A-La-Carte

Chuť juhu (2021/3)

Život v kozme, ktorý očakáva superlatívy. Ale žiadne pózy. Cesty okolo sveta. Ale zostať sám sebou. „To najkrajšie, čo môžete kulinársky zažiť, sú jednoduché veci,“ hovorí Markus Hinterhäuser, klavirista a riaditeľ Salzburského festivalu.


Pan e vin. Chlieb a víno. Jednoduchšie sa zázračné veci opísať nedajú. Tam, kde z rakúskych hrncov stúpa vôňa juhu, by chcel Markus Hinterhäuser obedovať. Narodený v prístavnom meste La Spezia, detstvo a mladosť strávil letami vo Versilii. Áno, Forte dei Marmi, Viareggio, Torre del Lago, Lucca. „Zeleno, zeleno, zeleno nad vápencom,“ opisuje spomienku: „Z jasného slnka na pláži toskánskeho pobrežia pohľad na tmavé lesy a holé skaly Apuánskych Álp. Skutočne akýsi detský raj,“ odvažuje sa milovník literatúry trochu váhavo použiť tento nadužívaný pojem.

„Veľmi pekný starý dom veľmi veľkej talianskej rodiny, stará mama, tety, strýkovia, bratranci a sesternice. Stará mama a jej sestra varili – pre 15, 17, 20 ľudí pri stole. Talianska kuchyňa, jednoduchá, veľmi jednoduchá a veľmi, veľmi dobrá. Neexistuje tam žiadne komplikované jedlo: ryba zostáva rybou, mäso mäsom, zelenina zeleninou a olej olejom – a s tým sa dajú robiť zázraky. Zázraky sú tým väčšie, čím sú jednoduchšie.“

Samozrejme, čítal svojho Prousta, ale Hinterhäuserovým kľúčom k minulosti pri hľadaní stratenej času nie sú omrvinky pečiva madeleine namočené v čaji z lipových kvetov: „Je to vôňa mora, ktorá stúpa z vývaru špagiet vongole.“ Ale. „Veľmi často bola v letnom dome aj minestrone alebo parmigiana di melanzane. Nemusíte ich jesť horúce, stačí takmer vlažné, úžasné! Čím hlbšie na juh prichádzate, tým menej horúce sa jedlá konzumujú.“

Jeho oči sa smejú, keď sa dostane do nadšenia, hovorí po nemecky tak rýchlo, ako je to zvykom v taliančine a – stále pianissimo – trvá na svojom: „To najkrajšie, čo môžete kulinársky zažiť, sú jednoduché veci. Ach. Keď idete do apuánskych hôr, sú tam trattorie, kde dostanete to najjednoduchšie jedlo – a neexistuje nič lepšie. Úprimné jedlo. Ani sa netvári, že je niečo špeciálne, a to je na tom to krásne. Ja varím takto. Nikdy by som nevedel variť podľa receptu. Aj to som vždy videl: S akou samozrejmosťou sa v Taliansku pripravuje jedlo!“

A potom. Bolo vtedy ešte niečo, čo je tak nesmierne krásne a trochu sa vytratilo. K tomu scéna, ktorú som zažil pred dvoma rokmi v Aténach s Teodorom Currentzisom (dirigentom). Oficiálny termín, ale chcel ma predstaviť svojej matke: ‚Poď!‘ Tak sme išli do domu, v ktorom vyrastal – a to mi tak pripomenulo detstvo: Prišla a jednoducho položila taniere. Nepýtala sa, či majú alergie, či sú vegetariáni, vegáni – položila jedlo ako gesto priateľstva. To. Je pre mňa jedno z najkrajších gest: Keď vstúpite do domu, dostanete niečo na jedenie a pitie. Dnes je to všetko také neuveriteľne komplikované. Jeden neje toto a tamto, neznáša lepok, histamín, drží delenú stravu. Robí sa okolo toho také neskutočné divadlo.“ Nasadí najhlbší tón, na klavíri by to bolo subkontra-A: „Úplne choré! Veď o to predsa nejde. Ide o gesto, privítať niekoho.“

Riaditeľ v Salzburgu to vie. Prechádza sa tak ležérne popred známy portál v Hofstallgasse, akoby mal všetok čas sveta a nebol pod tlakom po (alebo stále pandemicky utlmených) Turíčnych slávností. Hoci je apríl v máji, striedavo mrholí, svieti slnko a leje, Hinterhäuser vytvára harmóniu od prvého okamihu, s veselým úsmevom a malými priateľskými poznámkami – aj keď nič nemá radšej, než keď ho nefotografujú.

„Disciplína je niečo krásne!“, myslí si klavirista. V zásade. A samozrejme, v súvislosti s hrou na klavíri, „pri ktorej sa bez vnútorného systému poriadku nikdy nedá zažiť ten jeden – hoci často prchavý – moment, v ktorom všetko ladí“. Počas nadchádzajúceho augustového festivalu sa bude v Kolégiovom kostole a v Dome pre Mozarta opäť oddane snažiť priblížiť k takýmto momentom. To znamená: cvičiť, cvičiť, cvičiť. Prezidentka Helga Rabl-Stadler raz povedala, že je tak inšpiratívne krásne počúvať Markusa hrať skoro ráno, keď je inak všetko vo Veľkom festivalovom dome celkom ticho.

Šťastie náhody. Najmladší z troch synov talianskej germanistky a renomovaného rakúskeho romanistu a prekladateľa Hansa Hinterhäusera, narodený v roku 1959 do sveta kníh, začal ako chlapec len tak pre zábavu brnkať, pretože u starej mamy stálo krídlo. Napokon študoval hru na klavíri vo Viedni a Salzburgu, bol žiakom Elisabeth Leonskajej a Olega Maisenberga. Hovorí, že ako klaviristu ho obzvlášť zaujímali skladatelia, „ktorí sa pohybujú v krehkosti“ – ako Franz Schubert, Robert Schumann, Arnold Schönberg, potom hudba Mortona Feldmana, Giacinta Scelsiho, Johna Cagea, Galiny Ustvoľskej a Luigiho Nona. Šťastný, že môže toto leto ako riaditeľ ponúknuť Nonovu operu alebo skôr Azione scenica Intolleranza 1960, „ako otázku pre svet, ktorý sa vymyká z kĺbov“. V tlačovej správe stojí: „Vášnivý protest proti rasizmu, intolerancii, útlaku a porušovaniu ľudskej dôstojnosti, pričom environmentálna katastrofa na konci deja spája dielo so súčasnými diskurzmi.“ Ach. Nielen environmentálna katastrofa.

Zložiť dáždniky na Gstättengasse 1. Jesť, piť, rozprávať sa v Pan e Vin, kde na okenných parapetoch kvitnú citróny. Horský potok zurčí a syčí z Mníchovej hory cez turbínu nadol ako podmaľba na skle priamo v lokáli a majiteľ Herbert Aglassinger zohnal čierny atrament na rizoto nero. Medzitým však servíruje biele cestoviny v hľuzovkovej omáčke a ravioli s homárom a teľacím mäsom, „pretože sa dajú tak krásne fotografovať“. Titulné strany svojich jedálnych lístkov si kreslí sám – nie je to lacný koníček, pretože u medzinárodných hostí sú neuveriteľne obľúbené. Mnohé visia zväčšené na stene. Farebný duch doby v 600 rokov starých múroch.

Aglassingerovo krédo podnikateľskej vášne – „Hosť musí cítiť, že to robíte radi“ – sa stretáva s Hinterhäuserovým presvedčením: „Človek sa môže zaoberať len tým, čo miluje. Riaditeľ MUSÍ milovať umenie, pristupovať k nemu s otvorenosťou a objatím.“ S pojmom „umelecký manažér“ sa nikdy nedokázal stotožniť. Nuž. Jeho zmluva so Salzburským festivalom bola predĺžená do roku 2026. Bravissimo! Raz bude čas aj na to, aby od šéfkuchára Pan e Vin Jürgena Buchsteinera odpozoroval jeho umenie, ako piecť steaky tak, ako MH chutia najlepšie. Pozvanie platí už dlhšie.

Ešte. Je postpandemicky ticho v porovnaní s cinkaním tanierov, pohárov, smiechom, rozhovormi, volaním, štebotom vo všetkých jazykoch počas festivalového času.

Potom je tu, ako na desiatkach miest pri desiatkach príležitostí, potrebná Hinterhäuserova funkcia. Ako riaditeľa. Ktorý môže rečniť, pripíjať si, blahoželať a vychutnávať „veľmi elaborované“ jedlo. Žartuje: „Tu pena, tam pena.“ Aj to má celkom rád. A áno, preletel svet, či už kvôli sponzorským rozhovorom s tímom festivalu, alebo ako sprievodca na koncertných turné. Medzinárodná kariéra sa mu začala s mezzosopranistkou Brigitte Fassbaenderovou; k Schubertovej Zimnej ceste neskôr s barytonistom Matthiasom Goernem pridal juhoafrický svetový umelec William Kentridge 24 jemne humorných animovaných filmov. MH sa smeje. „Áno, tam sme vyčerpali všetky možnosti. Boli sme po celej Európe, v Moskve, Soule, Tokiu. A napríklad japonské jedlo je nielen neodolateľne jemné chuťou, ale aj neuveriteľne krásne esteticky. Aj v Moskve sa dá vynikajúco najesť. Ale nie je to tak, že by som, keď som na cestách, hľadal reštaurácie. Nevlastním ani žiadnych sprievodcov reštauráciami. Pretože, keď sa môžem rozhodnúť sám...“

… funguje to takto: „Pred dobrými dvadsiatimi rokmi som hral v Palerme pár koncertov, potom som cestoval s priateľkou v prenajatom aute po Sicílii – a jedli sme tam, kde sme niečo našli, niekde vonku pri čerpacej stanici, a bolo to úžasné! To sa dá zažiť v Taliansku. Existuje forma jednoduchosti, ktorá existuje aj v umení, keď sa človek vracia k podstatnému bez všetkých tých ozdôb. Nechcem porovnávať jedlo s Loosovým domom – ale ide o dôveru v to, čo tu je.“

Trh v Palerme – tam chýbajú slová. Celý tento trh hovorí o dôvere v to, čo na tomto svete môže byť. A toho je veľmi veľa. Tam hovorí náklonnosť k veciam, ktoré človek má, či je to zelenina alebo ryba. To žije a ľudia žijú s tým a z toho. A to je také krásne. Životný pocit – ak sa človek úprimne pýta –, ktorý všetci hľadáme. Tu sme ho stratili.“ Teraz fortissimo s pedálom: „Stále sa tvárime, ako keby sme potrebovali viac a ešte viac. Celý rok tie zdanlivo ideálne paradajky, ktoré nie sú nič iné ako malé hlúpe červené guľôčky s veľkým množstvom vody vo vnútri, ktoré nechutia vôbec po ničom.“

Nemusíme mať celý rok rovnaké veci ako iné regióny a nechávať si ich dovážať z Čile, Peru alebo Ázie. Veď tu máme veľmi dobré a krásne veci, ktoré môžeme využívať.“ Takmer slávnostne recituje recept, „ktorý podčiarkuje jednoduchosť; veľmi staré jedlo z predmestia Florencie, L'Impruneta, kde sa ťažila hlinka; jedlo ľudí, ktorí tam pracovali a pokrm si večer v terakotovej nádobe vložili do pece: Peposo (recept na str. 22).“

Otázka „Ako to máš s olivovým olejom?“ je samozrejme úplne nesprávna. Zdržanlivé hromobitie. „Olivový olej musí byť dobrý, ALE: Je úplne smiešne, ak pol litra stojí 35 eur, rovnako je to pri cestovinách, keď musia byť od Cipriano. Je úplne smiešne prevádzkovať tento fetišizmus a míňať na to obrovské sumy peňazí. Aj to som sa naučil od mojich príbuzných... Pochádzam z Toskánska, takže dostávam svoj olivový olej odtiaľ. Ale ten ligúrsky je rovnako dobrý. Nechutia tak nesmierne intenzívne, čím viac ideš na juh, tým sú oleje intenzívnejšie, niekedy aj trochu horké. Ale. Keď robíš caponatu, tento sicílsky šalát z baklažánu, sedí aj sicílsky olej.“ Rýchlo a veľmi ticho: „Existuje jednoducho dobrý olej! Ale som planétu ďaleko od toho, aby som prevádzkoval nejaký Bella-Italia-snobizmus. Talianskych snobov nemôžem vystáť.“

Čerstvé dobré suroviny sú podstatné. V Salzburgu ich máme. Na trhoch v centre mesta. Denne pred Kolégiovým kostolom, kde – vsuvka – Hinterhäuser s Tomasom Zierhofer-Kinom etabloval legendárne programy Zeitfluss. Po ére generalissima Karajana, 1993, keď sa Gérad Mortier a Hans Landesmann pustili do „bláznivých“ nápadov mladých umelcov, ktorí obrátili všetky konvencie a zdanlivo zlatom podložené marketingové stratégie naruby: s Nonom, Rihmom, Stockhausenom v barokovom kostole vzbudili zvedavosť a zožali jasot drasticky omladeného publika. Teraz však. Stojíme na trhu. „Štvrtky,“ odporúča MH, „je Schranne (pred kostolom sv. Ondreja). Skutočne dobré a oveľa lacnejšie ako tu. A. Pre špeciálne veci samozrejme Sapori del Sud na Nonntaler Hauptstraße.“ Usmieva sa. „Človek musí mať trochu trpezlivosti, Salvatore ide svojím vlastným rytmom, ale to, čo dostanete, je úplne úžasné, napríklad ricotta, a nemá to nič spoločné s týmto vynúteným italofilným predvádzaním sa.“

Niekedy. Si želá kúzlo viedenskej kaviarne, napokon, oslavoval ho nielen ako študent, ale aj ako riaditeľ slávnostných týždňov. „Prírodný rezeň s ryžou v Café Korb napríklad. To doma ani nejde vyrobiť... ale robí sa to aj na panviciach, v ktorých sa urobili tisíce prírodných rezňov. V Salzburgu je to ťažšie. V Tomaselli majú len omelety a Café Bazar sa trochu vzdialilo od typického kaviarenského jedla, stalo sa mestskejším. Žiadna kritika, len: klobásu, opekané zemiaky a špenát tam už nedostanete – z tých istých panvíc, na ktorých sa už tisíckrát opekalo a čo niekedy chutí fantasticky.“

Počas lockdownu sa zvyčajne varilo doma. On alebo jeho manželka? „No, nie je to tak, že by sme mali nejaké delenie práce. Ide to, ako to ide. Nemám až tak veľký repertoár vecí, ktoré robím. Ale tie sú, myslím, celkom dobré. Majú veľa spoločného s tým, čo som spoznal u mojej mamy a starej mamy, ľudí, ktorí majú v DNA vytváranie pôžitkov.“

Pasta e lenticchie je taký favorit. „Tmavohnedá šošovica, cibuľa, cesnak, dve stonky zeleru, nakrájané na malé kúsky, jedna konzerva paradajok, soľ, korenie, trocha chilli,“ hovorí mág jednoduchosti. „To necháte dusiť, kým šošovica nie je napoly mäkká, potom nalámete cestoviny rukami, hodíte ich do hrnca a varíte, kým sa všetko príjemne nespojí. Pridáte olivový olej a pecorino alebo parmezán.“

Má to niečo zimné. Robil som to často. Veľmi na radosť prezidentky, ktorá často jedávala u nás počas lockdownu. Nemám ambície ako kuchár, žiadne ambície robiť vôbec ultrakomplikované veci. Helga Rabl-Stadler vyhlásila: ‚Najlepšia trattoria v meste!‘ Potom sa opýtala, či to bola chyba a mala povedať ‚najlepšia reštaurácia‘. Myslím si: Ak to tak naozaj myslí, je to pre mňa kompliment.“

PEPOSO
Toskánsky hovädzí guláš na červenom víne

2 kilá hovädzieho mäsa (kližka, nie príliš chudé, nie príliš tučné)
12 strúčikov cesnaku vcelku
2 polievkové lyžice čierneho korenia v zrnách
vcelku
2 vetvičky rozmarínu
2 bobkové listy
Soľ
a: asi 2 litre červeného vína (ideálne Chianti Classico)

Mäso nakrájajte veľkoryso, 7 až 10 cm veľké, tuk nechajte, dodáva chuť. S koreninami vložte do hrnca a zalejte červeným vínom.

Potom nechajte štyri, štyri a pol hodiny na veľmi malom plameni prikryté dusiť. Občas skontrolujte a premiešajte. Zostaňte veľmi trpezliví.

Keď je mäso také mäkké, že sa rozpadá, prichádza to rozhodujúce: príloha.
Peposo je dobré s polentou, ale s opečeným bielym chlebom, prípadne talianskym, chutí najlepšie. Mäso nasiaknuté šťavou položte na opečený chlieb a – veľmi dôležité – na to čerstvý olivový olej. Inak vôbec nič. Čo vznikne, je stredne veľký zázrak. Neuveriteľne dobré!“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!