Vo švajčiarskej konfederácii je presnosť tromfom, aj keď si vlaky razia cestu cez horské masívy. Na trati ide všetko spoľahlivo ako švajčiarske hodinky, a tak prichádzam podľa plánu presne o 15.24 hod. do Scuolu na východe kantónu Graubünden. Rieka Inn, ktorá pramení v hornom Engadine, sa tu príjemne kľukatí. Hovorí sa tu predovšetkým rétorománsky a medzi 11. a 17. hodinou sa ľudia zdravia „Allegra!“, čo znamená „Raduj sa!“. Dobré motto pre mňa.
„Kúpeľná kráľovná Álp“
To, že sa Scuol kedysi zmenil z poľnohospodárskej dediny na kúpeľné stredisko, vďačí svojim viac ako dvadsiatim prameňom minerálnej vody, ktoré boli písomne spomenuté už pred viac ako 650 rokmi. V druhej polovici 19. storočia sa stavalo čoraz viac hotelov a kúpeľných domov, Scuol získal neoficiálny titul „Kúpeľná kráľovná Álp“. Hostia prichádzali z celého sveta, aj ruský cár Mikuláš II. a holandská kráľovná Wilhelmina sa kúpali v minerálnej vode a pravdepodobne si priamo z dedinskej fontány cvrlikali jeden či druhý liečivý pohárik.
Nezameniteľný šarm Scuolu je charakteristický svojimi engadinskými domami s umeleckými sgrafitami, úzkymi uličkami a idylickými námestiami. Nad riekou Inn sa týči kostol vysvätený v roku 1516. Keď sa o 13 rokov neskôr v regióne začala reformácia, reformátori povyhadzovali sochy svätých, svätostánky a oltárne obrazy cez skalu priamo do rieky Inn. Legenda hovorí, že pár Rakúšanov veci o niečo ďalej na východ na druhej strane rieky opäť vylovilo a obratom predalo.
Kempovanie v zime
Ďalšou dedinou po prúde rieky je malebná dedinka Sur En, čo znamená „nad riekou Inn“. Kemping „Sur En Camping“ je otvorený celoročne a ponúka zrubové domčeky a kempingové sudy. Po rustikálnej večeri som v nádherne predhriatej zrubovej chatke, ktorá sa nachádza medzi dvoma kempingovými sudmi, zaspal ako zabitý. Pri zaspávaní som ešte počul, ako niekto, kto nenašiel kľúč od svojho suda, nadáva prekrásnou švajčiarskou nemčinou. Ráno vidím tri kilometre dlhú korčuliarsku dráhu, ktorá sa pred chatkou kľukatí lesom. Samozrejme, že by som v tejto zimnej ríši divov rád predviedol dvojitého lutza, len mi na to chýbal čas.
Výlet do prírody
Pretože v horskej dedinke Ftan už čakal môj sprievodca Lukas. Jeho plán: obuť Rakúšanovi snežnice a nechať ho spáliť pár kalórií vo Val Tasna, bočnom údolí dolného Engadinu. Po približne hodine, počas ktorej sme sa kĺzali po trblietavej hlbokej bielej nádhere tejto pitoresknej horskej krajiny, som si istý: Tento Lukas je posadnutý – v pozitívnom zmysle. Vyštudovaný biológ nielenže podľa stôp po hryzení na konároch vidí, ktoré zviera tu vyjedlo púčiky, ale zdá sa, že osobne pozná aj všetky kozorožce, kamzíky a bradáče v oblasti, ktoré nám priblíži jeho ďalekohľad. Po piatich intenzívnych hodinách v snehu padám aj tento večer opäť vyčerpaný do postele. Tentoraz v krásne situovanom hoteli „Guarda Val“, v ktorom sa moderný dizajn snúbi s engadinskými štýlovými prvkami, kde môžete podzemnou chodbou prejsť priamo do minerálnych kúpeľov „Bogn Engiadina“ a kde vám naservírujú prvotriednu päťchodovú večeru.
Gesamtkunstwerk zámok
Na ďalší deň ideme do Tarasp. Dedina patrila kedysi Rakúsku, kým ju Napoleon v roku 1803 nepridelil kantónu Graubünden. Kvôli dlhej habsburskej nadvláde je dedina dnes katolíckou enklávou v inak reformovanom dolnom Engadine. Zámok, ktorý sa týči na 100 metrov vysokej skale, je dominantou dolného Engadinu. Jeho história siaha až do roku 1040, potom Habsburgovci rozšírili zámok do dnešnej veľkosti. V roku 1900 získal priemyselník Karl august Lingner, ktorý úspešne marketoval známu ústnu vodu „Odol“, vtedy už chátrajúce múry.
Drážďančan nechal pevnosť prestavať v štýle historicizmu a pre inventár chodil nakupovať po celom svete. Okolo 2 000 vyfajčených cigár ročne sa však Lingnerovi stalo osudným. Do svojej smrti v roku 1916 strávil v – stále nedokončenom – zámku iba jedinú noc.
Presne o 100 rokov neskôr kúpil zámok Tarasp švajčiarsky sochár a maliar Not Vital a urobil z neho sídlo umenia. Okrem vlastných exponátov obohatil steny napríklad dielami Rembrandta, Paula Kleea a Andyho Warhola. Súčasné umenie a historický nábytok tu vytvárajú famózne spojenie. Zámok si môžete prezrieť iba v rámci prehliadky so sprievodcom. Dozviete sa napríklad, že umelecky založený sochár využil kulisu svojho zámku aj na svoju svadbu, a to na veľmi špeciálnu: odetý v bielom a s vysokým turbanom sa zámocký pán pred piatimi rokmi oženil so svojím milovaným koňom.
Po takýchto dojmoch potrebujem pokoj – ideálny je teraz okružný chodník, ktorý mi neustále poskytuje výhľad na 3 173 metrov vysoký Piz Pisoc a zavedie ma k horskému jazeru Lai Nair, ktoré leží nad Taraspom.
Cesta kočom za šťastím
Neskoro popoludní na mňa v Sasstaglià čaká kočiš Domenic s konským povozom a vlnenými dekami. Cesta úplne nedotknutou prírodou na okraji Švajčiarskeho národného parku do odľahlej a malebnej dedinky S-charl je príjemným dobrodružstvom. Dobre zabalení s Domenicom medzi zasneženými vrcholmi vidíme nielen množstvo kamzíkov, ale za súmraku aj jeleňa, ktorý sa náhle objaví nad cestou, ktorá je v zime uzavretá pre motorovú dopravu, a pozoruje nás. Ticho sa kĺžeme na bežcoch po čerstvom snehu smerom ku koncu údolia, kde sa kone plemena Freiberger pred hostincom „Mayor“ zastavia. Po skvelej večeri sa tu ide na nočný odpočinok. Skutočná krása dediny sa mi predstaví až na ďalšie ráno, keď slnko svieti z oblohy a moje zimné Wonderland ešte poslednýkrát predvádza svoje divadlo. Viac trblietok už nejde.
www.switzerland.com
