Strada Provinciale SP68 je jedna z nespočetných vidieckych ciest na Sicílii. Pre Ariannu Occhipinti je to však cesta mimoriadneho významu – je to cesta, ktorá ju priviedla k miestu jej určenia, ako sama hovorí. Do Fossa di Lupo v provincii Ragusa na úplnom juhovýchode Sicílie – tam, kde slnko takmer po celý rok nemilosrdne pečie z oblohy, kde ani v hlavnej sezóne takmer nevidno živú dušu; opustená krajina, ako dnes už všade na Sicílii mimo miest. Vo Fossa di Lupo získala pred necelými 20 rokmi svoj prvý hektár vinohradov. Je to vraj magické miesto, kde sa zem večer pred západom slnka sfarbí do tmavočervena, zbrázdená vetrom z priľahlých hôr Iblei. Jej základné vína sa preto volajú SP68, červené a biele cuvée prevažne z regionálnych odrôd – tak jemné, čerstvé a chladivé, ako by ste pri vínach z tohto regiónu nepovažovali za možné.
Strada Provinciale 68 má však aj tisícročnú históriu. Pred 3 000 rokmi to bola hrboľatá kamenná cesta, nie širšia ako stopa voza – najstaršia kedy spomenutá vínna cesta na Sicílii, po ktorej generácie roľníkov prepravovali svoje vína na pobrežie, odkiaľ sa vyvážali do celého Stredomoria. Región je dnes ako Cerasuolo di Vittoria jedinou oblasťou DOCG na Sicílii a Arianna Occhipinti jednou z najvýznamnejších vinárok Talianska a výkladnou skriňou Sicílie. Ostrov v Mezzogiorno, ako sa nazýva juh Talianska, ktorý sa takmer dotýka afrického kontinentu, pre mnohých už ani nepatrí k Taliansku. Sicília sa považuje za beznádejne skorumpovanú a zanedbanú, celé storočia tu mafia funguje ako tieňová vláda – a práve tam vinohradníctvo v posledných dvoch desaťročiach zaznamenalo rozprávkovú kariéru. Vďaka protagonistkám, ako je Occhipinti, ktoré vliali vinohradníctvu na Sicílii nový život a vrátili mu jeho identitu – s autochtónnymi odrodami viniča a tradičnou vinifikáciou, ale predovšetkým s vytrvalosťou. Mnohí z nich sú ľudia z iných odborov, rodáci zo Sicílie, ktorí emigrovali a po rokoch sa vrátili do svojej vlasti.
Od masového vína k špecialite
Sicília bola odjakživa predmetom sporov – sotva existovala vláda, ktorá by sa nepokúsila ostrov v Stredozemnom mori obliehať. Jej vína si však cenili všetci. Ale až v 19. storočí boli založené vlastné vinárstva – najznámejším je Duca di Salaparuta, so značkami ako Corvo, dodnes jeden z veľkých hráčov.
Keď v roku 1881 fyloxéra rozsiahlo zničila vinohrady na Sicílii, vinohradníctvo takmer zaniklo. Až v 50. rokoch 20. storočia sa začalo opäť pestovať vo veľkom. Prevažne družstvá a kooperatívy – kvalita pritom hrala vedľajšiu úlohu. Mnohí nemali ani len plniace zariadenia: vína sa v sudoch a cisternách prepravovali na sever, do Toskánska, Piemontu a dokonca do Francúzska – väčšinou sýty, sladko-ovocný Nero d’Avola, ktorý mal tamojšie červené vína „prikrášliť“. Zvyšok skončil na regáloch supermarketov. Aj dnes sa v najväčšom vinohradníckom regióne Talianska plní priamo na mieste len asi štvrtina – no každým rokom je to viac. Okolo prelomu tisícročí sa súkromné vinárstva ako Planeta, Tasca d’Almerita alebo Cusumano pokúšali presadiť medzinárodnými odrodami viniča. S Cabernetom, Merlotom alebo Chardonnay medzinárodného strihu sa podarila korekcia imidžu – hoci len nakrátko. Keď mal svet dosť uniformných vín, odbyt stagnoval. Až keď na scénu vstúpili noví vinári, ktorí rozpoznali potenciál
lokálnych odrôd a jedinečných terroir, ako je ten na Etne, svet si Sicíliu všimol. Medzitým sa na ostrove hemžia špičkovo vzdelaní enológovia, známe vinárske osobnosti a množstvo ľudí z iných odborov. Tak rýchlo, ako sa Sicília ukázala v oblasti kvality po desaťročia ako zaspatá, tak rýchlo to v posledných rokoch dobehla – v súčasnosti má napríklad najvyšší podiel bio-podnikov v Taliansku a tiež v kategórii naturálnych vín je na popredných priečkach. Vinohradníctvo je roztrúsené po celom ostrove – k tomu treba pripočítať priľahlé Liparské a Egadské ostrovy, ako aj Pantelleriu. Hotspotmi sú však jednoznačne severovýchod s DOC Etna, severozápad medzi Palermom a Marsalou a úplný juhovýchod v provincii Ragusa s DOCG Cerasuolo di Vittoria.
Severovýchod – Etna
Planeta alebo Regaleali, ktoré si chcú odhryznúť z koláča. Etna so svojimi jedinečnými vysokomineralizovanými sopečnými pôdami a výnimočnou mikroklímou sa medzi znalcami považuje za jednu z najzaujímavejších apelácií Talianska. Vinohrady ležia až do výšky 1 000 metrov, občas s prastarými krami viniča vo voľne stojacom systéme alberello, ako ho poznali už v antike. Belgičan Frank Cornelissen je pravdepodobne najvýraznejšou postavou regiónu okolo aktívnej sopky. Bývalý obchodník s vínom rozpoznal jej potenciál ako jeden z prvých už pred 20 rokmi. S posadnutosťou hraničiacou so šialenstvom rekultivoval staré plochy bez toho, aby im vzal čo i len závan ich divokosti. Jeho až storočné a sčasti pravokorené kry viniča sú zasadené do rozmanitej flóry byliniek, obilia, olivovníkov, mandlí a ovocných stromov. Vo vinohrade aj v pivnici dohnal nízkointervenčný prístup do extrému. Nič nesmie zmeniť pôvodný charakter, dokonca aj bio-prípravky alebo kompost vo vinohrade sú nežiaduce – do pivnice sa mu nedostane ani gram síry. Vína chutia primerane neskrotene a svojrázne – samozrejme, všetky z autochtónnych odrôd viniča. Jeho MunJebel je Cornelissenovým poklonením sa Etne – Mungibeddu, hora hôr, tak s úctou nazývajú svoju sopku aj miestni obyvatelia. Z vinohradov vidno v pozadí dym na kráteri – z času na čas vychrlí aj ohnivú lávu, akoby chcel ukázať, kto tu rozhoduje o bytí a nebytí – v podstate je však dobrácky.
Aj Davideho Bentivegnu táto archaická vinárska oblasť magicky priťahuje. Vo svojom predchádzajúcom živote bol tento človek, ktorý zmenil profesiu, manažérom v spoločnosti Siemens v Miláne, teraz starým krami viniča alberello na severovýchodných svahoch Etny dobýja extrémne vína. Vína, ktoré podľa jeho slov nemusia byť dokonalé, ale majú sa dotknúť duše. Tento neovinár je zaľúbený do odrody Nerello Mascalese, ktorá zažíva dychberúcu renesanciu. Stará odroda z Etny si dokáže výborne poradiť s extrémnymi teplotnými rozdielmi medzi dňom a nocou. Prekypuje výraznosťou a napriek tomu vykazuje jemnosť. Nerello Mascalese je medzitým vysoko cenené – znalci ho dokonca porovnávajú s Nebbiolom alebo Pinotom Noir. Aj jeho mladší brat Nerello Cappuccio prináša vynikajúce plody. Vinohradníctvo na Etne je napriek tomu tanec na sopke. Práve to je pravdepodobne jeho príťažlivosť.
Severozápad
Až kým Marco de Bartoli takmer na vlastnú päsť Marsalu nerehabilitoval. Podľa starej tradície, bez pridania alkoholu, vyrábal tento kontroverzný vinár z regionálnych odrôd Grillo, Catarratto, Zibibbo alebo Perricone legendárne sladké a suché biele a červené vína, keď práve neprotestoval proti skorumpovaným talianskym politikom. Antonio Barraco teraz v tejto tradícii pokračuje. Z zatracovanej bielej odrody viniča Grillo vyrába dokonca vynikajúce šumivé víno.
Ďalej na východ pri Alcame Aldo Viola ukazuje, že na západe ostrova fungujú aj fantastické suché vína. Viola je charizmatický zväzok energie – napĺňa všetky klišé o Sicílčanovi, hoci je spolovice Francúz: rozpráva, smeje sa a gestikuluje súčasne a bez prestávky. Jeho hlas je chrapľavý, tvár úzka – poznačená životom bez kompromisov. Jeho dlhé, stále čierne kučery sú rovnako bez zásahov ako jeho vína. Aldo Viola pochádza z vinárskej rodiny – keď jeho brat prevzal vinárstvo, odišiel do Európy, ako hovorí – akoby k nej Sicília ani nepatrila. Do Dánska, potom do sveta do Indie a k Amazonu. Keď sa vrátil, angažovali ho ako prvého enológa v Centopassi, štátnej kooperatíve, ktorá pestuje víno na zhabanej mafiánskej pôde. Postupne si kupoval aj vlastné vinohrady – roztrúsené okolo Alcama. Jeho vína z regionálnych odrôd a Syrahu (ako pocta jeho francúzskej matke) sú slobodomyseľné – neokrôchané a naliehavé.
Z kooperatívy Centopassi, sociálneho projektu, prichádzajú aj po odchode Alda Violau pozoruhodné vína. Z vinohradov obávaného klanu Cosa Nostra Corleonesi sa od zatknutia ich Capo di Capi, Totò Riinu, vyrábajú bio-vína z odrôd Nero d'Avola, Nerello Mascalese alebo Grillo, ktoré niekedy nesú mená obetí mafie.
Juhovýchod (Vittoria)
COS. Blízko hôr Iblei, pri Vittorii, našli opustené vinohrady, ktoré už nikto nechcel. Potomkovia vinohradníkov radšej odišli na sever, aby si zarobili peniaze – na Sicílii nevideli žiadnu budúcnosť. To, čo sa pre troch vinárskych fanatikov začalo ako dobrodružstvo, sa aspoň pre oboch architektov Giambattistu Ciliu a Giusta Occhipintiho stalo povolaním. Cilia, ktorý pochádza z tohto regiónu, mal neskôr zdediť malé vinárstvo svojich rodičov. Vo vinohradoch napokon našli nielen Nero d’Avola, ale aj Frappato, regionálnu odrodu, ktorá na údiv oboch dáva subtílne červené vína. Pre vlastnú potrebu vinohradníci z Vittorie odjakživa miešali tieto dve tak rozdielne odrody, „perfektný mix štruktúry a jemnosti“, verí Giusto Occhipinti – medzitým ako Cerasuolo di Vittoria jediné DOCG Sicílie. Obaja vinári sa stali vzorom pre celý ostrov, desiatky rokov hospodária biodynamicky a ako jedni z prvých v Taliansku experimentovali s amforami – dlho predtým, ako sa to stalo módou. Dnes väčšinu svojich červených vín dorábajú v španielskych amforách a vyvolávajú tým nadšenie aj v medzinárodnom meradle.
Giusto Occhipinti napokon zapálil aj vášeň svojej neteri Arianny pre vinohradníctvo. Ako 16-ročná ho sprevádzala na veľtrhoch vína, potom študovala enológiu v Miláne a nakoniec si kúpila svoj prvý vlastný vinohrad – vo Fossa di Lupo, na SP68. —
Sicília – naše odporúčania
Arianna Occhipinti
agricolaocchipinti.it
weinskandal.at
Azienda Agricola COS
cosvittoria.it
wagners-weinshop.com
Frank Cornelissen
frankcornelissen.it
wagners-weinshop.com
Etnella
etnella.com
vinifero.at
Aldo Viola
aldoviolavini.com
vinonudo.at
Marco de Bartoli
marcodebartoli.com
tannico.at
Antonio Barraco
vinibarraco.it
vinifero.at
Azienda Agricola Gueli
guelivini.it
vinonudo.at






