Gentle Parenting: heslo, ktoré je v oblasti výchovy čoraz hlasnejšie. Pojem prvýkrát spomenula Sarah Ockwell-Smith v knihe „The Gentle Parenting Book“ v roku 2016. „Tento výchovný štýl by sa dal preložiť ako ‚orientovaný na potreby‘. Obsahuje aj veľa častí z teórie citovej väzby,“ vysvetľuje Lisa Pinczolits, psychologička v detskej psychologickej praxi v Eisenstadte.
Tento štýl sa kontroverzne diskutuje. Jedna strana sa zaň prihovára. Poukazuje na to, aké dôležité je reagovať na potreby dieťaťa. Dôvodom je, že nemá zmysel vychovávať len fungujúceho človeka, ktorý by ako dospelý potreboval hodinové terapeutické sedenia, pretože sa nenaučil zaobchádzať so svojimi vlastnými pocitmi. Druhá strana si myslí, že toto deti len zmäkčuje a nepripraví ich na život v spoločnosti.
„V praxi sa Gentle Parenting často zamieňa so štýlom laisser-faire. Pri Gentle Parenting sa vždy reaguje na emócie dieťaťa. Musí sa však jasne rozlišovať medzi želaniami a potrebami. Pri potrebe je pozornosť zameraná na to, čo človek potrebuje. Je to základná potreba a je dôležitá pre prežitie. Tieto sú na prvom mieste a nad želaniami,“ vysvetľuje klinická a zdravotná psychologička. Pritom je však tak, že vedenie a prijímanie rozhodnutí stále ležia na rodičoch. Ak je napríklad potomok chorľavý, ale chce sa hrať v záhrade, rodič by mal tieto pocity potvrdiť a sprevádzať. Napriek tomu by mal jasne stanoviť hranicu, že teraz zostaneme v byte, pretože dieťa je choré.
Dôsledok namiesto trestu
Ďalším dôležitým bodom je, že sa nepoužívajú tresty. Dôsledky sú deťom jasne vysvetlené. Ak je napríklad vonku zima, ale ratolesť si nechce obliecť bundu alebo sveter, jednoducho ich zbalíte. Vonku samo zistí, že je lepšie sa teplo obliecť. Najmä fáza autonómie – často nazývaná aj obdobie vzdoru –, ktorou dieťa prechádza vo veku od dvoch do štyroch rokov, sa oceňuje. Pretože sa v tomto čase vyvíja jeho sebaobraz.
Napríklad typický scenár, ktorý pozná každý rodič v tejto súvislosti: odmietanie čistenia zubov. „Ako dospelý máte v hlave plán. Umyť si zuby, prezliecť sa a ešte trochu pozerať televíziu na pohovke. Kvôli zdraviu zubov si ich treba vyčistiť. Ako rodič sa staráte o fyzické potreby dieťaťa. Ak povie: ‚Mami, nechcem si čistiť zuby!‘, najskôr by ste sa mali opýtať, prečo to nechce. Ak sa nachádza vo fáze autonómie, môžete mu ponúknuť na výber dve zubné kefky. Ak má dieťa potrebu hry a zábavy, môžete to urobiť hravejšie. Napríklad si potom ako astronauti čistíte zuby na gauči pri hudbe. Okrem toho by ste mali potomkovi vysvetliť, prečo je dôležité, aby si čistilo zuby.“
Emocionálna regulácia
Vďaka tomuto prístupu sa potomok učí, že jeho vlastné pocity sú dôležité. Predovšetkým však, že sa nemusí pretvarovať, aby bol ocenený a milovaný. Gentle Parenting vychádza z predpokladu, že dieťa, ktoré musí neustále potláčať svoje pocity, vyvíja klasické črty ľudí, ktorí sa snažia vyhovieť iným (people pleaser), alebo narcistické tendencie. To je výsledok scenárov, v ktorých boli jeho vlastné potreby a pocity neustále zanedbávané, pretože dospelí dávali do popredia svoje vlastné potreby bez toho, aby sa dieťaťa opýtali, prečo sa tak správa a čo potrebuje. Aj keď sa toto autoritatívne správanie dialo s tými najlepšími úmyslami.
Typické vyhlásenia ako „Teraz nemusíš byť nahnevaný. Už sme to prebrali,“ vedú dieťa k tomu, že prestane dôverovať svojim vlastným pocitom. V tejto súvislosti treba poznamenať, že deti vo veku od štyroch do ôsmich rokov môžu regulovať svoje emócie len prostredníctvom dospelých. Keďže sa ešte nenaučili, ako to funguje, a ich „mozgová zrelosť“ ešte nie je dostatočne vyvinutá.
Správne zaobchádzanie
„Primárne vzťahové osoby sú dôležité. Dávajú spätnú väzbu a vytvárajú zhodu medzi tým, čo dieťa cíti, a tým, ako sa s tým zaobchádza,“ vysvetľuje psychologička. Na to sa stačí vžiť do situácie, aké to je, pocítiť hnev úplne prvýkrát. Je to intenzívny pocit, a ak neviete, že táto emócia aj pominie, je samozrejme ťažké sa s tým vyrovnať. Lepšie je povedať: „Hej, je v poriadku, že si nahnevaný. V tvojej situácii by som bol aj ja nahnevaný.“ Potom možno dieťaťu podať aj možné techniky a nástroje, aby sa s tým neskôr lepšie vyrovnalo. Napríklad sfúkavanie sviečok na prstoch, dychové cvičenia alebo aby dieťa tlačilo tak silno, ako vládze, proti rukám rodiča.
Pri typickom záchvate hnevu v supermarkete, keď sa s dieťaťom už nedá rozprávať, existuje iné riešenie. „Stres v situácii sa dá zaradiť do stupnice od nuly do sto podľa semafora. Nula až 30 je zelená. Oranžová je 30 až 70. Pri všetkom nad 70 je oheň na streche. To sú situácie, v ktorých nemá zmysel dieťaťu niečo vysvetľovať, pretože je príliš predráždené. V supermarkete dieťa zdvihnete a vynesiete von. Pritom môžete, samozrejme, sprevádzať jeho pocity. Keď sa upokojí, môžete sa o situácii porozprávať znova. Aj o tom, prečo sa tak správalo a čo môže nabudúce urobiť inak,“ uvádza odborníčka ako praktický tip.
Zmena hodnôt
Ale čo je vlastne dôvodom tejto zmeny vo výchove? „Výkonová myšlienka v spoločnosti sa mení. Deti nemusia fungovať. Generácia pred nami sa naučila, že má hodnotu, len keď podáva výkon,“ hovorí Pinczolits. Štýl sa diskutuje polarizujúco, pretože mnohí dospelí sa nikdy nenaučili regulovať svoje vlastné pocity, a preto toho nie sú schopní. Typické myšlienkové pochody, ktoré sa v tomto nastavení vyskytujú, sú: „Moja dcéra by nemala byť smutná“ alebo „Môj syn by nemal mať strach“. Tým sa deťom skoro sprostredkuje, že nie je v poriadku mať takéto pocity.
Z dlhodobého hľadiska by deti, ktoré vyrastajú s výchovným štýlom Gentle Parenting, mali byť schopné regulovať svoje emócie zdravým spôsobom samy. „Niekto, kto nikdy nesmel nasadnúť na bicykel, pretože mu ho vždy zobrali, na ňom nikdy nebude vedieť jazdiť,“ vysvetľuje klinická zdravotná psychologička potláčanie emócií.
„Dobré prirovnanie k tomu je, keď niekto trpí strachom z výšok. Ak niekto stojí zaistený na plošine a ja naňho kričím: ‚Žiadne obavy, nemusíš mať strach!‘, tak to nepomôže. Lepšia verzia, ktorá by bola aj v zmysle Gentle Parenting, je: ‚Je v poriadku, že máš strach. Cítil by som sa rovnako!‘ Tým sa sprostredkuje porozumenie a deti môžu lepšie zaradiť svoje pocity tým, že ich pomenujú,“ pokračuje psychologička. Pritom sa dieťa nerozmaznáva. Pretože ak ide napríklad o dlhšie pozeranie televízie, frustrácia dieťaťa sa sprevádza, ale televízor napriek tomu zostáva vypnutý.
Kvalita života
Mnohí rodičia musia preto aktívne pracovať na tom, aby vydržali emócie so svojimi deťmi. Najmä vtedy, keď je potomok veľmi citlivý alebo vysoko senzitívny. Táto práca je dôležitá aj vtedy, keď rodičia potláčajú svoje vlastné pocity pomocou mechanizmov zvládania. Napríklad jedlom, hraním hier na počítači alebo nekonečným prechádzaním obsahu (binge scrolling). Ak je to tak, môže samozrejme dôjsť k tomu, že rodičia, ktorí praktizujú Gentle Parenting, sú skôr ohrození, že sa dostanú do takzvaného rodičovského vyhorenia. „Ak som sa sám ako dieťa naučil len nemecký jazyk, ako mám potom so svojimi deťmi hovoriť po anglicky? Presne tak je to aj so zaobchádzaním s emóciami,“ vysvetľuje zdravotná psychologička.
Preto je dôležité, aby sa rodičia učili zaradiť svoj vlastný duševný stav. „Ako príklad si tu môžeme vziať bezpečnostné opatrenia v lietadle: Najprv by ste si mali nasadiť kyslíkovú masku vy sami a až potom deťom. To znamená, ak zistím, že som sám už veľmi predráždený, mal by som sa najskôr pokúsiť nájsť si sám ventil a na chvíľu sa predýchať, skôr než sa sústredím na iných,“ hovorí Pinczolits. Aj pri tom potom pôsobí efekt napodobňovania správania rodičov na ich potomstvo.
