Chuť detstva
Kôprové omáčky, šunkové fliačky, buchty a posýpkový koláč! S pomocou kuchárky Aurelie sa ho riaditeľka Rakúskej galérie Belvedere snaží aspoň zrekonštruovať. U Hussleinovcov to vonia starým Rakúskom.
Text: Ro Raftl Fotografie: Helene Waldner
S pribúdajúcimi rokmi si Agnes Husslein viditeľne posilňuje svoj chrbát rodinnou tradíciou. Za riaditeľským stolom v Belvederi visí žiarivo modrá dedinská krajinka od jej slávneho starého otca, maliara Herberta Boeckla. Jeho ateliér ležal celkom blízko múzea. Preto vnučka cez pracovné dni občas necháva za sebou významný barokový letný palác princa Eugena aj s jeho nádherným parkom a putuje do ulice Karolinengasse. Za česko-rakúskymi dobrotami do hostinca „Sperl“. V tomto staroviedenskom podniku so zeleným obrasteným vnútorným dvorom bol už starý otec štamgastom. Tam s bazovým sirupom a palacinkami ochutnáva radosti svojho detstva.
Agnes Husslein vie aj variť, ale robí to bez veľkej vášne, a keď ju chce sto priateľov presvedčiť, že varenie je relaxačné, nedokáže to pochopiť. Je to preto, že „Madame Belvedere“ je perfekcionistka. „Moje dni majú veľa hodín práce a málo času na zábavu a spánok,“ znie Hussleinovej bežné vyhlásenie odvtedy, čo 1. januára 2007 prevzala úrad riaditeľky Rakúskej galérie Belvedere aj s jej rôznymi pobočkami – veta, ktorá však bola aktuálna počas dlhých období jej života: v 70. rokoch, keď Agnes Arco zvládala balans medzi krasokorčuľovaním a štúdiom umenia, neskôr ako manželka a matka dvoch detí na kariérnej ceste.
Ako hostiteľka na seba vždy upozorňovala. Či už ako vedúca aukčnej siene Sotheby’s, ako charitatívna dáma alebo ako šéfka Múzea moderného umenia v Salzburgu. Keď budú gastronomické štruktúry Belvederu modernizované podľa jej vízií – čo ešte môže chvíľu trvať – aj tam sa budú konať skvelé slávnosti. Ale to má viac spoločného s perfektnou organizáciou ako s vlastným varením. Takže súkromné stravovacie problémy rieši rovnako profesionálne ako elegantne: má kuchárku. Aureliu. S jej pomocou sa snaží udržiavať rodinné tradície Hussleinovcov a svojich vlastných predkov, rodiny Arco, a odovzdávať ich deťom Heinrichovi a Katharine: „Nerozbitný rodinný život je pre mňa nesmierne dôležitý,“ hovorí pani riaditeľka Agnes a dodáva, že si veľmi zakladá na dobrom jedle a pekne prestretom stole. Čo verejne dokázala pri mnohých dekoračných akciách v obchode s nábytkom svojej vzdialenej príbuznej Evamarie Schmertzing-Thonet, ale realizuje to aj v domácom kruhu: „Dávam si veľa záležať na meniacich sa dekoráciách stola, na správnych pohároch, správnych príboroch. Musia ladiť k jedlu a ročnému obdobiu. Som vizuálny typ. Musí to byť krásne! Pre mňa neexistuje nič horšie ako zanedbaný stôl.“
K tomu si treba predstaviť dve rôzne miesta: viedenskú domácnosť a letné sídlo pri jazere Wörthersee, kde 53-ročná kariéristka cíti chuť detstva z Martheinej kôprovej omáčky, šunkových fliačkov, buchiet a posýpkového koláča ešte silnejšie na jazyku než vo Viedni. Chuť, ktorá je „nenávratná“. Možno preto, lebo v dnešnej dobe už niet takého aromatického kôpru, pretože vajcia a múka chutia už dávno úplne inak, pretože kedysi išlo všetko priamo od farmára, pretože voda, vzduch, dážď boli menej kontaminované. Možno však aj preto, lebo ako dospelý človek už nikdy nemáte taký hlad ako v dvanástich – keď ste celý deň plávali ako šíp cez Wörthersee a ako drkotajúca vodná krysa ste si na chladom štipľavú kožu rýchlo hodili poriadne šatičky, aby ste sa pri obede a olovrante nasýtili teplom a bezpečím z jedál a lásky veľkej rodiny.
„Martha prišla ako 15-ročná ako komorná k mojej prastarej mame Zierotinovej, najstaršej českej starej šľachte, emigrovala s rodinou do Rakúska a zostala u mojich starých rodičov, kým nemala 95 rokov,“ hovorí Husslein. „Vedela upiecť aj slávnu Zierotinovu tortu, nesmierne náročnú, samé mandle a kávový krém. Martha so sebou vliekla ručne písané prastaré kuchárske knihy – svätosti, ktoré by bolo treba preložiť a prepísať. Kari Schwarzenberg mi ich už raz chcel uchmatnúť. V rodine nás dievčatá vždy nabádali: ‚Choďte za Marthou a naučte sa od nej niečo!‘ Bohužiaľ, na mňa sa toho veľa nenalepilo.“
Hoci obedy v sobotu a nedeľu sú u Hussleinovcov ústrednou rodinnou témou: „Deti prichádzajú, ich priatelia, naši priatelia. Často nás býva desať, dvanásť, štrnásť. Keď je ich len osem, už vzniká otázka: Čo sa deje? Dnes tu nie je vôbec nikto. A presne sa plánuje, čo sa bude variť. Predovšetkým rakúske jedlá.“
Nemaľovaná atraktívna blondínka vie, čo hreje žalúdok a dušu: „Sme polievková domácnosť. Denne je polievka, hovädzia polievka s krupicovými haluškami, s pečeňovými knedličkami a rezancami, viedenský polievkový hrniec s čerstvou zeleninou, dobrým kuraťom a rezancami. Aj tieto úplne z módy vyšlé krupicové a smotanové polievky!“
Mäso sa podáva relatívne často, pretože to páni jasne obľubujú. Ale musí byť od pána Schobera z ulice Währinger Straße. Dodáva najlepšiu kvalitu. Tam nakupovali už svokrovci. Preto stojí šunková žemľa jej manžela Petra Hussleina občas až 500 eur: keď prednosta Univerzitnej kliniky pre gynekológiu vo Všeobecnej nemocnici (AKH) vstúpi do mäsiarstva, ceremoniálne mu predložia účet celej rodiny za posledné dva mesiace. „Ale on miluje Schoberovu čerstvú šunku od kosti. A dobré raňajky,“ poznamenáva manželka. Hoci bohaté raňajky sa oslavujú predovšetkým v Korutánsku. Tam je zase pekár Wienerroither v Pörtschachu. „Všetko ručne robené!“ rozplýva sa šéfka Belvederu a pri pomyslení na Wienerroitherove „cukrové rožky“ si olizuje pery. „Kysnuté cesto, veľké, okrúhle, so škoricou a cukrovou kôrkou, ale bez orechov,“ vysvetľuje Husslein pre nekorutáncov a dodáva, že bradáč Harry zdieľa jej obľubu a následne aj každý rožtek! Má rada múčniky, nad čím už jej otec vždy krútil hlavou: „Si ako tvoja stará mama! Malinovka a sladkosti!“ Čo jej pripomína, že jediné alkoholické vášne starej dámy pozostávali zo slávnostne vychutnávaného štamperlíka vaječného likéru a pohára lesnej ovocnej bowle: „Veľké priehľadné nádoby s naloženým ovocím stáli vždy na slnečnom kuchynskom okne.“
Agnes bola sama taká vzorná alebo ako krasokorčuliarka v párovej jazde s Adrianom Percom taká športová, že do svojich 27 rokov nevypila ani kvapku alkoholu. Až neskôr prišla na červené víno. Samozrejme, dobré. Mala ho nesmierne rada. Zbierala aj špeciálne pochúťky. Až do posledného pôstu, ktorý každoročne 40 dní prísne dodržiava – bez alkoholu, bez chleba, bez sladkostí. „Tentoraz,“ hovorí, „sa stalo niečo zvláštne: Už som sa tak tešila na prvý dúšok vína, ale nechutil mi. Koniec! Teraz pijem občas strik. V najhoršom prípade pohár Prosecca. Čisté biele víno som nikdy nemala rada.“ Stávajú sa aj horšie veci. O to viac, že jej manžel sa takmer nikdy neposilňuje alkoholom.
Keď občas zakričí: „Priberáme,“ nechá kuchárku Aureliu jednoducho priniesť obrovské zeleninové taniere. Že ide o čerstvú zeleninu z farmárskeho pôvodu, netreba osobitne spomínať. Najlepšia kvalita základných potravín je krédom pre gazdinú Husslein, ktorá dokáže zháňať jednoduché oblátky – tie bez cukrovej náplne, ktoré sú už len v málo obchodoch – aby pripravila staromódnu oblátkovú tortu s čokoládovým maslovým krémom. To robí rada, rovnako ako sa v zákuskoch ako jablková štrúdľa, slivkové a marhuľové gule (prirodzene podľa starých receptov) dokáže merať s Aureliou. Pri vianočnom pečení samozrejme tiež: „To mi dala mamina. Osem druhov a desaťročia tie isté.“ Že všetko musí byť také rovnomerne tvarované a zdobené ako od Heinera alebo od Demela, sa pri jej zmysle pre krásu rozumie samo sebou.
Ale áno, samozrejme, Hussleinovci chodia aj spolu jesť. Často do Do & Co. Tam potom prichádzajú na stôl woky a sushi: „Deti majú 25 a 23 rokov. Patria, samozrejme, už dávno k sushi generácii.“