Keď bežná medicína a klasická terapia už neponúkajú žiadne riešenia, často je čas na pohľad do vnútra – hlboko do podvedomia. S tým môže pomôcť rodinná konštelácia. Je súčasťou systémovej rodinnej terapie, ktorú v 70. rokoch formoval psychoanalytik Bert Hellinger.
Rozpoznávanie a rozpúšťanie nevedomých vzorcov
„Rodinná konštelácia je zmysluplná a nápomocná vtedy, ak na racionálnej úrovni nie je možné vyriešiť daný problém. Okrem toho môže konštelácia priniesť zmierenie s pôvodnou rodinou a zároveň osobne posilniť a emocionálne oslobodiť,“ hovorí expertka Cornelia Auderieth z Gutshaus Wien. Typické otázky, na ktoré možno pri rodinnej konštelácii nájsť odpovede, sú: „Prečo nemám kontakt so svojimi rodičmi?“, „Odkiaľ pochádza môj strach z intimity?“, „Prečo sa stále hádam so svojimi súrodencami?“, „Prečo nedokážem rozvinúť ambície vo svojom povolaní?“ alebo „Odkiaľ pochádza môj syndróm pomáhača?“
Pomocou rodinnej konštelácie možno pracovať so zdravotnými problémami, ako aj s konfliktmi v rodine, s priateľmi a v pracovnom živote. To, že sa v každom prípade hovorí o rodinnej konštelácii, má konkrétny dôvod. „Dynamika rodinného systému sa odzrkadľuje vo všetkých oblastiach života,“ vysvetľuje psychologická poradkyňa. Okrem toho sa možno pozrieť na generačné vzorce, ktoré sa v rámci rodiny opakujú. „Je to metóda, ako zviditeľniť a pochopiť dynamiku rodinného systému. Takto možno rozpoznať a rozpustiť neviditeľné alebo nevedomé vzorce,“ pokračuje expertka.
Pozrieť sa pravde do očí
Akonáhle je problém definovaný, vedúci konštelácie sa klienta pýta podrobnejšie otázky, aby získal hlbšie pochopenie skutočnej otázky. Potom nasleduje samotná rodinná konštelácia. „Existujú konštelácie s takzvanými reprezentantmi alebo zástupcami. Sú to cudzie osoby, ktoré v konštelácii preberajú rolu, napríklad otca, matky alebo starých rodičov. Zobraziť možno aj abstraktné kvality. Napríklad pocity ako radosť, udalosti ako náhle úmrtie alebo telesné symptómy ako chronické bolesti chrbta,“ vysvetľuje Auderieth. Reprezentanti sú postavení tak blízko k sebe alebo tak ďaleko od seba, ako to klientovi, ktorý je pozorovateľom, pripadá dobré a správne.
Reprezentanti počas rodinnej konštelácie úplne vchádzajú do svojej roly. Počas procesu cítia a myslia to, čo cíti ten, koho stvárňujú. „Možným vysvetlením je takzvané morfické alebo morfogenetické pole, prostredníctvom ktorého sme všetci prepojení,“ uvádza expertka. Ide o teóriu britského biológa Ruperta Sheldrakea z 80. rokov, ktorá súvisí s kvantovou teóriou.
„Empiricky a vedecky je dokázané, že konštelácie fungujú, pretože náš vnútorný obraz sa v procese konštelácie mení,“ vysvetľuje ďalej. Patrí k tomu aj evaluačná štúdia od Höppnera na univerzite v Mníchove. Randomizovaná kontrolovaná štúdia od Weinholda, Hungera, Bornhäusera a Schweitzera na Inštitúte pre medicínsku psychológiu Univerzitnej kliniky v Heidelbergu zaznamenala štyri mesiace po rodinných konšteláciách významné zníženie psychickej záťaže u klientov/pozorovateľov.
Pohľad zvonka prináša jasnosť
Pri konštelácii kladie vedúci a klient/pozorovateľ otázky, aby zachytili situáciu. Táto možnosť pozrieť sa na situáciu zvonka môže priniesť jasnosť. Okrem toho možno pozície meniť tak dlho, až kým nie sú všetci zúčastnení spokojní a nevznikne riešebný obraz. Na vykonanie rodinnej konštelácie však nie vždy potrebujete reprezentantov. Jednotlivé roly možno postaviť aj na systémovej doske s figúrkami – podobne ako pri konštelácii na šachovnici. Možnosťou sú aj podlahové značky alebo rôzne symboly. „Metódu možno hravo využiť aj u detí. Napríklad tým, že sa prvky stvárnia pomocou zvierat alebo bábik,“ vysvetľuje Viedenčanka.
Keďže vizualizácia môže byť veľmi rozrušujúca a emocionálne spúšťajúca, je dôležité vykonávať rodinnú konšteláciu vždy v profesionálnom prostredí a naplánovať si aj následný rozhovor. Často už samotné uvedomenie si problému vedie k zmene situácie a správania. Tento druh prístupu môže byť navyše prvým krokom k rozpusteniu hlboko zakorenených tráum, ktoré prechádzajú z nevedomia do vedomia. Preto neprekvapuje, že rodinné konštelácie sa nepoužívajú ako jediný prístup, ale ako jeden z viacerých nástrojov počas terapie.
