Akoby gigantický Mekong počas riečnej plavby z Kambodže do Vietnamu nebol už sám osebe dosť veľkolepý, cestovatelia zažijú tisíc rokov staré chrámy v Angkor Wat alebo rýchle jazdy na tuk-tuku a vyprážané tarantuly v Saigone.
Ste typ, ktorý zje čerešňu ako prvú, alebo si pochúťku dopraje až po kúsku torty? Ak patríte do prvej skupiny, svoju cestu pokladnicou juhovýchodnej Ázie najlepšie začnete v Siem Reap. Medzinárodné letisko tohto turistického mesta v severozápadnej Kambodži je predsieňou chrámového mesta Angkor Wat. Podľa obsahu peňaženky sa tu rozhodujete medzi jednoduchým ubytovaním alebo luxusnými rezortmi. A medzi autom s vodičom a sprievodcom, organizovanou jazdou tuk-tukom alebo požičanými bicyklami na vlastnú päsť.
Len asi sedem kilometrov od Siem Reap sa začína fascinujúca cesta do minulosti. Na viac ako 400 štvorcových kilometroch bolo postavených nespočetné množstvo chrámov, tucet z nich získalo slávu tisíc rokov po svojom vzniku. Po dvanásťhodinovom lete z Európy potrebuje turistická duša čas, aby sa zorientovala a vykročila na cesty, ktoré nie sú vychodené. A áno, aj tie sa v tomto svetovom dedičstve UNESCO nachádzajú.
Sprievodca Nhean posiela svojich hostí o šiestej ráno na raňajky a ponáhľa sa. „Do Angkor Wat vstúpime z východu, potom východ slnka osvetlí chrámový komplex obzvlášť krásnym svetlom.“ Kambodžan cestou rozpráva históriu legendárnych chrámov. Viac ako 300 000 ľudí a 6 000 slonov pracovalo 37 rokov na vybudovaní hlavného chrámu Angkor Wat. Tento národný symbol Kambodže je od roku 1863 zobrazený na vlajke a, samozrejme, na miliónoch turistických záberov.
Ako Európania poznáme sakrálne stavby ako Dóm svätého Štefana, Notre-Dame alebo milánsky dóm. Tento chrámový komplex z teplo žiariaceho pieskovca však prekračuje všetky známe rozmery. Areál meria 1,5 krát 1,3 kilometra a v jeho centre stojí markantný chrám s piatimi vežami, z ktorých najvyššia meria 65 metrov. Angkor Wat bol celé storočia centrom Khmérskej ríše. Hinduisti a budhisti sem prichádzajú, obmývajú sa vodou a modlia sa.
Po hodine a pol v tichom pôžitku sa s Nheanom dostávame do ruchu pred hlavným vchodom na západe. Klasické fotomiesto sa nachádza pri jazierku s leknami pred výhľadom, ktorý zdobí kambodžské bankovky. Kto by sa neuspokojil len s týmto divadlom, môže z pripútaného balóna obdivovať Angkor Wat a okolité chrámy z vtáčej perspektívy.
Nadšená bola zrejme aj Angelina Jolie, hovorí Nhean, vedomý si popularity herečky a jej postavy Lary Croft. Natáčanie hollywoodskej hviezdy bolo tu veľkou udalosťou a prinieslo mystickému chrámu Ta Prohm prezývku „chrám Tomb Raider“. Korene obrovských stromov Thitpok a škrtiacich fikusov sa vinú z veží a hál a šíria sa čoraz ďalej po umelecky opracovaných kameňoch. Tento chrám nebol po svojom objavení reštaurovaný, ale ponechaný prírode. Neskoré popoludnie areál vyprázdňuje, vtáky pri západe slnka spúšťajú svoj spev, cvrčky cvrlikajú a svetlo mysticky dopadá cez lístie.
Južne od Siem Reap leží jazero Tonle Sap. Kvôli zvyčajne nízkej hladine vody pokračujeme hydroplánom okolo kolových stavieb a plávajúcich dedín k južnému brehu. Po piatich hodinách plavby čaká riečna výletná loď MS Mekong Prestige II, 70 metrov dlhá a 13 metrov široká, len s 32 kajutami a rovnakým počtom členov posádky. Väčšina kajút má vlastný balkón a pôsobia ako priestranná hotelová izba s elegantnou kúpeľňou.
Nasledujúce ráno navštevujeme Kampong Chhnang, kde pestovanie ryže a rybolov určujú každodenný život. Budhistický chrámový komplex je starý asi 500 rokov, jeho nástenné a stropné maľby sa považujú za kultúrnohistoricky významné. Miestny sprievodca si zakrýva ústa, keď šepká: „Červení Khméri zničili takmer všetko. Ale tieto fresky našťastie prehliadli.“
Sprievodca potom prekvapí nezvyčajnou kyvadlovou dopravou. Volské povozy odvážajú vždy dvoch ľudí späť na loď. A ešte v ten istý deň pristávame v bývalom hlavnom meste Kambodže, Oudong. Nespočetné stúpy z obdobia posledných khmérskych kráľov ponúkajú v monumentálnej nekropole vďačný cieľ na prechádzku.
V najväčšom chráme čakajú na našu cestovateľskú skupinu dvaja mladí mnísi. Pri vchode si slušne vyzúvame topánky. Podľa stavu kolien čupíme v tureckom sede alebo trochu stuhnuto na kobercoch, zatiaľ čo duchovní v oranžovom vykonávajú malú ceremóniu, ktorá končí požehnaním pre cudzincov.
Cestu lemujú mnohé stúpy a svätyne, obchodníci predávajú vonné tyčinky a tovar pre pútnikov. Len máloktorý cestovateľ si uvedomuje, aký veľký vplyv má každý dolár, ktorý tu investuje do fľaše vody alebo malých suvenírov. Okolo 380 amerických dolárov je priemerný mesačný plat zamestnancov v cestovnom ruchu a gastronómii, až prepitné (anglicky tip) zabezpečuje rodine živobytie. Cestovný ruch je dôležitým zdrojom príjmov tejto dnes pokojnej a stabilnej krajiny.
Tretí deň plavby vedie k striebrotepcom a iným remeselníkom v Chong Koh, ktorí dúfajú, že predajú nejaké šperky, košíky alebo rezbárske výrobky. Plavebná spoločnosť podporuje školský projekt, takže jazdíme v kolóne tuk-tukov k základnej škole. Učiteľka prezentuje znalosti angličtiny uniformovaných žiakov, ktorí hrdo a s úsmevom odpovedajú na naše otázky. Zošity, ceruzky a učebnice sú financované z darov, ktoré zjavne prichádzajú a majú trvalý účinok.
Len 25 kilometrov juhovýchodne leží Phnom Penh. Zatiaľ čo na palube obedujeme, loď Mekong Prestige II smeruje k brehu. Najznámejšia stúpa kambodžského hlavného mesta, Wat Phnom, leží na takmer 30 metrov vysokom kopci a pozostáva zo sôch, schodov, rámp a svätýň z niekoľkých storočí. Vo veľkom strome spia obrovské netopiere zavesené dolu hlavou.
Mesto vďačí za svoje meno tomuto chrámu. Niektorí využívajú voľný čas na to, aby na brehu Mekongu preskúmali čaro bývalej francúzskej kolónie. Obchody, seriózne aj iné masážne salóny, poskytovateľky pedikúry a pouličného jedla čakajú na tvrdú menu. Pouličná predavačka ponúka vyprážané dobroty vo veľkých kovových misách.
Okrem pečených malých netopierov a ryžových myší sú tu aj obzvlášť bielkovinové jedlá: larvy a tarantuly. Tri osemnohé tvory veľkosti dlane s omáčkou za dva doláre, skutočná výhodná kúpa. Táto pochúťka je v jedálnom lístku pomerne nová. Keď počas brutálneho režimu Červených Khmérov pod vedením Pol Pota mnohí ľudia utiekli do hustej džungle, museli jesť, čo našli. Tarantuly sú zdrojom bielkovín a zasýtia, takže skončili v horúcom tuku. Mnohým Kambodžanom stále chutia a objednávajú si ich na autobusovej stanici rovnako ako v luxusných reštauráciách.
Sprievodcovia prejavujú historické vedomie a vedú nielen k Striebornej pagode pri Kráľovskom paláci, ale aj na Killing Fields (Vražedné polia). Od roku 1975 do 1979 spáchali maoisticko-nacionalistickí Červení Khméri masové vraždy na viac ako tristo miestach v Kambodži. Celkovo prišlo o život viac ako dva milióny ľudí. V bývalom väzení S-21 dnes Múzeum genocídy Tuol Sleng pripomína tam spáchané zločiny.
Pri malom stolíku na bývalom väzenskom dvore sedí Bou Meng s kopou kníh, ktoré sám napísal. Mal šťastie v nešťastí: Ako jeden z iba siedmich ľudí prežil mučiareň a vražedný stroj S-21, v ktorom zahynulo 20 000 ľudí. V roku 1976 bol zatknutý spolu so svojou manželkou Ma Yoeun – o ktorú prišiel, rovnako ako o deti a brata, celkovo sedem príbuzných. „Vedel som maľovať a vďaka mojim obrazom Pol Pota ma nechali nažive.“ Dnes má Bou Meng 81 rokov, pri živote ho drží nádej. „Prečo som stále tu a rozprávam sa s návštevníkmi? Moje posolstvo znie ,I am still alive!‘“
Po tomto zamyslenia hodnom stretnutí sa loď Mekong Prestige II vydáva na cestu, aby krátko nato zakotvila na Silk Island (Hodvábny ostrov). Tu sa všetko točí okolo huňatej priadky morušovej a hotových hodvábnych výrobkov, ktoré pochádzajú z tovární. Vo všetkých farbách, vzoroch a strihoch sú v ponuke cenovo dostupné látky, blúzky, taštičky a iné výrobky.
Piaty deň na lodi vedie nakoniec po prúde k hraniciam s Vietnamom. Je čas užiť si ležadlá pod slnečníkmi a sledovať dediny, ako plynú okolo. Aby sa skrátilo čakanie počas colných formalít, palubní kuchári predvádzajú svoje umenie a vyrezávajú malé umelecké diela z melónov a zeleniny, zatiaľ čo niektorí cestujúci skúšajú balenie letných závitkov.
Na pevninu opäť vystupujeme v Sa Ðéc, kde sú mnohé fasády poznačené francúzskou koloniálnou érou a pomaly chátrajú. Tu počas výletu na pevninu navštívime dom, ktorý je zvečnený v bestsellere, a to v silne autobiografickej knihe Marguerite Duras „Milenec“ z roku 1984. Pätnásťročná protagonistka sa vtedajšej Indočíne v 30. rokoch 20. storočia zamiluje na trajekte cez Mekong do muža o dvanásť rokov staršieho. Milostná aféra bola viackrát sfilmovaná. No romantiku z tých čias dnes nájdete len ťažko.
Na trhu blízko bývalého domu milenca sa mrvia stiahnuté žaby, ktoré sú zviazané za nohy. Vedľa nich lapajú po dychu veľké ryby v miske s vodou. Kvôli nedostatku chladenia musia zvieratá žiť čo najdlhšie, aby zostali čerstvé. Obchodníci čakajú na zákazníkov s nakladanými hadmi a škorpiónmi, sušenými morskými koníkmi a šťavnatými kuracími pazúrmi. Posledný večer relaxujeme na palube pri tanečnej šou, zatiaľ čo sa loď blíži k Hočiminovmu Mestu, známemu aj pod starým názvom Saigon.
Rozlúčka s posádkou lode Mekong Prestige je srdečná, zatiaľ čo batožinu nakladajú do auta k vodičovi menom Tung a horlivej sprievodkyni. Štyria sa vydávajú k pamiatkam najväčšieho vietnamského mesta. Stará hlavná pošta od francúzskeho architekta Gustava Eiffela a Bazilika Notre-Dame sú pamätihodnosti z obdobia francúzskej koloniálnej nadvlády.
Srdce sprievodkyne sa však skutočne otvorí až vtedy, keď stojí pred tankom, ktorý má pre ňu veľký symbolický význam: Severovietnamský tank prerazil 30. apríla 1975 brány niekdajšieho prezidentského paláca a začal koniec vietnamskej vojny. „Palác zjednotenia je symbolom jednoty a nezávislosti Vietnamcov. Teraz si ho pozrieme zblízka.“ Nasleduje detailná prehliadka od podkrovia až po pivnicu.
Gigantické jedálne, rokovacie sály, kancelárie a schodiská – všetko pripomína rýdzi funkcionársky barok v štýle NDR a dizajn 70. rokov v čistej podobe. Vietnamka do detailov opisuje, kto, kedy, s kým a kde rokoval, jedol alebo telefonoval. Mesto v 21. storočí na každom kroku pripomína svojho menovca, komunistického revolucionára Hồ Chí Minha. Všade sú sochy, plagáty, hrnčeky, tašky a nálepky s jeho podobizňou.
Nakoniec sa cesta končí tak, ako sa začala: v luxusnom hoteli. Izba 1808 vysoko v Sofitel Saigon Plaza je elegantne a štýlovo zariadená a ponúka nádherný výhľad na mesto, ktorého minulosť a prítomnosť poskytujú námet pre mnohé knihy a filmy. Na strešnej terase sa myšlienky tiahnu k rieke Mekong. V skutočnosti sa rieka volá Mae Nam Khong, čo v preklade znamená: Matka všetkých riek. Je dlhá takmer 5 000 kilometrov a tečie z Tibetu cez šesť krajín až do mora. Naša cesta zo Siem Reap do Saigonu merala 570 námorných míľ, čo je 1 055 kilometrov. A áno, kto si radšej necháva to najlepšie na koniec, mal by túto plavbu začať v Saigone a ukončiť v Angkor Wat.
