V seriáli „Kitz“ stvárnila Valerie Huber postavu Vanessy von Höhenfeldt: bohatú instagramovú modelku, ktorá rada navštevuje dekadentné večierky a zaujíma sa predovšetkým o svoj imidž. Aj v skutočnom živote je Valerie Huber aktívna okrem iného ako modelka a na Instagrame, napriek tomu by sa jej postava z „Kitz“ mohla od tej skutočnej líšiť len ťažko. Táto umelkyňa totiž využíva svoju známosť na to, aby upriamila pozornosť na klimatickú krízu a najchudobnejšie regióny sveta. V rozhovore pre schau 28-ročná rodáčka hovorí o svojom detstve v Ugande a na Pobreží Slonoviny, o svojej práci vyslankyne UNICEF, o projektoch do budúcnosti a o tom, ako sa dá v krízami zmietanom <svete nestratiť radosť zo života.
Prvých sedem rokov svojho života ste strávili v Afrike, pretože váš otec pôsobil v oblasti rozvojovej pomoci. Do akej miery vás táto etapa vášho života ovplyvnila?
Valerie Huber: Moje detstvo v Afrike ma ovplyvňuje dodnes v mnohých oblastiach života. Aj napriek často žalostným podmienkam tam vládne úplne iná radosť zo života a ľudskosť, akú u nás nájdeme len zriedka. Ten čas ma naučil zostať vždy otvorenou. Kvôli svojmu vzhľadu som nikdy nemala pocit, že som iná alebo nevítaná. Afrika tiež ovplyvnila môj vzťah k jedlu, hudbe a tancu, ale predovšetkým vo mne zanechala pocit, že predsa musíme niečo urobiť proti nespravodlivosti a chudobe na tomto úžasnom, mnohotvárnom kontinente.
Ako ste neskôr vnímali rozdiel oproti Európe a USA?
Valerie Huber: Bol to poriadny kultúrny šok. Ako dieťa som zreteľne vnímala, že v porovnaní s Afrikou už ľudia zrazu neboli takí priateľskí a srdeční. Vtedy bola americká pseudopriateľská povrchnosť takmer príjemnejšia než viedenská nevrlosť. Pár týždňov po mojom príchode do Viedne ma ako takmer osemročné dievča privítali slovami: „Heast, des is a Fahrradweg, du Gschissene“ (Počuj, toto je cyklochodník, ty potvora). (smeje sa)
Ste aktívna nielen ako herečka a speváčka, ale aj ako vyslankyňa UNICEF. Ktoré témy sú pre vás v tejto súvislosti obzvlášť dôležité a čo chcete touto činnosťou dosiahnuť?
Valerie Huber: Obzvlášť dôležité je pre mňa – samozrejme, podnietené tými rokmi v Afrike – upozorňovať na veľkú celosvetovú sociálnu nespravodlivosť a nerovnosť. My na Západe často nechápeme, že náš životný štandard je taký vysoký a náš luxus existuje len preto, lebo iní ľudia – predovšetkým na globálnom Juhu – sa majú horšie. Je jasne na nás, aby sme prevzali zodpovednosť a uvedomili si svoje privilégium. Len tak môžeme krajinám, ktoré sme storočia vykorisťovali, niečo vrátiť a vytvoriť rovnosť.
Čo je dnes ešte horšie: zatiaľ čo ďalej pumpujeme CO2 do ovzdušia a kvôli našej nenasytnej túžbe po maximalizácii zisku ďalej ničíme naše životné prostredie, práve tí najchudobnejší na svete sú najviac zasiahnutí dôsledkami človekom spôsobených klimatických zmien. Strácajú akékoľvek živobytie a musia utekať. Prečo je klimatická kríza vždy aj sociálnou otázkou? Skôr než ľudstvo skutočne pocíti dôsledky klimatických zmien, stanú sa sociálne napätia ohľadne prírodných zdrojov a potravín ešte hrozivejším problémom budúcnosti. UNICEF neúnavne pracuje v najchudobnejších regiónoch sveta, aby priamo na mieste čelil následkom klimatických zmien.
Klimatická zmena, záplava plastov, chudoba, vojny – ako si zachovať pozitívny postoj k životu, keď sa človek intenzívne zaoberá takýmito témami?
Valerie Huber: Úprimne povedané, niekedy je to naozaj ťažké. O tejto téme som tento rok dokonca napísala knihu (smeje sa). Volá sa „Fomo Sapiens“ a vyjde začiatkom budúceho roka. Je o zdravej rovnováhe medzi vedomým aktivizmom – byť počuť a nahlas vyjadrovať názor – a hľadaním vlastného malého šťastia. Dnes je také ľahké strčiť hlavu do piesku. Ako má byť človek šťastný pri všetkých tých správach a problémoch? Je to vôbec ešte dovolené? Cesta z našej bezmoci vedie predovšetkým vtedy, keď vystúpime zo šoku alebo módu „zamrznutia a úteku“ (freeze and flight) a prepneme do „bojového“ módu (fight). Len spoločným, solidárnym postavením sa a aktivizmom môžeme v poslednej sekunde ešte zvrátiť kormidlo.
Presne preto by boli dnes v politike dôležité mladé zástupkyne. Verím, že ten typický „starý biely muž“, ktorý je zodpovedný za stav našej planéty a napriek planetárnym limitom ju drancuje a zabíja, stále vidí maximalizáciu zisku ako prioritu, namiesto zachovania našej Zeme a nášho druhu. Faktom však je, že je to na nás. Aj keď samozrejme musia existovať celkom jasné opatrenia na úrovni EÚ a OSN, aby sa dosiahli veľké zmeny, sme to my, obyvateľstvo, kto musí voliť správne politické postavy a spoločne sa zdvihnúť, aby si vynútil túto zmenu.
V Rakúsku sa v súčasnosti veľa hovorí o zavedení zálohovania jednorazových obalov a zvýšení miery recyklácie ako ďalšom riešení proti plastovej záplave. Ďalší dôležitý krok v ochrane životného prostredia?
Valerie Huber: To je samozrejme dobrý krok, ale určite nie celkové riešenie. To, čo potrebujeme, sú „radikálnejšie“ opatrenia. Ak chceme zmenu, niekoho to musí niekde bolieť, a to bude pre nás všetkých znamenať musieť sa v nejakej forme vzdať. Či už v doprave, pri rezervácii dovolenky alebo pri konzumácii mäsa. Západné spoločnosti musia byť brané na zodpovednosť, aby sa uskromnili a vytvorili rovnováhu, aby sme náš vzťah k životnému prostrediu a jeden k druhému opäť uviedli do rovnováhy. Jednoducho povedané: jednorazové plasty musia byť zakázané, musíme prejsť na obnoviteľnú energiu, automobilová a letecká doprava musí byť obmedzená a zrevolucionizovaná, a tým aj preprava v sektore tovarov.
Mottom tu musí byť „Degrowth“ (nerast): návrat k lokálnej, sezónnej produkcii, preč od globalizovanej, vykorisťovateľskej lacnej produkcie na globálnom Juhu. Dopravný, energetický a poľnohospodársky sektor, odevný a potravinársky priemysel, naše dopravné prostriedky – to všetko musí byť prehodnotené tak, aby bola možná udržateľná budúcnosť. Je najvyšší čas, aby rakúska vláda precitla zo svojej apatie a brala najväčšiu krízu našej doby vážne, konečne zaviedla účinný zákon o ochrane klímy a aktívne predstavila akútne riešenia a opatrenia.
Ste veľmi všestranná vo svojom pôsobení. Vedeli by ste si predstaviť sústrediť sa úplne na jednu vec, ako je herectvo, alebo vás poháňa práve tá pestrosť?
Valerie Huber: Dlho som sa sústredila len na herectvo, čo je určite tiež dôležité. Energia musí byť sústredená jedným smerom, ak sa má z neho aj vrátiť. Napriek tomu existuje toľko vecí, ktoré ma nesmierne bavia, a život je príliš krátky na to, aby som nemala odvahu vyskúšať ich všetky.
Aké projekty máte naplánované na najbližšie mesiace? Bude od vás čoskoro niečo nové vidieť alebo počuť?
Valerie Huber: Čoskoro vyjde pod mojím umeleckým menom „Valeh“ nová pieseň „Gone with the Wind“, na ktorú sa už veľmi teším. Potom mám filmový projekt a v januári 2025 vyjde na trh kniha „Fomo Sapiens“. K nej sa uskutoční aj zopár autorských čítaní.
Čo bola zatiaľ najnaplňujúcejšia rola vášho života?
Valerie Huber: Tiež ťažká otázka! (smeje sa) Myslím si, že to, že dnes mám možnosť spolupracovať s organizáciou ako UNICEF Rakúsko, získať pohľad do ich projektov v Afrike, šíriť ich odkaz a tým sa kruh akýmsi spôsobom uzatvára, je pre mňa jedna z najnaplňujúcejších prác, respektíve rolí doteraz.
Ešte pohľad do budúcnosti: Čo si prajete pre seba osobne a čo pre svet?
Valerie Huber: Z celosvetového hľadiska by bolo krásne kolektívne prebudenie, návrat našej odcudzenej spoločnosti k solidarite, cielená mierová politika namiesto zbrojenia, vedomie našich činov a následne potrebné kroky a opatrenia, aby sme predovšetkým čelili klimatickým zmenám a sociálnej nerovnosti, aby sme ľudí po celom svete vytiahli z chudoby, chránili ich pred hladom a utrpením a tak umožnili všetkým ľuďom na tejto planéte dobrý život v dôstojnosti. Čo by dnes ani nebolo ťažké: len 2,9 percenta ročného vojenského rozpočtu krajín G7 by stačilo na elimináciu svetového hladu!
Ďakujem za rozhovor!
