Skutočný Viedenčan sa nestratí. „A poriadny Burgenlanďan tiež nie!“ Takto si človek predstaví typickú vetu postavy Josepha Mucksteina zo seriálu „Crooks“. Človek sa pritom pýta, čo je číre herecké umenie a čo z toho patrí k skutočnému životu Christopha Krutzlera. V skutočnosti je toho viac, než si myslíte. Rola bola totiž napísaná priamo pre rodáka z južného Burgenlandu a obohatená o mnohé biografické prvky zo života tohto 48-ročného herca. K týmto zaujímavostiam patrí napríklad aj lisovanie jablkovej šťavy.
schauvorbei.at: Druhá séria seriálu „Crooks“ bola nedávno uvedená. Koľko je v Christophovi Krutzlerovi Josepha Mucksteina?
Christoph Krutzler: Pravdepodobne sto percent, pretože všetko pochádza odo mňa. Umenie herectva spočíva v tom, že do postavy vložíte časť seba samého. To je remeslo, ktoré som sa naučil. Pomáha, ak máte s rolou určité prieniky, aby ste ju dokázali dobre zahrať.
Sám seba vnímam v prvom rade ako remeselníka a menej ako umelca. Každý, kto spustí tvorivý proces, odovzdáva niečo zo seba. Inak herectvo nie je dobré. Pod nálepkou umenie sa skrýva veľa zlého. Keď sa pozriete pozorne, vycítite a spoznáte to.
Napríklad pri obsadzovaní môjho divadelného projektu v Burgenlande som mal ťažkosti, pretože mi niektorí odmietli. Povedali, že túto postavu nedokážu hrať – dokonca aj skúsení herci. Úplne som to pochopil. „Ak povieš, že toto nie si ty, tak to chápem,“ povedal som. Dokonca som sa za to ospravedlnil! (smeje sa)
Pri „Crooks“ to bolo v podstate presne naopak. Scenárista Marvin Kren tú rolu napísal pre mňa. Prvýkrát sme spolupracovali na druhom burgenlandskom dieli krimi série „Landkrimi“. Vtedy som hral druhú hlavnú úlohu po boku Brigitte Kren, Marvinovej matky. Ona v „Crooks“ hrá nemú Margot. Keďže sme si tak dobre rozumeli, chceli sme spolu pokračovať v práci.
Krátko nato prišiel prvý veľký rakúsky seriál od Netflixu „Freud“. Aj tam ma Marvin zobral so sebou. Jedného dňa povedal: „Chcel by som ťa mať v produkcii Netflixu v hlavnej úlohe.“ Odpovedal som: „Tak ju napíš! Si autor.“ To aj urobil. (usmieva sa) Preto si z môjho života zobral, respektíve „ukradol“, naozaj veľa.
Napríklad ten príbeh s jablkami: Naozaj lisujem jablkovú šťavu v južnom Burgenlande. Keď sme vtedy nakrúcali „Grenzland“, po skončení natáčania som spracovával svoje jablká. Šťavu som bral na pľac a pili sme ju spoločne na obede. Presne podľa hesla: „Pozrite, čo som posledné dni vyrobil!“ Marvin a ostatní boli veľkými fanúšikmi. Dnes je jedným z mojich stálych zákazníkov.
schauvorbei.at: Mysleli ste si od začiatku, že seriál bude taký veľký hit?
Christoph Krutzler: Že seriál takto zarezonuje, s tým pri prvej sérii určite nikto nerátal. Dokonca ani scenárista. V medzinárodných rebríčkoch sme predbehli veľké produkcie. Napríklad seriál „Gentlemani“ od Guya Ritchieho. Celosvetovo sme boli na druhom mieste. Bol to naozaj veľký úspech. Teraz sa nám tiež darí, ale séria nie je vonku dosť dlho na to, aby sme mali relevantné čísla za dané obdobie.
Niektorí kolegovia si každý deň po prebudení kontrolujú čísla na telefóne. Ja si myslím: „Moja práca je hotová. Teraz už nič neurobím.“ Jednoducho sledujem, ako sa to vyvíja.
schauvorbei.at: „Crooks“ spája množstvo napätia s veľmi ľudskými postavami. Čo je na seriáli pre vás výnimočné?
Christoph Krutzler: Vždy ide o priateľstvo. Samozrejme, je tu to medzi Charliem a Josephom. Ale aj iné postavy majú svojské spôsoby alebo ich dozvuky. Napríklad vzťah medzi Zwanzgerom a Riom. To je nesmierne vtipné. Milujem oboch hercov. Georg Friedrich a Lukas Watzl sú úžasní. Pravdepodobne dvaja z najlepších hercov, akých v Rakúsku máme.
Páči sa mi aj to, ako sme pretavili ľudskú rovinu. Neexistujú žiadne strojené dialógy. Divák si všimne, že nič nečítame z papiera. V seriáli hovoríme tak, ako ľudia hovoria v skutočnom živote. Marvin nám pritom ponecháva veľa slobody. Preto sa nám ako hercom spolu tak dobre pracuje.
Človek však musí vedieť improvizovať. V podstate pracujeme s textom. Nič nie je napísané doslova tak, ako to zaznie. Poznám situáciu a pýtame sa: „Čo tá scéna chce?“, „Odkiaľ prichádzame?“, „Čo sa má stať?“ a „Kam ideme?“. Potom to jednoducho necháme plynúť. Tie najlepšie vety vznikajú práve v takýchto slobodných situáciách.
Tento prístup je niečo, čo robí prácu s Marvinom výnimočnou. Existujú síce režiséri na medzinárodnej úrovni, ktorí pracujú tak ako on, ale často sa človek stretne s presným opakom – s extrémne kontrolujúcimi režisérmi, ktorí každé slovo dávajú na vážky a chcú ho počuť presne tak.
Sú proste rozdiely medzi režisérmi a „poskytovateľmi režijných služieb“, ktorí sú zaviazaní verejnoprávnemu rozhlasu a televízii. Mnohí si myslia, že to urobia presne podľa pokynov redaktorov. Potom dostanú za projekt „jedničku“ a môžu robiť nový seriál. Ale úprimne: scenáre nemôžu byť nikdy tak dobré ako to, čo sa hrá slobodne. Preto niektorí urobia svetovú kariéru a iní nie. Je to rozhodnutie, jednoducho. – Hoci, keď o tom premýšľam, tak jednoduché to zase nie je. (smeje sa)
schauvorbei.at: Existuje scéna v novej sérii „Crooks“, ktorá vás obzvlášť bavila?
Christoph Krutzler: Seriál je veľmi pestrý, preto je každý natáčací deň niečím veľmi výnimočným.
Pamätám si, ako sme v prvej sérii nakrúcali na Potsdamer Platz. Chceme zobrať kufrík s peniazmi, ale musíme rýchlo zmiznúť, pretože tam bola polícia. – Do čerta! Sedíme teda v aute, ja šoférujem, vpravo sedí Freddy, za mnou Georg a kričí: Nie! Všetci kričíme.
To natáčanie bolo šialené. Už len preto, že vozidlo bolo pripravené na záber. Znamená to, že bolo naložené na extrémne nízkom prívese, takže to vyzerá, akoby som sám jazdil po ceste, ale samozrejme som len hral. Človek je v podstate ťahaný bez toho, aby to bolo vidieť na kamere. Takto sme jazdili cez Berlín. Celá scéna bola kompletne improvizovaná.
Freddy a Georg sú skvelí herci, ale nemajú najlepšiu výslovnosť. To zamrmlané viedenské nárečie a nemčina hovorená pod fúzy – tých dvoch jednoducho nerozumiete.
V určitom momente režisér preruší natáčanie a povie: „Super! Bolo to úžasné, chlapci! Ešte raz, presne tak! Ale môžete hovoriť o niečo jasnejšie?“ Potom príde Georg zozadu a povie: „Áno, presne tak, Christoph! Teraz hovor trochu zrozumiteľnejšie.“ Plakali sme od smiechu.
Vo všeobecnosti bolo veľa vecí, ktoré ma pobavili. Ale je v tom aj veľa tvrdej práce. Mal som napríklad mesiace každodenný boxerský tréning s kaskadérmi, aj počas dní voľna. V Bangkoku to bolo obzvlášť drsné. Tam som mal veľa veľkých súbojov s mladými ázijskými mužmi, ktorí boli extrémne vytrénovaní. Horúčava to urobila ešte brutálnejším. Ale sám som si povedal: „Toto je moja životná poistka. Keď tam prídem v čo najlepšej kondícii, tak sa vrátim domov zdravý.“ Takto mi to nakoniec dobre vyšlo.
schauvorbei.at: Všetky kaskadérske kúsky robíte sám. Ktorý bol najlepší?
Christoph Krutzler: Skúšanie choreografií boja trvá veľmi dlho. Takéto veci sa treba naučiť a natrénovať.
Napríklad boj muay-thai v druhej sérii. Na to sme trénovali tri mesiace. Našťastie, jeden člen štábu bol kaskadérsky koordinátor zo 16. viedenského obvodu. S ním som sa stretával trikrát týždenne v boxerskom štúdiu. Keď som od neho pochopil choreografie, vyvinuli sme niektoré veci spoločne a trénovali sme spolu. Dokonca sme aj skutočne boxovali, nielen sme predstierali. To pomohlo dostať postupy do krvi aj pri dlhých bojoch. Človek ich musí mať stále v hlave – a potom to má aj dobre vyzerať. (smeje sa) Človek udrie vedľa, ale musí do toho napriek tomu dať plnú energiu.
Jeden herec bol mohutný potetovaný chlap, ale nemal takú dobrú koordináciu tela. Preto mi občas jednu vrazil. Bolo mu to veľmi, veľmi ľúto. Ja som vždy len povedal: „To je v poriadku!“ Ako to my Rakúšania robievame. (smeje sa) Iný bol taký vychudnutý, že keď mi náhodou dal kopanec, ani som to necítil. Považoval som to za vtipné. (usmieva sa)
schauvorbei.at: Vaša kariéra sa začala v divadle. Akým spôsobom to ovplyvnilo váš prejav pred kamerou?
Christoph Krutzler: Na javisku môžete veci urobiť len raz a nemôžete žiadať ďalšiu klapku. Musí to fungovať zakaždým. To sa človek naučí už počas vzdelávania. My divadelní herci máme iné ovládanie tela ako tí filmoví. To mi pomohlo.
Vo všeobecnosti sú to však dve rôzne povolania. Je to asi tak, ako keby ste porovnávali tesára so stolárom. Obaja síce pracujú s drevom, ale každý svojím vlastným spôsobom. Pred kamerou musíte hrať inak ako na javisku. Je to menej expresívne, ale nie menej úprimné. Ide jednoducho o rozdielne formy vyjadrovania.
Často mám strach, že si do svojich filmových rolí beriem príliš veľa tohto bujarého divadelného herectva. Niekedy potom nerobím nič. Vtedy mi režisér láskyplne „klepne po prstoch“. A naopak: keď dlho pracujem na filme a potom hrám divadlo, zistím, že som príliš tichý. Pretože tam musíte hlasom naplniť sálu. Ale vždy sa to nejako ustáli.
schauvorbei.at: Ste umeleckým vedúcim divadla pre dospelých v kultúrnych centrách Burgenlandu. Čo pre vás znamená táto úloha?
Christoph Krutzler: Keď človek odišiel do sveta a nabral skúsenosti, je povinnosťou vrátiť sa domov a odovzdať naučené ďalej. Ak nie ste spätý s domovom, je to samozrejme jedno. Ale ak máte svoju krajinu radi, tak choďte a vráťte niečo späť.
Som Burgenlanďan a môcť ako taký pracovať a robiť umenie v tejto spolkovej krajine je niečo fantastické. Zapojiť ľudí a vytvoriť určitú citlivosť pre kultúru je pre mňa to najdôležitejšie. Predstavenia robím mimo divadelného leta a festivalov, od septembra do júna. To znamená, že je to pre návštevníkov, ktorí žijú v určitom okruhu. Patria sem aj susedné spolkové krajiny alebo aj Maďarsko.
Je pre mňa dôležité byť vždy prítomný na predstaveniach a hosťovaniach a rozprávať sa s ľuďmi. Otázky, ktoré ma zaujímajú, sú: „Čo sa vám páči?“, „Existujú veci, ktoré by sme mali budúci rok robiť inak?“, „Čo vás v živote zamestnáva?“ alebo len jednoducho: „Ako sa máte?“ a neformálne: „Čo je nové?“.
V divadle stojí v centre pozornosti dialóg. To, čo sa deje „na javisku“ medzi hercami, je nezaujímavé. Dôležitá je komunikácia medzi javiskom a hľadiskom.
Z tohto dôvodu sú návštevníci rovnako spoluzodpovední za vydarený večer ako my. Ak sa nudia, človek to cíti. Potom aj z mojej strany prichádza menej a dochádza k poklesu. Celé to však funguje aj naopak a môže sa to aj vybičovať. Aj keď ako herec kvôli reflektorom vidíte len prvý rad, vždy cítite atmosféru v miestnosti.
schauvorbei.at: V súčasnosti pracujete na vlastných produkciách. Prečo ste si vybrali „Nincshof“?
Christoph Krutzler: „Nincshof“ je nádherne vtipný román od Johanny Sebauer o Burgenlande. Príbeh je dojímavý a s láskou vyrozprávaný. Zároveň je však spoločensko-politický a spoločensky kritický. Človek vidí, čo sa skrýva pod fasádou. Autorka zaň dokonca získala Cenu publika na Bachmannovej súťaži. To už je niečo veľké!
Našiel som dobrého dramaturga, Fabiana Pflegera. Minulý rok napísal dialógovú verziu „Noc v Benátkach“ vo Volksoper. Jeho produkcie majú veľmi vysokú úroveň. Inscenácia bude teda skvelá!
schauvorbei.at: Ako budete realizovať „Fausta“?
Christoph Krutzler: „Faust“ sa v žiadnom prípade nebude hrať tak, ako sú ľudia zvyknutí. Takéto klasiky pozostávajú z množstva remeselných nástrojov, ako je blankvers a sčasti balady. Ale považujem za úplne legitímne preniesť jazyk do dnešnej doby. Pravdepodobne to bude dokonca zmes historického a súčasného. V dnešnej dobe sa dajú veci ilustrovať aj inak, napríklad videom. Keby mal Goethe k dispozícii tieto prostriedky, pravdepodobne by ich tiež použil. (usmieva sa)
Režisér ešte pracuje na verzii. Premiéra bude v januári budúceho roka. To znamená, že máme ešte trošku času. Budú však existovať dve verzie. Jedna pre dospelých, od 18 rokov, a jedna pre školy.
Pri takýchto hrách ide vždy o tie úplne veľké otázky. Presnejšie povedané: existenčné otázky ľudstva. Z tohto dôvodu je Faust nadčasovou modernou postavou, ktorá túži po šťastí a naplnení. Pritom je nepokojný a neposedný a každého vo svojom okolí strhne do záhuby. Korumpuje ľudí, klame – až po smrť dieťaťa.
Na záver sa diváci u nás môžu rozhodnúť, či chcú ísť s Grétou, alebo s Faustom a Mefistom. Tento výsledok bude od divákov vyžadovať reflexiu. Pre mňa je to dialogické divadlo.
schauvorbei.at: Čo je pre vás výnimočné na divadle?
Christoph Krutzler: Žiadne iné médium – film alebo video – nedokáže to, čo dokáže divadlo. Je bezkonkurenčné a ide s dobou. Napríklad v porovnaní so streamovaním. Mám predplatených niekoľko poskytovateľov, ale nikdy neviem, na čo sa mám pozerať. Je to preťaženie v najčistejšej forme, aj keď je veľa dobrých seriálov. Chcem ľudí osloviť. Štýlom: „Poďte, dolu z gauča! Poďme spoločne do divadla a zaoberajme sa spoločne nejakou témou.“
V predslove nášho ročného hracieho plánu som v zmysle napísal: „Dohodli sme sa na jednej lži. Na tom, že len predstierame – na falošných pocitoch. Vy všetci to viete a vďaka tomu človek nachádza vlastnú pravdu.“ Sľubujem, že si na konci človek niečo odnesie. Číra pravdivosť, s ktorou diváci odchádzajú alebo s ktorou možno zostaneme spolu a budeme sa o tom rozprávať: To je to, čo umenie dokáže.
Iné ako to, čo zažívame vďaka umelej inteligencii. Kde si človek často nie je istý, či je to podvrh. Kedysi som vychádzal z toho, že niečo je pravda, keď je to v novinách. Moja manželka a ja máme spoločne predplatených celých 15 denných a týždenných novín. Mimo kvalitných médií je človek často konfrontovaný s falošnými správami (fake news). Tam človek v skutočnosti nechce byť klamaný a myslím si, že to je tá chyba.
Mimochodom: čoraz viac sa stávam fanúšikom hudobného divadla. Kedysi som k opere nemal blízko, pretože mi príde príliš abstraktná. Pre herca musí byť všetko dramaturgicky logické. Napríklad, keď v Štátnej opere spievajú v treťom dejstve: ak sa ešte nikdy nevideli, ale už pred hodinou spolu spievali, potom mi to prišlo nepochopiteľné.
Nie všetko je logické, ale má to úplne inú kvalitu. Raz za rok chodím s manželkou a svokrou na Salzburský festival a pozrieme si aspoň jednu veľkú opernú produkciu. Hosťuje tam absolútna svetová špička hudobníkov, spevákov, dirigentov a režisérov. Pocit, ktorý človek získa na dve alebo tri hodiny, pretrváva pol roka. Cítim to v sebe a zamestnáva ma to. Aj keď neviem presne pomenovať, čo to je.
Pri divadelných hrách je to podobné, ale netrvá to tak dlho. Preto by tam človek mal chodiť častejšie. (žmurká) Pri kabaretoch to tak nie je a pri filmoch už vôbec nie. Tam sa diváci možno na chvíľu zasmejú, ale hneď to vyprchá.
schauvorbei.at: Ako vnímate súčasný vývoj filmovej a seriálovej krajiny, najmä čo sa týka Rakúska?
Christoph Krutzler: V tejto oblasti stojíme pred obrovským zlomom a nikto nevie, kam to smeruje. Algoritmy vypočítavajú, ktoré seriály sa budú vyrábať a pokračovať. Množstvo dát, ktoré superpočítače spracovávajú, je obrovské. O desať rokov bude všetko úplne inak.
Myslím si, že verejnoprávna televízia by už nemala vyvíjať fiktívne veci ako seriály, pretože nie sú dostatočne rýchle. Nakoniec nemajú ani prostriedky na to, aby dodali kvalitu, na ktorú sú ľudia zvyknutí.
Čím viac sa natáča, tým viac má všetko vyzerať ako v Hollywoode, aj pri „Crooks“. Jeden či dva dni sme mali špeciálnu kameru. Nájom stojí 50 000 dolárov na deň. Takéto sumy sa časom ustália, ale bude to ešte chvíľu trvať.
Verejnoprávna televízia má vzdelávacie poslanie v zmysle kvalitných dokumentov. Tie boli vždy na vysokej úrovni. V tom zas súkromné stanice nikdy nemohli držať krok. K tomu patrí spravodajstvo. To je dôležité. Zábava by však podľa môjho názoru mala patriť do sféry streamovania. Tam to pravdepodobne skončí určitou hegemóniou, ak Netflix, Apple alebo iný veľký poskytovateľ vykúpi všetkých ostatných.
Okrem toho pribudnú nové formy médií. Virtuálna realita by bola jednou z tých, pri ktorej si viem predstaviť, že zmení veľa v sektore „zábavy v štyroch stenách“.
Napríklad som duchom v Pratri. (usmieva sa) Áno, naozaj! Hrám tam strašidlo v strašidelnom zámku. Pred niekoľkými rokmi som chcel bezpodmienečne pracovať s 3D kamerami a vedieť: „Ako to funguje?“ Natáčanie trvalo dva dni. Výkon výpočtu je obrovský. Keď natáčate film, všetko sa ukladá na pamäťové karty. Stlačíte stop, môžete pretočiť a pozrieť si všetko okamžite znova.
Pri 360-stupňovom pohľade to vtedy trvalo štvrť hodiny, kým bolo možné znova stlačiť play, pretože všetko tak dlho komprimovalo. Dnes sú počítače určite výkonnejšie.
Napriek tomu: divadlo v konečnom dôsledku zostane. Je nesmrteľné. Neverím, že AI dokáže vygenerovať perfektný scenár. Nedokáže to, čo sa predáva. Je skvelá? Áno. Ale podľa môjho názoru je pre kreativitu potrebný človek.
schauvorbei.at: Čo by ste odkázali mladým hercom?
Christoph Krutzler: Vyučte sa poriadnemu remeslu. Je to naozaj ťažké. Starobná chudoba je veľká téma. Herectvo nie je ten očarujúci život, aký si ľudia predstavujú. Tých pár ráz, keď kráčame po červenom koberci, sme pozvaní na odovzdávanie cien Bambi alebo ideme na filmový festival do Cannes alebo Benátok, za to nestojí.
Prostá pravda je, že nemáte pravidelný príjem. Niektorí niekedy nevedia, ako majú zaplatiť nájom. (vzdychne si) Nie je ľahké nájsť si prácu, aj keď sú ľudia akokoľvek talentovaní. A ak ju nájdu, práca je väčšinou zle platená.
Napriek tomu považujem za nevyhnutné, aby sa deti a mládež včas dostali ku kultúre. Moja hlavná oblasť ako riaditeľa kultúrnych centier sa zameriava na dospelých. Ale je pre mňa dôležité, aby sme spolupracovali so školami a aby moje hry boli vhodné aj pre stredné školy, aby sme podporili výmenu.
Kreatívne zamestnanie má mnoho pozitívnych účinkov na mladých ľudí a hravý prístup to podporuje. Keď vidia ľudí, ktorí pristupujú k hereckým činnostiam s vášňou, môže to v nich niečo prebudiť.
Potom uvidia, či je táto profesia naozaj pre nich, a nebudú očakávať luxusné večierky a mimoriadne recepcie. To je možno 0,001 percenta z toho. Väčšinou je to jedenie tmelu na okná a na Vianoce a narodeniny k tomu dostanete kečup. (usmieva sa)
Ak má niekto pocit, že sa musí stať hercom, tak to urobí – tak ako ja. Ale inak je moja rada: „Nechaj to tak.“
Vlastne som nemal dobré predpoklady na to, aby som sa stal hercom. V mojej rodine nikto z tohto fachu nebol. Nič na to nepoukazovalo. Nebol som ani dobre pripravený a nemal som ani potuchy, čo robí režisér alebo dramaturg. Jednoducho som rád čítal a hral. Vidíte, s ako málom vás prijmú na hereckú školu. (vybuchne do smiechu) Ale dobre, zvyšok je na Wikipédii.
schauvorbei.at: Využívate ešte aj dnes južný Burgenland, kde ste vyrastali, ako útočisko?
Christoph Krutzler: Bývam vo Viedni a v Burgenlande. Pracovne aj súkromne sa to však čoraz viac presúva do Kemeten, na južný Burgenland. Mojej manželke sa tam tiež celkom páči. Od svojich desiatich rokov mám pocit, že som na cestách. Vtedy som nastúpil do internátu. So svojou domovskou obcou som bol však vždy veľmi spätý. V súčasnosti je stredobodom môjho života ešte stále Viedeň, ale možno sa tam na staré kolená presťahujeme úplne.
schauvorbei.at: Ako sa odreagujete po intenzívnom natáčaní?
Christoph Krutzler: Lisovanie jabĺk je síce dobrá vec na vyčistenie hlavy, ale v skutočnosti ide o prácu. Relaxovať dokážem vo Viedni vo svojom byte, najlepšie v posteli. Tam sa môžem po namáhavých týždňoch alebo mesiacoch dobre vyspať. Najradšej aj na pár dní. Potom mám zase energiu na nové veci.
Moje koníčky sú časovo náročné, pokiaľ ide o vinohradníctvo a ovocinárstvo. Ale je to dokonalý kontrast k mojej práci. Divadelné priestory sú väčšinou tmavé a majú umelé osvetlenie. V Burgenlande som vonku a načerpám čerstvý vzduch a slnečné svetlo. Okrem toho mám pokoj a nikto mi tam nerozpráva sprostosti. (smeje sa) Je to presný opak mojej práce. Myslím si, že to robí dobrý život.
schauvorbei.at: Čo je tento rok ešte naplánované?
Christoph Krutzler: Existuje niekoľko čítaní v malom kruhu na severe a juhu Burgenlandu, aby ma moje publikum mohlo spoznať v mojej novej funkcii. Všetky žiadosti o letné divadlo som odmietol, pretože svoju energiu chcem využiť pre Burgenland.
Popritom môžem trochu pracovať na iných veciach, ako napríklad na filme. 90-minútový film sa natáča mesiac. Ak máte veľkú rolu, sú to možno päť, šesť natáčacích dní. Pri tom však veľa čakáte na pľaci. Keď mám so sebou notebook a pracovný telefón, niečo také prebehne takmer mimochodom. Minulý mesiac som natáčal film so Simonom Schwarzom v Korutánsku a moji kolegovia v kancelárii v Eisenstadte si ani nevšimli, že som bol preč.
Samozrejme, že som usilovne robil reklamu na prezentáciu druhej série „Crooks“ a letel som do Berlína. Na to som si špeciálne zobral dovolenku. Ale to potom tiež nie je žiadny problém.
Premiérou hry „Nincshof“ 15. októbra, kde budem hrať ja sám, je môj kalendár takpovediac plný (smeje sa), keďže mám organizačne veľmi veľa práce a svoju úlohu riaditeľa kultúrnych centier beriem veľmi vážne.
schauvorbei.at: Bude tretia séria „Crooks“?
Christoph Krutzler: Niekoľko voľných dopytov už existuje. V zásade existuje záujem a ja osobne by som na to mal chuť. Dá sa hovoriť o všetkom. Ani my sme dlho po prvej sérii nevedeli, či príde druhá. Pretože aj keď sme boli veľmi úspešní a predbehli sme mnoho medzinárodných seriálov, algoritmus dlho hovoril nie.
Bolo to tým, že cieľová skupina bola zameraná na 15 až 21-ročných. Čo je úplný nezmysel. Myslím si, že je to predovšetkým seriál pre mužov, ako som ja, ktorí vyrastali v 80-tych rokoch so Schwarzeneggerom a Stallonem. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. (žmurká)
schauvorbei.at: Poďme na rýchle kolo. Obľúbené jedlo?
Christoph Krutzler: Väčšinou to, čo práve jem – šalát s vyprážaným kuraťom. (smeje sa)
schauvorbei.at: To najlepšie na živote?
Christoph Krutzler: Zdravie a ľudia, ktorí vás milujú.
schauvorbei.at: Vysnívaná rola?
Christoph Krutzler: Vždy tá nasledujúca.
schauvorbei.at: To najkrajšie v lete?
Christoph Krutzler: Ten pokoj, keď sú všetci ostatní na dovolenke.
schauvorbei.at: Ďakujeme za rozhovor!
