A-La-Carte

Historické salto (2021/5)

Na ceste cez dve významné nemecké mestá s prevahou minulosti a zaujímavou kulinárskou budúcnosťou: Umenie & jedlo v Lipsku a Drážďanoch.


Keď som bol v Lipsku predposledný raz, stalo sa mi niečo zvláštne. Bolo to počas knižného veľtrhu – a už len to, že vysvetľujem, prečo som bol v Lipsku, hovorí o našom vzťahu k Lipsku veľa, pretože si málokto dokáže predstaviť, že by niekto navštívil Lipsko bez toho, aby na to mal pádny dôvod.

Lipský knižný veľtrh je známy ako mladšia sestra Frankfurtského knižného veľtrhu. Tradične sa koná na jar, teda v o niečo menej dôležitom publikačnom cykle roka. Keďže však moja biografia Andrého Hellera vyšla k jeho marcovým narodeninám, Lipsko bolo tým miestom, kde som knihu v prítomnosti jej prominentnej hlavnej postavy predstavil nemeckej verejnosti. Na tento účel bola okrem iného prenajatá veľká sála v lipskej zoo, netuším, kto prišiel na tento nápad, a od zamestnankýň vydavateľstva som dostal upokojujúcu správu, že sála pre 600 ľudí je do posledného miesta vypredaná.

Zvláštnosťou tejto situácie bolo, že som vedel niečo, čo tých 600 ľudí ešte nevedelo: André Heller cestu do Lipska z dôvodu akútnej chrípky zrušil. Musel som teda vyjsť na pódium a oznámiť ľuďom, že večer so mnou samotným bude aspoň taký zábavný ako s Feuerkopfom (taký bol názov knihy).

Viedlo to k tomu, že som v predvečer svojho vystúpenia spoznal reštauráciu Falco od Petra Mariu Schnurra. Nachádza sa na najvyššom poschodí hotela Westin, kde vydavateľstvo prenajalo kniežacie komnaty pre svoju hviezdu, do ktorých som sa, keďže hviezda chýbala, nasťahoval ja. Sedel som teda za dlhým barom s výhľadom na celé mesto a pil silné nápoje, aby som zabudol na zajtrajšie vystúpenie, no dva tigre, ktorých obrazy boli naaranžované nad barmanom, mi neustále pripomínali, že môj osud sa rozhodne v zoo, a to zajtra. Zjedol som aj rozumne zopár snackov, aby som sa do kniežacích komnát nevrátil celkom bez podkladu, a pamätám si veľmi pestré, jemne naaranžované taniere. Na hlbšie vnímanie som už nemal rezervy.

To bolo moje predposledné raz v Lipsku. Vystúpenie v zoo mimochodom dopadlo celkom dobre. Diváci sa zmierili s tým, že prišiel aspoň jeden Viedenčan, a smiali sa, hneď ako som niečo povedal. Na záver venovali zdvorilý potlesk. Keď pomyslím na slovo úľava, hneď mi napadne ten špecifický pocit, keď som dlhými krokmi a s vejúcim šálom opúšťal lipskú zoo smerom k nejakej krčme, do ktorej ma niekto vzal, klapka, koniec, bodka.

Keď som bol v Lipsku tentoraz, všimol som si, že vtedy som krásu mesta vôbec nevnímal. Rezervoval som si izbu v starom meste, v bezvýhradne odporúčanom hoteli Fregehaus, odkiaľ som to k pamätihodnostiam mesta mal len na skok, k fulminantnému námestiu, k Starej burze, ku Kostolu svätého Tomáša, kde ako kantor pracoval istý Johann Sebastian Bach a dnes je tam pochovaný. Okrem toho leží hneď oproti Fregehausu Milchbar Pinguin, tradícia od roku 1964, ktorej názov hlása taká krásna svetelná reklama, že som nemohol inak, než si tam už na raňajky dopriať obrovský jablkový koláč so šľahačkou.

Mám v Lipsku dôverníka. Pracuje v knižnom biznise, miluje antikvárne knihy ako mladí otcovia svojich synov a inde by určite prešiel ako excentrik. Cestuje napríklad len s Baedekermi z 19. storočia, pretože je názoru, že neskôr už nebolo postavené nič pozoruhodné.

Keď som ho – volá sa plukovník Eck, má minulosť v Národnej ľudovej armáde – telefonicky požiadal o termín na večeru, povzdychol si.

Falco už predsa poznám, navyše nemá rád výšky – myšlienka týchto mrakodrapov mu nedáva zmysel. Stolovať nad priepasťou, aká pošetilosť. V Stadtpfeifferi v Gewandhause vraj nie sú porcie malé, ale veľmi malé, a človek by mal mať po večeri pocit, že niečo zjedol, nie? Neostane nič iné, len večerať v Max Enk.

Reštaurácia v bývalom Mestskom obchodnom dome vyžarovala aspoň grandezzu predvojnovej architektúry (tým myslel čas pred bitkou národov pri Lipsku, kde Napoleonove vojská proti koalícii Ruska, Pruska, Rakúska a Švédska ťahali za kratší koniec). Jedáleň sa nachádza tam, kde v 15. storočí stál Gewandhaus obchodníkov s látkami, a, počul som plukovníka rozprávať, je zaujímavé aj to, že práve na tomto mieste bol prvý dom pre vzorové veľtrhy, a to celosvetovo. Lipský veľtrh je známy ako inštitúcia už asi 850 rokov, pozoruhodné je najmä zavedenie moderného vzorového veľtrhu – na rozdiel od tradičného tovarového veľtrhu –, ktorý sa ukázal ako základ moderného veľtržníctva a v roku 1895 sa konal prvýkrát v meste, a to presne v tom dome, v ktorého jednom átriu sa nachádza jedáleň Max Enk, veľmi príťažlivé prostredie...

Prerušil som ho: „Aké je tam jedlo?“

„Ó,“ povedal plukovník, „pre mňa je to najlepšie v meste.“

„Prečo to nehovoríte hneď?“

„Nepýtali ste sa ma...“

Ukázalo sa, že Max Enk nie je len na historickom mieste, ale pestuje aj angažovaný vzťah ku kulinárskemu dedičstvu Saska. Keď sme sa po malej prechádzke po okolí vrátane historického exkurzu usadili za stôl, našiel som v jedálnom lístku napríklad wermsdorfského jesetera. Rybničné hospodárstvo Wermsdorf sa považuje za jedno z najlepších v krajine a jeseter je už asi 15 rokov ich špecialitou. Samičky jesetera sa chovajú až do dozretia kaviáru a samozrejme, ak ste lipský regionalista, jete kaviár odtiaľto. Také niečo sa dozviete, ak večeriate s plukovníkom.

Rybie predjedlo podávali v troch etapách. Na jednej strane prišiel „Stremel“, ako sa po sasky nazýva, pečený so zemiakovým šalátom a divými bylinkami, na druhej strane ako tatarák s červenou repou. Mňa však najviac zaujala varianta s takzvanou „domácou omáčkou“, pretože ma prekvapilo, že takéto označenie si ešte stále nájde cestu do jedálneho lístka: tam by ho mohol konečne objaviť niekto, kto v ňom vyčíta neaktuálne priradenie roly domácnosti, lebo nemohol by byť za výrobu tejto omáčky zodpovedný napríklad aj domáci pán alebo hobby kuchár na rodičovskej dovolenke? Zapleteniny, obvinenia, rozhorčenie, ospravedlnenia – scenár shitstormu by bol predznačený.

Nie v Lipsku: Pri omáčke išlo o zmes smotany – ľahko skysnutej šľahačky –, kyslej smotany, nadrobno nakrájaných jabĺk a jarnej cibuľky, dochutenú citrónom, soľou a korením. Chutila výborne k rybe – aj keď som mal pocit, že omáčka si tak trochu pýta matjes. Prekvapivo bol plukovník rovnakého názoru.

Na zahriatie objednal fľašu rizlingu od saského vinára Andreasa Kretschka z Radebeulu – a prísne mi zakázal urobiť akýkoľvek vtip, ktorého pointou by bol najslávnejší obyvateľ Radebeulu, Karl Máj. Zdôvodnenie: Takéto vtipy radšej robí sám.

Vínko bolo svieže a celkom elegantné. Plukovník moju poznámku v tomto smere kvitoval veľkorysou sebauspokojenosťou.

Zjedol som veľmi dobrú paštrnákovú krémovú polievku, ktorú som uchmatol z vegetariánskeho menu, a pri hlavnom chode som sa jasne rozhodol pre „Lipskú zmes v novom šate“.

V tradičnom (aby som nepovedal: v domáckom) šate je Lipská zmes (Leipziger Allerlei) zeleninové jedlo, ktoré sa s obľubou pripravuje najmä na jar. Mladý hrášok, mrkvu, špargľové hlavičky, zelenú fazuľku a smrže varíte každý zvlášť, zmes v prípade potreby doplníte dusenými ružičkami karfiolu a kalerábom alebo aj – ak má chuť mať trochu šmrnc – opraženou cibuľkou. Najdôležitejšia je však omáčka z račieho masla, chvostíkov riečnych rakov a malých krupicových halušiek.

Riečne raky, vysvetlil plukovník vo svojom typickom naliehavom tóne, boli totiž v tých časoch pochúťka nie, ale jedlo pre chudobných. Vedľajší úlovok, ktorý chceli jesť len deklasovaní.

V Max Enk šéfkuchár Torsten Hempel použil hráškové struky, mrkvu, zelenú špargľu, karfiol, saské šampiňóny a namiesto riečnych rakov lokálneho sivona. K tomu boli žemľové knedle a nanajvýš elegantná, chutná omáčka, ktorá bola pripravená nielen z rybacích skeletov, ale videla aj zopár teľacích kostí.

Plukovník sa súčasne venoval chrumkavej treske s krvavničkou – zdvihnutý ukazovák: „od mäsiara Hambela!“. K tomu bola kyslá kapusta vylepšená koriandrom a smotanou a petržlenové zemiaky, a keď nám someliérka chcela odporučiť priemerné Rioja, rozhodli sme sa pre druhú fľašu rizlingu od Kretschka, ktorý začal obom robiť čoraz väčšiu radosť.

Hovorili sme o železniciach (jedna z plukovníkových obľúbených tém). Hovorili sme o českom futbale (jedna z plukovníkových obľúbených tém. Samozrejme hovorí „český futbal“ a má permanentku na Bohemians v Prahe; medzitým si človek všimne, že Praha nie je od Lipska oveľa ďalej ako Berlín a že pre ľudí, ktorí sa narodili povedzme pred rokom 1970, existujú v tomto smere určité preferencie).

Potom sme konečne hovorili o Lipskom škovránkovi (Leipziger Lerche), ktorý bol v ponuke ako dezert – vedľa praliniek a makróniek z Pâtisserie Hart & Herzlich, ktorej názov znie, ako keby bol dovezený priamo z Berlína. Lipský škovránok – aj tu sa Max Enk opiera o expertízu špecializovanej prevádzky, menovite remeselnej pekárne Kleinert – je jemné pečivo, ktoré pripomína zaniknutú tradíciu veľtržného mesta. Do roku 1876 sa počas vysokých sviatkov v meste chytali a konzumovali spevavé vtáky. Po zákaze tejto barbarskej tradície – niektoré regióny v stredomorských krajinách by si z toho mali vziať príklad – vznikla sladká parafráza tohto zvyku, košíček pripravený z krehkého cesta, ktorý je plnený marcipánom a džemom a zdobený dvoma prekríženými pásikmi cesta. Tie, to plukovník vedel, napodobňujú stuhy, ktorými sa plnené vtáky za starých čias zväzovali.

Samozrejme som si objednal – a vychutnal som si chrumkavé, jemné, trochu sladké pečivo, ktoré by môj večer dokonale zavŕšilo, keby si plukovník, ktorý si nechal pri stole flambovať Crêpe Suzette, neobľúbil pomarančový likér. Tak dostal nápad zaplatiť rundu saskej pálenky. O zvyšku večera rozprestriem temnú plachtu mlčania.

Na druhý deň ráno som sa stabilizoval v Milchbar Pinguin, pozrel som si v Múzeu výtvarných umení fantastickú výstavu fotoumelca Andreasa Gurského, navštívil som Kostol svätého Tomáša a v úžase som zotrval pred sochou majstra Johanna Sebastiana. Okolo blízkeho čajového domu so saskými špecialitami som urobil veľký oblúk a namiesto toho som začal obchádzať centrum. Na ulici Gottschedstraße som našiel malú pizzeriu 60 seconds to Napoli, ktorá robí vynikajúcu pizzu neapolského štýlu, tam som si trochu oddýchol, potom som kráčal ďalej. Štvrť okolo námestia Nikischplatz sa ukázala ako živá a študentská, kopa kaviarní a stánkov s občerstvením, čínske, japonské, turecké jedlo.

Samozrejme som narazil aj na zopár pozostatkov NDR, napríklad pri pamätníku Múzeum v „Okrúhlom rohu“ (Runde Ecke), kde sú v bývalom bunkri Stasi vystavené svedectvá „moci a banality“ tajnej štátnej polície. Aj Vodkaria so svojím mottom „Tu sa dopíja“ mi prišla trochu spiatočnícka, v každom prípade mi pripomínala včerajšok. Rýchlo preč.

V Auerbachovom pivnici hodovali Faust a Mefisto, reštaurácia na to podľa síl upozorňuje.

Prezrel som si mestský prístav, potom som sa vrátil späť do mesta, pretlačil som sa cez mestské krčmy, ktorých letné záhradky bujnejú a sťažujú prechod uličkami okolo trhu. V Alten Rathaus (Starej radnici) som vyskúšal matjes, pretože mal práve sezónu – a bol som nesmierne prekvapený: ryba bola jemná a elegantná, žiadne porovnanie s presolenými exemplármi, ktoré som poznal odinakiaľ, a prišla, logicky, s „domácou omáčkou“. Pomaly som si začal zvykať.

Neskôr som ešte navštívil Auerbachs Keller. Čakal som nejakú dieru s goetheovským folklórom – ako je známe, Mefisto láka Fausta do Auerbachs Keller, aby mu najskôr ukázal „najprv malý, potom veľký svet“ a učenca zoznámil s radosťami meštianskeho života: piť, spievať, smiať sa.

Keď som zišiel po schodoch, otvorila sa nádherná sála pod pestro maľovanými klenbami a nádherným obložením. Pri malých stoloch sedeli hostia, pili pivo, hodovali a smiali sa, takmer spievali, a ja som nemohol inak, než si sadnúť za voľný stôl, objednať si pohár rizlingu – tentoraz od Roberta Weila – a študovať jedálny lístok, ktorý trochu trápne prezentuje „Gretchenine zvádzania“ – mrazeného Lipského škovránka –, Faustove medzijedlá – „Lutherov letný šalát“, tam sa duchovní velikáni dostávajú priamo do konfliktu – a Goethove obľúbené jedlá. Básnik-kráľ údajne miloval dusené mäsá. Je tu pečený diviak a teľacie líčka.

Práve som cítil, ako sa vo mne dvíha šťastie, ktoré cítim vždy, keď miesto, čas a prítomnosť záhadným spôsobom ladia, keď som začul hlas plukovníka, ktorý hovoril ponad môj chrbát: „Prečo si objednávať pohár vína, keď môže byť aj celá fľaša?“

Bol to tiež Goethov citát? Neviem. Na polovicu ma ťahal plukovník, na polovicu som klesol. Na druhý deň som cestoval do Drážďan neskôr, ako som plánoval.

Našťastie som v Drážďanoch nikoho nepoznal. Ubytoval som sa v hoteli Gewandhaus, o ktorom by mi iní určite vedeli povedať celú kopu vecí, potom som sa vydal pešo cez mesto, ktorého baroková krása je povestná.

Prechádzal som sa po nábreží Terrassenufer pri rieke Labe, videl som Vysokú školu výtvarných umení s jej pôsobivými ateliérovými oknami, pozoroval som stavenisko Rezidenčného zámku, ktorý bol jednou z určujúcich stavieb drážďanského centra a po totálnom zničení pri bombardovaní mesta vo februári 1945 sa stále obnovuje. Početné stavebné firmy sa špecializovali výhradne na túto úlohu. Prešiel som okolo nádhernej Semperovej opery, aj tá bola zničená náletmi a znova postavená. Znovuotvorenie sa konalo v roku 1985.

Zohnal som si vstupenku do Obrazárne starých majstrov v Zwingeri, kde som sa potom na pár hodín stratil.

Na jednej strane to bolo dobré rozhodnutie, pretože som videl rad očarujúcich, dojímavých obrazov, napríklad množstvo nádherných Canalettov, ktoré ukazovali Drážďany v jeho dobe, Raffaelovu Sixtínsku Madonu, spiaceho Herkula od Lucasa Cranacha a – pekne prehľadne na jednej stene naaranžované – neuveriteľné portréty Rosalby Carriera. Spektakulárne novo zreštaurovaný Vermeer, ktorý je stredobodom práve prebiehajúcej Vermeerovej výstavy, bol ešte v rukách svojich obnoviteľov.

Bol to ale aj zlý nápad, pretože som nepočítal s tým, ako dlho bude trvať, kým nájdem adekvátne zariadenie na svoju večeru. Alebo, aby som opísal realitu v centre Drážďan bez prikrášlenia: ako skoro väčšina reštaurácií a krčiem prestáva prijímať hostí. Bolo sotva 20:15 a nevidel som nič iné ako rozhodne krútiace sa hlavy, keď som chodil z domu do domu, aby som dostal niečo teplé pod zub.

Najmä ma bolelo odmietnutie na druhom mieste môjho výberu, v reštaurácii Alte Meister. Číslom jedna bolo Genuss-Atelier, pravdepodobne najlepšia adresa v Drážďanoch, kam som spontánne zavolal a zožal zachrípnutý smiech, príliš málo ľudí v kuchyni, žiadne kapacity. To som počul aj v Alte Meister, ale s dodatkom: Rezervujte si radšej na zajtra. Okay, ďakujem, týmto je to vybavené.

Odišiel som asi z ďalších šiestich prahov krčiem, kým sa nado mnou nezľutoval maître v bistre hotela Taschenbergpalais, spravovanom spoločnosťou Kempinski, a neukázal mi miesto s výhľadom na ulicu Schlossstraße. Pretože bistro je francúzska reštaurácia, živil
som sa teda slimákmi a kambalou, oboje celkom dobré, a pozoroval sprievodcov oblečených za nočných strážnikov, ktorí robili prehliadky mesta s halapartňou a lampášom, v závese kolóna turistov, ktorí boli sýti a spokojní, netuším, kde sa stravovali.

Na druhý deň som navštívil Frauenkirche a Palác republiky, dva kultúrne póly Drážďan. Frauenkirche, táto nádherná baroková monumentálna stavba, ostala po náletoch v roku 1945 stáť ako ruina a znova bola postavená až po páde múru. Keď som bol v sedemdesiatych rokoch v Drážďanoch prvýkrát, stála ruina vo svojich troskách na pustatine, pretože všetky domy naokolo boli zrovnané so zemou. Medzitým sú medzery z tých čias opäť zaplnené, pestrým, historizujúcim spôsobom, ako keby tu nikdy žiadna spúšť nebola.

Do Kulturpalast, určujúcej modernistickej centrálnej stavby z čias NDR, sa nasťahovala filharmónia a mestská knižnica. Na jeho bočnej fasáde sa vyníma monumentálna nástenná maľba Cesta červenej zástavy. Drsnejší kontrast k barokovému vyvolávaniu minulosti je sotva mysliteľný: „Oslobodenie robotníckej triedy môže byť len dielom robotníckej triedy samotnej.“ Nuž áno.

Reštaurácia Alte Meister bola napokon taká dobrá, ako som očakával. Ponuka šéfkuchára Roberta Rettiga je síce orientovaná skôr na medzinárodnú kuchyňu než na tú tradičnú saskú, ale okolo 18:15 som mal obrovskú radosť z lososa nakladaného v šťave z červenej repy s ázijskými arómami a perfektne duseného jahňacieho pliecka s olivami, fazuľou a cícerom – obzvlášť ma zaujali britské mätové guľôčky.

Drážďanská výletná reštaurácia Schiller-Garten, situovaná priamo pri Labe, vedľa mosta s názvom Blaues Wunder.

 

Na druhý deň som sa prechádzal po nábreží Käthe-Kollwitz-Ufer popri Labe. Videl som pôsobivú štvrť víl Blasewitz a zámok Eckberg ležiaci na protiľahlom brehu uprostred viníc, súbor, ktorý by si mohla vymyslieť aj kráľovná osobne. V Loschwitzi sa nad Labem klenul most s názvom „Blaues Wunder“. V hostinci Schiller Garten, akomsi drážďanskom Schweizerhause, som sa posilnil pivom a saskou zemiakovou polievkou, potom som prešiel cez „Blaues Wunder“ a prešiel sa k visutej dráhe, šikmému výťahu, ktorý ma vyviezol hore k vyhliadke, teda k najvyššiemu bodu mesta.

Veže a kupoly mesta, ktoré sa tak rado porovnáva s Florenciou, ležali tmavé a poetické v protisvetle pomaly zapadajúceho slnka. Nemohol som sa na ne vynadívať – aké to kľúčové slovo. Snívanie som prerušil, len čo mi došlo, že popoludnie už pokročilo. Musel som sa postarať o to, aby som prišiel včas na večeru.

Falco
www.falco-leipzig.de

Milchbar Pinguin
www.milch-bar-pinguin.de

Max Enk
www.max-enk.de

60 seconds to Napoli
www.60secondstonapoli.de

Altes Rathaus
www.dasalterathaus-leipzig.de

Auerbachs Keller
www.auerbachs-keller-leipzig.de

Alte Meiste
www.altemeister.net

Taschenbergpalais
www.kempinski.com/de/dresden/hotel-taschenbergpalais

Schiller-Garten
www.schillergarten.de

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!