A-La-Carte

Let za pizzou (2008/01)

Do Neapola, mesta elegancie, Camorry a najlepšej pizze na svete.


Let za pizzou

Text: Alexander Rabl Fotografie: Corbis
Po pristátí neskoro popoludní nás hlad zaženie do podniku na hlavnej ulici pri starom prístave. Pizza u Antonia má byť naozaj dobrá. Na úvod si dáme surové krevety s rukolou, potom aj špagety s vynikajúcou paradajkovou omáčkou, no Margherita sa ukáže ako priemerná. Cesto fajn, obloha fajn. Čakali sme príliš veľa? Žalúdky nám trochu oťaželi. Ešte dva štamperlíky, potom hlboký spánok v Grand Hotel Vesuvio, ktorý je vynikajúci ako hotel, ale inak nič moc. Teraz by bol ten správny čas konečne sa ospravedlniť. Povedzme si teda: drahá kráľovná pizza Margherita – je pomenovaná po kráľovnej Margarite, slávnej propagátorke pizze s paradajkami a mozzarellou (ktorá bola v skutočnosti fior di latte) – povedzme si teda: drahá kráľovná, je nám tak ľúto, že sme si voči tebe a tvojim príbuzným dovoľovali všeličo možné. Ospravedlňujeme sa teda za stánky s pizzou, za oblohu z priemyselného ementálu, za poslíčka s pizzou s jeho mokvavými kartónmi. Ospravedlňujeme sa, že sme ťa zneužili ako lacný fastfood. Prosíme za odpustenie za to, že sme ti, len preto, že si taká lacná, nepreukázali žiadny rešpekt. Týmto sa ospravedlňujeme aj za to, čo bolo nedávno vidieť v nemeckej televízii. Týpek, ktorý chodí k súkromným zákazníkom s akýmsi plechovým grilom a v tejto zmesi hriankovača a Trabantu pečie polotovary pizze. To všetko nás naozaj mrzí. Musíš nám veriť, kráľovná.
S pizzou sme vyrastali všetci a teraz si myslíme, že sa v nej vyznáme. Táto viera môže byť hendikepom. Napríklad diskusia o hrúbke a textúre cesta na pizzu. (To módne slovo textúra – nájde si miesto všade, teraz aj pri hodnotení banálnej pizze.) Tí, ktorí vyrastali na pizzi, tvrdia, že cesto musí byť zvonku takmer tvrdé a chrumkavé, zatiaľ čo vnútri na zemeguli nesmie byť pizza hrubšia ako pár milimetrov. Neapolský pizzaiolo sa na nich smeje. Pečie pizzu tak, aby bola pevná, ale nikdy nie chrumkavo tvrdá, no cesto na okrajoch vytvára pľuzgiere, takmer zuhoľnatené, pretože v peci je taký žiar. Človek si vie predstaviť, ako pizza kričí, lebo ju to tak páli, keď ju zasunú do pece. Ak si niekto chce predstaviť také veci.
Pizza majster je hrdým nositeľom neapolskej kultúry. V „Brandi“, slávnej pizzerii v štvrti Chiaravalle, kde kedysi jedol svoju pizzu Bill Clinton, oslavuje muž pri peci svoje umenie s gráciou človeka, ktorý dobre pozná svoj význam. Cestá lietajú vzduchom ako podšálky, prilievanie omáčky a sypanie syra sú pohyby, ktoré človek vykonal už miliónkrát. V dôležitosti sa pizzaiolovi v Neapole vyrovná nanajvýš krajčír. Krajčír sa stará o elegantný vzhľad pánov cez víkend, keď sa povie facciamo bella figura. A stará sa o to, aby na tých najzatvrdilejších fanúšikoch pizze nebolo príliš nepatrične vidieť ich hriechy.
Na obed sa prechádzam štvrťou Camorry. Spaccanapoli vedie rovno ako šíp z takzvanej lepšej oblasti okolo Piazza del Plebiscito priamo do zakázaného mesta. Takže sa ani neprechádzam, ale opatrne kladiem jednu nohu pred druhú, a to nielen preto, že by som sa mohol pošmyknúť na dlažobných kockách a zomrieť. Pozoruješ ich. Oni pozorujú teba. Nikto ti nič neurobí. Zatiaľ ti nikto nič neurobí, hovoríš si. Krádeží je v Neapole toľko alebo tak málo ako vo všetkých ostatných hlavných mestách. Hovoria turistickí sprievodcovia a ty si to hovoríš tiež. Zeleninárka upratuje svoje artičoky štýlom Jurského parku do domu. Chalani hádžu petardy. Po tebe? Kto nestojí vo vchode domu a nepozerá sa na teba alebo po tebe nehádže delobuchy, zhromažďuje sa pred malým vchodom do „Da Michele“. Vydávanie čísel. Ľudia radi čakajú. Majú čas. V „Da Michele“ stojí Margherita 3,50 eura. Je to pravdepodobne najlepšia pizza v meste. Okrem nej existuje už len Marinara (teda sesternica s paradajkami a cesnakom namiesto fior di latte). Viac nie je. Viac ani nemusí byť.
Da Michele nezdržuje svojich hostí vínnou kartou. Je tu pivo (skvelé), voda a limonáda. Margheritu dostanete s extra porciou mozzarelly alebo normálnu. Odporúčam extra porciu. Prvú polovicu pizze zhltnem, aj z radosti, že som ušiel chalanom s petardami, no potom mi naraz dôjde: práve ješ najlepšiu pizzu svojho života, alebo aspoň druhú najlepšiu, a to by bolo jedno, no táto najlepšia pizza nie je len najlepšou pizzou, je to jednoducho prírodný úkaz. (Rovnako vzácny ako výbuch Vezuvu, len to menej bolí.) Perfektné uhľovočierne kôrky na ceste s výraznou arómou dreveného uhlia, vnútri paradajkový zážitok z tých najlepších, najsladších paradajok na svete, ktoré sa takmer surové kúpu vo svojej šťave. Druhú polovicu teda jem s úctou. Na prílišnú zbožnosť však veľa času nezostáva. Stôl zdieľame s diabolsky atraktívnou realitnou maklérkou z Mexika a jej dvoma neapolskými spoločníkmi. Vymeníme pár slov. Potom je pizza zjedená a ďalší hostia už hladne hľadia na naše miesta. Viac ako maximálne 30 ich tá búda mimochodom nemá.
Neskôr sa vyberieme do „Ciro a Mergellina“. Reštaurácia starého štýlu s pozoruhodnou architektúrou interiéru. Alberto, priateľ a veľký znalec juhu, hovoril, že tam človek musí ísť. Spomenutie jeho mena definitívne nakloní extrémne aktívny personál (priemerný vek 60, biele vlasy, biele saká, veľká elegancia) na našu stranu. Trochu VIP zaobchádzania nikdy neuškodí, keď jete ako návštevník uprostred dobre naladených spoločností rodín, párov a skupín mužov, ktorí si užívajú. Margherita kvapká paradajkovou šťavou, arómou a tukom z fior di latte. Vysoký chrumkavý faktor, predpisovo aplikované pľuzgiere. Dávam jej prvé celé jedna miesto v rebríčku pizze všetkých čias. Tesne za Michele teda. Muž pri peci vie, čo na ňom Neapol má. Radosť z večne rovnakého remesla, vidíte ju, cítite ju a aj chutí.
Aj víno chutí.
Dodatok: Tak ako nemusí byť vždy kaviár, nemusí byť vždy ani pizza. Pri mori sa človek živí prednostne rybami. Zatiaľ čo v „Ciro“ sa koná veľký sprievod talianskej kuchyne morských plodov a prinesú mi šialene čerstvé a dobré fritti misti a pri vedľajších stoloch filetujú obrovské ryby a ja som už pri vstupe pozeral rybám v akváriu do očí, predsa len je mekka jedáka rýb v malej bočnej uličke neďaleko starého prístavu, ktorou by ste večer radšej nemali prechádzať pešo. (Aspoň to povedal recepčný v Grand Hotel Vesuvio. Musí to vedieť.) „Da Dora“ prijme na jedno obsadenie len jedného turistu. Pri tých málo stoloch sa hoduje, mľaská a srká. Človeka tu nebudú jesť branzino, pretože málokedy zablúdi do Neapolského zálivu. Budete sa pýtať na to najlepšie z dňa a budete počuť „Local Fish“. Local Fish sa po kampánsky povie všelijako a po prvé, málokedy je najdrahšia a takmer vždy je najlepšia. Lahodné Fiano di Avellino sa v tento večer objedná mimoriadne dôkladne, pretože ryba chce nakoniec plávať, viete, a pretože speváci v predsieni možno budú chcieť byť pozvaní na pohárik. Na ostrovoch, ešte bližšie pri mori, sa sotva je tak dobre ako v „Da Dora“. Hoci Capri by tiež malo mať pár podnikov. Ale tu príbeh končí.

Adresy

Brandi
Salita Sant’Anna di Palazzo 2
Tel.: +39/081/41 69 28
www.brandi.it

Da Michele
Via Cesare Sersale 1/3
(Via P. Colletta)
Tel.: +39/081/553 92 04
www.damichele.net

Ciro a Mergellina
Via Mergellina 21
Tel.: +39/081/68 17 80
www.ciroamergellina.it

Grand Hotel Vesuvio
Via Partenope 45
Tel.: +39/081/764 00 44
www.vesuvio.it

Da Dora
Via F. Palasciano 28
Tel.: +39/081/68 05 19

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!