Kopanie v Carnunte
Text: Alexander Rabl Fotografie: poskytnuté
„Do toho, kopte!“, prikazuje Clint Eastwood v klasike Sergia Leoneho „Dobrý, zlý a škaredý“ svojmu spoločníkovi Elimu Wallachovi. O čo sa kope, je jasné: zlaté doláre. Rímske ruiny na Divokom západe predsa nemali. Tie však vykopali východne od Viedne. Ale kto dnes cestuje do Carnunta, môže nechať lopatu doma, pretože jedinými nástrojmi, ktoré tam potrebujete, sú nôž a vidlička. Takto sa počas jedného slávnostného večera v slávnostne vyzdobenom zámku v Margarethen nestretávame s pánom Eastwoodom, ale s tetou Ilse. Svojím priebojným hlasom moderuje prehliadku výkonov ambicióznych mladých hostinských a vinárov z regiónu. (Hlavným povolaním tety Ilse je to, čo sa od tiet očakáva: je na dôchodku a zavára džemy. O tom neskôr.) Víno vybrané porotou zo stoviek ochutnaných vzoriek sa nalieva v prehľadných porciách a víťazné vína od Artnera (Amarok '03) a Gerharda Markowitscha (Rosenberg '03) dávajú jasne najavo, že členovia tejto poroty museli k veci pristupovať vážne a precízne. Jedlo, ktoré štyria mladí páni varia na improvizovaných varičoch, zasa vzbudzuje zvedavosť. Na druhý deň teda človek necestuje hneď späť do Viedne. Bude potrebné zorganizovať výskumnú expedíciu. Jej úloha: rímskych ruín máme v okolí dosť – ale zopár dobrých reštaurácií by nebolo na škodu.
Už nejaký čas sa hladní obyvatelia blízkeho mesta pýtajú, či medzi Viedňou a Bratislavou neexistuje niečo, kde by sa dalo primerane najesť počas prechádzky v Hainburgu alebo návštevy u vinára v Göttlesbrunne. Pýtajú sa to, aby napokon predsa len merali cestu na letisko, na ceste do novej rybacej reštaurácie v Palme alebo starého bistra v Paríži. Pritom sa už roznieslo: tam, kde rastie víno, nikto nemusí hladovať. To je potešujúce poznanie, na ktorého potvrdenie nemusíte cestovať až do Kalifornie. A tak neprekvapí, keď tu konštatujeme: kto sa chce dnes najesť medzi Fischamendom a Bruck an der Leitha, stretne skupinu hladných kuchárov. Prevzali hostince po svojich rodičoch, vzali si malý bankový úver, aby tam nezostal kameň na kameni, na svojich cestách za vzormi v Rakúsku a Francúzsku prejedli zopár malých áut, naplnili vínne pivnice a prepísali jedálne lístky. Poučili sa z chýb, ktoré urobili iní. Receptom na úspech musí byť nie jeden proti druhému, ale jeden s druhým. S hrsťou výrobcov z regiónu teraz realizujú svoju víziu. Napríklad v skôr nenápadnej obci Haslau, kde okolo pestro namaľovaných domčekov ako z Lega a záhrad ako Matchbox utečencov z mesta a okolo škôlky idete k Haslauerhofu, perfektne vedení poltuctom smerových tabúľ (patrón, Roland Lukesch, musel byť raz hosťom na Poguschi). Pán Lukesch pestuje tie najlepšie vzťahy so zeleninármi, výrobcami syrov, rybármi a poľovníkmi z okolia, ktorých úlovky zdobia jeho ponuku. Zatiaľ čo domáce džemy pochádzajú nepochybne z manufaktúry tety Ilse, srnčie mäso (na srnčí burger v ciabatte) pochádza z neďalekého Arbestthalu a muflón (s beluga šošovicou s čerstvými oškvarkami a zemiakovými plackami) z obory o pár ulíc ďalej. Aké múdre, že pán Lukesch sa vzdal dovážania kambaly a morského vlka v prospech ich nešľachtilých príbuzných. Tí žijú v blízkom Dunaji a sú vždy úplne prekvapení, že existujú ľudia, pre ktorých nie sú príliš „neurodzení“ na lov. Oni, tie ryby, počúvajú na zemité mená pleskáč, nosáľ, jalec, a keď sú vylovené z rieky, stretnú sa krátko nato znova: ako chrumkavé pečené rybie fašírky s nádychom kôpru. Vtipne vymyslené a zručne pripravené je väčšina toho, čo Lukesch servíruje svojim hosťom, napríklad chrumkavá pralinka z králika, zatiaľ čo „jednohubky“ z troch druhov rýb dráždia určitou tuhosťou želatíny a príliš veľkým množstvom chrenovej smotany. Regionálnym rybám, ako už bolo povedané, venuje Lukesch veľkú pozornosť, na budúci rok avizuje údené ryby s hruškou a básni o nakladanom kaprovi, ktorého kosti sa po čase v octe len tak rozpustia. Na výhľad na dunajské lužné lesy, ktorý si môžete vychutnať z panoramatického okna jedálne alebo z terasy, sa možno dlho a výdatne sýtiť a nemusíte si preto klásť otázku, prečo je na stole otváraná už tretia fľaša vína, ktoré nesie vtipné mená ako Impressario, Bienenfresser (Včelárik), Imperator alebo Purple Extrem, ale chutia celkom seriózne. Ak Lukesch práve nejazdí na loďke cez „Austand“ – Austand, opäť také vtipné meno, tentoraz nemyslí víno, ale stojatú vodu dunajských lužných lesov –, organizuje sa s rovnako zmýšľajúcimi kolegami, aby zbavili región povesti neulinárskej oblasti.
Jeden z týchto mladých hostinských sa zhodou okolností volá práve takto, Johannes Jungwirth, a varí v Göttlesbrunne v bývalom vinárskom dvore Pauli, v budove, ktorá pripomína časy, keď bola rímska civilizovanosť barbarmi dôkladne vyhnaná a víno sa pilo po štvrťlitroch ku grilovanej mise a nazývalo sa to hostina. Dnes by sa dalo jedlo v Göttlesbrunne začať napríklad parfaitom z kačacej pečene v nádobke zo sadla, pokračovať srnčou tlačenkou, sprevádzanou lačnou horčicou (Bola to hľuzovka? Bola to figa?), potom srnčie klobásky s červenou kapustou, nakoniec diviačia pečienka, ktorej ocenenie Zlatá divá sviňa za uplynulú jeseň celkom jednoznačne patrí. Lahodné sú potom sorbety, ktoré sa zdajú byť vhodné na to, aby po výdatnom obede v starých múroch upokojili žalúdok. Aj tu je víno témou. O to sa už starajú špičkoví vinári z Göttlesbrunnu, ktorí mladého hostinského radi navštívia, a to nielen preto, že chcú vidieť, či on a jeho hostia prejavujú ich prestížnym vínam patričné uznanie. Robia to v každom prípade, niektorí po pohároch, iní rovno po fľašiach. Posilnené výskumné tímy pokračujú ďalej.
Napokon treba pred starými mestskými hradbami Bruck an der Leitha odhaliť ďalšie nálezisko. V hostinci „Zum G’selchten“ (U údeného) už dávno nechali za sebou obdobie údeného bravčového mäsa, ponúkajú pestrú zmes jedál, pričom možno vychádzať z toho, že veľkosť porcií je v nepriamom pomere k výške cien. „Beuschel“ (pľúcka na smotane) sú dobre okorenené a podávajú sa v len jemne zahustenej omáčke. Ak prídete v správny čas, hostinský Thomas Scherhaufer rýchlo hodí na panvicu čerstvé jelenie a srnčie pečene. Jemne ružovo opečené, servírované len s jednoduchou šťavou z pečienky, by zdobili aj ponuku vychýreného lahôdkárstva medzi Alsaskom a Périgordom. Že mladý hostinský mieri vysoko, nespoznáte podľa jednoducho zdobeného výčapu, ale podľa ponuky vín a plne naloženej škatule s cigarami. No výskumný tím si nesmie dopriať prestávku, ani cigarovú, ani cigaretovú.
V neďalekom Götzendorfe stojí obstarožná budova rodinného podniku rodiny Asl. Mladý šéf si zo svojho pobytu v Ázii priniesol nápadnú lásku koreninám. Niekedy je to však jednoducho príliš veľa soli, ako pri ravioli s hľuzovkou Alba. Hľuzovka v Götzendorfe? Áno, aj Christian Asl pristupuje k veci ambiciózne, ako mnohí jeho kolegovia na vidieku si však myslí, že hostia budú po jedle ešte kráčať po Svätojakubskej ceste alebo rúbať polovicu lesa. Na to, aby ste zjedli teľacie pľúcka s knedľou, je potrebná hladná rodina na nedeľnom výlete. Pokiaľ to priateľskí hostinskí okolo Carnunta myslia so svojimi hosťami tak dobre, odporúča sa všetkým, ktorí ťažko nepracujú, paušálne žiadať o menšie porcie. Bude vám, to je jasné, jasné, že z žiadneho z podnikov neodídete hladní.
Ani z hostinca Muhr v Gallbrunne, ktorého domáca krvavnica sa medzi milovníkmi mäsa na viedenskom Naschmarkte teší kultovému uctievaniu. Tu bude nejeden hosť prekvapený, keď zistí, že krvavnice a obličky v jedálnom lístku mladého Jakoba Muhra hrajú menej významnú úlohu. Ak vnútornosti, potom pralinka a terina z husacej foie gras na čatní z manga a šalotky. Srnčie, prasiatko, pastvištná hus alebo bažant – mladý pán Muhr, ktorý sa svoje remeslo viditeľne nenaučil u hostinského v susednej dedine, spracováva na vidiecky elegantné jedlá s vtipom. Nejedna pestrá šmuha omáčky pri dezertoch sa odráža aj v architektúre domu, ktorý sa v posledných rokoch výrazne rozšíril a prestaval. Ako dobre, že hostinec Muhr nie je len hostinec, ale aj moderne vybavený hotel. Tam si človek rád nechá otvoriť ešte jednu fľašu z pivnice, ktorú Martin Muhr udržiava s vervou a know-how. Slávnu krvavnicu si výskumný tím rád berie ako proviant, človek totiž nikdy nevie, čo sa stane cestou. A nakoniec, bude to trvať ešte chvíľu, kým Adolf a Bettina Bittermannovci v Göttlesbrunne otvoria svoj nový hostinec, ktorý do regiónu priláka nových fanúšikov a hladných výskumníkov.