A-La-Carte

Lov rýb (Lüfer) (2012/3)

Pokiaľ práve nemajú dobu hájenia alebo rybári nestávkujú.


Text od Thomasa Maurera, fotografie od Inga Pertramera

Ryby, predovšetkým morské, zdieľajú istým spôsobom tragický osud pohlavného styku. Sotva sa všeobecne rozšírilo, že nejde len o potešenie, ale dokonca o zdraviu prospešnú záležitosť, objavilo sa v jednom prípade HIV, v druhom nadmerný rybolov v moriach, a človek mal pri vykonávaní týchto záľub okamžite opäť ten tiesnivý pocit, že robí niečo, čo je v zásade nesprávne.

Príznačne sme túto myšlienku s Ingom Pertramerom rozoberali pri rybej večeri, ktorú sme konzumovali s miernymi výčitkami svedomia u rybieho kráľa z trhoviska Naschmarkt Erkana Umara, a ten nám ďalej sprostredkoval kontakt na svojho priateľa a príležitostného dodávateľa Oktaya Kiris¸a, ktorý sa v rybárskom prístave v Istanbule venuje svojmu povolaniu veľkoobchodníka s rybami. Ten by nás nielen zasvätil do svojej stránky a pohľadu na obchod s rybami, ale sprostredkoval by nám aj deň na lodi, nie na jednej z tých gigantických plávajúcich potravinárskych priemyselných kombinátov, ktoré sú tak či tak diabolské, ale na väčšom komerčnom rybárskom člne. Ja by som sa najal ako dočasný pomocný robotník a Ingo v svojej osvedčenej funkcii ako dokumentujúce fotografické oddelenie.

To bol plán.

Ale ako je známe, robiť plány je najspoľahlivejší spôsob, ako rozosmiať Boha.

29. augusta sme dorazili a okamžite sme vyhľadali rybársky prístav, čo bolo však z našej strany trochu príliš horlivé a bifľošské. Pretože, ako nám vysvetlil Oktay Kiris¸, čulý, neuveriteľne priateľský päťdesiatnik s opálenou plešinou a masívnymi predlaktiami, každoročne do 31. augusta vládne doba hájenia, sezóna sa začína spoločne s veľkou migráciou rýb z Čierneho mora cez Bospor do Marmarského mora.

Inými slovami: Máme zrazu dva dni voľna, respektíve štyri, pretože 1. vychádza na sobotu a do pondelka sa vôbec nič nedeje.

Nuž.

Napriek tomu začína pán Kiris¸, po tom, čo nás pohostil čajom vo svojej maličkej kancelárii vyzdobenej vyblednutými prehľadovými tabuľami jedlých rýb a povinným portrétom Atatürka, s prehliadkou rybieho veľkoobchodu, ktorý pre takú pažravú 15-miliónovú metropolu, akou je < /span>Istanbul, pôsobí prekvapivo malý.

A popritom nám vysvetľuje nesrovnateľnú situáciu Bosporu ako spojenia dvoch morí s rozdielnou salinitou, čo sa, ako sa dozvedáme, odráža aj na kvalite rýb; napríklad modrica, turecky „Lüfer“, je tu nesmierne žiadanou a zodpovedajúco drahou špecialitou, zatiaľ čo v Stredozemnom mori chutí tak, že by ju nezožrali ani mačky.

Hoci by z tejto ryby, ako zo všetkých ostatných, bolo rok čo rok menej, pretože veľké rybárske flotily desaťročia bez zábran vylovovali aj mláďatá pred reprodukciou. Pred Istanbulom je medzitým niekoľko veľkých akvakultúrnych podnikov (trochu dvojsečné riešenie, pretože aj ryby z akvakultúry musia jesť, a to čo? No práve ryby), napriek tomu sa muselo, aj preto, že rýchlo rastúca turecká stredná vrstva vyžaduje čoraz viac rýb, už nejaký čas dovážať.

Medzitým sa k nám pridal aj kapitán, na ktorého lodi máme ísť. Keďže angličtina tohto sympatického muža má celkom presne úroveň našej turečtiny, rozhodneme sa zorganizovať tlmočníka.

Istanbul je mesto bohato vybavené pamätihodnosťami a aj inak je veľmi vhodné na to, aby ste mali neplánovane voľno.

Predovšetkým vtedy, keď pri hľadaní tlmočníka aktivujete všetky kontakty typu moja-sestra-má-priateľa-ktorého-najlepší-priateľ-má-brata-ktorý-býva-v-Istanbule a okamžite vás pod svoje krídla vezme veselá partia rakúskych gastarbeiterov, ktorí vám chcú všetci ukázať, kde sa dobre je po turecky.

Striedmo elegantne ako v Karaköy Lokantası, kde vyvolaný ošiaľ z ochutnávania plnosti ponuky predjedál robí objednanie hlavného jedla zbytočným; rustikálne ako v grile-rýchlom občerstvení, umiestnenom v lepšom výklenku vonkajšieho múru starého bazára, kde sa dychberúcim tempom strieľajú perfektne upečené kebapy; inovatívne-tradicionalisticky ako v Çiya, ktorú v tomto periodiku Christian Seiler už úplne právom oslavoval, puristicky ako na Galatskom moste, kde človek na okraji rybieho trhu nachádza príležitosť na voľne roztrúsenom plastovom nábytku na priľahlom trávniku jesť rovnako jednoduché ako jednoducho skvelé ryby.

Tak piatok, sobota a nedeľa ubehnú ako voda.

V pondelok ale rybári štrajkujú.

Existujú, oznámil nám pán Kiris¸ po telefóne, nové zákonné ustanovenia, proti ktorým kapitáni a majitelia protestovali, žiadna miestna loď dnes nevyplávala ani nevplávala, to málo tovaru, s ktorým sa v tržnici obchodovalo, prišlo po jednej izraelskej a iránskej lodi.

Ale možno sa to čoskoro zmení, v utorok alebo v stredu, prípadne vo štvrtok.

Keďže to je už aj náš definitívny deň návratu, začíname sa poobzerať po pláne B.

Okamžite nám môže pomôcť priateľ priateľky priateľa. Tie úplne malé rybárske člny, ktoré brázdia Bospor, by nestávkovali a on nám dokonca môže sprostredkovať rybára. Aj tlmočník sa zhmotnil ako na zavolanie, priateľ švagra priateľa menom Alp, ktorý v Istanbule absolvoval rakúsku školu, je rybár, teší sa, že pôjde s nami a na kotvisku člnov sa k nám pridá.

V stredu sa ide, o piatej. Nie, nie o sedemnástej hodine. O piatej.

Vytrepať sa o štvrtej hodine z hotelovej postele nie je pre nerutovaných ranostajov potešením ani vtedy, keď sa práve silueta Hagie Sofie efektne predvádza pred bledou oblohou a cesta taxíkom vedie tou oblasťou Istanbulu, lemovanou takými lákavými ako nedostupnými vilami, kde Bospor pôsobí trochu ako Ženevské jazero.

O to komplexnejší je za to pocit triumfu nerutovaného, ale disciplinovaného ranostaja, keď stojí, popri Ingovi Pertramerovi, ktorý pôsobí desivým spôsobom ako nemŕtvy, a Alpovi, tlmočiacom rybárskom nadšencovi, presne o piatej vzpriamene a, nuž áno, bdelý na móle, zatiaľ čo sa samotný rybár až o niekoľko minút neskôr ticho stenajúc vyvlečie z kajuty svojho malého člna.

Toto morálne výšiny sa však rozplynú, keď sa človek dozvie, že Sedat Yüksekoglu strávil noc až do spred pol hodiny nie spánkom, ale chytaním návnadových rýb.

To je potrebné, pretože Sedat, ako ho smieme oslovovať ako začínajúci lodní kamaráti, chce dnes chytiť Lüfer, tú modricu, o ktorej je známe, že v Bospore rastie do nesrovnateľnej lahody, zatiaľ čo v Stredozemnom mori ju nezožerú ani mačky a tak ďalej.

Lüfer však nie je len chutná, ale aj chúlostivá, preto sa odporúča vábiť ju jej obľúbeným jedlom: Zargana, živá. Štíhla, strieborná, vpredu špicatá ryba, pre ktorú som si myslel, že som už počul nemecké označenie Seenadel (ihlica). Tridsať až štyridsať exemplárov dlhých na dlaň sa kríži vo vodou naplnenom rybom boxe, živá hra Mikado, úlovok tejto noci.

Aspoňže pre Zarganu nemusí človek tiež chytiť extra návnadové ryby, stačí zvieratá prilákať svetlom a nabrať podberákom. Jednotlivo.

Sedat nám ponúka tradičné turecké rybárske raňajky, pozostávajúce z cigariet s filtrom a čaju.

Na turecký čaj sa do malej plechovej kanvice dá podstatne viac voľných čajových lístkov, než by si človek rozumne myslel, k tomu sa pridá ešte voda, ako aj, pre istotu, jedna či druhá ďalšia lyžička čaju, na čo sa táto kaša pripomínajúca konzistenciou hustú kukuričnú kašu povarí. Vzniknutý koncentrát sa udržiava teplý na väčšej plechovej kanvici plnej horúcej vody, po pohároch sa týmto riedi a výdatne prisládza.

Takto vzniknutý horúci nápoj dokáže nerutovaných ranostajov aspoň dostať zo stavu bdelej kómy do stavu priemernej nevyspanosti. Dokonca aj Ingo Pertramer, ktorý doteraz pôsobil na okrajoch neostro a ako nasvietený nesprávnou clonou, sa opäť blíži k vzhľadu svojich autoportrétov.

Vyplávame a druhý pohár čaju ma dostáva do stavu, kedy si môžem vychutnať cestu cez dychberúco krásnu, gravitačne vychádzajúcim slnkom dramaticky nasvietenú bosporskú krajinu. Užívam si asi dvadsať minút, potom si všimnem, že vlastne neplávame, ale stojíme, držiac sa s bežiacim motorom proti prúdu.

Teda ak by nás Rakúsky konzulát nachádzajúci sa na úrovni nášho nástupného bodu celú dobu z vlasteneckej starostlivosti nesledoval rovnakou rýchlosťou.

Ale nie: Viac ako päťdesiat metrov sme neprešli, a to preto, lebo ako vysvetľuje Sedat Alpovi a ten mne, kto chce chytiť Lüfer, urobí dobre, ak bude tam, kde je ona. A to je tu, aspoň v to dúfa.

Koniec koncov, sezóna sa vždy začína slabo, vyrazil dnes predovšetkým kvôli nám. Tak či tak sa ryby rok od roka stávajú vzácnejšími, kvôli nadmernému rybolovu, možno by aj hlučne cez Bospor organovo hučiace kontajnerové lode urobili svoje.

Sedat má štyridsaťosem rokov a štyridsať rokov je rybárom. V tomto úseku Bosporu, kde je dnes päť rybárov na plný úväzok jeho razenia (na celom Bospore je ich okolo dvadsať) a kde nie je na vode ani desať člnov s nami, plávalo v jeho začiatkoch ešte denne tri- až štyristo.

Napriek tejto hustote rybárov a zložitej metóde lovu u Lüfer (dá sa, ak ju nechytíte v obrovských vlečných sieťach veľkých lodí, loviť len na háčik, a aj tam nemôžete len tak nastaviť rad udíc, ale musíte viesť vlasec v holej ruke a reagovať pri prvom trhnutí) bol vtedy denný úlovok sto päťdesiat až tristo rýb pre neho pravidlom, dnes je to dobrý deň, ak je to desatina.

Presne tak, vkladá sa Alp, ešte v jeho detstve, pred dvadsiatimi piatimi rokmi, jazdili v lete jednoducho na Princove ostrovy, lovili pre zábavu a vždy sa vrátili domov s tuctom Lüferov. To je preč.

Ryba je preto medzitým, zhruba očistená o kúpnu silu, trikrát drahšia a pre ľudí s nízkym príjmom nedostupná (štyri kusy na rodinnú večeru by stáli cca 120 tureckých lír, minimálna mzda je okolo 800 lír, niečo cez 400 eur).

Problém, ktorý nás pravdepodobne vo väčšom meradle čaká aj v západnej Európe.

Napriek tomu je život malého bosporského rybára všetko iné ako zlatá baňa.

Hoci, vtedy, ako mladý muž, hovorí Sedat so smiechom, bol veľmi dobrý futbalista. Menej dobrí ako on začali ako hráči v Besiktasi, ale on radšej zostal rybárom, pretože tam lepšie zarobil. Haha! Či si to človek vie predstaviť?

Pri príležitosti okolo preplávajúceho rybárskeho člna smerom k Čiernemu moru nám potom vysvetľuje, že pri štrajku išlo o protest proti novému nariadeniu o udržateľnosti, podľa ktorého sa má hĺbka lovu sietí znížiť z najmenej dvanástich metrov pod hladinou mora na najmenej dvadsaťštyri metrov.

Medzitým sa rybári zaťatými zubami podrobili, čo Sedat veľmi víta, populácia rýb naliehavo potrebuje fázu zotavenia. „Ak všetci“, hovorí, prekladá Alp, „budú loviť tak ako my tu, s udicou, s malou sieťou, ryba by nikdy nemohla ubúdať!“

V skutočnosti sa počet rýb v Bospore naším konaním zatiaľ nezmenšil. Sedat už viac ako hodinu ťahá svoj trepotajúci sa, háčikmi vystužený Zargana (ihlica) jemne a pozorne cez vodu, zatiaľ nič nechytil.

S tridsiatimi kusmi to dnes asi nevyjde, hovorí.

Aj ja dostávam rybársky háčik spolu s návnadou, s úľavou beriem na vedomie, že tú hrozivú činnosť, prevliekanie háčika cez ústa živej ihlice, nemusím robiť sám, a ďalej sústredím všetky svoje zmysly na konček ukazováka, cez ktorý podľa vzoru Sedata nechávam bežať vlasec.

O pol hodiny neskôr Sedat napokon prišiel o tri návnady („Lüfer je tá najprefíkanejšia ryba!“). U mňa sa nedeje ani to.

Päť minút pred siedmou však posádkou lode prebehne elektrické zachvenie: Áno! Ryba! Skutočná ryba!

Zaznie jasot, udalosti naberajú spád: Už o pätnásť minút neskôr má Sedat ďalšiu, tá sa však z háčika vysmykne; po približne dvoch hodinách práce zostáva pri jednej ulovenej rybe Lüfer.

Tá meria asi dvadsaťpäť centimetrov a vynesie zhruba rovnako toľko tureckých lír.

Tržby komerčnej rybárskej lode som si predstavoval inak.

Všetci okrem Sedata šokovane trhnú, keď z kajuty náhle vystúpi cudzí muž: Je to Sinan, jeden z piatich Sedatových bratov (má aj štyri sestry), ktorý mu v noci pomáhal a doteraz spal.

Pozdraví a fajčí.

Po ďalšej polhodine prekvapene sledujem svoje ruky, ako začínajú sťahovať rybársku šnúru: Zjavne som si ani nevšimol, že som zaregistroval záber ryby. Ryby, ktorú navyše dostanem aj na palubu: Teraz je to jedna k jednej medzi mnou a Sedatom, skúseným majstrom rybárom. Ha!

On však ďalej suverénne zvyšuje na tri ku jednej; potom prejdeme päťdesiat metrov späť a prejdeme rovnakú vzdialenosť k stánku s rybami, kde sa začína zjednávanie. Obchodník ponúka za štyri ryby päťdesiat lír, Sedat, povzbudený naším fanúšikovským skandovaním, žiada sto, predvídateľne sa dohodnú na osemdesiatich.

To by bol ekonomicky dosť smutný výsledok (hoci ma teší, že sa môžem fakticky vystatovať, že som zarobil 25 % denného obratu), keby Sedat nemal v rukáve eso: Až teraz nám, s hrdým pokrovým výrazom tváre, ukazuje druhý box na ryby na lodi, v ktorom sa skrýva niekoľko veľkých, ťažkých rýb: „Levrek!“ hovorí, morský vlk, tie chytil dnes v noci, ale ostatní rybári by si to nemali všimnúť, pretože ani nevedia, že a kde a ako sa to dá, teraz ich tajne dodáva priamo do reštaurácie.

Kotvíme na nábreží štýlovo vyzerajúceho Yalier 1, živé ryby Levrek končia v kuchyni, cena 50 lír za kilo je vopred dohodnutá, na tanieri bude kilo podľa jedálneho lístka stáť 110 lír, zhruba 50 eur.

Sedat dodal viac ako dvanásť kíl a na svoje pomery slušne zarobil. Priznáva však, že takýto úlovok sa podarí nanajvýš raz za dva mesiace.

Lúčime sa s ním, ako aj so Sinanom a Alpom, ideme do hotela a spíme ako zabití.

Večer sa potom na oslavu posledného večera v Istanbule vydávame do rybárskej reštaurácie pri Bospore. Prirodzene, chceme jesť Lüfer.

„Prepáčte!“ znie odpoveď. „No lüfer, the boats are on strike.“ —

­
Adresy

karakoy lokantasi
Karamustafa Paça Mh. Kemankeş Caddesi 37, 34425 Istanbul
Tel.: +90/212/292 44 55
www.karakoylokantasi.com

cafe Lokum
Alemdar Mh. Şeftali Sk. No: 14 Sultanahmet, Istanbul
Tel.: +90/212/528 21 17
www.cafelokum.com

Yalier 1 Restaurant
Köybaşı Cad No: 145, Yeniköy
Tel.: +90/212/262 12 88
www.yalibalik.com

Açik Mutfak Open Kitchen
Galipdede Cad. Timarchi sokak 6b Galata, Beyoglu
Tel.: +90/212/293 74 33

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!