A-La-Carte

Aller Gene unser (2015/1)

Nariadenie o alergénoch a jeho (kuriózne) následky. Text od Evy Rossmannovej, ilustrácia od Nicolása Aznáreza. Posledný polrok strávila na malom ostrove. Kúsok za Papuou-Novou Guineou. Jej kontakt s priateľskými a menej priateľskými domorodcami bol zaujímavý. Kmeňová štruktúra jej nebola úplne cudzia. Podobné veci poznala zo svojej rodnej dediny vo Weinvierteli. A…


Nariadenie o alergénoch a jeho (kuriózne) následky.
<\/span>
Text od Evy Rossmannovej Ilustrácia od Nicolása Aznáreza<\/i>

Posledný polrok strávila na malom ostrove. Kúsok za Papuou-Novou Guineou. Jej kontakt s priateľskými a menej priateľskými domorodcami bol zaujímavý. Kmeňová štruktúra jej nebola úplne cudzia. Podobné veci poznala zo svojej rodnej dediny vo Weinvierteli. Náčelník, ktorý si musel dávať pozor, aby ním zostal a preto bol občas vystresovaný. Šaman, ktorý mal všetko vedieť a vyliečiť, a predsa bol len človekom. Čaro všade naokolo muselo dodávať nádej. Pretože, ako je známe, aj to pomáha. Pri jedle sa tu aj tam držali väčšinou zaužívaných zvykov. Už jej stará mama vždy hovorila, čo bolo aj tu mottom: „Hlavne, že je to mäkké.“ Mäkké boli, tie dovarené kurčatá. Že táto zásada platila už v čase, keď sa na malom ostrove údajne občas zjedol aj nepriateľ (cudzinci nemali šancu tam zablúdiť), možno predpokladať. Len z menšej časti sa túžilo po kulinárskych novinkách. Tie tam však netvorili ani nežní food-skauti (hoci tí by boli určite lepšie živení ako bývalí nepriatelia), ani oneskorené dozvuky Nouvelle Cuisine, ale pevne zvarený toastový chlieb a v alobale balené párky, ktoré vyzerali, akoby boli pre psov. Držala sa tradicionalistov.

Na dlhej ceste späť jedlo v lietadle, ktoré by najradšej poslala manželke náčelníkovho syna. Tá by „Penne-Pasta with Pesto“ určite považovala za veľmi elegantné. A potom. Konečne doma. A ešte skôr, než nadviazala kontakt so svojimi klientmi, než predstavila výsledky svojej misie, návšteva v hostinci.

A ten šok.

Opatrne sa poobzerala. Všetko pôsobilo normálne. Karol Hofer sedel spokojne pred svojím obrovským rezňom, robotníci zo Štajerska sa zaoberali svojimi grilovanými taniermi a priateľsky na seba štekali, babka Hinter usrkávala svoju polievku.

A predsa: Niečo sa dialo. Niekto jej chcel poslať správu. Kódy. Pod všetkými jedlami na jedálnom lístku. OAM. A GEDON. A DA. A podobne. AMAGEDDON. Súdny deň. Čašníčka, ktorú ešte nikdy nevidela, priniesla vinný strik. Tak dlho po ňom túžila. Poker face. Bola obsluha súčasťou sprisahania?

Pretrela si oči. Možno to bol jetlag. Jedál tu bolo dosť. Známe a staré známe. Ale to posledné? Písmená zostali. Záhadné. Hrozivé.

Zhlboka sa nadýchla. Zamávala na hostinského, ktorého poznala už dlho. A ešte predtým, než stihol veľa povedať, ukázala na písmená.

„Oj,“ povedal hostinský. „Máš alergiu?“

Vitajte v ére kulinárskej transparentnosti! Keď sa niekto kedysi opýtal nášho obľúbeného čašníka Rudiho, čo si má predstaviť pod „vegánskym cibuľovým rostbratenom“, rád odpovedal: „To je tajomstvo šéfa!“ A to bolo, aspoň často, dobre prijaté. V každom prípade to nebolo zakázané. Teraz je to iné. Pri takej otázke musí byť privolaný vyškolený zamestnanec gastronómie, aby hosťovi vysvetlil, čo je vnútri. Aspoň pokiaľ ide o veľa diskutované „alergénne látky“.

Pritom sa záhadným kódom na jedálnom lístku dá aj tak vyhnúť. Napríklad dobre viditeľnou ceduľou s nápisom: „Na čerstvé ryby a alergény sa prosím pýtajte našich obsluhujúcich zamestnancov!“

Netuším, čo ide lepšie: alergény alebo ryby? Ale keďže sme všetci neboli na ostrove za Papuou-Novou Guineou (čo je kulinársky povedané šťastie, neochutené rozvarené guláše síce pomáhajú pri prežití, ale len tam), boli sme našťastie týždne pred nadobudnutím účinnosti nariadenia o alergénoch bohato informovaní médiami. Nie o hrozbe alergénnych látok, ale o hrozbe pre ľudí, ktorí pripravujú jedlo a odovzdávajú ho za peniaze. Dobre si pamätám rozhlasový príspevok s takmer vzlykajúcou hostinskou. Teraz musí prezradiť jedinečný rodinný recept, po generácie chránený, len ústne tradovaný! To je naozaj vrchol! EU už určite voliť nebude!

No dobre, dalo sa – úplne v zmysle osvety, ktorá s miernym oneskorením teraz dosiahla aj gastronómiu – pátrať a upokojiť. Totiž, že nikto nemusí odhaľovať recepty, ale musí len vedieť, aké látky obsahujú. Že požiadavka síce prišla z EÚ, ale pod tlakom potravinárskeho priemyslu, ktorý už dávno musí všetko možné písať na svoje hotové výrobky. A že naše nariadenie necháva veľa možností otvorených, podmienka je, niekto v prevádzke musí vedieť povedať, čo je v jedle.

To však znie oveľa menej spektakulárne, skôr úplne rozumne. Vlastne by to malo byť samozrejmé. Keď robím ragú, viem, čo som doň dala. A keď viem, že muž pri stole číslo päť neznáša zeler, tak môže jesť tekvicovú polievku, ale nie číru zeleninovú polievku. Tam v základe plával zeler. Jasné, väčší problém majú väčšie prevádzky, kde kuchynský tím pracuje na smeny. Jeden pripravuje, druhý to dokončí. Tretí možno otvorí nejaké balenie a teší sa z vymožeností gastro priemyslu. Ale u nás by sa malo predpokladať, že takýto convenience hrdina vie čítať. Potom vie aj to, čo tam vonku dostanú jesť. A môže im to alebo čašníčke povedať – keď sa niekto na to spýta. Pretože nič viac nie je ani predpísané.

Samozrejme. Poznám hostinské a gastronómov, ktorí uznávajú len jednu jedinú alergiu: tú vlastnú voči hosťom, ktorí tvrdia, že majú neznášanlivosť. Pretože človek predsa vie, že to je len výmysel ľudí túžiacich po uznaní. Kto prosím reagoval v minulosti prudkými reakciami na kôrovce? OK. Tých u nás bolo zriedka. Glutén? Kto vedel, že niečo také je vôbec v múke? O „blahobytných šialenstvách“ sa šušká pod rukou a sú takí, ktorí idú ďalej a upozorňujú na to, že aj v starom Ríme najprv prišla kulinárska dekadencia a potom rozpad. Akoby alergény a potom hneď génový defekt. Rýchlo sa pomodliť „Otče náš všetkých génov“! Nás nič tak rýchlo nezabilo, ani plesnivý chlieb alebo slanina, v ktorej sa ku jari nejaký ten červík pohyboval… Hoci. Múčne červy sú teraz práve veľmi v kurze. Len sa ich predtým nemalo. Alebo aspoň nie zámerne.

Čo by asi hovorili, keby museli, ako napríklad na Cypre a v Taliansku, označiť, že produkt mohol byť zmrazený? No dobre. Možno by hospodárska komora presadila, aby sme niečo také potom, ako v prospektoch našich milých veľkoobchodníkov, mohli nazývať „čerstvo zmrazené“.

Môže byť, že nie každý s neznášanlivosťou by hneď zomrel, keby mal v jedle stopy vajec. Ale kto má z pšeničnej múky a jej príprav zakaždým úplnú nevoľnosť a trávi nasledujúce hodiny na záchode, sa jej bude vyhýbať. Nemusia byť všetci takí odvážni ako lekár, ktorý u nás oslavoval s kolegami. Zrazu bol rozruch a dvaja iní lekári ho vyniesli von, naložili do auta a uháňali s ním do nemocnice. Jeho manželka, tiež kolegyňa, mimochodom nemala ani súcit, ani obavy. „Nikdy sa nepýta, či v niečom môžu byť arašidy,“ vysvetlila nám o niečo neskôr. „Jeho alergia ho štve. Teraz má svoju injekciu, zvyšok urobia v nemocnici a možno sa potom dokonca vráti späť.“ Tá zlá vec, ktorú sme mu servírovali, bol mimochodom vyprážaný kurací kúsok, marinovaný v mexickom mole. A k dobrému mole patria práve arašidy. Mohli sme mu to povedať. Keby sme vedeli o jeho alergii.

Samozrejme, ľudia s neznášanlivosťou môžu byť otravní. Lokál je plný, Júlia sa ponáhľa medzi čokoládovou marquise, snehovými haluškami a vaječným likérom s pannacottou. Prichádza lístok so zoznamom vecí, ktoré niekto pri stole štrnásť nesmie jesť. A to, čo si vybrala z nášho lístka. Uf. Jasné, že sme flexibilní, robí sa to čerstvo, ale treba na to myslieť, narúša to postupy a v žiadnom prípade nesmú byť na grilovanej sviečkovej obvyklé vyprážané cibuľové krúžky. A: nugátové pofesen samozrejme nejdú, v nugáte sú strukoviny. Slivkové pofesen by boli v poriadku, hoci pohár so slivkovým lekvárom stojí niekde v chladiacom boxe. Niekde… Jolana beží, nájde ho, popri tom plní pofesen. Ó. Šľahačka a vajce tiež nejdú. Takže namiesto Royal pofesen namočiť do trochy sójového mlieka a opražiť na rastlinnom oleji. Koniec koncov, pracujeme aj na tom, aby boli hostia spokojní. A vrátili sa. Ó, tá s tým lístkom! Bola tu len pred dvoma, tromi týždňami. Juchú a uf! A potom, keď obedná špička opadla, prinášam jej dezert. Bez vajec. Bez strukovín. Bez citrusových plodov. Bez mliečnych výrobkov. Gaštanový sneh s restovanými jablkami a ovocným sorbetom. Chváli našu kuchyňu. A rozpráva, že sa konečne opäť odváži ísť jesť. Pretože to s tým lístkom jej poradili experti na alergie. Ale je to dosť trápne. A občas to viedlo len k tomu, že dostala varené zemiaky s varenou zeleninou. Niekedy napriek zoznamu vrátane cibule. Mimochodom, pred sebou mala veľký štamperlík. Jediné alkoholické, ktoré veľmi dobre znáša, zasmiala sa. To bolo mimochodom výrazne pred nariadením o alergénoch.

Bez ohľadu na lístky, čudné kódy alebo upozornenia pre vyškolený personál: Dôležité je opäť raz, aby sa nám všetkým spolu nestratila vášeň pre varenie, pôžitok a humor.

„Pozor! Tu sú alergény! Pýtajte sa našich preživších zamestnancov!“ To som čítala v jednom inak celkom vtipnom hostinci. Môže byť, že táto tabuľa nezodpovedá celkom tomu, čo si predstavovali potravinový inšpektor a iné kontrolné orgány. Ale urobiť proti tomu veľa nebudú môcť. Za predpokladu, že jeden z gastro tímu je vyškolený. Pretože také krátke školenie musí človek absolvovať, keď podáva ústne informácie. Mimochodom, nebolí to. Tie dve hodiny boli dokonca celkom zaujímavé, tvrdí môj šéf v kuchyni. A Buchinger doteraz práve nevynikal ako šplhúň a prispôsobivec. To dal však hneď po začiatku platnosti nariadenia jasne najavo aj na svojej domovskej stránke.

Labužníci a dobrodruhovia si tam mohli prečítať:
„Bohužiaľ pridávame do nášho jedla veľa alergénov a našťastie aj antialergénne látky. Prosím, všimnite si!! Tento kuchár (JA) nie je ani lekár, ani lekárnik! So zmysluplnými kombináciami písmen vám nebudeme vedieť pomôcť, preto, prosím! Povedzte nám, čo nesmiete jesť… my na oplátku nebudeme na naše vstupné dvere písať ,Jedlo a pitie na vlastné riziko‘. Tiež veta priemyslu ,môžu byť časti gumákov zberača arašidov‘ v našom jedle sa nám nepáči! Stará múdrosť z Weinviertelu: Keď sa navzájom rešpektujeme, ,nepotrebujeme žiadneho sudcu‘! A mimochodom, vy ste chceli len ísť jesť… Bad Pirawarth, naša super rehabilitačná klinika je dvanásť kilometrov severne…“
Eva Rossmannová bola novinárka, než sa stala bestsellerovou autorkou s kriminálkami o Mire Valenskej. Okrem toho pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera „Zur Alten Schule“.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!