A-La-Carte

Born to be wild (2016/3)

Teraz sa opäť začínajú divoké časy. Dôvod na to, aby sme sa u domácich špičkových kuchárov spýtali, čo sa u nich podáva. Len toľko vopred: Klasická zverina to nie je. Skôr takmer „exotickí“ obyvatelia lesa, tak vzácni, ako aj lahodní, ktorých treba (znovu) objaviť.


Text Nina Kaltenbrunner · Fotografie Michael Reidinger

Take a walk on the wild side. Foraging, Hyperlocal Food alebo jedlo z lesa a lúk je najnovší kulinársky trend, ktorý nás opäť necháva stať sa lovcami a zberačmi. Machy, lišajníky, korene, huby, divé plody a bylinky – čím vzácnejšie a nezvyčajnejšie, tým lepšie. Čoraz hlbšie pritom prenikáme do lesov alebo do výšin hôr, aby sme objavili „niečo nové“. Pritom tieto divoké pochúťky rastú priamo pred naším nosom odjakživa. V časoch nedostatku potravín sa využívali celkom prirodzene. Dnes, v tieni nadbytku potravinárskeho priemyslu a neustálej dostupnosti všetkých potravín, sa zdá, že opäť získavajú na význame. Slúžia ako rozlišovací znak pre vyhranených gurmánov, ich obmedzené množstvo, krátka dostupnosť a jedinečné prírodné arómy im dodávajú novú hodnotu.

Dobrá správa: Pri 50-percentnom podiele lesov v Rakúsku nie sú šance zlé, ani čo sa týka objavovania „nových“ pokladov. Ale ako to vlastne vyzerá v sektore diviny? Väčšina kuchárov sa tu stále drží celkom konvenčne srnca, jeleňa a diviaka. Pritom sa káže rozmanitosť a vyzýva sa k využívaniu zdrojov. Napokon sa poľujú aj iní obyvatelia lesov a hôr. My sme vyskúšali svišťa, kozorožca, jeleňa sika a vranu popolavú.

Vrane oko nevyklove.
Vrana popolavá? Pri divokej hydine človek skôr myslí na bažanta, holuba alebo divú kačicu než na mýtmi opradeného čierneho vtáka. Pritom v Škandinávii a východnej Európe platia vrany dusené, pečené alebo grilované za delikatesu. Aj u nás bolo kedysi celkom bežné vyberať vranie hniezda. Početné recepty na mladé vrany v historických knihách o varení zveriny svedčia o ich niekdajšej obľube. Johannovi Priemaierovi, obvodnému poľovníckemu majstrovi z Braunau, bola táto tradícia udržiavaná až do 50. rokov zverená ešte jeho otcom. Sám ešte vranu nejedol, hoci ročne uloví asi dvadsať až tridsať týchto veľmi inteligentných, mimoriadne učenlivých a preto ťažko loviteľných vtákov. To sa však má zmeniť, keďže odnedávna zásobuje svojou čiernou pernatou korisťou Philipa Rachingera z reštaurácie Mühltalhof. Ten mal predtým vrany popolavé na zozname surovín v rámci akcie „poľná kuchyňa“, ktorú zostavili Rakúske spolkové lesy (ÖBf), a okamžite sa pre ne rozhodol. „Vychádzal som z toho, že vrany sa dajú spracovať ako každá iná divá hydina,“ hovorí Rachinger, „teda zatiahnuť v tuku, potom na kostiach upiecť doružova.“ A skutočne, tmavé mäso má mimoriadne jemnú konzistenciu, chuťovo pripomína holuba alebo divú kačicu, možno o niečo intenzívnejšie. Skutočne vynikajúce. „100 percent diviny je jednoducho 100 percent iné,“ hovorí k tomu Philip Rachinger, ktorý považuje divinu zásadne za oveľa zaujímavejšiu než mäso z chovaných zvierat. Skôr kriticky sa k požívaní vrán stavia Helmut Rachinger, s ktorým sa syn Philip delí o pozíciu šéfkuchára v Mühltalhofe: „Ľudia majú predsudky, zábrany. Možno by si človek s vranou na jedálnom lístku neurobil veľkú službu,“ vyjadril svoje obavy.

Príliš neskoro. Už sa to rozchýrilo, ľudia sú zvedaví a chodia do Neufeldenu, aby ochutnali vranu.

Pia Buchner, tlačová hovorkyňa spolkových lesov, sa teší tomuto vznikajúcemu záujmu o divoké „špeciality“. Kedysi boli vrany jedlom chudobných, medzitým sú to exoti v domácej kuchyni. Ukázať rozmanitosť divých zvierat je pre ÖBf zámerom. „Veľké množstvá ich samozrejme nie sú, ale keďže vedomosti o kulinárskej tradícii a príprave sa vytratili, je aj dopyt nízky.“ To sa ešte uvidí, pretože na požiadanie budú v Mühltalhofe napriek všetkým obavám vrany – vrana z Innviertelu, holub pre kulinárskych excentrikov, takpovediac. K tomu je Sterz „au sang“ – krvavý Sterz –, čím aj vranie vnútornosti nájdu svoje lahodné určenie.

V obratníku kozorožca.
Síce nie až tak excentrický, zato radikálnejší v otázkach „Nova Regio“ je Thorsten Probost z Griggeler Stuba v Oberlechu. Jeho „divinové jedlá“ sú na 100 % z Vorarlberska. „Príroda je architektom našich jedál,“ opisuje svoju filozofiu, ktorú hneď názorne predvádza pri malej prechádzke lesom. Vyzbrojený košíkom a špeciálne vyrobeným nástrojom na rezanie, šéfkuchár sa vydáva na lov byliniek a húb, ktoré nielenže všetky pozná po mene, ale vie aj o ich účinkoch – nie nadarmo Nemca, rodáka, nazývajú aj „druidom“ z Oberlechu. Ešte trochu živice a pár kvetov putuje do košíka, predtým než sa vráti do kuchyne, kde divoké nálezy – pekne vytriedené – tvoria dokonalú spoločnosť pre hlavného hrdinu jeho jedla „Take a walk on the wild side“: kozorožca. Vzácnu vysokohorskú delikatesu. Ako vôbec divinu z regiónu, dobre odležanú a pripravenú s regionálnymi bylinkami a zeleninou, čo je pre Probosta „jednoducho pecka“. „Na našu kvalitu diviny nám všetci závidia,“ vie špičkový kuchár, „ak zaradíme jeleňa alebo srnca do menu, je hneď preč – to chcú všetci.“ So svišťom to nemá také ľahké, tam mu menu „carte blanche“ v Griggeler Stuba veľmi vyhovuje. Ale nakoniec, dôveru hostí si človek rokmi tvrdo vybudoval, vedia, že kvalita tu je správna a vyskúšajú aj jedlá, ktoré by si „a la carte“ pravdepodobne nikdy neobjednali. „Kozorožec sa naopak ujal tak dobre, že si ho jeden hosť objednal hneď druhýkrát,“ rozpráva Probost.

Pritom dlhý čas vo Vorarlbersku vôbec nebola žiadna vysoká zver, až v roku 1924 boli opäť vysadené odchyty zo Švajčiarska. Vďaka pozitívnemu vývoju stavov sa dnes v súčasnosti asi 3 000 kozorožcov opäť loví, hoci prísne regulovane. Len asi sedem až osem kozorožcov sa ročne v regióne uloví, hovorí Thorsten Probost. Mal teda veľké šťastie získať jedného z nich. Celého, samozrejme. Na suchu odležaný a rozobraný je priamo v Oberlechu. S poľovníkmi udržiava Probost veľmi dobrý vzťah: „Človek ich musí dobre počúvať, pretože len oni vedia, kedy je najlepšia kvalita,“ vie on. Nevýhoda: Nie je vždy všetko, ani v časoch lovu – aspoň nie v zodpovedajúcej kvalite. Ale to robí prácu s „divokými“ ingredienciami práve takou vzrušujúcou. Zodpovedne sa v Griggeler Stuba samozrejme spracováva aj celý kozorožec. „Pracujeme pritom relatívne staromódne. U nás je všetko vždy prírodné, viac ani netreba,“ hovorí Probost. Kosti, šľachy a odrezky sa klasicky menia na neuveriteľne intenzívne consommée, lopatka sa dusí na výdatné ragú, obzvlášť jemné „ušľachtilé časti“ – filet a chrbát – sa krátko opečú, prípadne grilujú. K tomu je všetko, čo aj kozorožec v prírode práve nájde. „Vysokohorské bylinky, z ktorých čerpá energiu, svoju silu – to všetko človek prijíma aj s jeho mäsom,“ je Probost presvedčený. „Dokonca aj dalajláma – presvedčený vegetarián – je divinu z vysokohorskej oblasti, keď je chorý.“ K tomu Probost podáva ešte vorarlberskú kukuricu „Riebelmais“ a dusenú bielu kapustu – 100 % Vorarlbersko.

A denne zdraví svišť.
Martin Sieberer, šéfkuchár v Paznauner Stube v Ischgli, nemusí svoje svištie jedlá pred hosťami „skrývať“ v menu. Špičkový kuchár je už dvadsať rokov známy svojou regionálnou divokou kuchyňou – k tomu patrí aj svišť. Ani sekundu neváhal pripraviť pre A la Carte jedlo z mäsa týchto šikovných hlodavcov. Vidí tu totiž aj potrebu osvety: „Existuje neuveriteľne veľa svišťov, v neďalekom údolí Fimbertal napríklad stále hvízdajú,“ hovorí kuchár. Preto je aj dôležité ich loviť – na zdecimovanie stavu a tým ho zároveň chrániť. Ako sa však pripravuje ich mäso, vie málokto, preto sú v kuchyni skôr nežiaduce. Pre poľovníkov sú zaujímaví len kvôli svojmu tuku, z ktorého sa vyrába slávna svištia masť a olej, ktoré obsahujú veľa prirodzeného kortizónu. Mäso nemá pre poľovníkov ani obchodníkov so zverinou vlastne žiadnu hodnotu, často preto mizne navždy v nejakých mrazničkách. Pritom sa v regionálnej kuchyni používalo často a je – správne pripravené – skutočnou delikatesou. Martin Sieberer preto vo svojej kuchárskej akadémii organizuje kurzy varenia diviny – často pre poľovníkov –, na ktorých sa pripravuje aj svišť. „Spracovať svišťa je niečo celkom špeciálne. Príprava je však pomerne náročná,“ priznáva. „Svištie mäso nie je ušľachtilý produkt, skôr pripomína tuhého divého králika, tuk je takmer nepožívateľný a pri varení vyvíja silný, nepríjemný zápach. Človek musí pracovať veľmi starostlivo.“ Ale „vytvoriť“ z toho niečo lahodné je pre neho to krásne na jeho povolaní. To však môže potom celkom trvať. „Dusiť taký kus svišťa trvá asi trikrát tak dlho ako porovnateľný kus srnca.“ Výsledok však zodpovedá námahe: svištie ravioli s divokými hubami a bobuľami, ako aj neuveriteľne hustý sviští jus.

V domácich lesoch sú však aj ďalšie loviteľné, menej bežné druhy, ktoré treba kulinársky znovu objaviť, medzi nimi napríklad muflón, jazvec a sluky, ale aj hlucháň a tetrov, ako hlási Pia Buchner. Tiež u nás nie je veľmi rozšírený jeleň sika. Asi 500 kusov žije dnes vo voľnej prírode okrem iného v dolnorakúskych lužných lesoch pri Dunaji. Prvá rakúska kolónia pôvodne z Ázie pochádzajúcich pravých jeleňov bola založená v roku 1907 na Ostrongu severne od Dunaja; v roku 1910 mal japonský cisár Tenno darovať cisárovi Františkovi Jozefovi I. desať exemplárov.

Kapitálny cisársky jeleň
Po „cisárskej časti“ (stehne) siahol Alexander Mayer z reštaurácie Blue Mustard ako prvý, keď mu nedávno dodali jeho prvého jeleňa sika. Niekoľko týždňov nasucho marinované jemné mäso pripomína bresaolu – sotva tuk, celkom jemné. Fricandeau, rovnako nasucho marinované (len na pár hodín) a potom krátko opečené, je tiež maslovo jemné a má takmer charakter roastbeefu. Mayer je rovnako prekvapený ako nadšený: „Sika je poriadny balík svalov s celkom jemným mäsom,“ nadchýna sa. Z kompaktného stehna pripravuje ešte ragú, skutočný poriadny „mäsový extrakt“, ktorý plní do dusených cibúľ. 80 až 100 kíl dosahuje takýto jeleň sika, ktorý chutí najlepšie, keď má asi rok, dodáva poľovník informácie telefonicky. Ešte jemnejšie je však jelenie teľa, dozvedáme sa ďalej. Marinované mäso zo sika sa kombinuje s nakladanou variáciou tekvice, repou a hríbmi na jedlo, ktoré rodák zo Štajerska nazýva „Štajerská jeseň“ a podáva ako predjedlo s polievkou „Sto-Suppe“ s plnenými cibuľami. Jedlo sa môže následne určite aj variovať – podľa toho, čo kuchárovi poľovníci ponúknu – kamzík alebo divý zajac, ale aj pstruh potočný by mohli byť ďalšími „divokými“ protagonistami v jesennom menu. Nie je jednoducho vždy všetko dostupné. Dôvod, prečo sa aj Alexander Mayer rozhodol pre možnosť „carte blanche“. Zvedavosť sa teda vypláca, ak chce človek vyskúšať aj niečo iné, respektíve nové. Be wild!

Sviští jus (pre 1 l)
2 cl olivového oleja
1 malá hrsť koreňovej zeleniny (mrkva, pór, zeler, cibuľa)
3 PL brusníc
1 PL drvených borievok
po 1 vetvičke tymianu, rozmarínu, saturejky
250 ml červeného vína
1 PL škrobu
morská soľ, korenie
Mrkvu, pór, cibuľu a zeler orestovať na olivovom oleji do zlatožlta, pridať brusnice a nechať krátko skaramelizovať. Zaliať červeným vínom, nechať zredukovať a doliať svištím vývarom. Pridať tymian, rozmarín, saturejku a drvené borievky. Okoreniť morskou soľou a čiernym korením, nechať zovrieť a na malom plameni nechať pol hodiny variť. Počas tohto procesu varenia viackrát pozbierať penu a tuk, potom jus precediť cez sito, škrob rozmiešať s červeným vínom a jus mierne zahustiť.

Cesto na ravioli (pre 10–12 osôb)
1 kg múky (extra, typ 480)
8 žĺtkov
10 vajec
1 PL olivového oleja
čili olej
morská soľ
Vajcia, žĺtky, olivový olej, čili olej a morskú soľ dať do misy a metličkou dobre premiešať. Postupne preosiať múku a všetko rukami miesiť tak dlho, kým sa cesto neoddeľuje od okraja misy a rúk. Rezancové cesto musí byť pekne hladké, ale stále pevné a vláčne. Vytvarovať do gule, zabaliť do potravinárskej fólie a dať na 30 minút do chladu. Potom cesto prepustiť cez stroj na rezance a vyrobiť ravioli.

Svištia plnka
500 g na mäkko dusenej svištiej lopatky
2 šalotky
500 g kuriatok
maslo/olivový olej
cca 50 g smotany
soľ, čierne korenie, cesnak
petržlenová vňať
Vychladnutú svištiu lopatku obrať z kostí. Šalotky nadrobno nasekať a so svištím mäsom a kuriatkami orestovať, zaliať smotanou a variť do zhustnutia. Okoreniť a dochutiť. Ravioli tým naplniť.
Ravioli uvariť, scediť a potom opiecť na masle a posypať nadrobno nasekanou petržlenovou vňaťou.

Divoké huby a bobule
250 g hríbov
250 g kuriatok
100 g čerstvých divých brusníc
100 g čerstvých jarabín
maslo na opekanie
soľ, čierne korenie
cukor
Huby očistiť a väčšie rozpoliť; opiecť na spenenom masle. Na záver pridať obraté brusnice a jarabiny a okoreniť soľou, korením a štipkou cukru.

Servírovanie
Ravioli naaranžovať spolu s hubami a bobuľami, podávať preliate jusom.

Philip Rachinger, reštaurácia Mühltalhof
Vrana popolavá z Innviertelu so Sterz „au sang“ a bazovými slivkami

Vrana popolavá
2 vrany popolavé
250 g kačacieho tuku
soľ, čierne korenie
Prsia nechať na kosti a temperovať na izbovú teplotu. Dokola krátko opiecť a pri 130 °C v teplovzdušnej rúre cca 2 minúty dopiecť.
Nechať 30 minút odpočívať. Osoliť, okoreniť.
Stehienka konfitovať v kačacom tuku 2 hodiny na okraji sporáka.

Sterz „au sang“ (krvavý Sterz)
200 g polenty
2 strúčiky cesnaku
½ cibule
800 ml zeleninového vývaru
soľ, čierne korenie, muškátový oriešok
maslo
Pečeň, srdce, pľúca z vrán mixovať 90 sekúnd a potom precediť. (To isté funguje aj s vnútornosťami z holuba a kuraťa!) Pre polentu cibuľu a cesnak nakrájať na brunoise, oboje spoločne speniť, polentu krátko opiecť, potom zaliať zeleninovým vývarom. Na okraji sporáka alebo pri najnižšej teplote nechať 2 hodiny napučiavať. Dochutiť. Až tesne pred servírovaním horúcu polentu zjemniť 1 PL masla a v poslednej sekunde pridať precedené vnútornosti.

Bazové slivky
8 sliviek
100 g bazy čiernej
150 ml jablčného balzamikového octu
Bazu čiernu variť s octom a precediť. V ešte teplej bazovej šťave nechať lúhovať na osminy nakrájané slivky.

Na servírovanie
Kvety divej ruže, kvety netýkavky, kvety slezu

Alexander Mayer, Blue Mustard, Viedeň
„Štajerská jeseň“: Dvojako z jeleňa sika

Pre 6 osôb

Part I
Marinovaný jeleň / Nakladané hríby / Kyslá jesenná zelenina
Marinovaný jeleň sika
1 Frikandeau (cca 600 g)
50 g hrubej soli
100 g hnedého cukru
2 hviezdičky badiánu
2 ČL malabarského korenia
8 borievok
5 guľôčok nové korenie
1 ČL koriandrových semien
1 ČL horčičných semien
Všetky koreniny okrem cukru a soli opiecť nasucho na horúcej panvici. Potom so soľou a cukrom zomlieť na zmes korenín. Frikandeau pevne potrieť marinádou, vákuovať a nechať 1 týždeň marinovať v chladničke.
Potom marinádu z mäsa umyť studenou vodou. Uterákom osušiť. Znova vákuovať a nechať 2 až 3 týždne ležať v chladničke.

Kyslá jesenná zelenina
500 g ošúpanej a do rôznych tvarov nakrájanej tekvice (Hokkaido, Napoli, maslová, …)
300 g bielej repy, ošúpanej a nakrájanej na 2 mm hrubé plátky
200 g reďkoviek
4 hrušky Williams, ošúpané, zbavené jadierok a pozdĺžne nakrájané na 8 častí

Zeleninová marináda
1 l hruškovej šťavy
20 cl hruškového balzamikového octu
4 cl bazového sirupu
100 g cukru
1 ČL soli
50 g citrónového tymianu
Hruškovú šťavu so všetkými ingredienciami zovrieť, pridať zeleninu, 1 minútu variť. Potom naplniť do zaváracích pohárov a dať do chladu.

Nakladané hríby
400 g malých hríbov, očistených
500 ml bieleho vína
10 cl estragónového octu
4 šalotky, ošúpané a rozpolené
pár vetvičiek horského tymianu
3 bobkové listy
soľ, cukor
Biele víno so všetkými koreninami zovrieť, pridať hríby, 1 minútu variť. Potom naplniť do zaváracích pohárov a dať do chladu.

Guacamole z tekvicového oleja
250 g varenej strakatej fazule
4 varené žĺtky
3 cl jablčného octu
100 ml tekvicového oleja
6 cl jablkovej šťavy
soľ, čierne korenie, cukor
trochu ligurčeka a tymianu
Všetky ingrediencie v mixéri zmixovať na hmotu a prepasírovať cez jemné sito.

Part II

Jelenie srdce / Pečená cibuľa / Stosuppe

Ragú z jelenieho srdca
1 srdce z jeleňa sika, varené a nakrájané na malé kocky (alternatívne jelenie stehno)
300 g cibule, ošúpanej a jemne nakrájanej
50 g čerstvého majoránu
125 ml divinového jus
4 cl malinového octu
soľ, malabarské korenie
Cibuľu v hrnci opiecť do zlatožlta, pridať nakrájané srdce, divinový jus a malinový ocot a nechať zredukovať na kompaktné ragú. Dochutiť soľou, čiernym korením a majoránom.

StoSuppe
1 l údeného alebo zeleninového vývaru
250 ml kyslého mlieka
150 ml kyslej smotany
2 ČL rasce
100 g zemiakov (múčnatých), ošúpaných, nakrájaných na kocky
4 cl estragónového octu
50 g údenej slaniny, nakrájanej na kocky
100 g bielej cibule, nakrájanej na kocky
soľ, čierne korenie, ligurček
Cibuľu, slaninu a rascu v hrnci opiecť, vývar, kyslé mlieko a kyslú smotanu pridať, nechať zovrieť. Zemiaky pridať, uvariť do mäkka, dochutiť soľou, čiernym korením, octom a trochou ligurčeka. Potom polievku zmixovať a precediť.

Pečená cibuľa
8 sladkých cibúľ v šupke
trochu olivového oleja, soľ
Cibule na plechu potrieť olivovým olejom a osoliť. Pri 250 °C v teplovzdušnej rúre piecť 12 minút. Potom odstrániť šupku, jednotlivé časti vytiahnuť a naplniť ragú zo srdca.

Servírovanie
Frikandeau nakrájať na plátky, s jesennou zeleninou, hubami a guacamole naaranžovať podľa fantázie na tanier. Plnené cibule zohriať v rúre a podávať v horúcej polievke Stosuppe. Polievku eventuálne pokvapkať pažítkovým alebo tekvicovým olejom.

Thorsten Probost, Griggeler Stuba, Oberlech
„Take a Walk on the Wild Side“: Trojako z kozorožca, Riebel palacinky, divoké bylinky & huby

Pre 4 porcie

Kozorožec Ragú
1 lopatka z kozorožca
s kosťou cca 1,3 kg ťažká
300 ml silného tmavého červeného vína
2 PL za studena rozmiešaných brusníc
1 cibuľa, umytá a rozpolená
2 stonky zeleru
5 hlavičiek šampiňónov
15 guľôčok bieleho korenia
15 borievok
4 listy paliny
200 ml vody
Lopatku z kozorožca dať do pekáča s objemom 5 l, zaliať červeným vínom a vodou, pridať koreniny a zeleninu. Lopatku prikrytú vložiť do rúry a pri cca 160 °C 3,5 hodiny dusiť.
Lopatku vybrať z vývaru. Vývar precediť, zredukovať na požadovanú konzistenciu a dochutiť. Lopatku obrať a porciovanú vložiť do omáčky.

Krémový Riebel
330 ml smotany
170 ml mlieka
80 g krupice Riebelgrieß
25 g masla
1 vetvička rozmarínu
soľ, čerstvo mleté biele korenie
Smotanu a mlieko spoločne v hrnci zovrieť, vmiešať krupicu Riebelgrieß a opäť za stáleho miešania zovrieť. Riebel nechať pod pokrievkou napučiavať pri nízkej teplote a občasnom miešaní, kým nezmäkne. Maslo spolu s vetvičkou rozmarínu dať do malého hrnca a pomaly nechať zhnednúť. Cez jemné sito pridať k Riebelu a dochutiť soľou a korením.

Kozoroží filet & chrbát
4 filety z kozorožca po 50 g
1 chrbát z kozorožca (200 g)
20 g masla
80 g hríbov, kuriatok alebo iných lesných húb
Filety a chrbát v malej panvici na spenenom masle zo všetkých strán opiecť a v rúre pri 130 °C za 5 minút dopiecť doružova. Filety dať na teplé miesto odpočívať. Huby dať do panvice s chrbtom a v rúre pri zapnutom grile piecť ďalších 10 minút.

Riebel palacinky
250 g na mäkko uvarenej kukurice Riebelmais
5 cl vody
2 vajcia
150 g múky Riebelmehl
maslo
soľ, čierne korenie
Dve tretiny varených kukuričných zŕn zmixovať s vodou a vajcami. Zapracovať múku Riebelmehl, prepasírovať, dochutiť. Pridať zvyšnú kukuricu ako vložku a piecť na hnedom masle.

Servírovanie
Kozorožca s Riebelom a palacinkami naaranžovať na teplé taniere. Obložiť divými bylinkami a bobuľami z prechádzky lesom a preliať omáčkou.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!