Existujú reštaurácie, do ktorých nevstúpite len tak cez dvere alebo bránu. Pri niektorých prevádzkach sa zážitok začína dlho predtým, ako nás privíta vrchný čašník a odvedie k nášmu stolu. Kto mal napríklad privilégium rezervovať si stôl v reštaurácii Fäviken Magnusa Nilssona, vie, že už samotný let zo Štokholmu do Östersundu a následná hodinová jazda taxíkom do odľahlej časti švédskej provincie Järpen vplývali na celkový zážitok. Mnohí reportéri sa potom rozplývali v istote, že sa nachádzajú „blízko polárneho kruhu“ (aj keď bol od nich ešte pár stoviek kilometrov vzdialený), jedlo bolo už len čerešničkou na torte.
Hovorím to preto, lebo som práve zažil takýto zážitok na druhom konci Európy. Keď som si rezervoval stôl v reštaurácii La Chassagnette v Arles, ešte som netušil, že musím opustiť pekné mestečko na juhu Francúzska, aby som po dvadsaťminútovej jazde cez zázračné krajiny Camargue dorazil na miesto, kde na prvý pohľad nebolo vidieť nič iné, len nie reštauráciu. Hoci tabuľa prezrádzala, že sa tu dá niečo zjesť, nebolo vidieť žiadny dom, ani nikoho, kto by ma tam zaviedol.
Namiesto toho ma privítali dlhé rady vzorne vysadenej zeleniny, záhony figovníkov a kvetov, trsy artičokov, nádherne kvitnúce alium, skleník, v ktorom sa darilo banánom a južnému ovociu, hriadky s červenou repou a melónmi, Noemova archa okrasných a úžitkových rastlín. V istom momente som uvidel studňu v symetricky usporiadanej úžitkovej záhrade a odtiaľ viedla cesta popod ťažké lístkové klenby nezameniteľne do podniku. Figy, vinič, divý vinič, kvitnúce pupence.
Ešte som nezjedol ani sústo, ale moja nálada už bola v siedmom nebi, akoby som pil pohár najlepšieho šampanského k Andante zo Schubertovej druhej symfónie. Hodilo sa do obrazu, že jedlo sa podávalo na ťažkých, hrubo tesaných drevených stoloch, bez obrusov, a moje očakávanie sa vystupňovalo do akési skrotenej eufórie, keď z kuchyne prišli prvé snacky, ktoré boli také čisté, ako som si to vždy želal. Vedľa malej syrovej torty ležala na okrúhlo nakrájaná repa, ružová ako viedenská punčová kocka, a čakala, kedy do nej zahryznem. Kuchyňa jej preukázala česť tým, že ju nepripravila, ale len zinscenovala na obrovskom figovom liste. Okrem toho sa na tanieri so snackmi nachádzalo drobné paradajkové ovocie a ja som vedel, že moje želanie, ktoré som v sebe nosil roky, bolo vypočuté.
Toto želanie smeruje k tomu, aby gastronómovia, ktorí majú k dispozícii tie najlepšie potraviny, ich sprístupnili aj svojim zákazníkom, podľa hesla: Ak ti dám olivu, potom je to oliva nad olivy. Raz som už zažil tento zážitok osvietenia v talianskej trojhviezdičkovej reštaurácii Piazza Duomo v Albe, keď ako predjedlo prišli dve olivy. Boli to však, aké sklamanie, vôbec nie olivy, ale umne pripravené imitácie olív s malými prstami a pinzetami, ktorých chuť som už dávno zabudol. Chuť paradajky v La Chassagnette však tak rýchlo nezabudnem a za to som večne vďačný.
Ten večer som jedol naozaj vzrušujúce menu, ktorého hlavnými aktérmi bola zelenina z vlastnej záhrady (repa, čerešne, kaleráb, fazuľa, prvé melóny, okrem pár surových kreviet, vynikajúcich parmic a plátku klasicky pripravených holubích pŕs, pochúťka). Kuchyňa pod vedením šéfkuchára Armanda Arnala tak nasleduje želanie švajčiarskej filantropky Maje Hoffmann, ktorá v Arles nielenže priviedla k životu extravagantné múzeum umenia Luma, ale prevádzkuje aj sériu prvotriednych hotelov a reštaurácií. Arnal prináša na stôl to, čo zem okolo reštaurácie vydá (občas by som si však pri fazuľovej roláde želal trochu viac kulinárskej fantázie).
Keď som neskôr, už bola tma, skonzumoval svoj posledný dezert – tenučkú palacinku s nakladanými čerešňami a čerešňovou zmrzlinou –, už som túžil po ďalšej návšteve na jeseň, keď je záhrada štedrosťou samou. Keď som sa vracal do mesta, aby som sa ubytoval vo svojom hoteli Hotel Le Cloître, veľkoryso prestavanom komplexe budov v blízkosti kláštora v Arles, trochu som o sebe pochyboval. Veď som v ten deň práve prešiel pár stoviek kilometrov zo Švajčiarska až sem, ani som sa trochu neorientoval, kde som, kde chcem byť, kde budem, a už som si z regála vybral kulinársky vrchol dní, ktoré som tu chcel stráviť.
Aký hlupák, pomyslel som si trochu nevôľou. Čím viac by si mal vedieť, tým menej vieš. Ale stretol som v Zürichu na ulici Jakoba Zellera, ktorý momentálne pracuje v Klösterle v Lechu – formidabilne, ako si myslím –, a rozprával mi, že v Arles musím bezpodmienečne navštíviť La Chassagnette, kde sám počas svojich učňovských a vandrovných rokov stál pri sporáku. Takže nič, len hor sa na mobil, rezervovať najbližší možný stôl, a ten bol práve dnes. Chamtivosť a strach, že človek zmešká niečo rozhodujúce, sú síce dobrí motivátori, ale nie dobrí dramaturgovia.
Taxík ma vyhodil na Place de la République. Pešo som vyšiel úzkou uličkou k hotelu. Šťastie, že Épicerie patriaca k hotelu bola ešte otvorená, tam som si objednal pohár chladného Burgundského a pozoroval korunu frugálneho pavlovnie, ktorý si tu uprostred husto zastavanej mestskej oblasti našiel miesto. Z času na čas, keď teplý vietor poslal náraz, sa jeden z tých sloních listov vzniesol k zemi a ja som sledoval jeho trasu, mierne opitý, sýty a teraz predsa trochu šťastný, že som tu a nikde inde. Priateľský nočný recepčný v Cloître ma spozoroval, keď si chcel pred vchodom zafajčiť cigaretu, a začali sme rozhovor. Rozprával mi, že v túto dennú hodinu sa mu Arles páči najviac, toto staré rímske mesto, ktoré bolo pred viac ako 2 000 rokmi pod názvom Arelate – mesto v močiari – rímskou okupačnou mocnosťou vybudované na rímske sídlisko so všetkými vymoženosťami, fórom, amfiteátrom, obrovskou arénou.
„Prečo?“ spýtal som sa nevedomky. „Počkaj na zajtra dopoludnia, potom to uvidíš.“ Čakal som teda na zajtrajšie dopoludnie a potom som už videl skupinky Američanov prúdiť uličkou, s fotoaparátmi v pohotovosti a viac-menej v rovnakom kroku nasledujúcich sprievodkyňu, ktorú im pridelili pri rozdeľovaní skupín na riečnej výletnej lodi. Arles totiž nie je len centrom rôznorodých kultúrnych aktivít, od Rencontres de la Photographie, ktoré od roku 1970 každé leto oslavujú umenie vizuálnej kompozície, cez výstavy v Fondation Vincent van Gogh až po veľkolepú múzejnú vežu Luma Arles naplánovanú Frankom Gehrym, ale aj pristávacou plochou riečnych výletných lodí spoločnosti Viking, ktoré sa plavia po Rhône po prúde a Arles určili ako vrchol svojich pevninských výletov. Princíp kolektívneho cestovania je pre mňa aj tak záhadou, ani princíp výletnej plavby mi nedáva zmysel. Ale v úzkych uličkách Arles je kolektívna tvorba svorky skutočne hmatateľným obťažovaním. Našťastie – pre mňa, nie pre gastronómiu Arles – skupiny prechádzajú mestom len dopoludnia, potom sa musia vrátiť na loď, aby sa tam najedli a zdriemli si.
Intimita, ležérnosť a brilantnosť: Arles v skutočnosti ponúka všetko, čo hľadáme.
Keď sa scéna vyjasnila, vybral som sa po Rue de Cloître do kopca a o pár krokov neskôr som stál pred zvyškami rímskeho amfiteátra. Kúpil som si lístok, vyšplhal som sa až na horné rady, kde kedysi obyčajný ľud mohol načúvať vystúpeniam spevákov a hercov, zatiaľ čo krása a mocní sledovali dianie v najspodnejších radoch. Na tom sa, keď si spomeniem na plán sedenia Viedenskej štátnej opery alebo Salzburského festivalu, dodnes nič nezmenilo.
Bezprostredne vedľa amfiteátra stojí aréna, kópia Kolosea v Ríme, a ja som sa v monumentálnom vnútri, kde sa v lete konajú koncerty a býčie zápasy, ukryl pred spaľujúcim slnkom. Rozptýlené svetlo v tisíce rokov starých chodbách bolo dychberúco krásne. Okamžite som pochopil, prečo tu Vincent van Gogh tak rád maľoval. Cez bludisko úzkych, kvetmi vyzdobených uličiek som našiel cestu na Place du Forum, kde som sa posadil pred krásny hotel Nord-Pinus na terasu a v priebehu 30 sekúnd som si zvykol piť pastis a pozorovať dianie na námestí.
Napríklad som videl japonského umelca obklopeného hrubými zberateľmi s extravagantným odevom a malým psíkom, ktorého labky, ako predpokladám, sa ešte nikdy nedotkli zeme. Videl som nádherného muža, ktorý sa vznášal cez námestie v tesných bielych šatách, aby si v zmrzlinárni kúpil porciu pistáciovej zmrzliny. Počúval som – proti vôli, ale bez šance na útek – Britku s účinne vypnutou tvárou, ako na telefóne anonymnej adresátke zaprisahávala drámu svojho rozvodu, ktorý sa práve odohral. Sledoval som nespočetných Aziatov, ako sa pred Café Van Gogh nastavujú a cvrlikajú na povinnú dokladovú fotku Vincenta od Dona McLeana.
A usvedčil som sám seba z klamstva. Pretože som napriek očakávaniam prišiel k chuti výnimočne dobrých jedál, ktoré sa za veľkou omšou v Chassagnette v žiadnom prípade nemuseli skrývať. Ak boli večere à la carte v Le Galoubet a L’Arlatan naozaj dobrými, ak aj nie vynikajúcimi príkladmi juhofrancúzskej letnej kuchyne – baklažánové koláčiky, plnené cukety, chobotnica s kuskusom, mušle à la plancha, sušený tuniak –, tak som hneď v dvoch podnikoch zažil veľkolepé prekvapenia.
Prvý večer som sa na odporúčanie dobre informovanej dôveryhodnej osoby dostal cez spievajúce, swingujúce Arles do podniku s názvom Inari. Spev a rytmus prichádzali odtiaľ, že v jeden letný deň v roku sa v celom Arles, tomto malom meste s dobrými 50 000 obyvateľmi a nepresne definovaným množstvom turistov, na všetkých veľkých a mnohých malých námestiach robí hudba – od imitátora Raya Charlesa až po elektro DJ-a. Mal som šťastie, že ten chlapík za DJ pultom, ktorý ozvučoval Place Voltaire, na ktorej rohu leží Inari, mal zlý vkus a hral samú hudbu z osemdesiatych rokov, ktorá sa mi mimoriadne páčila: Prince, Depeche Mode atď.
Ale najneskôr vtedy, keď sa podával prvý chod, patrila moja plná pozornosť tanieru predo mnou, nie zvuku v pozadí – a už len trochu chlapíkovi, ktorý mal v byte šikmo naproti na stene zavesenú nadrozmernú afganskú vlajku a pred ňou vykonával zvláštne gymnastické cvičenia. Šéfkou v miniatúrnej kuchyni Inari je Céline Pham, Francúzka vietnamského pôvodu, ktorá sa svoje remeslo naučila na slávnej Ferrandi School a zdokonalila v parížskych zariadeniach (Saturne, Chez Aline, Septime). Ponúka sa výlučne päťchodové menu, ktoré beží pod veľkým pojmom „Cuisine de marché“, trhová kuchyňa, ale jednoznačne sľubuje viac, ako tento trochu inflačný názov naznačuje.
Tu sa kvalita fine-diningu premieňa na prístupnosť.
Jedlo začalo surovou marinovanou parmicou nakrájanou na kocky s čerstvým syrom, koriandrovým olejom, horčičnými semienkami, ostrým ázijským šalátom a posypanými ryžovými vločkami. Pokrm dokázal takmer dokonale skombinovať prednosti svojich jednotlivých zložiek, vypracovať a doplniť textúry a skombinovať hlbokú chuť rýb s ostrosťou šalátu a chrumkavosťou ryžových vločiek. Druhý chod mal podobný vzhľad – dominovala zelená farba listov, chuť sa nachádzala nenápadne ukrytá pod nimi –, ale stopa bola nesprávna. Bola to kombinácia divokej špargle, špenátového krému, fety, húb shiitake, červenej bazalky, červenej a žltej repy a ako markantné finále prášok z riasy Nori, ktorý dodal tanieru zodpovedajúci kopanec a povýšil ho prinajmenšom na úroveň jedla fine-diningu.
Vonku začalo teplo pršať a ja som bol nadšený. Počúval som pod svojou markízou, klopkajúc nohou, ako DJ hrá Funky Town, a definitívne mi spadla sánka, keď z kuchyne prišiel morský čert s fondom z kôrovcov, cuketovými špagetami, citrónovými aksamietnicami a, pozor, šťavou z rakytníka, fulminantná hra s umami a kyslosťou, atribút: Liga majstrov. Mäsový chod – sous-vide varený kúsok ongletu s údeným úhorom, amarantovými listami, zemiakovou kašou a ostrými čerešňami – mi chutil, ale pokojne by som ho vymenil za druhú dodávku morského čerta. Dezert však – fiancè s bazalkovou zmrzlinou, jahodami, polovicami čerešní, listami shiso a ostrou pusinkou – by som nikdy nevrátil.
Teraz to najlepšie: Táto zábava stála presne 55 eur (preto som si vybral aj celkom pekné Burgundské z vínnej karty, ktorá je jasne na 90 percent osadená prírodnými vínami, ale necháva otvorené pár únikových ciest). Po jedle som nešetril chválou na skvelý výkon mladej kuchárky. Ale tá povedala len: „Choď zajtra do Chardon. Tam varia prinajmenšom rovnako dobre.“ Chardon nebol na mojom zozname úloh a samozrejme, keď som si chcel okamžite rezervovať stôl, nebol už voľný, na čo som sa, úplne proti svojim zvykom, zapísal na čakaciu listinu.
Medzitým som Arles spoznal tak dobre, že som mohol mestu čeliť s vnútornými automatizmami. Prechádzal som sa úzkymi uličkami, ktoré sú zarastené oleandrami a pupencami, popínavými rastlinami a popínavými ružami, pozeral som si ponuku butikov a obchodov, z ktorých sa môj najobľúbenejší volá La Moustique – Komár –, nie bezdôvodne: v bývalom močiari sa zvieratká stále cítia veľmi, veľmi dobre. Išiel som na breh blízkej Rhône, ktorá je tu široká a mocná, a krútiac hlavou som pozoroval obrovské riečne výletné lode. Sledoval som rieku až do štvrte Roquette, ktorú som s puntičkárskou horlivosťou, aby som nevynechal ani jednu vedľajšiu uličku, prešiel, chamtivý po nepredstieranej kráse, ktorá je tu v hojnosti. Nakoniec som vždy našiel cestu späť na Place du Forum, aby som v záhrade hotela Nord-Pinus zo zvyku pil svoj Ricard, aj keď na karte bola ako alternatíva elegantnejší Henri Bardouin. Ale nie pre mňa.
Zamiloval som sa do tieňa pod platánmi, do nespočetných malých kníhkupectiev, do nálady na uliciach, do raňajok vo vegánskej reštaurácii v Espace Van Gogh, prestavanej nemocnici, v ktorej ležal sám Van Gogh a kde bola najlepšia kaša, aj keď – kvapka horkosti – pravidelne tu prichádzali skupiny Vikingov a udivene porovnávali slávny obraz Van Gogha, Záhrada nemocnice, s realitou. Mimochodom, je pekné, že som nebol jediný Rakúšan „in town“: v nemocničnej záhrade som zahliadol dvoch pánov z Viedne, vybavených antickými bicyklami a dresmi Post SV Floridsdorf.
Samozrejme, viackrát som si pozrel aj zariadenie Luma švajčiarskej dedičky farmaceutického impéria Maje Hoffmann – Hoffmann-La Roche, už ste počuli? –, ktoré bolo vyvinuté na okraji centra na odstavenom priemyselnom areáli SNCF, francúzskych železníc. V strede stojí 56 metrov vysoká veža, ktorú navrhol Frank Gehry a ktorá nemá celkom náhodou pripomínať Guggenheimovo múzeum v Bilbau navrhnuté tým istým architektom. V hlavnej výstavnej miestnosti klimatizovanej na mrazivú teplotu som videl skvelú prezentáciu fotografií Diane Arbus a na záver som použil – známo, že na šťastné detstvo nie je nikdy neskoro – šmýkačku v tvare dvojitej špirály, ktorú umelec Carsten Höller inštaloval od tretieho poschodia až na prízemie. Moja obľúbená perspektíva na fraktálnu, strieborne lesklú vežu bola v každom prípade pozícia za ružovou monumentálnou sochou od Franza Westa. Šťastie, že Barbie toto miesto ešte neobjavila, bola by nadšená.
Nedáva zmysel zostať dva dni.
Aspoň šesť by to malo byť.
Samozrejme, vežu som pozoroval aj z pôsobivého rímskeho pohrebného areálu, Alyscamps, ktoré ležia hneď v susedstve a stavajú pominuteľnosti monumentálny pamätník. Možno sa mi táto dvojitá perspektíva zahŕňajúca tisícročia páčila dokonca najviac. V každom prípade mi zazvonil telefón, keď som v kníhkupectve triedil časopisy, o ktorých som nikdy nepočul, francúzske číslo, a najprv som vôbec nechápal, kto by odo mňa mohol niečo chcieť, ale bol to Chardon. Môj stôl bol rezervovaný, či chcem potvrdiť. Chcel som.
Následne som musel iné stretnutia zrušiť, pretože som nikdy v živote nemal úspech na čakacej listine, áno, existenciu čakacích listín som spochybňoval a považoval za psychologické rozptyľovacie opatrenia saturovaných hostinských. Ale dnes bol deň, kedy som bol usvedčený z klamstva. A bolo šťastím, že som bol usvedčený z klamstva. Človek si Chardon nesmie predstavovať ako veľký podnik. Jeho záhrada – v skutočnosti eufemizmus, je to skôr akýsi koridor medzi domovými múrmi – je stlačená medzi Rue des Arènes a dvoma úzkymi domami. V jednom dome je pár malých stolov, v druhom je kuchyňa, ktorá je taká malá, že si mnohé kuchyne v jedálenských vozňoch predstavujem pohodlnejšie. V tejto kuchyni toho večera pracoval úplne spotený Brit Daniel Morgan. Morgan bol v Londýne klasicky vyškolený. Jeho stanice zahŕňali The Ritz, The Square, Sketch a Maze od Gordona Ramsaya, predtým ako po ceste okolo sveta a pracoviskách v Indii, Japonsku, Kolumbii, Švédsku a Dánsku v Paríži otvoril svoju vlastnú reštauráciu s názvom Salt.
Salt, výkladná skriňa nóbl bistrokultúry, získal dlhý rad ocenení, ale v roku 2021 sa zatvoril. Odvtedy je Morgan na cestách a objavuje sa na udalostiach alebo krátkodobých angažmánoch na špeciálnych miestach, napríklad v Chardon, ktorý vsádza na permanentný koncept hosťujúceho šéfkuchára. V tomto roku to boli počas zimnej sezóny napríklad libanonskí kuchári Gab & Joyce, Daniel Morgan počas leta, holandsko-anglický kolektív Bits & Bobs na jeseň a Iránka Minou Sabahi až do zimnej prestávky. Futbaloví fanúšikovia by silnú podobnosť medzi Danielom Morganom a brankárom Liverpoolu Alissonom Beckerom zistili na prvý pohľad. Mne sa to podarilo až vtedy, keď som počas tohto nádherného večera išiel popri kuchyni na toaletu, ktorá leží na poschodí kuchynského domu. Vtedy som už bol v povznesenej nálade, pretože som mal prvé dva chody Morganovho menu za sebou a bol som povznesený touto mimoriadnou remeselnou zručnosťou, ktorá zároveň ležérne a virtuózne prichádzala cez rampu. Skutočnosť, že stôl bol taký malý, že som ho musel medzitým hľadať lupou, neubrala nič na pôžitku.
Ako v Inari, Morgan začal svoje menu surovou marinovanou parmicou, ktorú však nechal v celku, skombinoval ju s uhorkou, bazalkou a duševným Leche di Tigre a korunoval chrumkavou pohánkou. Neviem povedať, ktorá kompozícia bola veľkolepejšia, ale s určitosťou viem, že v budúcnosti budem vždy dvíhať ruku, ak sa niekde ponúkne surová marinovaná parmica. Druhý chod bol to najpresvedčivejšie, čo som za dlhý čas jedol: Ajoblanco – studená polievka z blanšírovaných mandlí, staršieho bieleho chleba, cesnaku, uhorky a olivového oleja –, ktorá sa podávala v miske z plátkov melónu a nektáriniek. Musíte si to predstaviť ako riad, ktorého steny sú striedavo skonštruované z melónov a nektáriniek a v ktorého strede prichádza ľadovo studená polievka. Zrelá sladkosť izbovo teplého ovocia kontrastovala až povznášajúcim spôsobom so šokujúco studenou polievkou, nikde nevidené, nikdy nezažité porovnateľné. Len toto jedlo by stálo za cestu do Arles.
Neskôr prišla chobotnica, čo je vzácne, s presvedčivou kombináciou tekvice a cukety, sprevádzaná morským feniklom a holandskou omáčkou s kúskami pistácií. A aj hlavný chod udržal úroveň: dva kúsky z jahňacieho chrbta, ktorých vláčnosť bola zinscenovaná sardinkovým a cuketovo-jalapeňovým krémom. Dokonca aj zelená fazuľka mala triedu. Pretože sa pýtate: Aj toto menu stálo 55 eur a ja som bol taký šťastný z toho, že som konečne opäť raz našiel miesta, ktoré ďaleko prevyšujú moje očakávania, ktoré oslavujú blahodarný spôsob pomeru ceny a výkonu, že som zabudol na nespočetné zážitky z posledných mesiacov, keď to bolo naopak: všetky tie jedlá, pri ktorých len účet hral v Lige majstrov.
To, že sa mi to stalo práve vo Francúzsku, bola zaujímavá náhoda, možno však aj nie. Keďže sa fine-dining postupne vzďaľuje od možností strednej vrstvy a stáva sa odvetvím, ktoré si môžu dovoliť len developeri nehnuteľností, manažéri hedgeových fondov a IT zampánov (okrem hladných dedičov), potrebuje tento vývoj ako kúsok chleba. Ja som bol v každom prípade šťastný až po krk, keď som skonzumoval svoj dezert – čerešne v šalviovom náleve s kombu, soľou a šalviovým mille-feuille – a na oslavu dňa som si objednal ešte pohár červeného vína, aby som si v teplo osvetlenej Rue des Arènes užil svetlo, ktoré sa objavuje na konci každého tunela. —

© Benoît Millot


© Victor & Simon / Joana Luz

© Adrian Deweerdt


© Ilya Foodstories



© Adrian Deweerdt


© Adrian Bautista

Adresy
La Chassagnette
chassagnette.fr
Le Cloître & Épicerie
lecloitre.com
Le Nord-Pinus
nord-pinus.com
Le Galoubet
18 Rue du Dr Fanton 13200 Arles
T +33 4 90 93 18 11
L’Arlatan
arlatan.com
Inari
inari-arles.com
Chardon
hellochardon.com