A-La-Carte

U Gagnaireho (2010/4)

Veľký biely vlk medzi kuchárskymi umelcami našej doby je prítomný na polovičke sveta a v Paríži, na adrese 6, Rue Balzac, ho možno osobne stretnúť pri veľkom sporáku vzadu vľavo.


U Gagnaireho

Text: Werner Meisinger Fotografie: Corbis
Doteraz sa trom ľuďom podarilo premeniť osobné výkony v kuchyni na celosvetovo pôsobiacu silu značky a ukotviť svoje mená inštitucionálne na troch kontinentoch: Alain Ducasse, Joël Robuchon, Pierre Gagnaire. Ich biografie sú pôsobivé až dobrodružné, v každom prípade pozoruhodné.

Pierre Gagnaire sa narodil v roku 1950, v roku 1976 nastúpil do kuchárskej služby v reštaurácii svojho otca, v roku 1981 otvoril vlastnú reštauráciu v St. Etienne, v roku 1993 bol ocenený tromi michelinskými hviezdami a v roku 1996 skrachoval.
Joël Robuchon sa narodil v roku 1945, v roku 1981 otvoril v Paríži malú reštauráciu, v roku 1984 bol ocenený tromi hviezdami, v roku 1994 otvoril väčšiu reštauráciu, bol ocenený tromi hviezdami a v roku 1996 neskrachoval. V roku 1996 naposledy zamkol dvere svojej reštaurácie a hodil kľúče do Seiny. Žiadna známka mimoriadneho nadšenia pre cirkus menom Grand Cuisine.
Podobnosti v životopisoch týchto dvoch veľkých zvierat veľkej kuchyne sa tým nekončia. Je to ešte podobnejšie.
Joël Robuchon a Pierre Gagnaire znovu objavili lásku k ľuďom trpiacim hladom a smädom po vysokej úrovni a triumfálne sa vrátili. Robuchon otvoril v roku 2003 „Atelier“ v parížskej štvrti Saint-Germain-des-Prés a so svojou myšlienkou takzvanej jednoduchej, vopred pripravenej kuchyne pre vysoké nároky prišiel na trh. Medzitým nesie 19 pobočiek v desiatich mestách na troch kontinentoch meno Joël Robuchon, vrátane butikov a čajových salónov.
Pierre Gagnaire s pomocou priateľov vedomých si kultúry pôžitku otvoril krátko po totálnej strate v St. Etienne reštauráciu v parížskom hoteli Balzac, neďaleko Etoile a Champs-Élysées. Bez veľkého otáľania bol opäť dekorovaný tromi hviezdami a odvtedy varí s bravúrou na scéne, ktorá je pre kuchárov najväčšia, akú si možno predstaviť. Jeho meno dnes nesie dvanásť reštaurácií na troch kontinentoch.
Priamočiarejšie prebiehal vzostup Alaina Ducassa na všadeprítomnú kuchársku hviezdu. Ducasse sa narodil v roku 1956, svoju prvú pozíciu šéfkuchára zastával v roku 1986 v hoteli de Paris v Monaku, v roku 1996 otvoril s Le Parc v Paríži svoju prvú vlastnú reštauráciu, už osem mesiacov po otvorení bol ocenený tromi michelinskými hviezdami a dnes so svojím menom stojí za cca 30, v najširšom zmysle „gastronomickými“ podnikmi – od reštaurácií cez hotely až po pekárne.
Svojimi konvolútmi reštaurácií sú Ducasse, Robuchon a Gagnaire najprominentnejšími a najnápadnejšími zástupcami skupiny multiaktívnych veľkokuchárov. Zatiaľ čo Ducasse a Robuchon sa po scéne vznášajú ako neuchopiteľné hmly, Pierre Gagnaire je celkom hmatateľný. Stačí sa vybrať do Paríža do jeho reštaurácie na Rue Balzac a máte tam najlepšie šance nájsť muža pri sporáku. V novembri tohto roka som mal príležitosť na príjemný rozhovor s Pierrom Gagnaireom v prítomnosti homára z masívneho striebra.
Reštaurácia Pierra Gagnairea na prízemí luxusného a veeeľmi klasického hotela Balzac pôsobí navonok maximálne skromne. Na sklenených dverách je meno majstra napísané tak malým a jemným písmom, že si ho všimnú len tí, ktorí ho hľadajú. Za úzkou bránou sa otvára šperkovnica z ušľachtilého dreva a jemného umenia s ostrovmi svetla a tieňmi konárov na stenách. Toto solídne tajomné prostredie oživuje ansámbel vyslovene veľmi krásnych ľudí v čiernom. Medzi nimi sa pohybuje Pierre Gagnaire ako veľký biely vlk. Za pol storočia pôsobenia vo svojom podnetnom povolaní a za štvrťstoročie pobytu v extrémnych nadmorských výškach získal výraznú tvár. Do istej miery poznačenú vráskami a brázdami, ktoré vznikajú pri násilných pochodoch proti vetru, so zásadne priateľským, ale vždy ostro nastaveným pohľadom. Vysokú frekvenciu za tým ležiaceho výpočtového strediska nie je ťažké rozpoznať, možno tiež predpokladať, že nespokojný pohľad z týchto sivomodrých očí dokáže skvapalniť vodík a šokovo zmraziť neposlušný personál.
Rozprávali sme sa v oddelenej miestnosti reštaurácie, ktorá cez úzke okná umožňuje nahliadnuť do kuchyne. V nej práve zamestnanec mäkkou handrou utieral posledné kvapky vody z krištáľovo čistej podlahy, v ktorej sa zrkadlí nebo plné postriebrených kastrólov. Rozhovor sme začali približne v čase, keď brigáda v bezchybnej bielej vyrazila do poľa. Pri bojovníkoch extrémnej váhovej kategórie, ako sú práve Gagnaire, Putin alebo Madonna, je lepšie neriskovať a neskúšať zhovievavosť náprotivku hneď obmedzujúcimi otázkami, preto som rozhovor začal s miernym vyšetrovacím tlakom:
Ako sa máte?
Ďakujem, dobre, prosím o chvíľu trpezlivosti.
Gagnaire telefonuje desať sekúnd na najnovšom
i-phone, ktorý má v tejto miestnosti za meter hrubými múrmi zvláštnym spôsobom signál.
Syn môj, ospravedlňte ma. Rodina je dôležitá, človek musí byť pre rodinu k dispozícii, to je často to najťažšie.
Nová reštaurácia v St. Tropez sa darí?
Ó, áno, máme z toho veľkú radosť. Nádherné miesto, všetko v najlepšom poriadku.
Okrem komerčných aspektov: Prečo ste k mnohým reštauráciám pridali ešte ďalšiu? Už nie ste najmladší.
Áno, áno, samozrejme, už nie som najmladší, unavuje to. Colette – neviem, prečo som to zobral. Poznám majiteľa hotela Sezz, v ktorom je reštaurácia umiestnená. Spolupracujeme už dlho. Z tejto strany všetko v najlepšom poriadku, nádherné miesto, tak to robím. Prečo nie?
V Colette ponúkate svoj variant stredomorskej kuchyne. Vyvinuli ste pre reštauráciu v St. Tropez jednoduchý koncept, ktorý môže fungovať aj bez vašej prítomnosti?
Kvalita nie je nikdy jednoduchá, úplne nezávisle od toho, či som na mieste alebo niekde inde. Kvalita vzniká z práce dobrého tímu. To platí v St. Tropez rovnako ako v Paríži, v Moskve alebo Las Vegas. Človek len musí vedieť, kam až môže na ktorom mieste zájsť. Tu v mojej reštaurácii – reštaurácia v Balzac je moja reštaurácia – môžeme ísť veľmi hlboko do detailov. Sme v Paríži, máme tu špeciálnu výzvu, tu som väčšinu roka sám pri sporáku, tu je najväčšia kontinuita, pretože táto reštaurácia existuje oveľa najdlhšie. Na iných miestach platia iné zákony. Sketch v Londýne bol na začiatku veľmi zložitý. Veľmi komplexná reštaurácia (pozn.: štyri oblasti, od gurmánskej reštaurácie po cukráreň). Kritika nebola priateľská. Okrem toho: Je to UK, čo viac mám povedať. Ale Sketch bol čoskoro uznaný, už roky sme plne obsadení (pozn.: Sketch sa radí medzi top adresy Londýna, komentáre o ňom kolíšu medzi „už nikdy viac“ a bezpodmienečnou eufóriou). Alebo Dubaj, veľmi zložité. Otvorili sme uprostred krízy a mali sme 3, 5, 7 couverts (porcií) za večer. Teraz sme neustále vypredaní, máme 100 couverts denne a hovorí sa, že Reflets je najlepšia reštaurácia v emiráte. Kľúčom k úspechu nie je koncept, ale práca s tímom. A ľudia u mňa zostávajú, pretože s nimi pracujem.
Koľko ľudí?
60 v Paríži, 125 v Londýne, 35 v Soule, 35 v Hongkongu, 30 v Tokiu, 35 v Moskve, 30 v Dubaji, 30 v St. Tropez, 40 v Las Vegas – zabudol som na niečo? Všetci pracujú podľa mojej mentality a mojej filozofie. Držím ľudí pokope a udržiavam vysoké nadšenie. Pozrite sa sem, táto reštaurácia: 18 kuchárov, to nie je veľa, všetci sú platení, dobre platení kuchári, toto tu nie je škola. Ale kuchári tu nie sú len preto, že je to ich práca. Vládne tu nadšenie, entuziazmus. Keď vidím, že niekto u mňa pracuje len kvôli peniazom, musí okamžite odísť.
Ako môžete pri takom množstve pobočiek pracovať so všetkými kuchármi. Ste neustále na cestách?
Cestujem veľa, ale nie mimoriadne veľa. Všetci kuchári sa školia tu v Paríži a ja navštívim každú reštauráciu najmenej trikrát ročne. Keď som tam, potom som celou svojou silou na tomto jednom mieste. Predovšetkým: Som v kuchyni. Na obed aj večer, už 35 rokov. To je tvrdá práca. Hovorím: Práca, nerobiť reči alebo konferencie. Práca so mnou je šanca pre kuchárov. Učia sa odo mňa a ja sa učím od kuchárov. Každý deň prináša nový príbeh. Len vďaka práci v kuchyni dosahujeme túto kvalitu.
Francúzsko, Las Vegas, Dubaj, Moskva, Hongkong, Soul, Tokio – zmenila práca v toľkých odlišných kultúrnych okruhoch váš štýl. Vnikli tým napríklad ďalekovýchodné akcenty do vašej francúzskej kuchyne?
Nie, celkom rozhodne nie. V každom prípade nie tak, aby som to vedel vysledovať. Nečerpám ani inšpiráciu z umenia. Milujem ho, ale s mojou kuchyňou to nemá nič spoločné. Nezvolil som si svoj štýl, je to môj život, odráža to, ako vidím život. (Pár sekúnd pozoruje homára vyrobeného zo striebra v strede stola.) Vplyvy existujú samozrejme, pretože človek chodí okolo a vidí a cíti. Ale nespájam to, čo vidím, do konceptu. Nenavštevujem ani iné reštaurácie, aby som sa niečo dozvedel. Prosím, pochopte to správne: Nie som arogantný a v žiadnom prípade nepodceňujem to, čo prinášajú iní šéfkuchári. Mám jednoducho príliš málo času na návštevu iných reštaurácií. Pritom rád jem. Dnes. Na rozdiel od minulosti. Vtedy som bol príliš nepokojný na to, aby som jedol.
Úplne bez konceptu vaša kuchyňa nepôsobí. Svoj štýl prezentujete okrem iného v knihe s názvom „Die Französische Küche neu erfinden“ (pozn.: dostupná aj v angličtine: Pierre Gagnaire, Reinventing French Cuisine, 2007, vydavateľstvo Stewart, Tabori and Chang).
Titul urobilo vydavateľstvo, nie je odo mňa. Išlo mi o to, aby som objasnil, že jedlo nie je len jedlo, že pokrmy nie sú len pokrmy. Pred 35 rokmi mi došlo, že musíme sled pokrmov vnímať ako koncert. Všetci varíme s rovnakými prísadami. Tie však pre mňa nie sú stavebnými prvkami pre pokrmy, ale materiálom na rozprávanie príbehov. Úlohou je pomocou prostriedkov kuchyne vytvárať atmosféru, sprostredkovať pocity – lásku, emóciu, nehu... Ak chcete, to je to nové v mojej francúzskej kuchyni.
Ktoré pokrmy rozprávajú svoj príbeh najlepšie? Ktoré sú podpisové jedlá (Signature-Dishes) Pierra Gagnairea? Neexistujú žiadne podpisové jedlá. Dúfam, že každý pokrm rozpráva môj príbeh. Ospravedlňte ma – musím ísť teraz do kuchyne.
Pohnutý príbeh Pierra Gagnairea a jeho koncertný spôsob varenia sa prejavujú predovšetkým v kontrastných kombináciách, v strhujúcom rozvíjaní chutí, v náročných, občas aj znepokojujúcich chuťových spojeniach. Internet je plný komentárov, v ktorých sa iracionalita niektorých Gagnaireových kreácií obšírne opisuje a narieka nad ňou. Na rozprávanie svojich príbehov stavia Pierre Gagnaire na scénu aj početných predstaviteľov, takže sa občas pred hosťa položí pol tucta tanierikov a misiek. Známy je napríklad Gagnaireov veľký dezert, ktorý pozostáva z najmenej ôsmich jednotlivých častí.
Gagnaireove príbehy sú predkladané aj v próze. Úryvok z jesenného menu 2 z 31. októbra 2010: Etuvée d’huitres Gillardeau au gingembre frais, pamplemousse rosé et navet red meat loguement mitonnés au porto blanc; feuille de culattello, Sorbet concombre au wasabi, marinière de coteaux aux algues. Predjedlo.
Saint-Pierre-Saint-Jaques: Fine tranche de Saint-Pierre au poivre noir de Malabar, celérier doré et raviole d’agria à l’aubergine; soupe onctueuse poireau/grenaille au laurier. Noix de Saint-Jaques voilée de seiche, piquillos grillés. Rosace crue: thào d’avocat, râpée de châteigne et sel fin au thé Matcha. Aperitív z mora.
Aj keď má človek jazykovo trochu problémy s „thàos“, „nuoc-mâms“ a „raviole d’agria“ a hneď mu nenapadne, čo by mal byť tento culatello a či „bobkové zrnká“ môžu byť správne a čo by hneď mohlo byť niečo „onctueuses“ (dôležité slovíčka sa človek, ako je známe, v škole neučí) – na tanieroch sa človek zorientuje bez problémov.
Pri našom menu pre dvoch v každom prípade ani jedno z neslávne známych kombinačných monštier z Gagnaireovho kreačného laboratória nezdvihlo svoju mätúcu hlavu. Logickosť kombinácií bola naopak ohromujúca. Pravdaže, pri Gagnaireovi nesmie byť človek prieberčivý na podnebí a musí byť pripravený na prudké chuťové výkyvy.
Už miniatúra z raje pripravená ako entréé s husacou pečeňou a ligurčekovým želé by bola v hudobnej literatúre označená ff pre forte. Celkom odvážna, ale v protiklade chutí srdcu svieža (a mierne chladená) interpretácia Surf & Turf odpočívala a bola obklopená stimulujúcou zmesou ovocia a zeleniny, v ktorej sa našli plátky červenej cibule so žltým mangom, zeleným jablkom a chrumkavými reďkovkami. Šalát bol navlhčený a okorenený dresingom z šampanského, melasou a istým nuoc-mâm, o ktorého identite ma múdre čitateľky a sčítaní čitatelia tohto plátku určite ešte poučia.
Nasledoval prvý ustricový pokrm v mojej skromnej existencii ako pútnika za horizontmi carpaccia, v ktorom ustrice nezohrávali chuťovo určujúcu úlohu. Dusené ustrice Gillardeau v čerstvom zázvore s ružovým grapefruitom a červenou repou, tieto podľa programu dlho, dlho dusené v bielom portskom víne.
A celkom dokážem pochopiť, že mnohým, ktorých zasiahne taký záblesk ovocných a slaných, horkých a jódových vôní – a to ešte skoro večer! – stratí rozvahu a že sa potom vo svojej „dusenosti“ musí zveriť internetu. Ja to však vydržím a úplne súhlasím s titulom úžasného bestselleru Stefana Benniho, ktorý znie: Neexistujú zlí ľudia, povedal medveď, ak sú dobre pripravení. Neexistujú žiadne nesprávne kombinácie chutí, ak je niečo dobré (neexistujú ani nesprávne dobré vína). K grapefruitovým ustriciam bolo ešte malé uhorkové sorbet s wasabi s hrebenatkou a riasami, aby aromatické povzbudenie aj trvalo. Nebolo by to potrebné. Šumiace a znejúce zostalo zachované aj v ďalšom priebehu kulinárskeho koncertu. Nasledovalo vyššie v pôvodnom popise citované dueto z mušlí sv. Jakuba a ryby sv. Petra. Ryba a mušle boli vložené do potpourri remeselných kuchynských produktov. Tu pol lyžice z konečnej pórovej polievky, tam raviolo s blanitým jemným obalom, kúsok grilovanej, podmanivo sladkej, jemne dymovej papriky, sépia pod žiarivo bielou, mäkkou podložkou bez zvláštnej chuti.
Medzitým prišli listy rôznofarebných želé a potom už prišli kuriatka s morskými ježkami. Keď sú kuriatka s morskými ježkami dobre pripravené – kuriatka mäkko podusené a ikry morských ježkov spracované do krémového ragú – potom sú vážnou konkurenciou všetkým ostatným pokrmom z kuriatok na tejto planéte, predovšetkým, ak človek dobre znáša silu prejavu morských ježkov.
Nuž – v tejto symfónii boli aj pokojnejšie prúdiace časti. Carabiniero pečený v mandliach s kapustou, koreneným chlebom a čili maslom. Maslo jemné a ovocné, Carabiniero veľký a chrumkavý, doplňujúci prídel šedých malých kreviet sladký a páperovo mäkký.
Tempo a naliehavosť predstavenia zostali nezmenšené aj v nasledujúcich chodoch. Plátky hovädzej sviečkovice (prekvapujúca sviečkovica, pretože taký bežný kúsok dostáva od veľkých umelcov pozornosť zriedkavo), v omáčke z volského chvosta „au tamarin“ (definitívne nie z opice), maslová tekvica a špik. Najlepšie tekvicové rizoto prinajmenšom sezóny prišlo tiež na stôl. Syry všetko iné než z dosky, menovite pekné tvary z Mimolette, Camembert a Bleu s ľadovým čajom z topinamburu a citrónovým cestom s kaparami z Nice. A potom ešte flotila dezertov, ktorá skutočne zakotvila pri našom stole na mnohých malých člnoch. Jedno
kanoe plné petits fours sa ešte predralo medzi poháre so šampanským, ktoré si na dobrý záver radi dáme ako osvieženie.
Čo sa dá po tomto menu povedať k príbehu Pierra Gagnairea? Ten muž nekormidluje pokojnými vodami a konfrontuje nás drasticky s pravdou, že mnohé veci na tomto svete nemožno vysvetliť, nemožno pochopiť, ba dokonca ani porozumieť.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!