A-La-Carte

Na malej nohe (2018/4)

Prieskum Kjóta s kúzlom kaiseki, čarom matchy a občasným stretom kultúr.


Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost

Kjóto má veľkosť topánky 36. To je samozrejme len povrchný odhad, ale s istotou môžem povedať, že moje chodidlá veľkosti 46 vytŕčali z drevákov, ktoré mi položili pred dvere v rjokane Genhouin, približne o dvanásť centimetrov vpredu aj vzadu.

Rjokan je klasický japonský hostinec. Genhouin je obzvlášť klasický japonský hostinec. Nachádza sa na okraji starého cisárskeho mesta, hneď za rohom slávnej „Cesty filozofov“, obklopený niektorými z najpozoruhodnejších chrámov a svätýň Kjóta, pričom musím dodať, že v Kjóte je asi tisíc pozoruhodných chrámov a svätýň.

Vyžaduje si to určité vysvetlenie, prečo som sa nasúkal do papúč veľkosti 36. To najdôležitejšie: musel som. Pretože pravidlá pobytu v rjokane napríklad stanovujú, že topánky hosťa sa musia vyzuť vonku pred vchodovými dverami, pretože z dôvodov duchovnej hygieny sa smú používať iba na to určené dreváky nazývané geta. Týka sa to polo-verejných zón rjokanu, teda všetkých oblastí, ktoré nie sú pokryté rohožami tatami. Na izby s tatami sa vstupuje naboso alebo, ešte radšej, v ponožkách, a to v typicky japonských ponožkách s oddeleným palcom, takže sa dá bez problémov vkĺznuť do slamenných šľapiek typu flip-flop, ktoré sa tu radi nosia. Ponožky aj slamenné šľapky sa dajú kúpiť prakticky všade. Najväčšia dostupná veľkosť je 41. Keď sa predavača spýtate, či majú ponožky aj vo vašej veľkosti, nadšene prikývne, pozorne si vás prezrie, svoje nadšenie vyjadrí hrdelnými zvukmi – „Ooh, ooh!“ – a nechá vás v nevedomosti, pretože ponožky vo vašej veľkosti samozrejme nemá, len je predavač príliš zdvorilý na to, aby vás zaťažil touto informáciou.

Pravidlo rjokanu teraz hovorí, že v súkromnej zóne nesmiete v žiadnom prípade nosiť topánky, ale vo verejnej zóne ich musíte mať bezpodmienečne na nohách. Ďalšia výnimka upravuje používanie toaliet. Pred toaletami stoja nové šľapky, ktoré sa smú nosiť výlučne na toalete. Žiadne topánky na toaletách: vážny priestupok. Ešte horšie je len jedno: keď sa zakolíšete späť smerom k izbe v záchodových šľapkách, pretože ste zabudli vymeniť ich späť za tie správne šľapky.

Predstavte si tvár mojej recepčnej asi tak, ako keby si práve všimla, že ste si zabudli vziať na seba čokoľvek iné než papuče veľkosti 36.

Pri podstate rjokanu sa zdržiavam tak dlho preto, lebo zaobchádzanie s formalitami je rozhodujúce pre zvládnutie japonskej pohostinnosti. Už len predstava, že jednoducho vojdete do reštaurácie a obzriete sa, či je nejaký stôl voľný, je tak absurdná ako prísť zo záchodu v nesprávnych papučiach. Maximálna sloboda pre hosťa spočíva v tom, že sa postaví na koniec dlhého radu, ktorý sa tvorí pred každým ramen barom, ktorý stojí za to, a čaká tam, kým naňho po dobrej hodine konečne príde rad.

Ten bar bol zhruba taký fancy ako jeho názov: No Name Ramen Shop. Nachádzal sa v suteréne administratívnej budovy a na puristickú betónovú konštrukciu baru s ôsmimi neustále obsadenými miestami na sedenie a lavičkami situovanými v predsieni, kde si mohli sadnúť ďalší desati ašpiranti na miesto, dopadalo jasné denné svetlo. Tam sa človek dostal po tom, čo pol až trištvrte hodiny počkal v rade. Tu sa nachádzal aj automat, kde ste zadali svoju objednávku: kuracia alebo bravčová polievka, extra soba rezance, povinné namäkko uvarené vajce, plátok bravčového bôčika navyše. Peniaze na to, 800 až 1 200 jenov, teda desať, dvanásť eur, hodíte priamo do stroja. Kuchári sa tak nedostanú do rozpakov, že by sa museli zaoberať niečím tak špinavým, ako sú peniaze. Namiesto toho sa môžu sústrediť na to, aby servírovali úchvatné ramen v rovnako úchvatnej, hustej a horúcej kuracej polievke.

Apropo formality: tieto rezance domáci vylovia z polievky s pôsobivou rýchlosťou a zjedia ich za vyludzovania hlasných srkavých zvukov. Pri stredoeurópskom obedovom stole päťdesiatych rokov by za to pravdepodobne schytali zaucho zľava i sprava, ale keď som si nechal tento postup vysvetliť od odborníka, znelo to uveriteľne: rezance majú požadovanú pevnú, ale stále hodvábnu konzistenciu len počas prvých dvoch, troch minút. Potom pre jemné japonské jazýčky chutia rozvarene, čo som po niekoľkých porciách ramenu začal zdieľať aj ja. Treba teda rezance z polievky vyslobodiť čo najrýchlejšie, čo je však ťažké, pretože sú extrémne horúce. Rezance sa preto musia na ceste z polievky do úst ochladiť, čo je možné len vďaka prúdeniu vzduchu pri rýchlom srkaní. Zvuky, ktoré pritom vznikajú, spoločnosť blahosklonne toleruje a v širšom zmysle platia za schválenie ponúknutej kvality.

Do Kjóta som sa zamiloval veľmi rýchlo, obzvlášť po tom, čo som opustil rjokan a vymenil ho za úžasne uvoľnený Hyatt Regency, kde mi Mitsuko Washio pridelila peknú rohovú izbu. Nie že by sa mi hostinec so svojimi stenami z ryžového papiera, cez ktoré všetko počuť, a puntičkárskymi predpismi o oblečení nepáčil. Najmä klasická japonská záhrada so svojím harmonickým usporiadaním, štrkovými chodníkmi a malebnou vegetáciou, ktorá bola hravo zinscenovaná, ma takmer uvádzala do hypnózy. Ale všadeprítomná vôňa ročníkových tatami a desaťročia starého prachu ma upozornila, že pre každého z nás existuje vhodná alergia, a zahnala ma preč. Okrem toho to medzi recepčnou a mnou po incidente so záchodovými šľapkami už aj tak nebolo to, čo bývalo.

V nádhernej hale Hyatt Regency v štýle sedemdesiatych rokov som si vychutnal ten či onen drink, ktorý odplavil prach z rjokanu. Vydal som sa na prieskum šachovnicovo usporiadaného starého mesta, prechádzal som sa pozdĺž rieky Kamo a začal som cítiť, že Kjóto leží v údolnej kotline obklopenej zalesnenými kopcami, ktorá je otvorená len na juhozápad, smerom k Ósake, veľkému prístavnému mestu, ktorého svetlá môžete počas jasných dní vidieť z Kjóta.

Malé tradičné domy, vysoké maximálne dve poschodia. Úzke ulice, o ktoré sa delia chodci, cyklisti a vodiči so svojimi miniatúrnymi dodávkami. Nespočetné množstvo ľudí v kimonách, ktorí si doprajú slobodu túlať sa mestom v pestrých plášťoch a hrubých papučiach veľkosti 36. Nespočetné množstvo zaujímavých remeselných prevádzok, v ktorých si môžete prezrieť tašky, papier a písacie potreby neopísateľne atraktívnej kvality – ideálne v tomto poradí, pretože tak si najprv kúpite tašku a potom papier a písacie potreby.

Okrem toho je Kjóto kulinárskym centrom Japonska. Najmä tradičná kuchyňa kaiseki je hlboko zakorenená, ale aj vegetariánska chrámová kuchyňa, akú dostanete v dokonalosti na vybraných miestach. Tak som napríklad spoznal radosti yuba, tofu kože, po tom, čo som v nedeľu spolu so stotisíc ďalšími navštívil slávny zlatý chrám Kinkaku-dži.

Návšteva chrámu bola aj napriek preľudneniu niečím výnimočným, pretože masy sa šikovne rozptýlili vo veľkom areáli. Návšteva reštaurácie vo vegetariánskej reštaurácii Ajiro bola niečím výnimočným, pretože som v priestornej prevádzke sedel v komôrke sám. Hoci som z iných komôr počul, že po prvé existujú a po druhé, že aj tam sú prítomní dobre naladení hostia. Ale inak som bol so zeleninou, ktorá bola pre mňa pripravená, ponechaný osamote.

Takmer som zabudol na žehličku na raclette na tofu. Ide o obdĺžnikové zariadenie s vykurovacími rebrami, do ktorého sa nalieva sójové mlieko. Potom šéfkuchárka – vystačí si s takým malým počtom anglických slov ako Bob Dylan s gitarovými akordmi – zapne ohrev a po určitom čase sa na mlieku vytvorí koža, ktorá má v japonskej kuchyni osobitný význam: Yuba. Túto kožu potom môžete malým nástrojom zobrať a zjesť. Dodáva to jemnú, lahodnú chuť, ktorá jemne kontrastuje a zdobí postupne podávané zeleninové pokrmy – je tam všetko, len nie cibuľovitá zelenina. Pretože som mal podobnú skúsenosť v kláštornej kuchyni v blízkosti Hongkongu, zjedol som všetko. Nie preto, že by som bol taký hladný, ale z úcty ku kuchárke a k svetovému mieru.

Keď ma šéfkuchárka nabudúce navštívila v mojej individuálnej cele, zalamovala rukami nad hlavou. Z ľubovoľnej, ale rozrušenej kompozície jej anglických slov som pochopil, že ma považuje za dobrého jedáka, ak nie priamo za nenásytného. Tak ďaleko vás môže doviesť nadmerná zdvorilosť. Myslím, že zvyšok tofu mala šéfkuchárka naplánovaný ako večeru pre svoju šesťčlennú rodinu.

Iné vegetariánske jedlo ani nebolo vegetariánske, bolo len veľmi odľahlé uprostred lesa. Pozrel som si iný chrám, svätyňu Nonomija, v ktorej záhrade som si naozaj želal byť mníchom, aby som tu, na tomto tichom mieste, sledoval striedanie ročných období a meditatívne ho sprevádzal. Stroskotal som na nedostupnosti meditačného oblečenia európskej veľkosti XL.

Do reštaurácie zvanej Shouraian sa dalo dostať iba pešo. Cesta viedla alejou z nadrozmerného bambusu. Pôsobilo by to veľmi majestátne, keby nespočetné množstvo japonských tínedžerov neskákalo lesom ako pandy a nerobilo si selfie, čo je kultúrna technika, na ktorú sú pandy jednoducho príliš lenivé.

Z aleje viedol úzky chodník smerom k rieke a takmer som minul odbočku k môjmu cieľu, domu odvážne postavenému na svahu uprostred lesa, vysoko nad ohybom rieky.

Aj tu som po tom, čo som pri vchode poslušne odovzdal topánky, dostal individuálnu izbu a základné zásobovanie úchvatne dobrým zeleným čajom a úžasnými jedlami z tofu. Potom prišlo menu, ktoré som si vopred objednal telefonicky – teda, concierge ho objednala telefonicky, ja som len hovoril áno a amen. Tak funguje rezervácia stolov v reštauráciách. Buď sa dlho vopred postaráte o rezerváciu v niektorej zo slávnych kaiseki reštaurácií, alebo záležitosť prenecháte concierge vo vašom hoteli. Treťou možnosťou je samozrejme tá, ktorú som sa naučil od svojej kolegyne Moniky Glisenti, ktorú obdivujem: osobne sa objavíte tam, kde chcete bezpodmienečne jesť, a presne viete, či musíte vystupovať panovačne alebo žalostne.

Tak som sa dostal k jedlu v Toriyasa, jedinej prevádzke v Kjóte, kde sa nevečeria ani pri bare, ani v chambre séparée. Bolo sukiyaki, teda kura na všetky možné spôsoby, vrátane polievky typu hot-pot na záver. Bolo to dobré, ale ešte lepší bol výhľad na riečište s nespočetnými svetlami a lampiónmi, ktorý som pozoroval z terasy Toriyasa, zahalený do vlhkého, dusného kokónu japonského leta, vďačný za tichý závan vetra, ktorý sa znášal z kopcov a robil horúčavu o niečo znesiteľnejšou.

Navštívil som továreň na sójovú omáčku Sawai Shoyu Honten v blízkosti cisárskeho paláca. Tam sa sójové bôby a ryža fermentujú tradičnou metódou vo veľkých sudoch a vyrábajú sa štyri rôzne omáčky na škále medzi veľmi slanou a čerstvou (pretože sú zmiešané s trochou yuzu). Človek sa tam napríklad naučí, že Kikkoman nie je vrcholom vývoja sójových omáčok.

Neďaleko odtiaľ sa nachádza skvelý obchod Honda Miso Honten, ktorý predáva výlučne miso. Myslím, že som strávil pol dňa pred vitrínami, kde sú rôzne čerstvé pasty vystavené ako v zmrzlinárni. Odvtedy sa mi do kuchyne vkradlo pár nových favoritov, a pretože to chutí tak skvele, rovno sa tu podelím o recept:

Baklažány s misom
Rúru predhrejte na 200 stupňov. 2 baklažány rozpoľte a ich vnútro hlboko a kosoštvorcovo narežte. Potom z 2 PL svetlej miso pasty (Shiro Miso), 2 PL svetlého balzamikového octu, 2 PL sójovej omáčky a 1 PL medu zmiešajte hustú pastu, ktorou baklažány potriete – pasta musí preniknúť hlboko do dužiny, oplatí sa baklažány masírovať ako hovädzie Kobe, čo má ten pozitívny vedľajší efekt, že si musíte stále obliezať prsty. Následne marinované kúsky vložte do rúry reznou plochou nahor a nechajte ich 20 minút tak.
Potom ich vyberte z rúry, potrite ich zvyškom pasty, ak chcete, posypte ich aj zopár sezamovými semienkami a nastavte funkciu grilu v rúre. Potom sledujte, ako sa povrch viditeľne mení a tancujúco karamelizuje, ale zároveň majte pod dohľadom, aby nič neprihorelo. Môžete podávať s veľmi, veľmi najemno nakrájanou vňaťou jarnej cibuľky, s trochou chilli alebo, ak je k dispozícii, s bonitovými vločkami:
Tie sa posypú na horúce baklažány, a ako tancujú!

Vôbec, čím dlhšie som sa túlal Kjótom, tým viac som si všímal výlučnosť, s akou sa tu o kulinárstve premýšľa, praktikuje a žije. Japonskú kulinársku tvorbu robia špecialisti. Generalisti majú ťažkú pozíciu. Nikto by si v suši bare neobjednal rezne tonkatsu alebo v tonkatsu reštaurácii čokoľvek iné než obalovaný bravčový rezeň. Obchod s misom predáva miso a nie aj k tomu bonitové vločky, pretože to určite niekto potrebuje, kto kupuje miso. Bonitové vločky sú u špecialistu na sušené ryby a on vám vie hodiny vysvetľovať, aké daši sa mieša z kombinácie akého druhu misa a akého katsuobushi, bonitových vločiek, kam sa dané daši geograficky radí a aké jedlá najlepšie sprevádza.

To môže mať celkom niečo nutkavé, ako opisuje kolega Julien Walther na svojom blogu Trois Etoiles. Walther si zorganizoval stoly v najdôležitejších kaiseki reštauráciách, všetko trojhviezdičkové, pričom európsky princíp hodnotenia reštaurácií je pre užitočné zmeranie japonských špecializovaných podnikov zo zrejmých dôvodov len nedostatočne vhodný. Výsledkom turné bolo v každom prípade to, že Walther počas piatich po sebe nasledujúcich dní sedel v striedajúcich sa individuálnych celách alebo, ak mal šťastie, pri kuchynskom bare a servírovali mu presne tie isté jedlá ako deň predtým a deň potom. Vzhľadom na skutočnosť, že každé z týchto menu stálo medzi 300 a 400 eurami, otrávene vystúpil zo sériového pokusu predtým, než ho úplne dokončil.

Svoje kaiseki menu som zjedol v Kikunoi. Stôl som si objednal mesiace predtým z Viedne a samozrejme okamžite zaplatil. Hoci „objednať si stôl“ znie tak jednoducho, akoby človek musel len spustiť rezervačný počítač a už sedí v deň svojho výberu na mieste svojho výberu.

Tak to tu nechodí. Musel som poslať žiadosť s niekoľkými návrhmi termínov podľa môjho výberu spolu s údajmi o mojej kreditnej karte a dozvedel som sa nasledovné: Ak bude mojej žiadosti vyhovené, termín mi bude pridelený a peniaze budú okamžite stiahnuté. Ak nie, bude účtovaná len malá suma pre sprostredkovateľskú agentúru. Keď potom prišla správa, áno, stôl v Kikunoi je pre vás rezervovaný, „dear Mr Sailor“, prišla hneď ďalšia inštrukcia vo forme katalógu správania. Mal som byť presný. Pri meškaní viac ako 15 minút bude stôl pridelený znova. Žiadne fotografovanie mobilom. Žiadny mobil na stole. Žiadne parfémy, pretože by mohli zmeniť aromatický zážitok.

Odkaz: Kaiseki jedlo je vážna vec. Kaiseki označuje viacchodové menu z mnohých stanovených jedál, ktoré sú vyrobené zo starostlivo vybraných produktov a prezentované v estetickej dokonalosti. Kaiseki je kulinárska kráľovská disciplína, tradícia, ktorá siaha ďaleko do minulosti a má zen-budhistický pôvod.

Keď som šéfovi Schwarzen Kameel, Petrovi Friesemu, rozprával o tejto rezervácii, žiaril radosťou. Niečo také sa mu páčilo. Okrem toho okamžite prekukol psychickú dispozíciu cestujúceho návštevníka reštaurácie: „Budeš to milovať. Pretože nebudeš mať pocit, že si už zaplatil. Budeš mať len pocit, že nemusíš platiť!“

Mal stopercentnú pravdu. Presne tak to bolo. Ale predtým mi servírovali ten najkrajší tanier môjho života.

Ten najkrajší tanier môjho života nebol tanier, ale blok ľadu. Blok ľadu veľkosti štedro dimenzovaného kozmetického kufríka, z ktorého kuchári v Kikunoi svojimi ručne kovanými nožmi vyrezali priehlbinu. V tejto priehlbine teraz ležali studené soba rezance, marinované poetickou omáčkou a doplnené dokonale žiariacimi, lúpanými a blanšírovanými garnátmi, hlavičkou huby shiitake, trochou myoga, zázvorovými kvetnými púčikmi, plátkami uhorky a tofu. Dokonalá nádhera.

Aj ostatné jedlá, ktoré boli servírované v prísnom poradí, boli úchvatne krásne. Suši ukryté v kvetoch mochyne, na lotosových listoch naaranžované sašimi, miso polievka servírovaná v baklažánovej škrupine, puristický úhor, ohromujúco jemné hovädzie Kobe, napokon tradičná ryža, do ktorej bola primiešaná pečená ryba.

Čašníčka, ktorá dlho žila v Amerike, ma sprevádzala celým večerom. Hovorila primerane dobre po anglicky a mala zmysel pre humor, to bolo nečakané obohatenie vzhľadom na množstvo jedál, ktoré sa museli samy vysvetľovať.

Len raz jej spadla tvár, a to vtedy, keď som si po prvej 2-cl fľaštičke saké objednal druhú.

„That’s …“, povedala váhavo, „unusual.“

Bolo mi to jedno, aj tak som chcel ešte jeden pohár saké.

„Very unusual“, odpovedala veselá čašníčka a pozerala sa na mňa asi tak zdesene, akoby som bol prišiel zo záchodu v papučiach. Ale po tom, čo som tento šok už raz strávil, podarilo sa mi to aj tentoraz a kvalita saké mi vynahradila utrpené (a pravdepodobne aj spôsobené) muky.

Kjóto bolo ku mne dobré. V reštaurácii Tenyu som zažil radosti celého tempura menu, ktorého vrcholom bola hviezda sformovaná z riasových prúžkov, naplnená tým najlepším morským ježkom môjho života a následne pretiahnutá tempurovým cestom a vypražená. Keď mi raz Tanja Grandits rozprávala, že v Japonsku nikde nejedla radšej než v najlepších tempura podnikoch, nebolo mi ešte jasné, aké nekonečne jemné môže byť cestíčko a do akej fantastickej interakcie so zeleninou, rybou alebo kôrovcami vstupuje. Opäť raz ma presvedčila myšlienka špecializovanej gastronómie a stále mi nie je jasné, prečo, až na niekoľko výnimiek, u nás neexistujú žiadni nasledovníci, ktorí by umenie piecť viedenský rezeň, aby som uviedol len tento zrejmý príklad, doviedli do dokonalosti.

Krížom-krážom som sa prechádzal úchvatne krásnym starým mestom. Navštívil som výstavu veľkej Yayoi Kusama. Zjedol som v Hafuu rozplývajúci sa sirloin steak z Kobe, ochutnal som v Ippodo matcha čaj, ktorý bol taký silný, že mi srdce búšilo až v krku, a napokon som zažil svoj ďalší ultimátny kjótsky moment, keď som v zmrzlinárni blízko kráľovského paláca videl vo vitríne nie menej ako deväť rôznych druhov matcha zmrzliny.

„V čom je rozdiel?“, chcel som vedieť.

„V intenzite“, odpovedala predavačka.

„Ktorú zmrzlinu odporúčate?“

„Tú najtmavšiu. Chutí najintenzívnejšie po zelenom čaji.“

Vzal som si tú najtmavšiu a dostal som guľôčku v peknom čiernom poháriku.

Ale keď som z toho chcel hneď ochutnať, predavačka sa mykla.

„Počkajte,“ povedala a ukázala mi stoličku vo foyer obchodu.

„Prosím, jedzte posediačky.“

Ryokan Genhouin www.ryokan-kyoto.com

No Name Ramen Shop www.takakura-nijo.jp

Ajiro www.ajiro-s.co.jp

Shoraian www.shoraian.jp

Toriyasa
136 Nishiishigakidori 4jyo Kudaru Saitocho Shimogyo-ku,
Kyoto 600-8012, prefektúra Kjóto

Kikunoi www.kikunoi.jp

Tenyu
299 Shimo Hakusan-cho, Nakagyo-ku, Kyoto-shi,
Tel.: +81/75-212-7778

Hafuu www.hafuu.com

Ippodo www.ippodo-tea.co.jp

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!