A-La-Carte

Prosím platiť! (2008/2)

Osobne alebo spoločne? Pri platení hosťovi hostinský často urobí škrt cez rozpočet. A naopak.


Prosím platiť!

Text od Evy Rossmannovej Ilustrácia: Peter Zolly
Bolo to počas jedného z tých večerov, ktoré ľudia, čo by mali zarábať peniaze v gastronómii, v podstate majú radi. Podnik praskal vo švíkoch, mzdové náklady boli nízke (aj preto, že hľadanie vhodného čašníka bolo doteraz bezvýsledné). A tak to bol sám majiteľ, kto pribehol, keď chcel stôl 3 platiť. Dámy trvali na samostatnom účte. Hostinský vedel, kto všetko a čo všetko ešte čaká, a preto ich poprosil, aby si láskavo samy vypočítali, čo ktorá skonzumovala. Pobúrenie. Alebo snáď už nemali celkom v malíčku základné matematické operácie, keďže od ich základnej školy už predsa len prešiel nejaký ten piatok? Hostinský to skúsil kombináciou svojho maďarského šarmu a tvrdohlavosti z Weinviertelu. Dámy kontrovali, že sa ich mohol opýtať už na začiatku večera, či chcú platiť oddelene alebo spoločne, vtedy by boli od začiatku štyri účty a všetko by bolo v poriadku.
O niečo neskôr aj tak sčítavali a delili a pri vedľajšom stole sa usadili dva páry. Náš učenlivý gastronóm k nim pribehol, podal im jedálny lístok a zdvorilo sa opýtal: „Chcete platiť spoločne alebo oddelene?“ Prosím vás! Ako mu len mohlo napadnúť také absurdné myšlienka, že by niekto platil oddelene? A vôbec: na také niečo sa človek nepýta. Hostinský sa zmätene stiahol za výčap. Tak ako teda? Čo teraz?
Ale vec s peniazmi je pravdepodobne vôbec taká, že priťahujú len samé hádky. Prečo by sme mali byť práve v gastronómii toho ušetrení? Peniaze nie sú len prostriedkom výmeny za tovar, alebo v tomto prípade za jedlo a pitie, je to oveľa viac. Okrem iného je to jeden z najvyskúšanejších prostriedkov, ako imponovať iným. To možno pozorovať aj pri rôznych kohútích zápasoch, pri ktorých sa muži (mimochodom, takmer nikdy nie ženy, a nemyslím si, že len preto, že – bohužiaľ – stále platia zriedkavejšie) duelizujú o zaplatenie účtu. Tentokrát je vraj na rade on..., ale prosím, bolo by predsa dohodnuté, že sa..., koniec koncov on by mal byť ten, čo pozval... – mnohé sa začína milo. Najneskôr po tretej vete pri výmene argumentov sa ústa zúžia a oči stvrdnú. Človek chce vyhrať, aj keby to malo byť za cenu účtu. Pre dôverčivého človeka, ako som ja, sa táto hra pri krásne prestretých stoloch stáva rafinovanejšou len vtedy, keď ide ešte aj o fingované súboje. Keď jeden alebo viacerí z účastníkov vlastne ani nechcú vyhrať, ale len tak predstierajú. Pretože prehrať a nemusia platiť v sebe prakticky vzaté skrýva merateľnejší zisk. Takže sa človek „kohúti“ argumentmi, aby v poslednej chvíli veľkoryso s „Ďakujem, ale naozaj len pod protestom“ ustúpil.
Súverénni čašníci v takom prípade čakajú s bezvýraznou tvárou na koniec debaty. Miešať sa do toho by bolo fatálne a možno aj škodlivé pre prepitné. Apropo, prepitné: Takmer všetci ľudia, ktorí obsluhujú, sú vyslovene egalitárni – svojich hostí nehodnotia ani podľa vzhľadu (dobre, niekedy môže u istých čašníkov pomôcť byť blondínkou), ani podľa pôvodu, možno trochu podľa správania, ale v konečnom dôsledku predovšetkým podľa toho, čo je overiteľné. Totiž podľa prepitného. Je to, samozrejme, uznanie za ich prácu, za dobrý servis. Je to tiež – sčasti nevyhnutne potrebný privyrobený príjem. Ale v prvom rade je to jednoducho to, čo to je: peniaze. Určite to nebol ani Konfucius, ani iný z obvyklých múdrych rečníkov, ale skúsený vrchný čašník, ktorý to raz formuloval: Len hotovosť je skutočnosť. Dajte vrchnému príliš vysoké prepitné. Možno si bude myslieť, že chcete machrovať, možno si pri pive potom zamrmle kolegom, že tam dnes zase niekto peniazmi len tak hádzal, že si ich určite nemohol čestne zaslúžiť. Príďte na ďalší deň, o týždeň alebo – za predpokladu, že výška prepitného bola dosť pozoruhodná – aj o mesiac znova, vrchný vás s 99-percentnou pravdepodobnosťou obslúži s vyberanou zdvorilosťou. Existujú predsa mnohé štúdie o kolektívnom učení sa vo svete zvierat a ľudí. Som presvedčená o tom, že stav čašníkov kolektívne vnútorne prijal, že po vysokom prepitnom aj nabudúce čaká vysoké prepitné. A každá obsluha sa podľa toho správa. Bez ohľadu na to, či vystupuje nóbl zdržanlivo (niekedy vznešenejšie ako ich hostia), drzo, podliezavo, snaživo alebo nemotorne ako pracovný úraz.
Brať prepitné je každopádne jednoduchšie, ako ho dávať. To sa potvrdilo opäť raz pri príležitosti svadobnej hostiny, na ktorej som sa v hostinci „Zur Alten Schule“ u Buchingera zúčastnila ako kuchárka. Ženích je v okolí považovaný za nie práve nemajetného, v každom prípade je to továrnik. Na konci bujarej slávnosti dal – stredne veľké – prepitné a požiadal, aby účet doručili svokre. Účet teda putoval do Burgenlandu, aj bol zaplatený, len burgenlandská šetrná majsterka vyhodnotila prepitné v podstate ako akontáciu a odpočítala ho od sumy účtu. Nech bohatne – a čo jej kto v jej živote iné prial, tu nemá miesto.
Pred takýmito dodatočnými prekvapeniami je chránený len ten, kto od začiatku vylúči všetky iné spôsoby platenia ako hotovosť. Majiteľ idylickej a najlepšie hodnotenej reštaurácie sa stará o to, aby to bolo všetkým jasné skôr, než vstúpia do jeho podniku. Už v záhrade umiestnil veľké výstražné tabule, že tu treba platiť výlučne v hotovosti. Mazaný gastronóm si tak samozrejme ušetrí rôzne zrážky od spoločností vydávajúcich kreditné karty. Okrem toho zabraňuje dodatočnej možnosti kontroly pre podozrievavých daňových úradníkov. Tiež nezažije, že by kreditná a bankomatová pokladňa vypovedala službu práve vtedy, keď všetci chcú ňou platiť. Náš pán Rudi nenávidí tento prístroj (ako všetky prístroje) z hĺbky svojej umeleckej duše. A hoci sa u Buchingera už roky dá platiť kreditnou kartou, práve preto všetkým odporúča pestré eurové bankovky. Starý herec, ktorý u nás už roky hrá čašníka (ten z „Dinner for One“ by mohol byť jeho vzorom, už dávno ho prekonal), využíva aj samotný proces platenia na jedno zo svojich show vystúpení. Keď má dobrú náladu (to má okrem iného do činenia s postavením mesiaca a herným šťastím Rapidu) a niekto si vypýta účet, rozžiari sa a povie svojou jedinečnou srbskou nemčinou niečo ako: „Platiť! To je krásne! To je najkrajšie!“ Jedna časť to považuje za vtipné. Druhá časť... no ja neviem. Vkusy sú proste rôzne, náš Rudi ale zostáva naším Rudim.
Ja sama platím mimochodom celkom rada aj v reštauráciách kreditnou kartou. Je zriedkavé, že mám pri sebe veľa hotovosti, a vlastne nechcem musieť prepočítavať, či tá drahšia fľaša červeného vína ešte vyjde. Pri všetkej úcte k náladám gastronómov, ale moja vlastná je mi predsa len niečo hodná. Môžem to vynahradiť nie príliš malicherným, v hotovosti daným prepitným. To, že ako žena platím v lepších podnikoch, nemá mimochodom do činenia len s tým, že si to našťastie môžem dovoliť. Súvisí to aj s tými čudnými jedálnymi lístkami bez cien, ktoré človek tu a tam stále dostane. Niekto, kto mal hlavu príliš dlho pečenú v salamandri, prišiel na myšlienku, že ľudia (v prvom rade ženy), ktorí neplatia, by ani nemali vedieť, koľko hostiteľ (v prvom rade muž) míňa na ich jedlo. Bez ohľadu na to, či sa tým ženám podsúva, že by si inak skromne vybrali to najlacnejšie, alebo že naopak idú po tom najdrahšom, v každom prípade sa tým ženám podsúva aj to, že nedokážu tušiť obvyklý cenový rozdiel medzi biftekom a údeným rezňom. Keď narazím na takýto jedálny lístok, okamžite si vypýtam taký s cenami, priateľsky sa usmejem a ticho vysvetlím: „Platím ja.“ Môže byť, že to nezmení vnímanie sveta čašníka alebo hostinského natrvalo, ale už len tieto malé podráždenia v rodových štruktúrach majú pre mňa hodnotu niekoľkých eur. Inak priznávam, že sa tiež rada nechám občas pozvať.
To s nechaním sa pozvať a čo sa za to vyžaduje, žiada alebo ticho očakáva ako protiplnenie, je kapitola sama o sebe. Osobitným prípadom sú pri tom gastro-kritici. Prednedávnom som sa mohla zúčastniť diskusie na pódiu vo vínom oplývajúcom Retzi. Jednou z diskutovaných tém bolo: Smie sa niekto, kto píše o podnikoch, nechať pozvať majiteľom podniku? Odpoveď, ktorá je v podstate samozrejmá, bola daná: človek sa na to nespolieha, nemá to ani zapotreby, a najneskôr keď človek zašepká prevádzkovateľovi reštaurácie, že účet mu aj tak preplatí redakcia, to platenie nie je problém. Bolo to niečo iné, čo ma ohromilo: Obaja gurmánski profesionáli rozprávali o majiteľoch podnikov, ktorí im radostne sľubovali prierez svojou kuchyňou, mnoho malých chodov (aj keď niekedy chceli radšej vyberať z lístka ako „obyčajní“ hostia), najlepšie vína domu – a potom sa 15 jedál, bez ohľadu na to, aké boli veľké, vyúčtovalo ako 15 jedál, k tomu vína, a na konci vyjde účet, ktorý ďaleko presahuje akúkoľvek cenu menu. Malicherní ľudia by mohli povedať, že to je práve vyrovnanie za to, že gurmánski kritici sa predsa len nie vždy dokážu ubrániť pozvaniam, ale dokážem pochopiť, keď tam zostáva trpká pachuť. ==== Späť k nášmu východiskovému bodu, oddeleným účtom. Prednedávnom som bola v „Heuriger“ (vinárni). Nastupujúci vinársky manželský pár Haindl-Erlacher nalieva len z času na čas a tiež nie u seba doma, ale v idylickom „Himmelkelleri“. Inak ako vo vinohradníctve sú v tomto gastronomickom vedľajšom fachu síce ambiciózni, ale nie profesionáli (a ani nemusia byť). Boli by sme si dali ešte deci, ale Walter Erlacher sedel pri jednom zo vzdialenejších stolov vinárne. Aj to je v poriadku. Až pri odchode sme zistili, čo ho tam tak dlho držalo: oddelené účty.
Ak nie je ohlásené žiadne pozvanie a všetci dokážu žiť bez kohútích zápasov o účet, prečo stôl jednoducho nevydeliť počtom hláv? Ak niekto takmer nič nezjedol, položí do stredu o niečo menej, kto zjedol – alebo vypil – viac, položí o niečo viac. Môže sa stať, že niekto vyhrá alebo prehrá o pár eur. Ale už nabudúce bude patriť k „víťazom“. Čo však získajú všetci (nielen čašníci), sú nervy a čas. A s niekým, kto nevydrží, že minul päťdesiat centov viac, než bolo na účte, by som vlastne ani nechcela ísť jesť. Bez ohľadu na to, kto platí.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!