schau: „Veľké dielo“: Všetko najlepšie k narodeninám, Wolfgang Ambros! Prešlo sedem desaťročí. Obzeráte sa späť za životným príbehom, ktorý sa takto definitívne iba raz na tomto svete odohral. Ktoré okamihy ste pritom vnímali ako obzvlášť formujúce? Na čo ste vo svojom živote obzvlášť hrdý?
Wolfgang Ambros: Musím tu hneď jednu vec uviesť na pravú mieru: Mám problém so superlatívmi. Robím túto prácu 50 rokov. Existuje nespočetné množstvo zážitkov. Ale v tejto chvíli, keď oslavujem svoje narodeniny, by som povedal, že som vnímal svoje narodenie ako obzvlášť formujúce. Určite zohralo veľkú rolu aj moje rané detstvo a mladosť. Kde človek príde na to, ako život skutočne funguje. Bol som dieťa z vidieka a vždy som bol iný. Samozrejme, mal som priateľov. Ale bolo veľa takých, s ktorými som vychádzal skôr zle ako dobre. Tým myslím aj: utiecť, chytiť ma a zbiť ma. To ma však nezastrašilo, naopak – stal som sa „drzým“ (goschad). Vedel som ich slovami odradiť od toho, aby ma bili, a vysvetliť im, že to, čo robia, je hlúpe. Bol som na to hrdý a to formovalo aj môj obraz o sebe.
Na začiatku mojej kariéry s kapelou „Die No. 1 vom Wienerwald“ bolo tiež bežné, že medzi prítomnými vypukla bitka. Hlavne kvôli ženám. Ale vedeli sme aj, kedy sa máme správať pokojne. Napríklad Gert Steinbäcker, ten chlapec zo Štajerska, to zažil rovnako ako ja. Vďaka humoru a správnym slovám som sa vyhol niekoľkým bitkám.
„Die Blume aus dem Gemeindebau“ (Kvet z obecného bytového komplexu): Považujú vás za zakladateľa rakúskeho popu, pán Ambros. Kto bol vlastne počas všetkých tých rokov vašou múzou a nechal vašu kreativitu rozkvitať?
Pravdepodobne máte na mysli predovšetkým ženy. Ale ženy majú s mojím dielom samotným len málo spoločného. Žiadnej žene som nevenoval ani jeden z mojich titulov. Pravdepodobne najformujúcejšou postavou bol môj múza Joesie Prokopetz, pretože bez neho by ani nevznikli piesne ako „Die Blume im Gemeindebau“. Som skrz-na-skrz muž, tak ako on tiež, ale je jediný, kto mi napadne, keď príde reč na hudobnú inšpiráciu.
V neskorších rokoch som sa predovšetkým motivoval sám – alebo to boli malé zážitky v živote, ako napríklad pozorovania. Pamätám si, ako som sedel v Grécku začiatkom júna. Bolo horúco a jediný cikáda cvrlikala. V polovici leta je to zbor, ale v ten deň to bola len jedna jediná. Táto jediná cikáda mi vrátila celé leto. Tento zážitok samozrejme ponúkol materiál pre text piesne. Okamžite som utiekol do svojho domu a napísal pieseň „Der allerschönste Sommer“.
„A Mensch möcht i bleibn“ (Chcel by som zostať človekom): Zdá sa, že sa to podarilo. Číslom ste sa tiež nestali, nanajvýš číslom 1 v hitparádach. V čom spočíval kľúčový tón vášho úspechu?
Myslím si, že je to menej o jednotlivom tóne, ale skôr o harmónii, ktorú som pre seba objavil, ako každý veľký skladateľ. Povedal by som, že som dobrý skladateľ. A moja kľúčová harmónia bola G-dur so všetkými podmanivými harmóniami, ktoré k nej patria.
„Langsam wochs ma zsamm“ (Pomaly zrastáme dokopy): Ako ste vnímali čas v triu „Austria 3“ s Rainhardom Fendrichom a Georgom Danzerom a čo ste si odniesli z tejto spoločnej hudobnej cesty?
Veľmi, veľmi veľa. Predovšetkým nádherné spomienky. Každý jeden koncert bol skvelý. Vždy sme si navzájom dávali najavo, že každé vystúpenie je výzva. Určitej ľahostajnosti sme vždy včas predchádzali. Napríklad sme počet vystúpení znížili z 20 na sedem až osem koncertov ročne. Ale náš spoločný čas bol zakaždým vrcholom. Dlhé rozhovory pred vystúpeniami so správnym humorom. Často sme potom sedeli v limuzíne – len my traja a šofér. Keby sme boli teraz ešte spolu, robili by sme presne to isté a hovorili by sme aj o nedávnych udalostiach. Presne tak ako vtedy. To, že náš Georg potom mesiace po našom poslednom koncerte zaspal, to bolo... o tom teraz nechcem hovoriť. Ale bol to čas, ktorý nikto z nás predtým nikdy takto nezažil alebo už nikdy nezažije.
„Für immer jung“ (Navždy mladý): S vašimi piesňami ste spoluvytvárali hudobnú históriu Rakúska a ovplyvnili generácie hudobníkov. Ako vlastne Wolfgang Ambros osobne zvláda starnutie, je hudba skutočne elixírom mladosti a čo dávate nováčikom v hudobnej oblasti na cestu?
Keď človek vykonáva hudbu v Rakúsku ako hlavné povolanie, určite to nie je elixír mladosti. Skôr je to tak, že z toho človeku rastú šedivé vlasy (smeje sa). Môže to byť veľmi ťažké. S medzinárodnými pomermi sa to nedá porovnať. Jeden medzinárodný hit a máte vystarané. Samozrejme, môžete pracovať ďalej, ale nemusíte. Môj tip pre mladých? Neohýbaj sa a nedaj sa ohýbať. Zostaň verný sám sebe, tomu, čím si, a tomu, čo dokážeš. Buď vždy sám sebou.
„Verwahrlost, aber frei“ (Zanedbaný, ale slobodný): Opakovane ste písali piesne o ľuďoch na okraji spoločnosti. Koľko z vyvrheľa je vlastne vo Wolfgangovi Ambrossovi samotnom a v čom sa to prejavuje?
Moje cesty ma viedli okolo sveta. Sám som si ich organizoval a zostal som tam, kde sa mi páčilo. Plánov som sa nedržal. Moji manažéri o tom vedia rozprávať. Napríklad som raz nebol prítomný, pretože som zostal ešte týždeň v Mexiku. Pritom som veľa kempoval. Nepotrebujem päťhviezdičkové hotely. Je pre mňa dôležité spoznávať na mojich cestách ľudí, ktorí sú ako ja. Ak to stačí na vyvrheľa, potom som ním.
„Es is no ned vorbei“ (Ešte to nie je koniec): Tento rok neoslavujete len svoje 70-tiny, ale aj 50. výročie na scéne s početnými koncertmi v Rakúsku. Aký bol váš doteraz najkrajší koncert a ktorý koncert by ste si ešte radi zahrali?
Ako som povedal, nemám rád superlatívy, ale jeden koncert mi neustále napadá. Je to určite jedna z najpôsobivejších vecí, aké som kedy zažil. A to bol
open-air festival „Anti-WAAhnsinns-Festival“ vo Wackersdorfe v roku 1986. Tam hrali aj Udo Lindenberg a Herbert Grönemeyer. A ja – ako jediný Rakúšan. Viac ako 250 000 divákov tam bolo. Moje vystúpenie bolo presne pri západe slnka, kapela bola vytržená a ja som bol tiež. A hrali sme tak dobre a s plnou koncentráciou. Atmosféra bola jednoducho jedinečná. Myslím si, že na to nikto nezabudne, kto tam bol. Keby som si mohol vybrať, rád by som ešte vystúpil na festivale „Burning Man“ v púšti Nevada.
Ďakujem za rozhovor.
