A-La-Carte

Keď som bol bielou doskou (2015/1)

Interkultúrno-kulinárska krátka stáž.


Text Thomas Maurer · Fotografie Ingo Pertramer

V zásade, keď sa v okruhu priateľov rozhoria diskusie o tom, v ktorej kultúre bol prvýkrát dosiahnutý aký civilizačný úspech, ste s „Čínou“ vždy na bezpečnej strane.

Či už ide o plánované kvasenie ovocia, výrobu strelného prachu, vynález šarkana alebo zavedenie papierových peňazí vrátane následných menových kríz: spoľahlivo ako ježko v rozprávke vyskočí Ríša stredu pri vyhľadávaní na Googli a povie – samozrejme po čínsky –: „Už som tu.“.

To platí samozrejme aj pre rezance, aj keď sa medzitým vie, že Marco Polo nebol ich najskorším importérom, ale že aj v Európe sa včas prišlo na túto obilnú prípravu.

Pravdepodobne to však bol tiež Číňan alebo, čo je pravdepodobnejšie, Číňanka, kto prvý dostal nápad naplniť rezancové cesto niečím iným.

Samotná myšlienka sa zdá byť taká zrejmá ako nevyhnutná, o čom výrečne svedčia ruské peľmene rovnako ako senegalské fataya, juhoamerické empanadas alebo korutánske Kaasnudalan. Zjavne boli domorodci Austrálie a Nového Zélandu takmer jedinými, ktorých nikdy nezasiahla primárna potreba obaliť jedlé veci rezancovým cestom.

Ale keďže podľa pravidla sformulovaného v prvom odseku možno vychádzať z toho, že matka všetkých Bruats, Hoan Tanh a tortellini bola niekedy niekde v Číne vyvaľkaná, naplnená a uvarená, ďalej bude reč o archetypálnej kombinácii rezance a plnky: Dim Sum.

Na prvý pohľad udivuje, že aj vo Viedni treba po reštauráciách s Dim Sum vo všeobecnosti a po tých dobrých obzvlášť stále pátrať, respektíve ich už poznať, zatiaľ čo sa zároveň pseudocínskemu-sračkovému-fast-food-rezancu (skrátene: PCSFFN) podarilo v rozšírení vyrovnať prinajmenšom Käsekrainer a kebabu.

Vysvetlil som si to takou zrejmou a vierohodnou teóriou, že PCSFFN sa dá vyrobiť s absolútnym minimom materiálu a kulinárskych schopností, a preto napriek veľmi nízkym cenám porcií zaručuje veľmi vysoké ziskové marže.

Zatiaľ čo, ako som predpokladal, Dim Sum by zrejme mal klásť na kuchára nie práve najmenšie technické požiadavky.

V tom som mal mať pravdu.

Kde sa malo uskutočniť moje zasvätenie do základných tajomstiev výroby Dim Sum, nepotrebovalo žiadne úvahy. Jednak „Zlaté časy“ platia všeobecne a oprávnene aspoň za jednu z najlepších čínskych reštaurácií v krajine, a jednak ju navštevujem už viac ako dvadsať rokov, vtedy ešte v jej prvej inkarnácii ako klasický červeno-zlatý Chop-Suey-Číňan sídliaci na predmestí Floridsdorfu.

Čo však v konečnom dôsledku vôbec neboli – alebo aspoň len v čiastočnej prevádzke. Lokál nemohol existovať dlho, keď sa ku mne prvýkrát doniesla povesť, že v Prager Straße existuje Číňan, ktorý po prvé varí skutočne po čínsky a po druhé totálne dobre.

Telefonické nahlásenie vopred bolo síce potrebné, ale potom sa nakúpilo extra a kvalitatívne sa varilo ďaleko nad vtedajšiu viedenskú štandardnú ponuku medzi kyslo-pálivou polievkou a siedmimi pokladmi.

Moja návšteva, ktorú som o niečo neskôr podnikol v kruhu niekoľkých priateľov, bola ničím menej než zážitkom, otvorením, polovičnou epifániou.

Na nás sa spustila spŕška aróm nevídaného rozsahu, nesená efektne kontrastujúcimi vzorovými príkladmi dokonalého naparovania, dusenia, vyprážania a miešania na panvici. Bolo to plnohodnotné kulinárske zemetrasenie, po ktorom som bol tesne pred prasknutím a čínskej kuchyni, obzvlášť v jej šanghajskej odrode, som navždy prepadol.

Pozoruhodné na tomto kulinárskom vysokom obrade bolo aj to, že ho celebroval manželský pár, ktorý sa vlastne len náhodou a zhodou okolností v roku 1988 ocitol vo Viedni a ďalej v gastronómii.

Predtým bola šéfka, Fang Ming Ming, v Číne televíznou novinárkou, ktorá bola na obrazovke celkom prítomná. Šéf, Dr. Zhao Jian, bol zasa univerzitným profesorom ekonómie a vlastne na pokraji prijatia hosťujúcej profesúry na Washington University. Musel by však najprv znova vycestovať do Číny kvôli vybaveniu vízových formalít. Bol to čas bezprostredne pred študentskými nepokojmi, respektíve ich krvavým potlačením na námestí Tchien-an-men, a Dr. Zhao podozrieval, zrejme oprávnene, že ho asi nenechajú len tak vycestovať. A po niekoľkých rokoch provizórneho prežívania vo Viedni sa podrobil svojmu osudu, ktorý práve predpokladal, že Číňan vo Viedni má láskavo otvoriť Číňana.

Ten mal byť podľa vtedajšej všeobecnej zhody smiešne lacný, mať dračí portál z plastu a otváracie hodiny 365 dní v roku. Kulinárske ambície naproti tomu pre Číňanov, ktorí otvoria Číňana, v zásade neboli predpokladané.

Dr. Zhao Jian však, nesmierne tvrdohlavý a pracovitý muž, v kulinárskych otázkach radikálne konzervatívny, sa tejto dohode podriadil iba pro forma s nulaosem-pätnásť-čínskym jedálnym lístkom, z ktorého sa dalo za málo peňazí objednať menu medzi M1 a M10 a ukončiť ho sladkým vínom zo sliviek zdarma – mimochodom, v Číne takmer neznámy nápoj. Kto ho však povzbudil, aby varil naozaj, mohol tiež naozaj niečo zažiť.

Fang Ming Ming asistovala od začiatku s prekvapivo kvalitným výberom vín a čoskoro bola fanúšikovská základňa floridsdorfských „Zlatých časov“ viac než solídna. Plán otvoriť „skutočnú“ reštauráciu v dobrej lokalite hostitelia pestovali vyše desaťročie, kým v roku 2006 skutočne nedošlo k presťahovaniu na aktuálnu, noblesnú a elegantne zariadenú adresu.

Jedálny lístok odvtedy aj písomne svedčí o ambíciách šéfkuchára, najlepšie je však stále jednoducho sa slepo odovzdať do jeho rúk a od 68,- eur sa nechať zlákať na menu „Domáci stôl Dr. Zhaa“.

Od presťahovania sa síce striedajú obsluhujúci personál a v prípade potreby dokonca aj pomocný kuchár, v podstate je však podnik stále riadený výlučne zakladateľským manželským párom.

Napriek tomu nebol lokál, od otvorenia pôvodných „Zlatých časov“ v decembri 1993, zatvorený ani jediný deň.

Logicky sa tak pre môj učňovský výcvik na kuchára Dim Sum uvoľňuje len pozoruhodne úzke časové okno:

Pokojný čas medzi obedom a večernou prevádzkou je jediný, ktorý si Dr. Zhao môže vyčleniť. A logicky sa budeme v podstate obmedzovať na jednu plnku a tri formy.

V štandardnej ponuke „Zlatých časov“ sa v súčasnosti nachádza desať rôznych variantov Dim Sum: Sú tam také s kombináciami kreviet, kurčaťa, bravčového, hovädzieho mäsa a rôznych druhov zeleniny.

To je, samozrejme, len malý výber z bohatstva tradičných Dim Sum. K tým, ktoré tu žiaľ nie sú, patria niektoré z najzaujímavejších: vzácne a nákladné Xie Huang Shaolong Bao napríklad, plnené Yellow-Crab, špecialitou, ktorá je však dostupná len v októbri a aj vtedy len v Šanghaji a okolí.

Alebo Tang Bao, veľmi komplikovane vyrobiteľná špecialita, pri ktorej sa Bao (okrúhla forma Dim Sum) naplní Tangom (polievka), konkrétne studenými, želírovanými guľôčkami z polievky z bravčovej kože. Malé Tang Baos sa konzumujú tak, že sa celé vložia do úst a nechajú sa tam prasknúť, a veľké tak, že sa najprv vysajú slamkou.

Pokiaľ ide o ortodoxnú teóriu.

Európania však zvyknú tieto vysoko prepracované umelecké diela spravidla rozrezávať nožom a vidličkou, pritom zaplaviť obrus a nohavice polievkou a smutne rozkúskované smrteľné pozostatky Tang Bao nechať vrátiť do kuchyne.

Dr. Zhao, muž, ktorého kulinárske zásady sú také neotrasiteľné ako jeho afekty prudké, sa pochopiteľne nechce vystaviť takému predstaveniu. Pochopiteľne, ako som povedal, ale prirodzene škoda.

My sa každopádne púšťame do prípravy klasicky bravčovým bôčikom plnených Dim Sum, a tá začína výrobou rezancového cesta.

Na to sa hladká múka 480 zmieša v pomere 2:1 s vodou. (Ďalšie prísady: žiadne. Dokonca ani soľ. A už vôbec nie vajíčko. S vajíčkom sa robí cesto na Wan-Tan.)

Obe zložky sa pomocou niekoľkých jedálnych paličiek miešajú tak dlho, až sa začnú tvoriť haluškovité kúsky cesta. Aspoň tak sa to robí s učňami. V každodennom živote Dr. Zhao používa celkom konvenčný hnetací stroj.

Zatiaľ čo cesto vymiesené do gule odpočíva aspoň pol hodiny, prechádza sa k zábavnej časti. Pretože obyčajné mletie mäsa, samozrejme, neprichádza do úvahy, dostanem najprv do ruky malebne vyzerajúci, obdĺžnikový čínsky sekáčik, ktorým stiahnem kožu z úctyhodného kusu bôčika. (Malý praktický tip: Pomáha vyrezať do prvej odkrytej časti kože niečo ako gombíkovú dierku, cez ktorú sa potom zahákne prst ruky, ktorá nevedie nôž). Potom dostanem do voľnej ruky druhý, podobný nôž a začnem napodobňovať svojho majstra a mäso najprv pozdĺžne a potom priečne veľmi jemne nasekať.

Je to jasná výzva pre skrytého bubeníka v kuchárovi; ležérne svižný rytmus šakkata-takkata okamžite naplní kuchyňu a ja sa v momente rozhodnem, že si domov zaobstarám dva tieto rozprávkové kuchynské meče. Je to skutočná radosť nimi švihnúť. Hoci sa rovnomerný pohyb časom prejaví v predlaktiach, upadnem do akéhosi tranzu sekania mäsa a som krátko horko sklamaný, keď je porcia hotová a nie je potrebná žiadna ďalšia.

Aspoň smieš ešte nasekať veľa zázvoru a dve mladé cibuľky. Tie sa spoločne s dobrým šplechom kvalitného ryžového vína, soli a sójovej omáčky (čistej, neochutenej!) vmiešajú do mäsovej zmesi, potom sa na vláčnosť ešte prileje naberačka slepačej polievky a dochutí sezamovým olejom. (Nešetriť na kvalite; Dr. Zhao odporúča singapurský Chee Seng)

Naša plnka je europeizovaná v tom, že v Číne je podiel zeleniny vnútri Dim Sum všeobecne výrazne vyšší. (Asi polovicu zmesi budeme ešte miešať asi pol na pol s nasekanou, osolenou a nasucho vytlačenou čínskou kapustou.)

My dlhonosí však, hrubí, neohrabaní a ľahko vypočítateľní, ako už raz sme, máme, zdá sa, najradšej poriadny kus čistého mäsa.

(Fotograf Ingo Pertramer neskôr túto tému osobne potvrdí, keďže ju najprv popiera: „Okej, vy hovoríte, Európania majú najradšej Dim Sumy len s mäsom vnútri. Ale mne chutia tieto tu najviac.“

– „To sú tie s len mäsom vnútri.“ –„Ách.“)

Medzitým som poučený o základnej organizačnej štruktúre v čínskych kuchyniach: Kuchári sa v zásade delia do dvoch rôznych skupín: „červená skupina“, ktorá pracuje s mäsom, a „biela skupina“, ktorá robí všetko, kde sa používa pšenica. Prísne vzaté sa to tiež nenazýva „skupina“, ale „doska“; ako v „doska na krájanie“.

Avšak mätúco aj príslušníci bielej dosky pracujú s mäsom. Výroba Dim Sum je napr. klasická úloha bielej dosky. Aj pečená kačica by bola jedlom bielej dosky, ak sa podáva s rezancami. Pekingská kačica zasa stopercentne patrí k červenej doske. Ktorá sa zasa delí na poddosky „nôž“ a „wok“.

A z nich má zasa „nožová“ doska výrazne vyššiu prestíž. „Nožový“ kuchár vykonáva v čínskom vnímaní skutočnú prácu, úloha „wokového“ kuchára, všetko potom uvariť, sa považuje za skôr podriadenú.

To musí síce každého udiviť, kto už niekedy, napríklad, jedol obličku dokonale uvarenú Dr. Zhaom, ale keďže muž v jeho kuchyni hrá širokopásmovú kombinačnú úlohu červeno-bielej wok-nožovej dosky, pre jeho kuchársku hrdosť to zrejme nehrá žiadnu rolu.

Pre moju vlastnú kuchársku hrdosť však tuším, keďže ide na rad plnenie a tvarovanie Dim Sum, zlé. A to oprávnene.

Plnené cestoviny nie sú len globálne rozšírené, zdieľajú aj celoplanetárnu vlastnosť, že ľudia, ktorí sa príslušnú techniku nenaučili včas a/alebo ju aspoň dlhší čas pravidelne nepraktizovali, sa nevyhnutne strápnia.

To sa začína už tam, kde treba malé porcie cesta pomocou nezvyčajne štíhleho valčeka vyvaľkať na placky veľké ako dlaň, v ktorých strede však musí zostať zhrubnutie, bez ktorého by cesto plnku neudržalo.

Znie to celkom jednoducho. Ale nie je.

K tomu sa pridáva komplikácia, že profesionálne vyrobené dim sum sú obzvlášť krásne a umelecky spracované cestoviny. Napríklad šao-lung-pao, guľovitý variant, ktorý sa 10 minút parí v prútenom košíku, teší oko elegantným záhybom pripomínajúcim textilný plisovaný vzor, predtým než si ústa vychutnajú komplexnú textúru cesta.

Tieto záhyby sa vytvárajú tak, že cesto zafixujete palcom aktívnej ruky (v mojom prípade ľavej) a ukazovákom a prostredníkom tej istej ruky v pravidelných odstupoch skladáte záhyb za záhybom, zatiaľ čo palec druhej ruky sa stará o to, aby plnka zostala tam, kam patrí. Na záver sa šao-lung-pao hore uzavrie akýmsi vkusným ozdobným lemovaním. Aspoň tak to robí Dr. Zhao. Ja naproti tomu vyrobím zhruba za trojnásobný čas útvary, ktoré si človek nevedomky predstaví ako exponáty naložené v liehu v historickom dokumentačnom stredisku pre výskum nádorov.

Ako jednoduchšie sa ukazujú byť takmer polmesiacovité ťeng-ťien, hoci aj tie majú na každej strane niekoľko otravných ozdobných záhybov. Najprv sa prudko opražia, potom sa podlejú vodou (bez soli!) a pri zakrytej pokrievke sa dovaria.

A ako skutočne celkom zvládnuteľné pre moje necvičené európske prsty sa ukazujú klasické gjóza, ktoré sa uzavrú len hrubým okrajom a sú určené na varenie. (To je však komplikovanejšie, ako naznačuje slovo „variť“: zakaždým, keď voda zovrie, pridajte naberačku studenej vody a zakryte. Zopakujte trikrát)

Puristi ako Dr. Zhao jedia gjóza mimochodom s veľmi puristickou omáčkou, ktorá pozostáva výlučne z dvoch prísad: octu (odporúčaný: činkiangsky ocot) a zázvoru.

K ostatným taštičkám pripravujeme aj domácu omáčku: sezamový olej, cesnak, ocot, soľ, sójová omáčka, trochu cukru, koriandrová vňať a tri druhy čili: čili olej lúhovaný za studena, čili olej pripravený za horúca s opraženými čili papričkami, domáca čili pasta. (Komu to nie je dosť pálivé, môže pridať ešte zopár krúžkov čerstvého čili bez toho, aby porušil čínsku stolovaciu ortodoxiu.)

Následne, pri spoločnej hostine, vysvitne, že sme pre štyroch ľudí možno vyrobili trošku priveľa dim sum. Veci však chutia tak bezohľadne dobre, že sa brutálnemu prejedeniu jednoducho nedá vyhnúť.

Je to mimochodom za našich viac ako dvadsať rokov známosti len druhý alebo tretíkrát, čo vidím oboch hostiteľov v pokoji jesť. A pri ostatných príležitostiach bolo zakaždým najmenej jedna hodina po polnoci.
Ako sa robia skutočne prekrásne dim sum, som sa nenaučil.

Ale hneď ako si kúpim dva čínske sekáčiky, postavím sa tejto výzve znova. Oko nemusí predsa vždy jesť spolu s nami.

Doktor-Karl-Lueger-Platz 5 1010 Wien
Tel.: 01/513 47 47
www.goldenezeiten.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!