A-La-Carte

Tajomstvo polievky (2013/1A)

O umení prejsť cez cestu vo Vietname a pretaviť kreatívny chaos krajiny do božskej polievky.


Text: Christian Seiler · Ilustrácia: Markus Roost
Mám jednu nepríjemnú vlastnosť. Nepočúvam dobre. Teda, tak sa to nedá povedať, pretože vlastne počúvam dobre, len občas nezachytím rozprávanie v celej jeho šírke.
Keď mi Madame Wy počas úžasnej večere v Paríži rozprávala o svojej rodnej vlasti Vietname, zrejme som vnímal, že hovorila o záplavách mopedistov, ktorí sa rútia ulicami Saigonu a Hanoja, ale nie o tom, že vôbec nie je beznádejné – ako by odporúčal zdravý sedliacky rozum – prejsť jednu z týchto ulíc pešo.
Človek musí, povedala Madame Wy, jednoducho vykročiť, potom sa front mopedistov rozdelí akoby sám od seba. Ak človek naopak zostane stáť, môže čakať do súdneho dňa. Len jedno, zdôraznila, nesmie človek v žiadnom prípade riskovať: vykročiť a potom stratiť nervy a otočiť sa, aby sa vrátil na bezpečný breh. To, povedala Madame Wy, je životne nebezpečné.
Počúval som Madame Wy a nepočúval som ju. Môže byť, že to bolo tým, že som skúšal, či šampanské ladí aj k ázijsko-francúzskemu jedlu (ladí!), ale môže byť aj to, že sa ma rozprávanie elegantnej dámy, ktorá kedysi ušla z Vietnamu na člne cez Juhočínske more, aby neskôr v Paríži urobila kariéru ako realitná maklérka, dotklo asi tak, ako opis japonského kuchára, ktorý mi vysvetľuje, ako filetuje Fugu: vlastne zaujímavé, ale nejako bezvýznamné, ak človek ako ja nemá v pláne nikdy v živote zjesť štvorzubca, ktorého si sám rozobral.
To, čo rozprávala Madame Wy, som teda považoval za abstraktne zaujímavé. Ale keď som teraz stál v Hočiminovom Meste na ulici a oproti sa nachádzal trh Ben Thanh, kde som mal v pláne jesť a piť, s istou fascináciou som pozoroval nekonečnú masu mopedistov a mopedistiek, často dve, tri, štyri osoby na jednom stroji, celé rodiny, drobné gombíky s čiernymi očami a obrovskými, bielymi prilbami, elegantné dievčatá so zrkadlovými slnečnými okuliarmi a pestrými šatkami okolo ramien, korektní páni v tmavých nohaviciach a bielej košeli, všetci v pokročilom tempe, vedľa seba, za sebou, krížom-krážom, každý pol meter cesty bol vzácnym majetkom.
Pozrel som sa na seba. Bol som spotený a unavený, tak unavený, ako je človek po pätnásťhodinovej ceste, a bol som – to som mohol čítať v usmievavých, odhadujúcich pohľadoch iných ľudí na ulici – veľký. Obor, hihihi. Potreboval som miesto. Aby som prešiel cez cestu a vstúpil na trh Ben Thanh, potreboval by som celkovo asi tridsať štvorcových metrov cesty, na ktorých sa v tom momente nenachádzajú žiadne svištiace mopedy. Čo mi to len Madame Wy hovorila? Aká je stratégia, aby som týmto chaosom prešiel v zdraví?
Tušil som, že to nebude len o dôvere v prepnutie semaforu. Nepovedala snáď
niečo o nebezpečenstve života?
Zatiaľ čo som stál na kraji cesty a dumal, prišli dve ženy s malými deťmi za ruku, hodili na mňa krátky pohľad – hihihi –, potom na premávku, ktorá, odkedy som tu stál, prúdila v nezmenenej intenzite, potom jednoducho vykročili, v komfortnom tempe a bez akýchkoľvek pochybností, že toto rozhodnutie nebude mať žiadne následky na ich telesnú a duševnú integritu.
Keď som znova zatvoril ústa, boli už dávno na druhej strane cesty.
Tak dobre.
Vykročil som.
Krok. Po. Kroku.
Cez. Cestu.
Mopedy sa hnali vľavo a vpravo popri mne, ale nikto za riadidlami sa nezdal prekvapený alebo nahnevaný, skôr, hihihi, pobavený tým neohrabaným obrom. Tancoval som spotený medzi rojmi mopedov, ktoré ako formácie rýb alebo vtákov neustále menili svoju polohu na ceste a napriek tomu zostali homogénnym celkom – veľmi zaujímavé hlavne vtedy, keď sa sprava vynoril nový roj, ktorý bez hektiky prenikol prvým rojom a opäť sa rozplynul.
Už som len žasol. Žiadna panika. Bol som súčasťou roja a razom som bol skutočne na druhej strane cesty, brána na trh bola doširoka otvorená a ja som vošiel dnu.
Bolo tam ešte horúcejšie ako vonku. Z jednotlivých stánkov na mňa vial príjemný závan vzduchu z ventilátora. Voňalo to mätou a skazenými rybami. Pomyslel som si, teraz by bol presne ten správny čas na osvieženie.
Bolo mi jedno čo. Vedel som len, že teplota musí byť správna, pretože už pri odchode z budovy letiska mi horúci, dusný vzduch vrazil do tváre ako hlúpy vtip a ja som nemal potuchy, či sa mám smiať alebo plakať. Vlhká horúčava, 34 stupňov pri takmer 90-percentnej vlhkosti vzduchu. Brutálne.
Tak som sa trochu zasmial, aspoň tak dlho, kým mi vulkanicky vyvierajúci pot nestiekol do kútikov úst, ako keby som práve dostal záchvat plaču. Mohol som rovnako dobre vybuchnúť v plač.
Hlboko vo vnútri trhu, kde som práve pozoroval veľké vrecia so sušenými garnátmi a rybami, ma zastihlo volanie predavačky nápojov. Priateľská žena videla, že teraz potrebujem ovocnú šťavu, a podala mi ručný granát, ktorý vyžaroval príjemný chlad a z ktorého trčala slamka.
Prikývol som. Bol čas vypiť niečo, o čom som nevedel, čo to je (motív, ktorý mal byť v nasledujúcich týždňoch vo Vietname určujúci, aj čo sa týka tuhej stravy).
Coconut, povedala predavačka. Coconut.
Naozaj? U nás doma kokosové mlieko predsa pochádza z tetrapaku a ja som, ako som si práve všimol, nikdy nestrávil ani myšlienku na to, ako sa doňho dostane.
Ale tento nápoj bol úžasný. Bol čerstvý a ľahký. Jeho chuť bola guľatá, chladivá a v žiadnom prípade tak prehnaná, ako má človek na mysli arómu kokosových orechov (Bounty!). Zelený kokos bol zbavený svojej šupky, jeho vrchnák bol pred použitím nadvihnutý niekoľkými údermi noža, zasunutá slamka.
Sedel som na malej plastovej stoličke v bezprostrednej blízkosti rybieho stánku a vychutnával som si kokosovú šťavu – ktorú možno dostať v každom podniku a, ako mi neskôr došlo, predávajú ju na každom rohu ulice –, ako keby som práve objavil záhadnú špecialitu, ktorá čoskoro ovládne svet.
Vzal som si dva. Predavačka, hihihi, namierila prúd vzduchu ventilátora na mňa.
Potom som sa nechal zaviesť do hotela, kde som sa ubytoval vo vstupnej hale vychladenej na 16 stupňov. Získal som veľa nových priateľov, stovky Vietnamcov, ktorí sa tešili z toho, že dlhý Európan, ktorý na nich musel pôsobiť ako Dirk Nowitzki na mňa, mal na svojej košeli také smiešne mokré škvrny. Potom som spal, dlho a bez snov.
Podložka, na ktorej boli v hoteli Majestic naaranžované kávová šálka a raňajkový tanier, pozostávala z pestro potlačeného papiera. Papier zobrazoval obrázky hotela, ktorý bol postavený v roku 1925 v koloniálnom štýle pri rieke Saigon: Majestic v premene času, v roku 1925 elegantná budova v štýle art deco, v roku 1940 trochu prestavaná na spôsob bunkra, v roku 1975 prvýkrát vážne znetvorená, v deväťdesiatych rokoch opäť nesmelo vrátená do pôvodného stavu, dnes tieň historického luxusného hotela, ktorým kedysi bol, a ako celkom správne poznamenáva užitočný malý cestovný sprievodca „Luxe“, „ktorým by vlastne mal byť“.
Ďalšia prestavba je síce na spadnutie a raňajková podložka s pozoruhodnou nonšalantnosťou ukázala, kam cesta smeruje. Majestic, táto landmark budova v preferovanej centrálnej polohe, sa nestane Claridge's v Saigone, high-end hotelom, ktorému by človek uveril príbeh, ktorý ho odlišuje od nových Sheratonov a Park Hyattov, ktoré si zase nárokujú „koloniálny štýl“, ale vôbec ho mať nemôžu. Ale Majestic ide inou cestou. Bude, ako sľubuje vizualizácia na raňajkovom liste, v roku 2015 hotelová veža so sklenenou fasádou, elegantná a nová a s minimálne dvanástimi poschodiami navyše a celkom určite s optimalizovaným výkazom ziskov a strát. Kašľať na koloniálne tradície. Kašľať na celú romantiku Grahama Greena, na Američanov fajčiacich ópium a neblahých vojenských poradcov. Toto je teraz, pohľad vpred.
V zelenej močiarnej oblasti na druhej strane rieky Saigon sa buduje nové mestské centrum, tunel pre štvorprúdovú mestskú diaľnicu je už položený. Tunel zatiaľ vedie do prázdna. Ale z prázdna rastie budúcnosť.
Nikto nevolá Saigon jeho oficiálnym menom „Ho-Chi-Minh-City“, ako sa 8-miliónová plus metropola volá od víťazstva Vietkongu nad Američanmi podporovanými Južnými Vietnamcami. Všetko vibruje energiou. „Bitexco Financial Tower“ s vizážou Dartha Vadera bola postavená len pár blokov od hotela Majestic v District 1. Je so svojou kvôli silným vetrom prakticky nepoužiteľnou pristávacou plochou pre vrtuľníky najvyššou budovou mesta, ale len jednou z mnohých veží, ktoré sa práve stavajú. Mesto rastie všetkými smermi. Či teraz v Saigone žije osem, deväť alebo už desať miliónov ľudí, nevie nikto tak presne. Ľudia sú mladí. Priemerný vek vo Vietname leží niečo málo nad 28 rokov. Priemerný príjem sa v posledných rokoch strojnásobil, pričom toto zvýšenie prichádza k dobru predovšetkým ľuďom v mestách.
Stále pracuje viac ako polovica z viac ako deväťdesiatich miliónov Vietnamcov v poľnohospodárstve. Vietnam je pre svetový trh dôležitým producentom ryže a kávy. Tropické ovocie, takmer každý druh zeleniny a závideniahodná rozmanitosť bylín a kvetov dopĺňajú neprehľadnú ponuku rýb, morských plodov a úžitkových zvierat.
Zásobovanie dlhého územia nie je ani zďaleka tak rozvinuté ako ekonomika v mestách. Princíp hromadného nákupu v supermarkete, ako je to v Európe bežné, sa doteraz nepresadil. Potraviny a každodenné potreby sa zaobstarávajú na nespočetných trhoch, mnohé z nich v centrálnej polohe. Zatiaľ čo každý Vietnamec štatisticky vlastní 1,2 mobilu, vlastníctvo chladničky nie je samozrejmosťou. Nákupy pre denné stravovanie sa vybavujú na trhu, často niekoľkokrát denne, pretože ich človek doma nakoniec nemôže skladovať. Varí sa len z čerstvých produktov, ktorých je na trhoch pôsobivý nadbytok.
Kuchyňa je jednoduchá. Mnohé tradičné jedlá sa dajú bez problémov pripraviť na jednom plameni. Síce existuje v poslednom čase pár amerických fastfoodových podnikov v Saigone, ale tradičná vietnamská kuchyňa je všadeprítomná, doslova na každom rohu ulice.
Pár plastových stoličiek bez operadla, plameň plynového variča, suroviny pre polievku uložené v hliníkových panviciach na sebe, legendárna Pho, pre eintopf, pre rolky z ryžového papiera plnené zeleninou a mäsom – okolo poludnia sa v uliciach pred kanceláriami nachádzajú légie uniformovaných úradníkov, aby si v stánkoch s pouličným jedlom zabezpečili teplé jedlo, ktoré stojí možno euro alebo len polovicu. Čerstvé jedlo, minimalisticky prezentované, ale často vysokej kvality: Jednotlivé stánky – alebo by bolo lepšie povedať, obhospodarované štvorcové metre na chodníku, obklopené nikdy neutíchajúcou premávkou – získavajú za hranicami svojich štvrtí slávu, pretože ženy, ktoré tam varia, pripravujú špeciálne jedlá z rodinnej tradície, ktoré ovládajú len ony a deň čo deň ich nanovo produkujú pre žalúdok tohto mesta.
Vietnamská kuchyňa sa ukazuje ako ohromujúca. Pochádza z inej, priemyselne vzdialenej doby a je v energiou kmitajúcom meste konštantou, na ktorej sa všetci zhodli. Mesto rastie. Necháva svoju históriu za sebou. Nezaoberá sa sentimentalitami. Ale na obed musí byť miska ryže s duseným vodným špenátom a s množstvom cesnaku alebo vyprážaná jarná rolka s krabím mäsom alebo číra polievka s ryžovými rezancami, bravčovým mäsom a lotosovými semenami alebo v banánovom liste zabalená bravčová paštéta.
Boli tieto a tisíc iných jedál v skvelých podnikoch. Ale dôležitejšie: boli na každom rohu a boli pre všetkých. Saigon sa možno bude meniť rýchlejšie, než sa stihneme pozrieť. Ale kuchyňa Saigonu zostane taká, aká je.
Môj druhý výlet z Majesticu – taxikári to vyslovovali ako „Mah Je Stick“ – ma viedol hore zvláštnou Dong Khoi Street, kde popri všelijakých celkom zaujímavých obchodoch so starožitnosťami a hodvábnymi šálmi otvorili svoje obchody aj ojedinelé medzinárodné značky – napríklad som ešte nikdy nevidel tak dobre zásobený obchod s kuframi Rimowa ako v Saigone, a tiež nikdy taký, v ktorom neboli žiadni zákazníci. Ale potom som zahliadol vysoké okná L’Usine a okamžite som mal pocit, že toto miesto pre mňa získa osobitný význam.
Musel som trochu hľadať, kým som našiel vchod, pretože človek sa kvôli tomu musel prehrýzť galériou s gýčovými obrazmi, pred ktorými by človek inštinktívne radšej ušiel. Potom, popri flotile zaparkovaných skútrov a motorových kolobežiek, vedú schody na prvé poschodie a tam sa otvára L’Usine, nádherný obchodný dom s pripojenou kaviarňou vo vysokých, strohých priestoroch bývalej dielne. V obchode možno okrem všelijakého ľahkého oblečenia dostať aj úžasné zubné kefky od Yumaki, ktoré si človek inak musí nechať poslať z Japonska, alebo nový Lomo fotoaparát. V kaviarni však možno opatrne nasávať vibrácie mesta, vydýchnuť, zjesť použiteľný sendvič a vypiť šťavu z vodného melóna a potom zase von do ruchu, nabrať jazdu.
V L’Usine som spoznal Henryho, tu uviaznutého Američana. Tvrdil, že strávil pár nezabudnuteľných večerov s Anthonym Bourdainom, keď bol tu pre „Food Network“ a zamiloval sa do krajiny a kuchyne a – povedal Henry – Henryho. Každopádne po tých desiatich dňoch s Tonym – on vážne hovoril Tony Anthonymu Bourdainovi! – skutočne vedel, v akom čase chutí fľaša „Saigon Export“ najlepšie: totiž krátko predtým, ako v Com Nieu so zatvorenými očami otvoríte
tučné menu a ukážete na nejaké jedlo. Vyhral ten, pri ktorého objednávke čašníci nadvihnú obočie vyššie.
Henryho som rád počúval. V L’Usine bolo príjemne chladno a od môjho prvého pohára melónovej šťavy som sa cítil ako štamgast. Publikum bolo zmiešané: Vietnamci, Číňania, Američania a pár Európanov, ktorí sa rýpali vo svojich cestovných sprievodcoch. Už som nepotreboval cestovného sprievodcu. Mal som zoznam, ktorý mi Henry načmáral na papierik.
„For Beginners: Temple Club“, stálo úplne hore.
Henry je trubiroh, pomyslel som si. Ale mal pravdu.
V chlade kontinentálneho klubu, kožené kreslá, pohovky, poháre na whisky s hrubým dnom, som si dal svoje prvé čerstvé jarné rolky. Neprišli z fritézy ako väčšina toho, čo poznáme od Číňana za rohom ako jarnú rolku, ale boli čerstvo zabalené: Do navlhčeného listu ryžového cesta prišiel šalát, mrkva, uhorky, kraby alebo mäso, tenké ryžové rezance (vermicelli) a sezamové semienka. K tomu dipy v správnej ostrosti a vietnamské pivo 333, to dodalo odvahu a v porovnaní s pijanmi Saigon Export mi sprostredkovalo iskru individuality. Potom som vyskúšal grilované hovädzie mäso v betelovom liste, čo mi dalo prvú tušenie skvelej čerstvosti a aromatickej rozmanitosti, na ktorej som mal v nasledujúcich týždňoch fičať ako Britney Spears na kokaíne.
Cítil som sa pomerne rýchlo pripravený na „Tony’s favourite“, ako Henry dôverne poznamenal na svojom papieriku: Com Nieu Saigon.
Keď som dorazil, čašník práve vybral hlinený hrniec z pece a rozbil ho kladivom. Robilo to dosť veľa hluku, pomyslel som si, že ten chlap demonštruje za zvýšenie platu, ale už čašník hádzal obsah hrnca, chrumkavo opečený ryžový koláč, krížom cez podnik, kde ho iný čašník, ktorý bol práve zamestnaný utieraním stola, chytil tanierom, odosielateľovi unavene žmurkol a začal servírovať lietajúcu ryžu: Let, podľa popisku, slúžil na to, aby sa ryža zbavila možných črepín. Ryžový koláč bol teraz poliaty omáčkou z rybacej omáčky, limetiek a jarnej cibuľky a nakrájaný na kúsky.
Samozrejme, že som to musel mať.
Koláč bol chrumkavý a dobrý. Jednoducho fantastické však boli zvyšky ryže, ktoré plávali v omáčke a ktoré bolo treba vyjesť lyžičkou a vysrkať. Možno nie príliš pekný pohľad pre ostatných, ale pre mňa malá slávnosť.
Com Nieu Saigon nebol pekný na pohľad. Nemal absolútne žiadnu poradenskú službu, najmä preto, že som počas niekoľkých návštev nenašiel ani jedného zamestnanca, ktorý by vedel aspoň slovo po anglicky. Napriek tomu to bolo, aj napriek svojim nízko letiacim UFO z ryžových koláčikov, všetko iné než miesto zbytočnej eventovej gastronómie. Dostal som tu skvelé, čerstvé bambusové výhonky, ktoré mi ukázali, aké hnusné chutia tie z konzervy, podradné, vyprážané kúsky kurčaťa, ktoré fantasticky harmonizovali s dlhými prúžkami zázvoru nakrájanými na julienne, tanier chrumkavého vodného špenátu s poriadnou dávkou cesnaku a prvýkrát zeleninu, ktorú odvtedy milujem a ktorú si tajne obstarávam v zadných miestnostiach podivných ázijských obchodov: horkú uhorku, alebo, ako sa v iných častiach krajiny hovorí, horký melón, bradavičnatú uhorkovitú zeleninu, ktorá so svojimi mimoriadnymi, jemne horkými arómami otvára nové svety chutí.
Hovorím teraz o prvých pár stranách objemného jedálneho lístka. K špecialitám s rôznymi vnútornosťami (m. i. surové bravčové obličky) som sa pre nedostatok času, odvahy a piva Saigon Export neprepracoval. Nabudúce prídem sem s Tonym.
Zostal som pár dní v Saigone, pozrel som si rôzne vojnové múzeá, v ktorých sú hrôzy vietnamskej vojny, alebo, ako sa tu hovorí, americkej vojny, zobrazené nie celkom bez tendenčnosti, ale o nič menej drasticky. Prešiel som sa po zoo, kde som – hihihi – vyvolal podstatne viac pozornosti ako slony, a vyskúšal som pár podnikov, ktoré o sebe tvrdili, že vytvárajú modernosť a jemnú fúziu medzi vietnamskou a svetovou kuchyňou. Nezaujímavé. Zaujímavé bolo to, čo sa dialo na ulici a v predĺženiach pouličných kuchýň, kde sa varí rovnako samozrejme a puristicky ako na každom rohu tohto pozoruhodného mesta.
Polievková kuchyňa PhoởHoa na Rue Pasteur je presne také miesto. Kuchyňa sa nachádzala v presklenej búdke hneď vedľa otvoreného vchodu. Stoly boli z kovu, žiadne stoličky, len malé stoličky. Na každom stole bola veľká kytica rôznych byliniek – mäta, ázijská bazalka, čínsky koriander –, limetky, nakrájané čili, košík s čerstvo v tuku opečeným chlebom a v banánových listoch zabalené bravčové paštéty. Vedľa jedálny lístok, na ktorom boli len rôzne polievky – Pho s vložkami –, ktoré boli pre istotu vybavené aj obrázkom, aby naň človek musel len ukázať a dorozumel sa s čašníkom.
Pho s bravčovým, s kuracím, s hovädzím a vegetariánska. Dal som si jednu s kuracím a jednu vegetariánsku, chutili odlišne, hlboko, rezance boli také, aké rezance musia byť, čili voňalo teplo a korenisto a rozpaľovalo polievky, limetky boli plné jadierok, ale mali čerstvú, chrumkavú chuť, k tomu pivo 333 a vláčna paštéta, a účet bol o niečo viac ako dve eurá. Zapísal som si, že pre túto polievkovú kuchyňu podám žiadosť o zápis do svetového dedičstva UNESCO. Čo je týmto vybavené.
Na ďalšej ceste, ktorá ma viedla najprv do delty Mekongu, neskôr do Hue, Danangu, Hoi An a nakoniec do Hanoja a odtiaľ do Sapa až tesne k čínskym hraniciam, som si zvykol raňajkovať Pho: Je to skvelý, výdatný a predsa elegantný spôsob, ako začať deň, cítiť sa osviežený, prebudený a blažene nasýtený.
Len v skratke to najdôležitejšie:
V delte Mekongu som sa naučil jesť úplne zrelý ananás so soľou a nadrobno nakrájanými čili papričkami, delikatesa, ktorú môžete ochutnať aj doma.
V Hoi An som sa zoznámil s neuveriteľnými sendvičmi, ktoré sa – ako dedičstvo francúzskej koloniálnej nadvlády – predávali v blízkosti trhu (prosím, poznačte si: Phuongs Bakery). Sendvič, čerstvo upečená bageta, bol jednoducho úžasný: šalát, grilované bravčové mäso, pečené paradajky, volské oko, všetko pripravené s jemnou, pálivou omáčkou. Kto dokáže zjesť túto vec bez toho, aby si zašpinil nohavice, si môže objednať druhú.
V Hanoji som sa nakoniec oddal luxusu hotela Metropole, rozprávkovej základne pre výlety do nádherného ruchu Starého mesta hlavného mesta. Pri bare, v ktorom Graham Greene napísal svoju vietnamskú klasiku „Tichý Američan“, mi vysvetlili, že v horúčave a vlhkosti neexistuje lepší nápoj ako gin tonic – okrem možno vody, ako na otázku priznal barman.
U Madam Hien, kam ma poslala recepčná, som jedol vynikajúce jarné rolky s mangom a úžasné hodvábne tofu. V sesterskom podniku, La Verticale od Didiera Corloua, sa však opäť ukázalo, že zušľachťovanie vietnamskej kuchyne je asi tak potrebné ako dekonštrukcia mozzarelly a paradajok.
Ale každodenným vrcholom zostala raňajková Pho, ako sa podávala v Spices Garden, vietnamskej reštaurácii hotela Metropole, a ak sa ma opýtajú na podstatu toho, čo som zažil v tej zbožňovaniahodnej gurmánskej krajine Vietnam, môžem len tieto tri písmená zoradiť do poradia. Pho.
V závislosti od regionálneho prízvuku sa Pho vyslovuje ako Va alebo Vau, čo je však pre chuť nepodstatné. Chuť však a modulárne vyzbrojenie polievky na teplé raňajky, desiatu alebo hlavné jedlo, podľa toho, kedy je práve potrebné trochu tepla a zrýchlenia, pramení z prirodzenej schopnosti Vietnamcov improvizovať: Čo je práve po ruke, sa skombinuje s čerstvým tovarom a klasickým spôsobom sa pripraví na konzumáciu. A pretože je na sporáku aj tak vždy hrniec s polievkou, na pôvodnom mieste sa nerobí veľký rozdiel medzi Phobo, ktorá sa pripravuje z hovädzieho mäsa, a Phoga, ktorej základom je polievková sliepka. Medzi tým je povolená a možná akákoľvek forma kombinovanej polievky, hlavné je, že chutí, má správnu teplotu (horúca) a potrebné vložky: rezance, bylinky, sójové klíčky, trochu mäsa a toľko čili, aby vonkajšia horúčava našla svoju zhodu zvnútra (čo mimochodom na juhu Vietnamu znamená o niečo viac a na severe podstatne menej štipľavosti; tá brutálnosť, ktorá prevláda na texaských čili festivaloch, je Vietnamcom cudzia).
Susanna Bingemer a Hans Gerlach v ich odporúčanej knihe „Vietnam. Kuchyňa & kultúra“ (vydavateľstvo Gräfe & Unzer) nazvali Phobo „celý Vietnam v miske“ a upozornili na to, že v Indočíne sa pred kolonizáciou Francúzmi varilo len s bravčovým, kuracím a morskými plodmi. Používanie hovädzieho mäsa, ktorého človek potrebuje na vydarenú Pho celkom dosť, je dedičstvom koloniálnej éry. Nemenej dôležité používanie ryžových rezancov a zázvoru však poukazuje na stáročnú prítomnosť Číňanov vo Vietname.

Recept

Tu je recept. Dáva trochu námahy, ak si najprv musíte v ázijskom obchode zaobstarať pár nenahraditeľných ingrediencií na polievku (predovšetkým rybiu omáčku a ázijské bylinky, najmä thajskú bazalku a čínsky koriander). Ale môžem zaručiť, že výsledok vynahradí každú námahu.

Pre 6–8 osôb:


<\/span>Na polievku:
<\/span>1 cibuľa
<\/span>100 g čerstvého zázvoru
<\/span>1 kg hovädzích kostí, 500 g polievkového mäsa
<\/span>5 hviezdičiek anízu, 5 klinčekov
<\/span>½ tyčinky škorice
<\/span>5 PL vietnamskej rybacej omáčky, soľ<\/span>

Pre vložku:
<\/span>250 g úzkych ryžových rezancov (Banh pho)
<\/span>150 g hovädzieho filé vcelku<\/span>

Na podávanie:
<\/span>3 jarné cibuľky
<\/span>100 g sójových klíčkov
<\/span>1 zväzok thajskej bazalky
<\/span>1 zväzok koriandra (čínsky, ak je možné)
<\/span>2–3 čili papričky
<\/span>1 limetka<\/span> <\/span>

Najprv uvariť polievku.

Na to cibuľu neošúpanú rozpolíme a vo veľkom hrnci rezom nadol desať minút opečieme, až kým spodok cibule nie je čierny. Zázvor zľahka roztlačíme tĺčikom na mäso alebo rukoväťou noža a dáme do hrnca. Pridáme kosti a hovädzie mäso, zalejeme tromi litrami vody a privedieme k varu. Akonáhle polievka prudko vrie, znížime teplotu a necháme dve hodiny dusiť.

Vystupujúcu penu pravidelne a starostlivo zbierame.

Po dvoch hodinách vyberieme varené mäso z polievky a prikryté necháme vychladnúť. Hovädzie filé vložíme do mrazničky, aby sa neskôr dalo lepšie krájať. Aníz, klinčeky, škoricu, rybiu omáčku a soľ dáme do polievky, necháme ešte hodinu dusiť (to je tá hodina, počas ktorej rafinovaná vôňa, ktorá sa šíri v kuchyni, zvyšuje očakávanie).

Teraz namočíme Banh pho do studenej vody (asi 30 minút). Cibuľu, klíčky a bylinky umyjeme a očistíme. Cibuľu nakrájame na tenké kolieska. Lístky otrháme z byliniek. Čili nakrájame na tenké kolieska (a následne si radšej neutierame oči). Limetku rozštvrtíme, pomelieme trochu korenia (znie to ľahko, ale určite to trvá dobrú polhodinu).

Vychladnuté hovädzie mäso nakrájame na tenké plátky (ak je k dispozícii, krájačom, inak ostrým nožom a pevnou rukou). Filé vyberieme z mrazničky a takisto nakrájame na tenké prúžky.

Polievku scedíme cez utierku do druhého hrnca. Ešte raz privedieme k varu.

Rezance uvaríme domäkka podľa návodu. Spolu s pár plátkami surového a vareného hovädzieho mäsa dáme na dno polievkových misiek. Zalejeme veľmi horúcou polievkou a podávame.

Teraz Pho podľa chuti okoreníme bylinkami, cibuľou, klíčkami a čili – ale nikdy nedávame príliš veľa aromatických prísad do polievky, inak rýchlo vychladne. Vychladnutá Pho sa vo Vietname nepovažuje len za nevhodnú, ale jednoducho za „pokazenú“.

Násobím množstvá v recepte (ktorý vychádza z údajov Susanny Bingemer a Hansa Gerlacha a dá sa samozrejme obmieňať podľa nálady) dvoma: Ešte lepšie ako na večeru chutí zohriata Pho s pár rezancami a trochou čili na raňajky – a preberie viac ako akákoľvek káva. Je lepšie mať jej doma dostatok.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!