A-La-Carte

Ustrice s terroirom (2020/5)

Tam, kde kedysi začalo oslobodenie Európy, na pláži Utah Beach v Normandii, sa dnes chovajú najlepšie ustrice Francúzska.


„Utah Beach nie je nič iné ako Romanée-Conti medzi ustricami.“
Jean Paul Guernier

Vidiecka cesta k svetoznámemu bojovému poľu vedie cez mimoriadne pokojnú, silne vidiecku Normandiu, okolo pasúceho sa dobytka a čiastočne opustených obcí s masívnymi kostolnými vežami. A do oblasti lesov a močiarov až na parkovisko pred valom z piesočných dún. Duny bičuje vietor, dážď padá v hustých kvapkách. Tabuľa ukazuje cestu smerom na Utah Beach. Pár krokov cez vietor a nečas a cez piesok, okolo životnej veľkosti pamätníka vyloďovacej lode aj s útočiacou posádkou – hneď za ním by mal ležať Lamanšský prieliv. Ale je odliv. More sa ďaleko stiahlo a s plážou a oblohou splynulo do sivého celku. Ani ľudí niet vidieť. Kým neprefrčí klusák so sulkou a jazdcom. Krátko nato sa hmla rozplynie a z blatistého morského dna sa vynoria tie lavice, na ktorých rastú údajne najlepšie ustrice Francúzska.

V tento pochmúrny deň pôsobia ustrice samotné trochu ako vyloďovacie jednotky, ktoré sa tlačia smerom k Utah Beach. Svoj názov dostala pláž od amerických vojakov, ktorí sa tu vylodili počas D-Day v júni 1944 a začali s oslobodzovaním Európy. Jedným z tých, ktorého ustricové lavice ležia na tomto dejinami nabitom mieste, je Jean Paul Guernier. V telefóne „ostréiculteur“, ako sa nazývajú chovatelia ustríc vo Francúzsku, vysvetľuje, že kvôli zlému počasiu momentálne nepracuje tu, ale na druhej strane normandského polostrova Cotentin. To síce nebolo dohodnuté, ale napriek tomu to dobre vychádza, lebo okrem ambiciózneho jazdca klusákov sa tu nikto nechce zdržiavať vonku.

Cesta cez polostrov trvá približne hodinu. Na druhej strane Cotentinu leží veľkolepý záliv Mont-Saint-Michel, pomenovaný podľa rovnomennej svetoznámej kláštornej ostrova ďalej na juhu. Jean Paul Guernier čaká pred traktorom s prívesom a fajčí. So žltým olejovým odevom, hranatou tvárou a trojdňovým strniskom vyzerá ako archetyp normandského morského vlka. Ale dojem klame. „V skutočnosti som z južného Francúzska a predtým som pôsobil v úplne inom odvetví,“ hovorí, odhodí cigaretu a naštartuje traktor, „ale moja manželka je Normanka, tak sme sa presťahovali sem. A tu skrátka niet inej práce ako tej s ustricami.“ A tak sa zamestnal v podniku svokra, ktorý medzitým prevzal.

Guernier riadi traktor po betónovej rampe nadol k morským dnom, ktoré odkryl odliv. Tam už jazdí niekoľko ďalších traktorov, iné stoja zaparkované medzi ustricovými lavicami. Človek pochopí, prečo sa chovatelia ustríc vo Francúzsku nazývajú aj „farmármi mora“. Guernierov traktor rachotí cez sčasti blatisté, sčasti skalnaté morské dno, miestami cez zanechané morské kaluže, takže voda stále strieka až na príves. Samotné more nevidno, príliš ďaleko sa stiahlo.

„V zálive Mont-Saint-Michel máme druhý najväčší výškový rozdiel medzi prílivom a odlivom na svete, hneď po zálive Fundy v Kanade,“ hovorí Guernier nie bez hrdosti, zatiaľ čo zastavuje traktor a zoskakuje zo sedadla vodiča. Pri práci je už niekoľko ďalších chovateľov ustríc. V olejových odevoch a gumákoch otáčajú kovové sieťované vrecia s ustricami, zbavujú ich rias a poriadne nimi trasú. „Treba nimi pravidelne triasť, aby škrupiny nezarástli do vriec,“ vysvetľuje Guernier, ktorý sa medzitým sám púšťa do práce na svojich laviciach.

Celé prostredie v nekonečne pôsobiacej šírke morského dna bez vody je úžasné, takmer surreálne a tak pôsobivo exotické, že by človek chcel veriť, že nie je v Európe. Slnko neustále preniká cez silný dážď a vytvára dramatické svetelné hry. Potom sa mraky náhle opäť zídu a začne pršať. Na rozdiel od ľudoprázdneho zálivu Veys, kde leží Utah Beach, je tu pobrežie síce riedko, ale predsa osídlené. Na brehu vidno biele domy obce Blainville-sur-Mer.

Guernier sa vracia k traktoru s vrecom ustríc v náručí. Ustrice z Utah Beach to vraj ešte nie sú, zdôrazňuje, zatiaľ čo otvára vrece. „Tieto sú staré vyše tri roky. V najbližších týždňoch ich prevezieme na východné pobrežie, kde strávia ďalších šesť mesiacov v mori,“ vysvetľuje a uchopí impozantnú mušľu. Nožom na ustrice a jediným obratným pohybom ju otvorí a podáva návštevníkovi. Človek cíti ich sviežosť, ale je aj pekne mäsistá, priam chrumkavá a s orieškovou arómou. Ako keby človek bozkával more, ako to kedysi vyjadril jeden francúzsky básnik. Nepochybne dokonalý ustricový pôžitok. Ale prečo potom vôbec preváža kôrovce na východné pobrežie k Utah Beach? Načo si dáva tú námahu?

„Tam panujú iné podmienky ako tu na západe,“ hovorí chovateľ, „tam je väčší prítok sladkej vody a podiel planktónu je vyšší. Takže zvieratá nájdu aj viac potravy.“ To im umožní, aby počas šiestich mesiacov na vyloďovacej pláži ešte poriadne pribrali, boli plnšie, ešte mäsitejšie. A navyše si zvyknú na dodatočnú chuť.

Všetko si to možno dosť ťažko predstaviť, keď človek práve zjedol ustricu vylovenú čerstvo z Lamanšského prielivu. A napokon: Prečo sa zvieratá nechovajú rovno na druhej strane? „Pretože tam vládne príliš veľké vlnobitie,“ hovorí Guernier. Na to mladé ustrice nestačia, na to treba už nejakú minimálnu hmotnosť. „Pár ustríc z Utah Beach som včera priniesol a mám ich tu na sklade v nádrži, neskôr ich môžeme ochutnať,“ navrhuje. Potom sa ide späť traktorom cez rampu do priemyselnej zóny Blainville (celkom oficiálne nazývanej „zone conchylicole“, teda „zóna chovu mušlí“), kde ležia haly a kancelárie chovateľov.

Nad vchodom do Guernierovej prevádzkovej budovy sa vyníma tabuľa s kresbou, ktorá má byť pravdepodobne jeho profilovým zobrazením. A pod ňou nápis: Monsieur Jean-Paul Huîtres (=ustrice)/Utah Beach. „Môj svokor, Georges Quetier, sa považuje za skutočného pioniera normandského chovu ustríc,“ zdôrazňuje „Monsieur Jean-Paul“, „a za jedného z prvých, ktorí spoznali vynikajúce vlastnosti Utah Beach a priniesli tam svoje ustrice.“

Svokor patrí aj k prvým, ktorí predávali svoje mušle pod úderným názvom vyloďovacej pláže z druhej svetovej vojny. Koluje reč, že bývalý prezident François Mitterrand – počas celého života známy vo Francúzsku ako školený gurmán – vtedy, niekedy v 80. rokoch, jedol v Paríži ustrice od Georgesa Quetiera a tak ich vychválil, že vznikol skutočný ošiaľ. Až kým napokon celý Paríž netúžil po ustriciach z Utah Beach. Medzitým je ich postavenie v hlavnom meste celkom porovnateľné s postavením kurčiat z Bresse, homárov z Bretónska, vína z Burgundska alebo kyslej kapusty z Alsaska.

Guernier pripravil na ochutnávku niekoľko mušlí. A hľa: tie, ktoré dozreli na Utah Beach, sú skutočne ešte o niečo mäsitejšie, stále chrumkavé, ale akosi aj krémovejšie. V chuti o niečo jemnejšie a sladšie, s prekvapivo dlhou dochuťou. „Áno, dochuť je správne slovo. S ustricami je to presne ako s vínom a mnohými inými potravinami: o kvalite rozhoduje terroir,“ hovorí Guernier.

To je v súlade aj v tom, že takmer všetky ustrice, ktoré sa chovajú vo Francúzsku, patria k jednej a tej istej odrode. A červené víno v Burgundsku sa tiež vyrába takmer výlučne z odrody Pinot noir. Guernier triumfuje: „Presne tak!“ hovorí. „A predsa rôzne polohy dosahujú rôznu kvalitu a ceny. Inak by vína z polohy Romanée-Conti neboli o toľko lepšie a drahšie ako tie z okolitých viníc.“ Z tohto pohľadu, uzatvára, je Utah Beach jednoducho nič iné ako Romanée-Conti medzi ustricami. —

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!