Akí sú majstri za sporákom odlišní! Alain Weissgerber je plachý ako mačka, vonkajšiu prezentáciu, teda prijímanie a starostlivosť o hostí, prenecháva svojej manželke Barbare. Kuchyňu Weissgerber opúšťa nanajvýš vtedy, aby pri ohnisku umiestnenom hneď vedľa takzvaného „domáceho stola“ odviedol svoju prácu. Na ohni sa potom opeká kačica, srnčie mäso, ako aj nádherné kusy hovädziny alebo bravčoviny, dostanú čas, ktorý potrebujú. Niekedy je to aj celý kambala veľká, ktorú Weissgerber pripravuje na ohni podľa vzoru „Elkano“ v Getarii. (Len tá vinaigrette, tak sa to možno robí v Chorvátsku, ale určite nie v Baskicku.) Kuchyňa Taubenkobel je sústredená a bez póz, niektoré z jej tajomstiev sú citeľné na chuti, ale nikdy sa o nich nehovorí. Je v tej záplave fantastických cuketových kvetov naozaj zahrnutá miniporcia teľacieho mozočku? Niektorí hostia by tento fakt skonštatovali s hrôzou. Na jeseň je vlažné makové suflé so surovými hoblinkami húb dôkazom Weissgerberovej vízie dosiahnuť minimálnym úsilím na tanieri čo najväčší dojem. Jeho extrakty z húb sú jemnou silou, rovnako ako kačací vývar alebo ten husací, ktorý sa podáva v októbri a novembri počas husacích hodov, čo je nepochybne to najlepšie, čo môžete v Rakúsku na túto tému dostať. Proste Burgenland. Ako dezert potom ľahké sorbety iba so šalátovým listom, čo niektorých hostí dráždi. Netušia, že kuchyňa má v zásobe aj mohutné torty a božský Tarte Tatin. Lepšiu vanilkovú zmrzlinu by ste u Alaina Ducassa v Monaku nedostali. O vínach a atmosfére sa zmieňujeme len kvôli úplnosti. Oboje také svojrázne ako veľkolepé.