A-La-Carte

Veľká ryba (2004/1)

Alebo: Čaro lokálneho Karibik je raj, ale nie nevyhnutne kulinársky. Hľadanie regionálnych špecialít môže byť nečakane zložité až bizarné.


Big fish

Text od Evy Rossmannovej Fotografie: Getty images/Angelo Cavalli; viennaslide.at
Chceli, aby som im uvarila originálne rakúske menu. Boli to naši prenajímatelia a milí ľudia: Sue a Ray, ona pôvodne z Anglicka, on štíhly černoch, ktorý vyrastal tu na ostrove.
Teraz je malý karibský ostrov St. Kitts aj kulinársky celkom dobre rozvinutý, sú tu dva supermarkety, ktoré sa v podstate vyrovnajú tým v Rakúsku – len dôrazy sú kladené inam. Presne tak, ako u nás v oddelení zeleniny nekúpite čerstvý chlebovník, tam nemáte hladkú alebo polohrubú múku, ale iba obohatený samokypriaci prach na všetko možné z USA ako múku: prášok do pečiva a ktovie čo ešte všetko v cene.
Hovädzia polievka – to by šlo. Krupicové halušky. Z akej krupice? Možno rezance do polievky. Nie. Pozri múka. A: Miestny dobytok vyzerá síce veľmi pekne, keď stojí na kraji cesty, striedavo pozerá na ostrovnú vozovku a na more a prežúva (nebezpečnými sa stávajú v noci, keď sa práve tí čierni z nich radi pohybujú po ceste), ale údajne majú byť dosť tuhí. Okrem toho v supermarketoch veľa toho nie je. A americké mrazené hovädzie mäso – steaky a hamburgery – sú mi podozrivé nie až od posledného prípadu BSE. Takže šup do centrálnej tržnice v Basseterre. Ale tam majú zvláštny spôsob delenia mäsa: Sekerami a mačetami sa jednoducho aj s kosťami naseká na kusy, väčšie alebo menšie, tak ako si zákazník želá. Mäsiari sú patrične silní chlapi a majú dialekt, pri ktorom by som sa nepúšťala do vysvetľovania, kde presne leží zadné hovädzie a ako ho majú vykosťovať. Tu to koniec koncov nikto nepotrebuje. Namiesto toho je tu Bullfoot: časti býčej nohy, ktoré sa varia večnosť s paradajkami, ich jemnými papričkami Scotch-Bonnet, zelenou papájou (pomáha všetko zmäkčiť), cesnakom, soľou, zázvorom, rumom a pálivou omáčkou. Kto má rád zmes rôsolovitej látky a mäkkého hovädzieho mäsa, bude nadšený.
Nemusí to byť hneď Bullfoot, ale keď som niekde inde, idem po miestnej kuchyni, nechcem vtedy nič iné jesť, nič iné variť.
Na St. Kitts existuje turizmus. Našťastie nie toľko ako na iných karibských ostrovoch, ale zohráva úlohu. Američania (a pár roztrúsených Európanov) si tu pokúpili domy a byty, je tu zopár hotelov a odnedávna aj jeden veľmi veľký. Takže je tu jedlo pre týchto hostí. Kto pozná Američanov, vie, že v zahraničí neradi jedia veľa iného ako doma (hoci vraj aj takí Nemci a Rakúšania sa nájdu...). Reštaurácie, ktoré boli vymyslené pre nich, s tým celosvetovo pomáhajú. Hoci sa tam všeličo nazýva „s karibským nádychom“ alebo „karibská kuchyňa na medzinárodnej úrovni“ alebo podobne, ale človek už vie: Surf and Turf je už to najexotickejšie, alebo občas ryba chytená pred ostrovom, nie tá lokálna, trochu sladkastá ryba papagáj, určite nie Dolphin-Fish, pretože staršie Američanky už pri pomyslení, že jedia delfína, dostávajú hysterický záchvat (Dolphin-Fish mimochodom nie je delfín, len sa tak volá, ale skúste to vysvetliť staršej dáme v stave rozkladu), ale sú tu aj vynikajúce chňapáče, ktoré vážia až osem kíl.
Na oplátku potom sedíte skoro bez svetla okolo bazéna, na čítanie veľkého jedálneho lístka sa podávajú baterky, stúpajúci zápach chlóru vás jednak chráni pred tým, aby ste spadli do vody, a po druhé vytvára druh aseptickej klímy, ktorú na vlažný karibský večer pod šírym nebom nie je ľahké dosiahnuť, ale niektorým ľuďom možno dodáva známy pocit.
Alebo sa ani len nepredstiera nič karibské, ako v hlavnej reštaurácii veľkého hotela: „Si vzdialený celé oceány, ale tu cítiš veľkomesto...“ Jasné, práve preto sa lieta do Karibiku.
Takže všade to miestne jedlo veru nie je. Takto lokálne môžem na St. Kitts variť aj rakúske. Alebo dokonca o niečo autentickejšie.
Pýtame sa Sue a Ray, čo okrem Oliviinej skvelej kuchyne na pláži v Sunset Beach Bar (ale ten je otvorený len cez deň) ešte existuje a oni nám odporúčajú gril, ktorý sa vykľuje ako druh karibského veľkého heurigeru: Človek sa postaví do radu a niekedy, pri veľkej prevádzke to môže trvať aj hodinu, ale to tu nikoho netrápi (sme predsa len dosť európsko-turistickí), dostanete – za predpokladu, že ste na správneho človeka v správnom čase zavolali správnu vec – šťavnato ugrilovaného homára (tu to tak volajú, v skutočnosti sú to nádherné langusty) alebo kura či rebrá, odnesiete si tú vec k surovým dreveným stolom, prisadnete si niekam a dúfate, že servírka príde s nápojmi. Veľmi v poriadku, ale tiež to nebolo celkom to, čo som si o karibskej kuchyni naštudovala v rôznych kuchárskych knihách.
Kam chodia von, keď chcú stráviť výnimočný večer, pýtame sa Sue a Ray. Odporúčajú nám podnik, v ktorom jete v tme so zápachom chlóru. Pretože je taký elegantný.
Potom konečne dostaneme tip, ten zasvätený tip, po ktorom som vždy veľmi hladná: Za Independence Square otvorili malú miestnu reštauráciu. Pre miestnych ľudí, nie pre turistov. A mala by byť aj lacná (čo sa o tých ostatných povedať nedá). Keď po niekoľkých márnych pokusoch nájdeme uličku (malých uličiek je tu veľa, kedysi farebné, teraz šedé drevené domy s verandami z betónových tvárnic, polorozpadnuté alebo už zborené drevené chatrče, medzitým murované domy v ružovej alebo svetlozelenej farbe s množstvom kvetov naokolo a starým olejovým sudom ako odpadkovým košom pred nimi), cítim sa ako hľadačka strateného pokladu alebo prinajmenšom ako Anthony Bourdain pri hľadaní ultimátneho pôžitku niekde na konci sveta. Šesť stolov, neónové osvetlenie. Všetko veľmi čisté, ale to je na St. Kitts všade tak, plastové obrusy. Biely výčap, stropný ventilátor. Servírka, ktorú by na ostrove označili za „big“, u nás slušne za „statnú“, sa približuje s handrou, utiera náš aj tak čistý stôl, povie: „Yes?“ S úsmevom vysvetľujem, že chceme jesť, niečo naozaj lokálne, originálne, pričom pozerám na párik pri jednom z ostatných stolov, ale tí majú hlavy zamilovane pri sebe a nevidno, čo je na ich tanieroch. Servírka reaguje neovplyvnene: „Chicken alebo Fish?“ Podniknem pokus opýtať sa, ako sa pripravujú, vystatujem sa svojimi naštudovanými vedomosťami o karibskej kuchyni, odrazí sa to. Znovu sa pýta: „Chicken or Fish?“ Urobíme to ako vždy, objednáme si raz jedno a raz druhé (nestojím tu predsa v kuchyni, kde sa, ako je známe, viac miluje ten, kto si objedná to isté). Opatrne sa pýtam, či majú víno. Yes. Biele víno. Yes. No vidíte. Nádhera. Ernest dostane svoje pivo Carib na stôl bez pohára, ale to je tu bežné. Pre mňa prehrabáva niečo ako mrazničku kvôli vínu, potom príde s fľašou lacného Rossiho a pohárom, naleje.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!