A-La-Carte

Pionier (2016/2)

Heinz Reitbauer by mal všetky dôvody na oslavu. Vybudoval pravdepodobne najdôležitejšiu reštauráciu v krajine, vytvoril malé impérium a presne pred dvadsiatimi rokmi otvoril svoj hostinec na Poguschi. Ale radšej pracuje, než aby oslavoval alebo veľa o sebe rozprával. Preto sme ho sprevádzali tam, kde je najradšej: na…


Heinz Reitbauer by mal všetky dôvody na oslavu. Vybudoval pravdepodobne najdôležitejšiu reštauráciu v krajine, vytvoril malé impérium a presne pred dvadsiatimi rokmi otvoril svoj hostinec na Poguschi. Radšej však pracuje, než aby oslavoval alebo veľa hovoril o sebe. Preto sme ho sprevádzali tam, kde je najradšej: v maštali.

Text Petra Schenk · Fotografie Wolfgang Hummer

Heinz Reitbauer je veľmi sústredený. Vyberie z nového balenia cumlík na fľašu, končekmi prstov skontroluje veľkosť otvoru, prikývne a vydá sa smerom k maštali. Musí nakŕmiť niekoľko novonarodených jahniat. Je sobota na poludnie a hostinec Steirereck na Poguschi je v obkľúčení výletníkov, ľudí hladných po zážitkoch a narodeninových osláv. Dobre naladení hostia, mnohí z nich v krojoch, hľadajú pozornosť patróna. Teraz však výnimočne venuje svoj čas iným, zvieratám. Reitbauer prejde na VW dodávke len pár metrov z kopca k veľkej maštali, vybavenie má so sebou. A rozpráva o svojom poľnohospodárstve a svojom poslaní.

Napríklad o tom, prečo v roku 2008 postavil túto maštaľ. „V januári nám víchrica Paula vyvrátila veľmi, veľmi veľa stromov,“ vysvetľuje Heinz Reitbauer. „S tým drevom sme museli niečo urobiť, a tak vznikla nová maštaľ.“ Tam ho vítajú hlasné bečanie oviec a krochkanie susedných ošípaných. Zvieratám venuje pár milých slov a vysvetľuje im, prečo je teraz tu. Malá kázeň v maštali? Zvieratá potrebujú veľa pozornosti, hovorí. „Keď ovca porodí dve mláďatá, prvorodené odvrhne. Zomrelo by od hladu. V súčasnosti máme tri takéto jahňatá. Každé štyri hodiny ich kŕmime z fľaše s mliekom,“ rozpráva Reitbauer predtým, než zamieri k tomu najmenšiemu, ktoré sa trasie v maštali vedľa matky a svojho takmer dvakrát väčšieho súrodenca. Heinz Reitbauer ukazuje, ako ho treba držať, celkom ako bábätko. Potom hladnému mláďaťu podá fľaštičku. „Keď sa potom vrátim do hostinca, niekedy sa musím prezliecť, pretože tak cítim za maštaľou,“ hovorí Reitbauer veselo. Jemu sa to však páči.

Reitbauer chcel vždy sám chovať a spracovávať vlastné mäso. „Mäso, pri ktorom viete, ako zdravo zvieratá vyrástli,“ hovorí Reitbauer, ktorý sa začiatkom deväťdesiatych rokov pustil do hľadania vhodného pozemku v Štajersku na realizáciu svojho veľkého sna. V roku 1992 našiel kopce okolo dnešného hostinca Steirereck so starým kamenným domom z roku 1616, v ktorom bola umiestnená výletná krčma. Tá bola spočiatku ďalej prenajímaná. „Nemali sme v úmysle otvoriť ďalší hostinec, chceli sme len lúky pre vlastný dobytok.“ Počas obdobia poľnohospodárskeho plánovania sa priestor pred domom stal prekladiskom pre drevorubačov, poľovníkov a sedliakov, ktorí prinášali králiky, zverinu, teľatá a hovädzí dobytok. Všetko pre Steirereck vo Viedni, ktorý sa už dávno etabloval ako luxusná reštaurácia. V roku 1993 sa predsa len rozišli s nájomníčkou a pustili sa do renovácie tohto stavebného skvostu. V kamennom dome bolo miesto len pre 25 hostí, čo bolo rozhodne primálo, usúdil Heinz Reitbauer, inak sa prestavba nikdy nevráti. Bolo to počas jedného z tých kartárskych večerov pri štamgaste, ktoré Heinz Reitbauer pestoval aj po svojom niekdajšom presťahovaní do Viedne, keď sa hostinskej opýtal, či by si od nej mohol kúpiť starý strop prázdneho dreveného domu. Hostinská odpovedala, že si môže zobrať celý dom. „Na cene sme sa dohodli ešte v ten istý večer,“ rozpráva Reitbauer. „Starý drevený dom bol potom kúsok po kúsku rozobraný v Turnau a znova postavený hore na Poguschi.“ A tam stáli: starý kamenný dom a starý, nanovo postavený drevený dom. „Oba postavené v roku 1616, aká obrovská náhoda, však?“ čuduje sa Heinz Reitbauer aj po rokoch. Teraz chýbalo už len poľnohospodárstvo, ale investícia pod 1 milión šilingov (približne 68 000 eur) na traktory a iné poľnohospodárske stroje neprichádzala do úvahy. Nech to Reitbauerovci krútili akokoľvek, účet nikdy nevychádzal. Až kým jedného večera počas rodinnej večere nevydal nevlastný otec Heinzovi Reitbauerovi bez slova šek cez stôl. „Vtedy sme už nemali žiadnu výhovorku,“ hovorí Heinz Reitbauer so smiechom, „a investovali sme.“ V roku 1996 bol hostinec Steirereck na Poguschi uvedený do života. Niekde na alpskom priesmyku v Hornom Štajersku, ktorý predtým okrem miestnych nikto nepoznal. Ale Heinz Reitbauer je priateľom odľahlých, ba až znevýhodnených lokalít. „Steirereck vo Viedni v treťom obvode pred 46 rokmi tiež nebol práve frekventovaným miestom,“ hovorí a usmieva sa. Aj Pogusch sa za posledných dvadsať rokov stal z neznámeho kopca fixným bodom na každej mape a dnes ho nájde každá navigácia. Preto znie rada Heinza Reitbauera mladým gastronómom: „Zabudni na drahú frekventovanú lokalitu, nájdi si lacné no-name miestečko a dobre var! Ľudia o tom budú hovoriť a prídu. Hostia zablúdia aj sedemkrát, pretože počuli alebo čítali, že je tam dobrá kuchyňa.“

Tu v Hornom Štajersku má Heinz Reitbauer, narodený v roku 1941, svoje korene. A presne sem sa po niekoľkých desaťročiach na viedenskej Rasumofskygasse aj vrátil. Ale vlastne nikdy celkom neodišiel. Od otvorenia Steirerecku v roku 1970 vo Viedni Heinz Reitbauer odoberá mäso zo svojho rodného regiónu od poľnohospodárov a z poľovačiek okolo Turnau. „Srní chrbát stál vtedy vo Viedni toľko, čo tu celá srna. Za tri minúty som to stiahol a potom som mal veľa dobrých častí,“ spomína si dnes ešte rád vyučený mäsiar. Či má Heinz Reitbauer absolvovať učňovku v odbore mäsiar, o tom ako mladík ani nediskutoval – to určila stará matka, u ktorej vyrastal. „Moja stará matka mala v Turnau poľnohospodárstvo, mäsiarstvo a hostinec. Človeka sa tam nepýtali, čo chce robiť.“ Od detstva je tak Heinz Reitbauer všade pri tom – od výčapu cez maštaľ až po porážku. Skrátka pravý hostinsko-mäsiarsko-poľnohospodársky odchovanec. Dnes trendový pojem „nose to tail“ bol vtedy úplne samozrejmý. „Samozrejme, že sme zo zvieraťa použili všetko a nič nevyhodili. Jelítka, jaterničky, nožičky a držky. Tie nie najušľachtilejšie časti sú vlastne tie skutočne ušľachtilé. To sa teraz veľmi rozmáha. Alebo je to vlastne už tu,“ hovorí mäsiar Heinz Reitbauer o starom novom vývoji.

Túžba po tom najlepšom mäse priviedla Heinza Reitbauera v každom prípade rýchlo k ovciam. Pre hovädzí dobytok nebola strmá poloha vhodná, sú príliš ťažké. Veľkosť a hmotnosť oviec sú perfektné. „Jahňa má takzvaný zlatý krok,“ vysvetľuje Heinz Reitbauer. „Je také ľahké, že semená rastlín len trochu pritlačí, čo podporuje rast rastlín.“ Krédom Heinza Reitbauera, poľnohospodára, je: chovať, porážať, zušľachťovať. S dôrazom na zušľachťovať, pretože to platí pre všetky oblasti. „Predsa nemôžeme lacno predávať naše cenné kmene stromov do Talianska, aby z nich potom vyrobili stoly a draho ich predávali ďalej. Presne tak je to aj s potravinami. Musíme zušľachťovať.“ Veľkými vzormi sú preňho obyvatelia Vorarlberska, ktorí svoje mlieko spracúvajú na najlepšie syry. On sám zušľachťuje mäso na jaterničky, jelítka, salámy, aby som vymenoval aspoň pár produktov. Aj pre vlnu jeho oviec beží odnedávna projekt zušľachťovania. V Mürzhofene našiel angažovanú ženu, ktorá chce vlnu po strihaní starostlivo prať a ďalej spracovávať. „Možno budú čoskoro aj svetre!“

A vzápätí je z neho opäť poľnohospodár: „Kozy musia ísť na lúku!“ Cesta vedie cez parkovisko – až tam si ešte potrasie pár rukami, na rozhovor bude čas neskôr. Heinz Reitbauer volá zvieratá, otvára dvere maštale a s istými pohybmi rúk ich naviguje medzi Porsche a rodinnými dodávkami až na zelenú lúku. Zvieratá cestu poznajú, ale jedno zostáva pozadu a pod jeho vedením ho privedú hostia.

Keď Heinz Reitbauer rozpráva o svojich zvieratách, jeho dve rozdielne zafarbené – hnedé a modré – oči žiaria. Človek by si mohol myslieť, že celý život nerobil nič iné, čo aspoň pre roky jeho mladosti aj platí. V súčasnosti má Heinz Reitbauer tristo jahniat, štyridsať ošípaných, štyridsať kôz a dve sliepky. „Sliepky sú zložitá téma,“ hovorí a vzdychne. „Už sme raz mali dvadsať. Ale líška ich počas jednej noci skoro všetky odniesla.“ Dve zostávajúce sliepky momentálne spia pri kozách – tam sú pred líškou v bezpečí. „Musíme však niečo vymyslieť, ak ich má byť opäť viac,“ konštatuje znepokojene.

Aby boli obidva reštauračné prevádzky rodiny Reitbauerovcov zásobované najlepším mäsom, poráža sa raz týždenne. „Šesť jahniat, jedna až dve ošípané, dve až štyri teľatá a jeden hovädzí dobytok,“ vymenúva Reitbauer. Teľatá a dobytok sa dokupujú od poľnohospodárov z okolia. Dvaja zamestnaní poľnohospodári dnes už Heinza Reitbauera v prevádzke podporujú, pri porážke je však vždy prítomný. „T-bone steaky, rezne a teľacie obličky vyberám sám. Proste to doladenie,“ hovorí vyučený mäsiar so žartovným podtónom. Keď je zviera vypitvané, začína sa čas zrenia v dozrievacích komorách vedľa maštale. Hovädzie mäso tu zrie 32 dní. „Skúšal som aj dlhšie, ale myslím, že takto chutí najlepšie.“ Momentálne sa tento večný kutil a vývojár pokúša o tento čas zrenia aj pri bravčovom mäse. „S tým ešte nie je až toľko skúseností, ale 32 dní by malo mäsu prospieť aj tu. Dry-aged bravčové mäso,“ mieni Reitbauer a jedným dychom vysvetľuje, prečo je jeho bravčový rezeň o euro drahší. „Naše schwäbisch-hällisch ošípané rastú v lese bez antibiotík a veľa sa pohybujú. Vďaka tomu sa tuk rozdeľuje a mäso je jemne mramorované. Porážajú sa až vtedy, keď majú rok a vážia 140 až 160 kilogramov. Bežné ošípané majú často len štyri mesiace,“ hnevá sa Heinz Reitbauer, ambasádor kvality. Neustále premýšľa, ako možno dostať medzi ľudí vedomie kvality a myslí aj dopredu. „Len spotrebiteľ môže zachrániť poľnohospodára. Nie EÚ ani nikto iný.“ Pri nákupe v supermarkete by sa ľudia mali pozerať na kvalitu a nie na nízku cenu. „Tri kotlety za 3 eurá 90. To ani nemôže existovať. Na etiketách je potom napísané tirolská slanina, pričom tá videla Tirolsko až v obale,“ hovorí Heinz Reitbauer a dodáva, že spotrebitelia by museli byť oveľa lepšie informovaní. „Teľacie mäso musí byť celkom svetloružové – všetko, čo je tmavé, pochádza od starších zvierat. Štyri týždne a nie ťažšie ako 100 kilogramov – to na našom mäse vidieť aj cítiť.“ A nejednému poľnohospodárovi by poradil, aby mlieko nepredával za pár centov, ale radšej ním kŕmil teľatá a získal potom podstatne cennejšie mäso.

Apropo kŕmenie. Pohľad na hodinky prezrádza, že štyri hodiny ubehli. Najmladšie jahňatá potrebujú niečo na pitie. Heinz Reitbauer si nezlomne razí cestu medzi hosťami do kuchyne, aby zohrial mlieko. Potom ide znova do maštale a pod krochkaním a bečaním sa kŕmenie začína odznova. A o štyri hodiny znova. Medzitým odporúča burgundské. To oči žiaria ako v maštali.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!