Grónsko: Dychberúco odľahlé

Keď som pred tromi rokmi začal písať román o Minikovi, severogrónskom Inuitovi, ktorého v roku 1897 zavliekli do Ameriky, ani vo sne by mi nenapadlo, že najväčší ostrov sveta bude raz v centre medzinárodného záujmu. Na väčšine máp vyzerá Grónsko obrovsky, väčšie než Austrália, širšie než Južná Amerika alebo Čína. Možno možno túžbu Donalda Trumpa po jeho anektovaní vysvetliť týmto skreslením Mercatorovho premietania? Pritom je Grónsko „iba“ dvadsaťpäťkrát väčšie ako Rakúsko a má menej obyvateľov než St. Pölten alebo Benátky (bez turistov): 57 000.

Avšak, a to je na tom také zaujímavé, je nesmierne bohaté na nerastné suroviny a strategicky výhodne položené. Spojené štáty tam počas druhej svetovej vojny a studenej vojny vybudovali vyše tridsať vojenských základní. Okrem jednej, Pituffik Space Base na samom severe ľadového ostrova, boli všetky medzitým opustené. Či sú v stanici, kedysi známej ako Thule Air Base, skutočne uskladnené rakety s jadrovými hlavicami, ako tvrdia niektorí miestni? V každom prípade tam má byť stále rozmiestnených tritisíc príslušníkov armády, sú tam športové zariadenia, kasíno, diskotéka a vraj dokonca aj nevestinec. Ako to už býva, môj knižný hrdina Minik pochádza práve z tejto oblasti, a preto som tam pred poldruha rokom bol, v Qaanaaqe, najsevernejšom meste sveta.

77. rovnobežka, 300 obyvateľov, jediný hotel s piatimi izbami, žiadny gastronomický podnik, jedna dánska lekárka, skoro žiadne autá. Sú aj rušnejšie miesta než táto osada z pestrofarebných drevených domčekov, napriek tomu bol Qaanaaq pre mňa jedným z najvzrušujúcejších miest na svete. Pritom som sa tam takmer ani nedostal, veď som ten knižný projekt takmer zanechal. Keď ma totiž rok predtým cesta zaviedla do Kanady, nahovoril som si, že musím navštíviť aj Minikov hrob v Clarksville v New Hampshire. Po štvorhodinovej jazde som sa namáhavo dostal na malý cintorín, kde leží pochovaný môj v roku 1918 zosnulý románový hrdina, aby som stál na úplne zasneženom božom poli. Nemožné, nájsť tu Minikov náhrobný kameň. Zúfalo som prehrabával drsný sneh – bez úspechu. Staval sa vesmír proti môjmu projektu? V týchto veciach som trochu ezoterický. Nebolo Minikovmu duchu po vôli, že o ňom píše rakúsky spisovateľ? Krátko nato som ale viac-menej náhodou spoznal etnologičku a poprednú odborníčku na Grónsko – Verenu Traeger, a zrazu sa všetky dvere otvorili, dostal som sa k relevantnej literatúre a mohol som cestovať po severnom Grónsku. Román bol zachránený!

Ak zadáte do vyhľadávačov Qaanaaq, nenájdete ani lety, ani ubytovanie, je to, akoby to miesto neexistovalo. S pomocou Vereny Traeger sa podarilo aj to. Žeby si to Minikov duch rozmyslel? V posledný deň mojej cesty sa zdalo, akoby ešte raz váhal, myslel som si, že severné Grónsko už živý neopustím, ale o tom neskôr.

Pri lete tam sme stretli Gregora Schlierenzauera, skokana na lyžiach, ktorý chcel navštíviť luxusnú reštauráciu v Ilulissate. Nás to ťahalo ďalej do najsevernejšieho mesta sveta. Aj v Qaanaaqe je cítiť zmenu klímy. Komáre, zmenšujúce sa ľadovce a posunuté cykly zvierat.

Čo chcete na takom odľahlom mieste, keď nie ste klimatológ alebo nerobíte rešerše o knižnom hrdinovi? Krajina je dychberúca, ale neúprosná. Popri Sahare bolo toto od sveta odrezané miesto tým najpôsobivejším, aké som kedy navštívil. Zázrak, že sa tu ľuďom podarilo prežiť. Ojedinele sa tu vyskytujú čriedy sobov, inak len to, čo poskytuje more: tulene, mrože, narvaly – morské cicavce, ktorých tmavé mäso chutí ako hovädzie spadnuté do slanej vody. Špecialitami sú narvalia koža so slaninou alebo v tulenej koži fermentované alky, ktoré vyzerajú slizko a chutia ako gorgonzola v detskej plienke.

V dvoch mesiacoch bez ľadu sa človek pohybuje na člnoch alebo kajakoch, zatiaľ čo po zvyšok roka sú dopravným prostriedkom psie záprahy. Snežné skútre ako na Aljaške vidno málokedy. Zachovali si tradičný spôsob života. V Kanade a na Aljaške je označenie Eskimák považované za hanlivé, Grónčania sa na tom smejú, sami seba tak označujú. Sú to priateľskí, ale mlčanliví ľudia bez susedov alebo nenávisti voči cudzincom, aj pre vojnu neexistuje slovo. Bielym bádateľom vďačíme za vedomosti o polárnych Eskimákoch, ako ich vtedy nazývali. O Minikovi existujú tri faktografické knihy, všetky od západniarov. Samozrejme, časom sa objavila otázka, či ako Rakúšan smiem rozprávať jeho príbeh, alebo či to znamená kultúrne privlastňovanie. Tým diskurzom vás nechcem nudiť, román je dostatočnou odpoveďou. Že vychádza v čase, keď sa Grónsko dostalo do centra pozornosti svetovej verejnosti, ukazuje, že vesmír (a možno aj Minikov duch) nie je úplne proti tomu.

Čo si Grónčania a ich duchovia myslia o Trumpových ambíciách? Určite nič dobré. Keby sa tu začalo s ťažbou nerastných surovín, bol by koniec idyle nedotknutej krajiny. K tomu tisíce robotníkov, ktorí vo voľnom čase hľadajú dobrodružstvo... Dôsledky si možno domyslieť: poľovačky, nevestince, herne, bary, zábavné športy.

Životný priestor je nehostinný. Inuiti tu prežili vďaka vynaliezavosti a zručnosti. Fascinujúce je už len vrstvené oblečenie: vtáčie kože, kožušina zo snežných zajacov, mach, psia kožušina, používa sa všetko. Predstava rozšírená u nás, že Inuiti sú smiešni ľudia žijúci v snehových domoch, je hlúposť. Iglú sa aj v minulosti stavali len na cestách, inak sa žilo v zemľankách alebo v lete v stanoch.

Bez životunebezpečného lovu by tu ľudia neprežili. Na Aljaške alebo v Kanade sa už dávno loví puškami, v Qaanaaqe stále harpúnami a kajakmi. Inuiti nemali náčelníkov, ani šéfov, a s manželstvom si ťažkú hlavu nerobili. Výmena manželiek. Vraj to tam fungovalo ako v arktickom swingers klube. Využila sa každá možnosť na zabezpečenie potomstva. Išlo o prežitie, a kto bol komunite na ťarchu, bol bez okolkov odstránený. Vrelosť a nemilosrdná brutalita kráčali ruka v ruke. Dnes sa síce ľudia snažia zachovať si tradičný spôsob života, ale už pred Trumpom mali batoľatá mobily, dospelí milujú čipsy a kolu.

Alkohol? Človek nemusí hľadať dôvod na pitie: štyri mesiace sa slnko neukáže, rovnako dlho nezmizne z oblohy, k tomu beznádej, pocit byť človekom druhej kategórie, žiť na okraji sveta. Názov Kalaallit Nunaat pre Grónsko si nevybrali sami, do zahraničia môžu cestovať len každé dva roky a aj to len cez Kodaň, mnohé z „jemnej“ kolonizácie Dánska je stále nespracované: nútená antikoncepcia, sociálne experimenty, rádioaktívna kontaminácia v dôsledku havárie B-52. Dosť dôvodov na to, aby sa človek opil. Ako akt dobrovoľného obmedzenia sa v supermarkete nepredáva nič tvrdé, len pivo a víno.

Inuiti nie sú servilný národ. V celej krajine niet grónskej reštaurácie, len ázijské alebo dánske. Grónčania chcú byť nezávislí. Či to bude fungovať, keď Čína a USA bažia po nerastných surovinách? Dánsko je zatiaľ niečo ako zlá svokra, ktorá zásobuje sladkosťami (sociálne dávky) a ochranou (obrana krajiny). Nie všetci Grónčania sú s tým spokojní, vnímajú západniarov ako ukecaných, dotieravých a neskromných. Príroda je úžasná, mocná, ale aj brutálna. Samovražda a alkoholizmus sú virulentné. Ale títo vnútorne vyrovnaní ľudia fascinujú.

Minik, môj románový hrdina, bol v roku 1897 privezený polárnym bádateľom Robertom Pearym do New Yorku s ďalšími piatimi Inuitmi. Kým jeho príbuzní čoskoro zomreli na zápal pľúc, on zostal takmer dve desaťročia v Amerike, kde sa cítil ako cudzinec. Jeho príbeh je príbehom rozorvaného, oklamaného človeka, príbehom migrácie. Mňa na tom zaujímal cudzí pohľad. Ako domorodci vnímajú civilizáciu? To skrýva veľa potenciálu pre groteskné situácie, keď napríklad Minik videl odhŕňačov snehu, dostal záchvat smiechu, pretože túto činnosť považoval za úplne absurdnú. Kačice v parku alebo lap dogy boli potenciálnou potravou. Ľudia v Qaanaaqe poznajú jeho príbeh, ale hoci je najznámejší z ich národa, nevážia si ho. Zlý lovec, hovoria. To tu znamená viac než sláva vo svete. A Robert Peary, ktorý ľuďom priniesol vymoženosti civilizácie? Egoistický kretén, hovorí jeden z jeho potomkov.

Peary splodil s inuitským dievčaťom dvoch synov, jedným z potomkov, ktorí z toho vzišli, je Aleqatsiaq Peary, ktorý ma v posledný deň mojej cesty odviezol na svojej malej bárke do zálivu Inglefield. Už pri odchode motor vynechával, a keď sme boli ďaleko vonku, uprostred gigantických ľadovcov na pokojnom, ale ľadovom mori, motor úplne vypovedal službu. Aleqatsiaq povedal, že musí vymeniť zapaľovaciu sviečku. Za normálnych okolností žiadny problém, ale Pearyho potomok trpel Parkinsonovou chorobou. Keď zdvihol prívesný motor, odstránil kryt a trasúcimi sa rukami menil sviečku, bol som presvedčený, že sa na breh živý nevrátime. Tu by mal Minikov duch možnosť to ešte raz prehodnotiť. Nakoniec sme to zvládli a ja som mohol začať písať grónsky román.

Čo tu chce práve taký hlučný, ryšavý Donald Trump, ktorý sa do Grónska vôbec nehodí? Nerastné suroviny, moc nad budúcimi obchodnými cestami a strategicky výhodné miesto pre rakety! Čo si o tom myslia Grónčania? Človek, tak znie jedna z ich múdrostí, sa síce môže podieľať na behu sveta, ale nesmie ho meniť. Ako Trump zaobchádza s domorodcami, bolo vidieť už v prvý deň jeho vládnutia, keď Denali, pomenovaný po domorodom slove, premenoval späť na Mount McKinley. Grónčanom zachovávajúcim si tradície by ako občanom USA zrejme hrozil odcudzený život v rezerváciách – proletarizácia a turistická atrakcia.

Aj Minik, môj románový hrdina, nemal s Amerikou dobré skúsenosti, bol podvedený falošnými sľubmi, oklamaný a zneužitý tými, čo sa chceli stať dobyvateľmi severného pólu. Dnes stojí jeho busta na obecnom úrade v Qaanaaqe, zatiaľ čo sväté kamene jeho národa (tri meteority), ktoré Peary ukradol, sú vystavené v Prírodovednom múzeu v New Yorku. Ich osud je pre Grónčanov dostatočným varovaním. Väčšina stále žije podľa zásady: ber si len toľko, koľko potrebuješ, zdieľaj a buď vďačný. Životné motto, ktoré ľudia ako Trump a Musk zrejme nikdy nepochopia.

Franzobel, narodený v roku 1967 vo Vöcklabrucku, patrí k najúspešnejším autorom v Rakúsku a bol okrem iného ocenený Cenou Ingeborg Bachmannovej, Cenou Arthura Schnitzlera, Cenou Nicolasa Borna a Bavorskou knižnou cenou. Po historických románoch „Das Floß der Medusa“ (Medúzina plť), „Die Eroberung Amerikas“ (Dobytie Ameriky) a „Einsteins Hirn“ (Einsteinov mozog) vyšiel vo februári Franzobelov grónsky román „Hundert Wörter für Schnee“ (Sto slov pre sneh) vo vydavateľstve Zsolnay.