Text: Alexander Rabl
Fotografie: Michael Reidinger
Čas obeda, čas na jedlo, myslí si Uli Richter. Podáva sa jačmeň, vegetariánske krmivo pre ryby a tekvicový koláč. Elegantným švihom Uli vyklopí krmivo z plastového vedra do rybníka. O dvadsať sekúnd neskôr začne voda mierne vrieť. Vidno ústa asi dvojročných kaprov, pomedzi ne oranžové japonské koi kapry, obrovský sumec krúži po rybníku – s pozoruhodnou brázdou. „Ten sumec by mohol mať okolo 70 kíl,“ hovorí Richter. Potom naplní ďalšie plastové vedro krmivom a ide k ostatným rybníkom. Uli Richter a jeho otec sú starí známi rodiny Reitbauerovcov a už vyše štvrťstoročie dodávateľmi pre hostinec Steirereck am Pogusch. Otec začal s chovom v rybníkoch v 60. rokoch a ostatní poľnohospodári ho vyhlásili za blázna, ale podľa Uliho Richtera je voda „jeho živlom“.
Uli Richter prevádzkuje so svojou manželkou malú kaviareň s drevenou verandou a výhľadom na verejný rybník, ktorá vyzerá ako filmové kulisy Davida Lyncha. Malý chov rýb prináša kapry, amury, lieňe a občas aj zubáča alebo sumca. O lúky pri rybníku sa starajú ovce, občas nejaké jahňa skončí na grile, pretože Uli Richter rád varí a vyučil sa za mäsiara. „Potok, ktorý priteká z hory, čiastočne vteká do našich rybníkov a zásobuje vodu sviežosťou a minerálmi. Voda totiž predtým preteká cez vápenec a prahorninu. To rybám prospieva a robí ich odolnými voči chorobám.“ Napriek tomu, že v rybníkoch nie je práve veľká tlačenica, existuje riziko chorôb, ktoré môžu prenášať napríklad kačice. A nie je tam ani príliš chladno. Kapry a lieňe to nemajú rady, napokon to nie sú pstruhy. V zime sa ponoria a odpočívajú na dne rybníkov. Pri rybníkoch stoja stoličky. Uli Richter si sem občas sadne, keď nakŕmi ryby. Miluje túto náladu, pozerá na vodu, ktorá vďaka hladným rybám jemne vrie ako polievka v japonskom šabu-šabu, potom zase na hory a les, a potom opäť na vodu.
Čas obeda je o pár kilometrov ďalej od rybníkov práve takisto. Hostia hodujú na terase hostinca Steirereck am Pogusch. Nedeľnú pečienku podávajú v sobotu, pretože v nedeľu je zatvorené z dôvodu nedostatku personálu. Plnené hruď z teľacieho mlieka z Pogusch, maslovo jemný plátok veľkosti detskej dlane, bez chrupaviek, bez šliach, a autor, vyznávač teľacej hrude, musí uznať a priznať, že niečo také ešte nikdy nejedol. K tomu šťava na báze teľacieho výpeku, v ktorej mohla hrať úlohu Madeira, a záhradná zelenina. Sobota je dňom štajerského teľacieho mlieka. Podáva sa aj mozog s vajcom alebo pečená teľacia hlava, obličky v celku, teľacie stehno, teľacie T-Bone a samozrejme viedenský rezeň.
Heinz Reitbauer: kuchár a poľnohospodár
Snáď niet stola, pri ktorom by si aspoň jeden hosť neobjednal viedenský rezeň. Krátky pohľad do novšej gastronomickej histórie Rakúska: Pred takmer tridsiatimi rokmi rodina Reitbauerovcov otvorila hostinec na Pogusch, zmes srdečného a výdatného folklóru v skvelom a neporovnateľnom (medzitým tu a tam – ale žiaľ nie dostatočne dobre – kopírovanom) prostredí, cenovo dostupným jedlom a nápojmi a už vtedy produktmi z vlastného poľnohospodárstva. Pri sporáku mladý Heinz Reitbauer, ktorý už pred tridsiatimi rokmi načrtol základy jedálneho lístka na Pogusch, ktoré v podstate platia dodnes: záhrada, „O’gstochen“ vo štvrtok (čerstvé vnútornosti z ošípaných), sladkovodné ryby sú v piatok, teľacie a jahňacie mäso z Pogusch cez víkend. Každú sobotu sú Heinz a Birgit Reitbauer osobne na mieste, aby posilnili tím s vervou a pracovným nasadením. „Niekedy sú to tri razy do týždňa, čo Heinz a ja absolvujeme cestu medzi Viedňou a Poguschom,“ hovorí Birgit Reitbauer.
Heinz Reitbauer, ako vždy zdôrazňuje, nie je len kuchár, ale aj poľnohospodár. Desať percent svojho času venuje poľnohospodárstvu, deväťdesiat práci v kuchyni a na kuchyni. Vysvetliť rozdiel medzi teľatami z Pogusch a inými teľatami je pre Reitbauera ľahké: „Naše teľatá žijú štyri až šesť týždňov, dostávajú skutočne len mlieko a vaječné žĺtky. Ak by boli staršie, začali by jesť zelenú stravu, potom by to už neboli teľatá kŕmené mliekom. A brániť im v tom by viedlo k prejavom nedostatku.“ Tento druh trápenia je pre Reitbauera nepredstaviteľný, pre neho je úcta k zvieratám a potravinám na prvom mieste v jeho pyramíde potrieb. Dvaja stáli zamestnanci sa na farme Reitbauer starajú o blaho ošípaných, oviec a teliat. O jedného zamestnanca menej, ako Reitbauer pripúšťa, z hľadiska hodín sú stále na hranici.
Príbytky zvierat ležia v tesnom susedstve prevádzky Reitbauerovcov a nového ubytovania pre zamestnancov. Ovce a jahňatá sa pasú v okolí. Reitbauer hovorí, že v základoch je poľnohospodárstvo stále ako kedysi. Avšak neustále sa pracuje na doplnkoch. Z reštaurácie je výhľad na nedávno vysadené sady. Pred dvoma rokmi dokončený skleník ponúka biotop pre ovocie a zeleninu. Na terase na Pogusch stoja citrónovníky a kalamondíny. „Sme z 75 percent sebestační v mäse,“ hovorí Reitbauer. Pri rybách siahajú po ručne vybraných dodávateľoch, medzi nimi napríklad Uli Richter. Profitujú z kvality studenej pramenitej vody. Čo-to pochádza aj zďaleka, napríklad z majetku Dornau v Dolnom Rakúsku. Sumec pečený na koži je bielo-kvetový a má pevné mäso. K precízne chrumkavo upečenej koži sa pridávajú chrumkavé vyprážané žihľavy a krémový špenát a – pretože zelená k zelenej sa tak dobre hodí – malá artičoka. K rybe je beurre blanc, nekomplikovaná, vôbec nie baroková a ideálne vyvážená ako dobré víno. Človek zbožne naberá lyžicou a vidí pred sebou mladučkého Heinza Reitbauera v čase jeho pôsobenia u Alaina Chapela v Lyone, ako v kuchyni šľahá beurre blanc. Domáci horký likér z viac ako 25 bylín je lahodný a žiaľ neporovnateľný so žalúdočným horkým nápojom z Mariazellu, vzdialeného trištvrte hodiny cesty autom.
Lurgbauer: z pastviny do hrnca
Najdôležitejšie pútnické miesto Rakúska, ako nazývajú Mariazell, má rozhodne mestský charakter, pokiaľ ide o počet zájazdových autobusov. Tu sa pútnici v kostole založenom v roku 1157 posilňujú duchovne, potom potrebujú svetskú posilu vo forme rezňa v pivovarskom hostinci v Mariazelli alebo perníkov, ktorých konzumácia si následne žiada štamperlík žalúdočného horkého likéru. K Mariazelskej katedrále sa možno priblížiť oprávnene legendárnou Mariazelskou železnicou. K Lurgbauerovi do San Sebastian sa však dostanete len pešo alebo autom. „Trojica Mariazellu, to je kostol, perníky, likér,“ hovorí Max Leodolter, ktorý v zmesi farmy a reštaurácie káže chápanie kvality.
K nemu putujú hostia, ktorí sa chcú nechať osvietiť vareným hovädzím Aberdeen Angus. Nádherné čierne Angusy sa pasú ako mimozemšťania, ktorí prišli zo Škótska, na lúkach okolo usadlosti Leodolterovcov, nazvať to kultovým podnikom nie je prehnané. Niektoré jedlá sú na lístku už desaťročia, ako napríklad carpaccio z Angusu alebo hovädzia polievka, ktorá je fantastická a nič iné. Hrejivá útecha, keď leto v štajerských Alpách opäť raz predstiera zimu. Dusené volské líčka sú delikatesou prekypujúcou kolagénom. Medzitým sa Leodolter odvažuje aj na recepty, ktoré vypovedajú o jeho myšlienke medzinárodnejšieho smerovania hostinca. Aspoň ako vzor uvádza Leodolter medzitým zaniknutú švédsku reštauráciu Fäviken. Volské srdce krája na tenké plátky a silný sval griluje na spôsob teriyaki. Pár lúčnych kvetov nazbieraných pred domom a posypaných navrch, hotovo. Človek cíti každým sústom úplne netučného mäsa prvotnú silu zvieraťa, ktoré u Leodolterovcov žilo tri alebo štyri roky, kým bolo hneď v bezprostrednom susedstve porazené.
Tu, v časti Lurg obce San Sebastian, je veľa lesov a lúk, ale žiadne asfaltové cesty ani iné znaky civilizácie. Len to skutočne podstatné sa dostalo až sem hore, pár dobrých vín a napríklad kostičkovo suchý hruškový sekt s obsahom len 3,5 percenta alkoholu, ktorý sa pije ako aperitív. A občas sa sem hore dostane aj sivoň, studeno údený, v sprievode nakladanej kalerábu a tekvicových semienok, ako aj podmanivo kyselkavej marinády. Sivoň pochádza z Mariazelskej chovnej stanice Klausa Declevu. V chladnej vode chová Decleva bio-pstruhy a bio-sivoňe. Chovná stanica bola pred pár rokmi na predaj a bývalý manažér sa chopil príležitosti. „Čítal som v nedeľných novinách o konkurze rybného hospodárstva a ešte v ten istý deň som šiel von, aby som si to pozrel.“ Sivoňov a pstruhov, ktorí u Declevu čakajú na svoje vystúpenie napríklad u Lurgbauera, preto netreba ľutovať. Žijú v najlepšej vode a majú štyri roky na to, aby si to všetko užili.
Historicky významné v Mariazelli nie sú len kostol, pálenka a perníky, ale aj neďaleký vidiecky hostinec Zum Blumentritt sestier Hollererových Christy a Ulli, ktorý prinútil básniť už niekoľko generácií reštauračných kritikov. Stále dobre naladený ženský tím Blumentritt víta pútnikov, ktorí majú zálusk na dobré jedlo, rovnako ako motorkárov, ktorým na kľukatých cestách neprišlo nevoľno. Divina je v sezóne z vlastného poľovníctva, a nie len ušľachtilé časti. Signature dish sestier Hollererových sú oškvarkové knedle s kapustou a tekvicovým olejom, najnovšie je na lístku opäť aj frankofilná kombinácia jaterníc, husacej pečene a jablka. Christa a Ulli Hollerer sa mimochodom pohrávajú s myšlienkou odchodu. Čas teda, uctiť si túto reštauráciu starej školy ešte toto leto.
Studená voda, letné osvieženie a olovrant: Lunz am See
Kto sa chce v lete osviežiť, s rybníkmi nebude úplne šťastný, lepšie je celé jazero, najmä ak je naozaj studené ako Lunzer See alebo Erlaufsee. Jedlou alternatívou k plávaniu je ovčí čerstvý syr, hlavný protagonista osviežujúceho olovrantu a mostviertelský protiklad k salzburskej octovej klobáse. Birgit a Berthold Schrefel, chovatelia oviec v Göstling an der Ybbs, sa rozplývajú: „V lete milujeme ovčí čerstvý syr s cibuľou alebo pažítkou, v horúčave niet nič lepšie.“ Mierne kyslastý a v konzistencii, ale nie v obsahu tuku, pripomínajúci panna cottu, čerstvý syr je produktom, ktorý charakterizuje chuťový profil Ötscherlandu, tak ako je chov oviec v kopcovitej oblasti s drsnými teplotami preferovanou formou poľnohospodárstva.
Sedemdesiat oviec býva na bio-farme Orth, v lete sa pasú na miestnych alpech. V maštali hneď vedľa farmárskeho obchodu vonia seno a slama. Birgit Schrefel hovorí: „Chov oviec pre nás nie je hobby, živíme sa tým. Naše ovce – zmes východných frízskych a Lacaune – sa v ideálnom prípade dožívajú deviatich rokov, mäso spracovávame na klobásy a predávame kože. U nás sa všetko zúžitkuje.“ Špecializovali sa na mliečne plemená, v regióne, kde Schrefelovci ako výrobcovia ovčieho syra medzitým stoja takmer sami, čo oboch prirodzene nijak zvlášť neobťažuje. Jahňatá a mliečne ovce, ktoré nedosiahnu maximálny vek ôsmich alebo deviatich rokov, sú porazené na neďalekom bitúnku. „Transport nie je pre ovce a jahňatá stres, sú naň zvyknuté. Máme roztrúsené pastviny a zvieratá niekoľkokrát ročne prevážame v prívese.“ Mäso starších mliečnych oviec možno prirovnať k mäsu starých mliečnych kráv, hovorí Schrefel. Dodáva ovčí čerstvý syr a jahňacie mäso do reštaurácie Eckel vo Viedni alebo do Refugium Lunz v Lunz am See.
V reštaurácii Refugium je na lístku jahňacie brucho, so svojou výraznou arómou nepochybne jedlo pre aficionado. Z pľúc a srdca robí kuchyňa beuschel mestskej elegancie. Kuchyňa sa mení medzi hostincom a kreativitou, nároční hostia exkluzívneho hotela chcú byť obslúžení rovnako ako miestni, ktorí prichádzajú na rodinnú oslavu. Údený úhor prichádza s čírou marinádou na báze šalátových uhoriek, k tomu výhonky z mája, chutí to veľmi dobre. Ovčí čerstvý syr sa tradične podáva s tekvicovým olejom a nakladanou červenou cibuľou, k tomu pažítkový chlieb, ako stredomorskú alternatívu ponúkajú burratu a paradajky s čerstvou marinádou na báze mandarínok a údených aróm, ako aj lunzskú verziu vietnamskej ryžovej rolky. Zo sklenej reštaurácie a terasy padá pohľad na pretekajúcu rieku, mohutný dreveno-kovový most a lesy v okolí. Sú aj horšie miesta.
Lunz am See nemá ako letné sídlo tak zvučné meno ako Gmunden alebo Altaussee. Aj gastronómia vidí málo dôvodov, aby sa obliekla do šiat, ktoré nie sú desaťročia osvedčené. Možno je to však práve to, čo scestovaní hostia dnes hľadajú – hostince a horské chaty, ktoré stále vyzerajú ako na pohľadniciach zo sedemdesiatych rokov minulého storočia a kde sa aj rovnako varí. Jazero je jediné prírodné jazero Dolného Rakúska a je preslávené svojou sviežosťou a kvalitou vody. Kto povie ryba, myslí v tomto regióne ryby z chladného Lunzer See, v ktorom sú okrem chráneného sivone aj pstruhy, plotice, kapry a hrúzy. V tejto súvislosti sa obráťte na lesnú správu v Lunz am See, ktorej ryby možno jesť aj v malebne položenej Schlosstaverne – jednom z lepších podnikov. Ryby rodiny Größbacherovej v Lassingu pri Göstlingu už dávno nie sú tajnými tipmi. Chovateľ Herbert Größbacher predáva súkromným zákazníkom a miestnej gastronómii, napríklad Refugium, zásobuje však aj Eckel vo Viedni a je okrem toho skôr mediálne plachý, kvôli čomu rozhovor nebol možný. Skúste to jednoducho sami a povedzte, že adresu nikomu nepoviete.
Vráťme sa ešte raz do Turnau, na Pogusch. Tu je už dva roky nová reštaurácia a Heinz Reitbauer ju nazýva Schankkuchl. Hostia si sadnú k pultu, ktorým prechádza potrubie pre horúcu vodnú paru z prípravnej kuchyne. Para umožňuje variť veci priamo pred očami hostí. Voda a oheň sú kuchynskými nástrojmi v Schankkuchl. Výškovo nastaviteľný gril nad otvoreným ohňom je centrom diania, v rúre je až 700 stupňov. Kto tu pracuje, musí vedieť nielen krájať a restovať, ale aj ukladať polená. V tomto prostredí Heinz Reitbauer, šéfkuchár Pogusch Manuel Weissenböck a jeho tím predvádzajú, čo vedia. Oheň a voda určujú jedlo. Kysnutá pizza so stracciatellou, jedinou ingredienciou, ktorá nie je z regiónu, kimči, slaninové hríby a cime di rapa chutí neuveriteľne dobre, rovnako ako letný paradajkový šalát, okrem iného aj kvôli vôbec nie zdržanlivému využitiu kyslosti a sviežosti. V omáčke zo sladkých zemiakov a citrónu Budhova ruka varí hosť s citrusmi nakladaného lososového pstruha pozoruhodnej textúry, k tomu je divoká brokolica a hrozienka, ako aj hrozienkové želé. Fascinujúce je, ako rozdiel desať alebo dvadsať sekúnd v horúcej omáčke ovplyvňuje vnímanie ryby. Jedlo, ktoré by si človek „tam na druhej strane“ v „hostinci“ takto nepredstavil. Ďalším vrcholom je drevený špíz so špicatou paprikou z grilu na drevenom uhlí, jaternica a teľacia pečeň, k tomu omáčka, ktorá pripomína pečenú pečeň, ktorá patrí k DNA rakúskej kuchyne vnútorností; sladká spomienka na detstvo, ak mal niekto pekné detstvo. Potom plátok vianočky opečenej ako „chudobný rytier“ s nastrúhaným Fedlkochom navrchu, domácim vaječným koňakom s trochou šafranu (aký to nápad!) a jahodami, ktoré práve dosiahli svoj ideálny stav.
Sledovať kuchynský tím pri koncentrovanej práci má niečo príjemne kontemplatívne, ale strach, že pri pulte jemne zaspíte, v Schankkuchl mať nemusíte, o to sa postará zmena na tanieri a aj v pohári. Spať sa potom bude v domoch na stromoch alebo iných ubytovacích priestoroch rodiny Reitbauerovcov, aj tieto ako všetko tu, ďaleko od bežného. —
ADRESY:
Turnau:
Steirereck am Pogusch
steirereck.at/pogusch
Rybárstvo Uli Richter
6525 Turnau 3
T 0676/933 44 75
Mariazell:
Lurgbauer
lurgbauer.at
Rybárstvo Decleva
declevas-fisch.bio
St. Ägyd im Neuwalde:
Zum Blumentritt
zumblumentritt.at
Lunz am See:
Refugium in Lunz am See
refugium-lunz.at
Schlosstaverne
jo-schi.at
Göstling an der Ybbs:
Biobauernhof Orth
biobauernhof.com
Rybné hospodárstvo Größbacher
Petra & Herbert Größbacher Lassing 34
3345 Göstling an der Ybbs
T 07484/257 15












