vyplývajúcich trendových prvkov. Pracovná náročnosť je obrovská, potreba pomocných prostriedkov vysoká, ale wow-efekt na jazyku sa napriek všetkému obdivu ku kreativite a technickej zručnosti kuchyne nedostavuje. Tieto techno-dezerty, v ktorých sa vôbec nedá rozplývať, sú zameniteľné, národne i medzinárodne.
A to je pre múčnikové útočisko Rakúsko naozaj tragické.
Stále znova sa vyčíta, že Rakúsko medzinárodne síce získava pozornosť s niekoľkými podnikmi, ale nevyniká žiadnou formou razenia, akú vedia predviesť napríklad Španieli alebo Škandinávci s molekulárnou kuchyňou alebo surovou prírodnou kuchyňou. Pritom Rakúsko má kultúru múčnikov, ktorá je medzinárodne neporovnateľná. Emocionálne dojímavá, pretože obsahuje teplé, nadýchané prvky. Regionálne často presne priraditeľná – kľúčové slová: korutánsky Reindling, hornostajerský Fedlkoch, salzburské halušky (Nockerln). Obrovské možnosti variácií pri malom, úplne nekomplikovanom zozname surovín – čo všetko sa dá urobiť len s krupicou, tvarohom, strúhankou a makom! Ale táto kultúra múčnikov sa vo vrcholovej gastronómii v súčasnosti úplne stráca. Samozrejme s výnimkami, napríklad Thomas Dorfer z „Landhaus Bacher“ s „Scheiterhaufen“ (žemľovka), Andreas Döllerer s „Gebackene Mäuse“ (pečené myši), Rainer Melichar z „Nibelungenhof“ s nadpozemsky lahodným českým povidlovým koláčom, Heinz Reitbauer s rôznymi nápadmi z ryžovej kaše.
Inam sa regionalita často žije len v podobe surovín, nie v podobe jedál. Regionalita sa teda v skutočnosti nevarí. Z regionálnych surovín sa vyrábajú medzinárodne zameniteľné prvky, aromatické prispôsobenie je ľahké: Vykrojené želé kolieska sa robia z jarabiny (Dirndl), „sneh“ z tekvicového oleja, sorbet z vína Uhudler, všadeprítomná mrvenička s makom. To je milé, ale aj medzinárodne otrepaná taktika. Dezertné taniere sú opticky zameniteľné.
Čo hovorí proti tomu, dostať tradíciu múčnikov znova do kulinárskeho centra pozornosti, aby sa vyvinula jednoznačne rakúska dezertná kuchyňa budúcnosti, s potenciálom na medzinárodnú adaptáciu, a túto primerane marketingovo využiť? Variácia tvarohovej knedle alebo mrazený cisársky trhanec nemohli byť všetko. Tentoraz nestačí spoľahnúť sa na pár klasík. Ide o to, skutočne zabudnuté staré recepty dostať do rakúskeho kuchárskeho povedomia a na nich budovať moderné jedlá. Dezert, ktorý vychádza zo starého rakúskeho múčnika, na každom jedálnom lístku, a línia by bola daná.
Zmysluplnosť tohto konceptu sa dá doložiť už jedinou starou kuchárskou knihou: Len v kuchárskej knihe Kathariny Prato, v novom vydaní Christopha Wagnera, možno nájsť neuveriteľné množstvo múčnikov a sladkých hlavných jedál, pozdĺž ktorých možno premýšľať o novej rakúskej dezertnej kuchyni a ktoré sú per se už nejako moderné. „Kindskoch“ (detská kaša) s karamelizovaným cukrom – Crème brûlée už dávno vieme. „Ausgedünstete Regenwürmer“ (dusené dážďovky) sú rezance z maslového cesta, dusené s masťou a cukrom, „kým nedostanú kŕče“. Palacinky vložené do formičiek (kuchynská hračka!) sú doplnené plnkami ako rezance s pomarančami alebo ryžová kaša. „Trompe-l’œil“ jedlom sú na masti pečené ryžové hrušky s klinčekom ako stopkou. Čokoládové klobásky formované z ryžovej múky, smotany a čokoládového krému a obalené – ako dobre by sa tento názov vynímal na dnešných jedálnych lístkoch! Šampiňóny s Chaudeau: tenké cesto na trhanec pečené v šampiňónových formičkách, plnené vínnym Chaudeau. Kapitola „Nákypy, varené jedlá, pudingy“ obsahuje dokonca zeleninový dezert: Hrášková kaša, s poriadnou dávkou cukru a korenia. Okrem toho možno nájsť: píniový puding, chlebová kaša, čierny puding, maková alebo lieskovooriešková kaša „s vôňou pomarančov“. Prato kuchárka a iné uvádzajú moderné, pretože zvláštne pôsobiace recepty ako sladký škvarkový závin, ktorý napríklad Max Leodolter v „Lurgbauer“ už oživil, kyslá kapusta – torta alebo krabie buchty so škoricou a cukrom. Tie posledné síce v baroku neboli zamýšľané ako dezert, ale servírovali sa v skoršom „chodení“ menu. Keby však dnes krabie buchty stáli ako dezert na rakúskom jedálnom lístku – možno s krátkym komentárom a uvedením zdroja – domáce múčniky by otvorili novú kapitolu. Apropo, mäso a ryby v dezerte ako posledné tabu.