Brucho architekta
Text: Michaela Ernst Fotografie: Manfred Klimek
Nič z toho ho nemôže vyviesť z rovnováhy. Ani to, že sklenené lustre visia príliš blízko novo postavenej ónyxovej steny. Ani to, že staré, deravé kazety na strope ešte neboli vymenené za nové. Ani to, že zásuvky na príbory sú síce zabudované, ale nie obložené. Ani to, že jedáleň reštaurácie "Korso" stále vyzerá takto – všetko pokryté krycou fóliou, ochranným kartónom a lepiacimi páskami –, hoci o dva dni sa má konať znovuotvorenie.
Ale Paolo Piva nie je len dizajnér, je to aj architekt. Preto zostáva v tomto záverečnom špurte pokojný, ako to dokážu len architekti. Zatiaľ čo všetci, ktorí nemajú s týmto remeslom nič spoločné, prechádzajú staveniskom s veľkými otáznikmi v očiach. Piva si pofajčieva cigaru, vyzerá spokojne, strieda sa so svojimi remeselníkmi, ktorí ho sprevádzajú, kamkoľvek sa pohne.
Najskôr to najdôležitejšie: zástancovia tradícií nemusia hneď protestovať. „Korso“ o určité historické prvky nepríde. Drevené obložené steny, ktoré dodávajú sále jej špecifickú luxusnú útulnosť, zostávajú zachované. Kreslá, ktoré sú už takmer poznávacím znamením podniku, takisto. Priestor sa len zbavuje pocitu ťažoby. Najmä u mladšieho publika totiž mohol vyvolávať dojem zatuchnutosti. Staré stropné lustre budú čoskoro nahradené ónyxovými doskami, cez ktoré presvitá teplé svetlo. V druhej fáze renovácie majú drevené paravány medzi stolmi ustúpiť deliacim prvkom z mramorovaného kameňa.
Rozhodujúci omladzovací impulz však prichádza v podobe gigantickej ónyxovej steny, 20 metrov dlhého svetelného telesa, ktoré sa buduje vo vstupnej hale a vystupuje ako vrúcny sprostredkovateľ medzi kuchyňou a hosťami. V špeciálne zabudovaných vitrínach sa prezentujú syry, vína, pálenky a cigary. „Raz,“ sníva Paolo Piva, „by mala byť transparentnosť taká ďaleká, že návštevníci budú môcť cez sklenený otvor sledovať majstra Gerera pri práci.“ Všetko samozrejme pomaly a v malých krokoch, žiadny z hostí by sa nemal cítiť zmenami zaskočený.
Myšlienka na túto príjemnú mutáciu vznikla počas dovolenky na karibskom ostrove Mystique. „Už mnoho rokov ma s Reinhardom spája priateľstvo, preto nie je nič nezvyčajné, že trávime dovolenku spolu. Veľmi intenzívne sme diskutovali o koncepte luxusu, klasiky a procesoch zmeny. Reinhard v tom čase o tejto téme veľa premýšľal, pretože pravdepodobne cítil, že sám stojí pred prerobením svojej kuchyne. V každom prípade som mal pocit, že je pripravený na kritiku, a preto som mu navrhol zmenu lokálu,“ zhrnul Piva rýchlo históriu vzniku.
V jednej podstatnej veci sa obaja muži okamžite zhodli: „Pompézne preháňanie sa skončilo, vyspelejší koncept luxusu sa nazýva skromnosť a tá sa prejavuje v návrate k pravému a k vlastným koreňom.“ Preto Paolo Piva ako dominujúci materiál navrhol ónyx: „Tento kameň má vo Viedni veľkú tradíciu. Adolf Loos ho rád používal. Na príklade jeho ‚American Bar‘ vo viedenskom centre možno dodnes obdivovať, aké efekty možno dosiahnuť s ónyxom aj v tom najmenšom priestore.“ A potom dodal: „Existuje rovina, ktorá spája Reinhardovu prácu s mojou. A tou je pravdivosť materiálov.“
Ako u mnohých Talianov, aj Paolovi Pivovi bola táto požiadavka na pravdivosť vštepená s materským mliekom. V jeho prípade by sme však museli hovoriť o tetičkinom mlieku. Rodičom – obaja profesori, otec matematik, matka pre jazyky a literatúru – totiž nezostávalo príliš veľa času na vyváranie. Na to boli dve tety, ktoré sa o Paola starali, keď sa vrátil zo školy domov.
S takmer vedeckou precíznosťou zostavovali týždenný jedálny lístok, ktorý vie Paolo Piva dodnes citovať ako z veľkej knihy. „V nedeľu varili polievku s vareným hovädzím alebo kuraťom a k tomu robili tortellini. V pondelok k zvyškom mäsa pridali dva plátky salámy a všetko spracovali na fašírky. V utorok bola na programe zelenina, ktorá sa menila podľa sezóny a väčšinou sa podávala ako minestra. V stredu bol na trhu prvýkrát čerstvý rybí úlovok, takže doma bola čerstvá ryba. Vo štvrtok sa zvyšky rýb spracovali do rizota. Piatok bol opäť rybací deň a v sobotu teta Maria tvarovala čerstvé gnocchi.“
Túto prísnosť k čerstvosti si Paolo Piva udržiaval aj potom, čo opustil svoje rodné mesto Adria, aby študoval v Benátkach, a neskôr, keď ako mladý otec rodiny otvoril svoj prvý architektonický ateliér v Padove. „Bolo to začiatkom 70. rokov a ekonomicky ťažká doba. Napriek tomu boli pod arkádami, na Piazza delle Erbe, úžasné obchody s potravinami. V jednom dostal človek len mäso, v ďalšom len zeleninu, v nasledujúcom zase len syry, olivy a hľuzovky.“ Tam nakupoval najradšej a pri svojich úvahách vždy uplatňoval koncept svojich tiet: Čo sa dá kúpiť a čo bude na druhý deň, pri inej príprave, chutiť rovnako dobre?
V tomto čase vyvinul Paolo Piva svoj rizotový perfekcionizmus. Po prvé, tento komplexný ryžový pokrm sa dá pripraviť mnohými spôsobmi. Po druhé, možno využiť zvyšky, ktoré pri odbere surovín nie sú identifikovateľné ako také.
Výňatok z Pivovej (doteraz nezverejnenej) príručky o ryži: Zeleninové rizotá musia byť veľmi mäkké a veľmi tekuté. Pri olivovom rizote sa musí použiť konkrétny druh olív, inak to nechutí po ničom – „a to tie malé, guľaté talianske olivy, ktoré nám rastú na stromoch. Ak kúpite tie oválne, okamžite to chutí úplne inak“. Aj používanie cibule musí byť veľmi starostlivé. A samozrejme, do hríbového rizota nikdy nepatrí syr!
Túto vedomosť, o ktorej by mohol meditovať hodiny, si Paolo Piva vypracoval rokmi praxe. „Bol som, samozrejme, príliš hrdý na to, aby som si pýtal radu od kuchárov,“ uškrnie sa. Zodpovedajúco emotívne sa potom odohrávali večere, pri ktorých architekt priložil ruku k dielu: „Vždy som bol veľmi sklamaný, keď moje deti neprijímali rizoto s dostatočnou úctou. Im by boli samozrejme milšie cestoviny.“ Dnes sa Paolo Piva v zrkadle týchto spomienok smeje.
„Teraz sme tak málo hovorili o architektúre,“ poznamenáva Piva trochu smutne. Pritom sa architektúra v posledných rokoch stala jednou z obľúbených tém gastronómie. „To je trochu smutné: človek si myslí, že prostou architektúrou dokáže sprostredkovať určitý pojem kvality. Určite existuje nemálo kuchýň, ktoré sa pokúšajú týmto spôsobom vyzdvihnúť.“
Pritom je podľa Pivu práve v gastronómii úloha architektúry ľahko definovateľná: „Upevňuje rozdiel medzi hodnotami a meradlami. Preto je logické, že pri prerábaní „Korsa“ sa trochu oslavuje dané miesto. A je tiež, trochu prehnane povedané, jasné, že na viedenskú Južnú stanicu sa hodí barokový lokál rovnako málo ako japonský minimalizmus do viedenskej krčmy.“
Tento prehnaný kultúrny mix si Piva na svojich cestách po svete všíma predovšetkým v talianskych reštauráciách mimo svojej vlasti. „Tam vládne chybná interpretácia italianity. Je to presne tak, ako keď prídete v Jesole do pivárne a privítajú vás jódlovaním. Niečo také predsa nechce počuť žiadny Rakúšan! Určitá diskrétnosť je koniec koncov tiež symbolom kvality.“