Kto plánuje cestu za pôžitkami do Burgenlandu, nemôže vynechať Schützen am Gebirge: Uprostred vidieckej idyly vykúzlil Alain Weissgerber od roku 2014 v Taubenkobeli kulinárske umenie na tanieroch hostí. „Kuchyňa je, samozrejme, srdcom nášho Taubenkobelu. Chceme však ponúknuť viac ako len dobré jedlo, pretože suroviny a pokrmy sú zameniteľné. Chceme, aby sa naši hostia cítili úplne dobre – a tu zohráva veľkú úlohu aj atmosféra, hudba a ľudia,“ hovorí viacnásobne ocenený špičkový šéfkuchár s francúzskymi koreňmi.
Spolu so svojou manželkou Barbarou Eselböck, ktorá vedie tím Taubenkobel s vervou a vtipom, udržiava tradíciu lokálu, ktorý má celkovo takmer 40 rokov. „Keď sme reštauráciu v roku 2008 prevzali od mojich rodičov, naším cieľom bolo udržať vysokú úroveň. To bola pre nás najväčšia výzva,“ hovorí Barbara Eselböck. „Aj keď radi skúšame nové veci, zostali sme verní podnikateľskej filozofii od samého začiatku.“ To je aj pochopiteľné, pretože Eveline a Walter Eselböck boli predbehli svoju dobu: Ukázali, že strohá etiketa nie je nevyhnutne potrebná na to, aby ste hrali v najvyššej lige. S lahôdkami, reštauráciou s čiapkami, heurigerom, dvoma hotelmi a vinárstvom vytvorili jedinečný svet pôžitkov.
A kladú dôraz aj na udržateľnosť – napríklad pri výbere surovín alebo riadom vyrábaným v obci. „Dnes používame na 99 percent čisto biologické alebo Demeter produkty. Týka sa to jedla rovnako ako vína,“ hovorí Alain Weissgerber. Regionalita sa v Taubenkobeli žije pod mottom „Naša vlasť je Európa“. Bylinky, zeleninu, ryby, mäso a slaninu odoberajú gastronómovia z veľkej časti z Burgenlandu. Špeciality ako hľuzovky z Chorvátska si však rovnako nájdu cestu do Weissgerberovej kuchyne. „Najlepšia kačica je jednoducho vo Francúzsku. Prečo by som ju mal nútene odoberať z Rakúska? To neznamená, že máme v ponuke avokádo a ananás, ale kvalita daného produktu je nám obzvlášť blízka.“
Na čulú výmenu s inými krajinami sa vsádza aj pri personáli. Často skloňovaný nedostatok kvalifikovaných síl preto v Taubenkobeli nie je témou. Barbara Eselböck: „Ak rozmýšľate ako podnik pred piatimi alebo šiestimi rokmi, pravdepodobne už máte problém. Vsádzame na výhody, ako sú krátke stáže v zahraničí. Naši zamestnanci lietajú do Kodane, Paríža alebo Londýna, pozrú si iné prevádzky a potom už nemajú pocit, že by tu v pokojnom Burgenlande o niečo prichádzali. Potom sa k nám vracajú osviežení a s novými skúsenosťami.“ To, mimochodom, robí rád aj samotný pár s tromi deťmi, napríklad počas rodinných dovoleniek vo vinárskych oblastiach.
To, že vedú svoj špičkový podnik v pokojnej obci a nie vo veľkomeste, im nikdy neprekážalo. „Po prvé, novým lokálom vo veľkých mestách sa darí naozaj dobre zvyčajne len niekoľko týždňov, potom všetko opadne – preto vo Viedni vsádzame aj na šesťtýždňový pop-up. A po druhé, v meste je oveľa ťažšie otvoriť reštauráciu. Potrebujete buď veľa peňazí alebo investorov. V Burgenlande je stále jednoduchšie niečo začať,“ myslí si Weissgerber. Túto veľkú výhodu by však v súčasnosti využilo len málo ľudí.
„Či už ide o hostince, pekárne, kaviarne alebo módne butiky – väčší počet malých burgenlandských lokálov a obchodov by bol pre región skvelý. Prospelo by to aj cestovnému ruchu, ak by mali hostia ubytovaní cez noc k dispozícii viac možností na voľný čas a pôžitok,“ hovorí Barbara Eselböck. Jej manžel súhlasne prikyvuje. „Kodaň nikoho pred 20 rokmi nezaujímala. Potom vznikli prvé špičkové reštaurácie a okolo nich sa vytvorilo množstvo ďalších obchodov a lokálov. Čím viac sa ich usadí, tým lepšie pre lokalitu a všetci profitujú.“ Kvalita je pritom vždy rozhodujúcim faktorom. „Keby ste teraz v Ruste otvorili mäsiarstvo a robili to s vášňou, obchod by určite prosperoval. Dopyt po kvalite tu je, to vieme. Nie každý chce nakupovať lacnú salámu u veľkého koncernu.“
Či raz v Taubenkobeli prevezme vedenie tretia generácia, nechávajú šéfovia Taubenkobelu úplne otvorené. „O jedle sa s deťmi, samozrejme, veľa rozprávame a veľa z nášho každodenného života vnímajú. Či to bude stačiť na to, aby sami raz viedli reštauráciu, je otázne. Majú sa sami rozhodnúť, čo chcú neskôr robiť – hlavné je, že budú šťastní.“
