Pes a dieťa: Dokonalá zhoda v rodinnom každodennom živote

Niekto, kto s vami vyrastá, kto vás uteší pri prvom milostnom sklamaní a v noci pri vás bdie: Partner so studeným ňufákom má mnoho výhod, ako vie Katharina Miklauz, zakladateľka Dog’s Love a Wow: „Sama som vyrastala s rodinným psom. Sprevádzal ma 18 rokov od prvého dňa. Vzťah k tomuto münsterlandskému stavačovi položil základy mojej lásky k zvieratám. Všeobecne si myslím, že to formuje aj budúcnosť. Človek sa napríklad včas naučí brať ohľad na iné živé tvory.“ K tomu patrí schopnosť reagovať na ich potreby – napríklad nerušiť miesto odpočinku chlpatého spoločníka alebo ho neobťažovať, keď žerie alebo spí.

Na druhej strane sa človek učí nastavovať si vlastné hranice. „Teraz sa nechcem hrať“ alebo „V tejto chvíli nemám čas“ sú len dva príklady. Ďalej sa do popredia dostávajú zručnosti ako empatia, napríklad zvažovanie a súhra potrieb: „Čo potrebujem ja?“ a „Čo potrebuješ ty?“ sú dve z vyvstávajúcich otázok, ktoré sa v rodinnom každodennom živote vyjednávajú a pri psovi sa učia prostredníctvom neverbálnych signálov.

„Okrem toho dieťa spoznáva bezpodmienečnú lásku. Pes miluje bez ohľadu na to, aký ste mrzutý, či máte zlý deň alebo sa necítite dobre. Na vzhľade nezáleží. To sa stáva témou najmä v puberte pre dospievajúcich členov rodiny. Či už je to pes, mačka alebo králik: Táto láska je nespochybniteľná a domáce zvieratá majú kedykoľvek otvorené uši. Máte partnera, ktorý je tu vždy pre vás,“ obhajuje odborníčka vyrastanie s domácimi miláčikmi. Napriek tomu by mala byť kúpa domáceho zvieraťa dobre zvážená, čo potvrdzuje úspešná youtuberka z Kathis Tierwelt: „Pred rozhodnutím pre psa sa treba touto témou intenzívne zaoberať. Primárne tým, či štvornohý priateľ zapadne do rodinného života. Prianie často prichádza od detí. Napriek tomu treba mať na pamäti, že hlavná zodpovednosť leží na rodičoch.“

To platí vtedy, keď dieťa ešte nie je samostatné, žije v rodinnom zväzku a chodí do školy. Preto by sa nemalo očakávať, že sa dieťa bude o štvornohého priateľa starať úplne autonómne. „To je mylné očakávanie a môže viesť len k problémom. Dieťa si zvyčajne ani nevie predstaviť, aká zodpovednosť ho čaká. Napríklad ísť na poslednú večernú prechádzku pri mínus desiatich stupňoch. Najmä ak dieťa potom – podľa veku – už leží v posteli. Ak sa takéto situácie nezvážia, môže to viesť k frustrácii u rodičov,“ vysvetľuje ďalej Miklauz. Z tohto dôvodu je dôležité, aby bol domáci miláčik rodinným prianím. To môže vychádzať od jedného člena rodiny, ale v každom prípade by mal prevládať konsenzus a vedomie, že to zmení život. Celkom jasne sa zmení rytmus každodenného života. Základom je, aby všetci ťahali za jeden povraz. V každodennom živote by nikto nemal prísť skrátka, ani pes, ani dieťa. Mali by sa zohľadniť všetky potreby.

Pri výbere plemena by ste sa mali orientovať podľa potrieb rodiny. Neexistuje paušálna odpoveď na to, ktoré je správne. Záleží prevažne na tom, čo chcete so psom robiť, ako ho budete zamestnávať a či s ním chcete pracovať. Klasickými rodinnými psami, ktorí sú v rodinnom každodennom živote šťastní, sú zlatý retriever a labradorský retriever. Ak môžu ísť napríklad na návštevu reštaurácie, sú už šťastní. Potom sú tu zase plemená, ktoré musia byť zamestnané. Napríklad austrálski ovčiaci potrebujú úlohu a mentálne vyťaženie. K tomu prichádzajú nasledujúce úvahy: „Ako chcem so psom pracovať?“, „Chcem ho brať so sebou na poľovačku?“, „Som sám športovo veľmi aktívny a chcem ho zapojiť?“. To sú individuálne body, na ktoré si každý musí odpovedať sám za seba.

Za to sa prihovára aj podnikateľka Miklauz: „Samozrejme, existujú plemená, ktoré sú priateľskejšie k rodine. Všeobecne však treba povedať, že všetko závisí od charakteru štvornohého priateľa. Viem to z vlastnej skúsenosti. V krátkom časovom odstupe som si zaobstarala dvoch labradorov. Sú úplne odlišní. Kým Finn je malý šprt a okamžite pochopí, keď mu človek niečo raz povie, Daisy spochybňuje každé rozhodnutie a občas niečo zničí. Pes priateľský k rodine sa teda nerovná ‚bezproblémový vo výchove‘.“

Taktiež nie je vždy pravdou, že menšie chlpaté stvorenia sú jednoduchšou voľbou. „Záver ‚malé deti, malý pes‘ klame. Pretože malé plemená si deti často idealizujú, pretože sú malé a nadýchané a vyzerajú ako plyšové hračky. Potom sa môže stať, že ich deti v prípade potreby vložia do kočíka pre bábiky. To nie je prirodzené a pre psa nepríjemné,“ vysvetľuje Miklauz. Rozhodujúce pre veľkosť sú aj životné podmienky: „Žijem na vidieku alebo v meste?“, „Mám malý byt alebo veľký dom so záhradou?“. Tieto body by mali hrať úlohu pri výbere.

Potom prichádza do hry prirodzene otázka „ochrana zvierat alebo chov?“. Najmä preto, že slovo útulok sa často spája so správaním narušenými, hryzavými psami, čo nenaznačuje priateľskosť k rodine. Toto klišé sa však nedá udržať. „Dobré útulky pred adopciou dobre poradia a ponúknu možnosť vzájomného oňuchania sa pred rozhodnutím. Uvoľnené zoznámenie a skúšobné prechádzky môžu pomôcť urobiť správnu voľbu a sú na to peknými možnosťami. Okrem toho útulok pomáha vybrať správneho strapatého spoločníka, ktorý sa hodí k rodine. Ochrana zvierat neznamená správanie narušený. Nesmie sa zabudnúť, že okrem dospelých a seniorov možno adoptovať aj nezaťažené šteňatá. Podľa toho nie je chybou pozrieť sa do útulku a zistiť, či tam nečaká ten správny pes,“ prezrádza Miklauz.

Ak sa rozhodnutie urobilo, čas je esenciálny faktor. Najmä ak sú obaja rodičia pracovne vyťažení. To znamená, že odchádzajú skoro z domu a vracajú sa neskoro večer. Medzitým treba ešte deti zaviesť do školy a potom s nimi robiť domáce úlohy. Zvládanie každodenných situácií môže byť so štvornohým priateľom výzvou. „Túžba po spoločníkovi na štyroch labkách prichádza zvyčajne vtedy, keď život plynie pokojne, napríklad na dovolenke alebo keď človek sedí cez víkend pohodlne pri raňajkách a myslí si: ‚Teraz by bolo milé mať pri sebe psa.‘ To je samozrejme aj pravda. Treba však vopred zvážiť stresujúce každodenné situácie,“ hovorí odborníčka.

Otázky, ktoré v tejto súvislosti vyvstávajú, sú: „Kto pôjde ráno a kto večer so štvornohým priateľom na prechádzku?“, „Kde je cez deň?“ a „Kto s ním bude navštevovať psiu školu?“. Žiadny pes by nemal byť celý deň sám doma. Najmä ak uvažujete o zaobstaraní šteňaťa. To sa nedokáže okamžite postarať samo o seba a nebude okamžite naučené na hygienu. Aj pri už dospelých psoch nemusí znamenať, že dokážu od začiatku niekoľko hodín zostať sami. Odpovede by mali zahŕňať, či sa štvornohý priateľ môže napríklad zobrať do kancelárie a kedy je ktorá osoba z rodiny doma.

Netreba zabúdať: finančný aspekt. „Rodinný pes, s ktorým som vyrastala, sa dožil 18 rokov – naozaj dlhý čas. Keď psy starnú, majiteľom zvyčajne vznikajú vyššie náklady na veterinára v dôsledku zdravotných problémov. To sa môže stať aj v mladom veku. Človek si musí byť vedomý toho, že okrem obstarávacích nákladov sa má a musí o chlpáča dlho starať,“ zdôrazňuje Viedenčanka.

Keď sa nový spolubývajúci už nasťahoval, výchovná práca je základná. Vek dieťaťa rozhoduje o tom, ako silno môže byť zapojené. „Pri malých deťoch je nevyhnutné od začiatku stanoviť pravidlá. Napríklad: ‚Keď je pes vo svojom pelechu, nedotýka sa ho.‘ Naopak, štvornohý priateľ sa musí naučiť, že malé ľudské bytosti – aj keď sú v úrovni očí – nie sú spoluhráči na hranie. Problém, ktorý často vyvstáva, je, že berú malým niečo z ruky alebo im olizujú tvár, čo môže byť pre malé deti nepríjemné,“ hovorí majiteľka labradora.

Prvé spoločné herné jednotky by sa mali formovať pod pozorným dohľadom dospelých. To je dôležité na to, aby sa dieťaťu sprostredkovalo: Takto sa hrá správne. Ak človek sám ešte nemá skúsenosti, môže si k sebe pokojne zavolať aj profesionála. Napríklad cvičiteľa psov, ktorý ukáže, ako sa so psom hrá druhovo vhodným spôsobom. Šteňa napríklad zo začiatku veľa hryzie a má z toho radosť. To môže bez potrebnej odbornosti viesť k problémom. Ale: Chlpatí spoločníci dokážu v princípe veľmi dobre chápať veci ako: „Toto je tvoja hračka a toto nie.“ Nastaviť jasné hranice je heslo. Tieto dokážu potomkovia vlkov dokonca cítiť. Pretože keď niečo nesie ich vôňu, vedia aj to, či to môžu nazývať svojím vlastníctvom. Preto je základné od začiatku dať jasné štruktúry a nerobiť žiadne výnimky.

Napriek všetkej štruktúre by radosť mala byť v popredí. „Dieťa by malo mať so štvornohým priateľom pozitívne asociácie, ako: ‚Kŕmenie je zábava.‘ To zistí, že pes považuje za rovnako skvelé, keď krmivo prichádza od dieťaťa,“ vysvetľuje podnikateľka. Spoločné pozitívne hry predstavujú ďalší bod. „Keď sa so psom hráš, daj pozor, aby ho to bavilo a nehnevalo. Často totiž považujú malí za zábavné dráždiť nového člena rodiny. Ako napríklad vziať loptu a skryť ju. Aj keď to v prvej chvíli vyzerá zábavne, z dlhodobého hľadiska to neposilňuje vzťah,“ vysvetľuje ďalej. Toto správanie si štvornohí priatelia zapamätajú. Znamená to pre nich: „Berieš mi niečo a potom to už nedostanem späť. Preto ti to už radšej nedám.“ Mohol by potom dokonca začať po tom chňapať. „Rodičia musia dávať pozor, aby takéto situácie nevznikali alebo boli rýchlo zažehnané. Všetko, pri čom sa dieťa a pes spolu zabavia, bude vzťah podporovať,“ prezrádza psíčkarka.

Rovnako ako malí, aj pes musí získať cit pre bezpečnosť. „Nie si pre mňa hrozba, neberieš mi nič a nepotkýnaš sa o mňa. Skrátka: Berieš na mňa ohľad a ja sa v tvojej blízkosti cítim dobre.“ Tak by mal vyzerať dobrý vzťah nového tímu snov. „Maškrty, kŕmenie a spoločná hra môžu pomôcť vybudovať si dobrú väzbu. Všetko, čo vedie k pozitívnym spomienkam, môže zlepšiť vzťah. Ale: Pes by mal vedieť, že dospelý je primárna osoba, na ktorú sa obracia, a v núdzi zasiahne. Na to by sa zviera malo vedieť spoľahnúť,“ myslí si Miklauz.

„Ak je dieťa už trochu staršie, je podstatné ho zapojiť. Napríklad pri kŕmení. To funguje dobre už vo veľmi mladom veku. K tomu patrí príprava krmiva a prípadne aj to, že pes chvíľu sedí, kým mu je dané žrať. Tak sa dá hneď zapracovať trochu tréningu a výchovy. Napriek tomu by rodič mal byť vždy pri tom a viesť. V tejto novej situácii by človek ako dospelý nemal očakávať príliš veľa. Keď niečo nevyjde alebo sa v každodennom živote nedodržia postupy, je často u rodičov sklamanie. Zodpovednosť však leží celkom jasne na dospelých. Druhovo vhodný chov je nevyhnutný,“ konštatuje skúsená majiteľka psa.

V jednotlivom prípade možno zodpovednosť preniesť. Ak napríklad navštevujete psiu školu a dieťa chce ísť so sebou, je samozrejme pekné ho zapojiť. „Aj tréningové jednotky, ktoré dieťa preberá doma, posilňujú puto medzi dieťaťom a psom a často ich bavia. Čím menšie je dieťa, tým viac ide o dobrovoľnú účasť než o povinnosť a výchovu,“ zdôrazňuje youtuberka. Tínedžer môže školu navštevovať aj sám so štvornohým priateľom. Ak je však dohodnuté, že dieťa chodí každý týždeň, ale viete, že na druhý deň je písomka, mali by sa prijať výnimky. Tak zostanú priority jasne stanovené.

Otázky ako „Môže pes do detskej izby?“ musí každá rodina rozhodnúť sama za seba. Odborníčka Miklauz v tom však nevidí žiadny problém: „Z mojej strany nič proti tomu nehovorí. Ani to, že spí v posteli, ak si to dieťa praje. Závisí to od vzťahu medzi dieťaťom a psom. Moja dcéra je do mojej fenky úplne zbláznená a je to najlepší pes na svete. Pre mňa nikdy nehovorilo nič proti tomu, aby spali v tej istej izbe. Pri šteňatách môže byť, že narúšajú nočný pokoj, keď musia ísť von, alebo že hračka v detskej izbe tým trpí. To druhé môže vzťah dieťaťa a psa ovplyvniť. Treba dávať pozor na to, aby pes dieťa nerušil alebo aby väzba tým netrpela,“ vysvetľuje dvojnásobná matka.

A čo ak nič nefunguje? Pochybnosti sú niečo, čo pozná každý majiteľ psa. „Ešte žiadny psí profesionál z neba nespadol. Všetci raz začíname. Neistota pri niektorých otázkach je pritom úplne normálna. Dôležité je hľadať si zdroje a osoby, pri ktorých sa človek cíti dobre. Často pomôžu už drobné rady. Všetko robíte správne, ale treba opraviť maličkosti, ktoré vedú k veľkým pozitívnym zmenám. Napríklad: ‚Ukáž mu, že ty dokážeš prevziať vedenie a nie on musí prevziať vedenie,‘“ vysvetľuje odborníčka. Pritom môže pomôcť už jediná jednotka s odborníkom. Pretože potom sa človek cíti istejšie v prístupe.

Častým problémom je aj to, že človek vyskúša príliš veľa rôznych metód po sebe, namiesto toho, aby sa sústredil na jednu. Poistenie si pomáha. Nakoniec je dôležité radšej sa raz viac opýtať na pomoc a prizvať si profesionála, než nechať zájsť veci do skutočného problému. „Ak mám pocit, že môj pes reaguje čudne na moje dieťa alebo by to v budúcnosti mohlo byť problematické, mali by už znieť prvé varovné zvončeky,“ myslí si Miklauz. Napríklad aj vtedy, ak má vlastný chlpáč problémy s cudzími deťmi, pretože túto situáciu nepozná a preto sa správa inak.