Pojem offshore v Paname neznamená len pochybné zakladanie firiem, ale aj udržateľnejšiu formu chovu rýb. A tiež kobiu, rybu, ktorú bude svet čoskoro potrebovať.
Text& fotografie Georges Desrues
Náhle sa z ničoho nič pred oknom vrtuľníka objavia rybie ohrady. Zdá sa, že sa v tvare pyramíd vznášajú na hladine modrého oceánu, tak ďaleko, že pobrežie je voľným okom sotva viditeľné. „Pobrežia po celom svete sú pre chov rýb jednoducho príliš preplnené,“ hovorí Brian O’Hanlon, „sú tam rybári, miestni obyvatelia, turisti, všetky možné aktivity, pri ktorých by ste si mohli navzájom prekážať.“ Preto zriadil svoju rybiu farmu ďaleko v Karibskom mori, dvanásť kilometrov od pevniny. Viditeľné sú, samozrejme, len najvrchnejšie špičky ohrád. „Je to ako s ľadovcom: najväčšia časť je pod vodou,“ hovorí O’Hanlon. A zavesené tak hlboko, že ohradám neublíži ani silná búrka či prudké vlnobitie. Guľovité klietky na ryby sa vyťahujú len kvôli kŕmeniu. A kvôli čisteniu, aby sa zbavili rias a mušlí. Marikultúra sa nazýva táto ešte stále nová forma akvakultúry, ktorá sa sťahuje do šíreho oceánu a ktorej najväčšie zariadenie na svete leží tu, pri pobreží Panamy.
V porovnaní s konvenčným chovom rýb v blízkosti pobrežia má jeho nový offshore systém len výhody, je presvedčený chovateľ rýb a zakladateľ spoločnosti Open Blue, prevádzkovateľa tohto zariadenia. „Klietky sú neustále preplachované čerstvou morskou vodou. Pri silnom prúde, ktorý tu vonku je, nedochádza k žiadnej koncentrácii výkalov a zvyškov krmiva, ktoré by mohli zaťažovať pobrežia a pobrežné vody,“ vysvetľuje O’Hanlon. Silný prúd navyše spôsobuje, že ryby sú stále v pohybe, vďaka čomu je ich mäso svalnatejšie a šťavnatejšie. Ale v skutočnosti má to celé samozrejme aj nevýhody, hoci sú hlavne ekonomického charakteru. Napríklad dlhé trasy, ktoré treba absolvovať kvôli kŕmeniu a čisteniu. Alebo komplikovaná, náročná a patrične drahá technika, ktorá je v zariadeniach a ich kotvení obsiahnutá.
Aby bolo celé podnikanie rentabilné, treba aj rybu, ktorá sa dá predať za vysokú cenu. Takú, akú žiada trh a akú celý priemysel chovu rýb už dlho hľadá. Totiž s bielym mäsom, pevnou konzistenciou a nie príliš náročnou alebo „rybou“ chuťou. Okrem toho by sa mala dať chovať čo najrýchlejšie, najjednoduchšie a najekologickejšie. Pre O’Hanlona niet pochýb o tom, že kobia je presne takou rybou. „Kobia rastie trikrát rýchlejšie ako losos a zároveň obsahuje dvakrát toľko žiadaných omega-3 mastných kyselín,“ uisťuje chovateľ. Okrem toho sa jej nepridávajú žiadne farbivá ani žiadne chemikálie a nepoužívajú sa ani antibiotiká. Iba raz za život musí byť každý jeden exemplár zaočkovaný.
Hlavným problémom kobie je, že ju zatiaľ takmer nikto nepozná. Vo voľnej prírode je to samotár, ktorého radi lovia športoví rybári napríklad pri pobreží Floridy. Najkrajšie a medzi rybármi najžiadanejšie exempláre môžu dorásť až do dĺžky dvoch metrov a vážiť 70 kilogramov. Jej prirodzeným domovom sú tropické vody, ako napríklad Karibik na severe Panamy. To je dôležitý bod, pretože na južnej strane krajiny, teda v Tichom oceáne, nie je pôvodným druhom. Čo zase viedlo pred niekoľkými týždňami k vážnym problémom v krajinách, ako je napríklad Ekvádor. Tam totiž takisto existujú chovné stanice, avšak v konvenčnej forme, teda v blízkosti pobrežia. Tisíce exemplárov z nich unikli a v dôsledku toho narušili morský ekosystém v týchto pre ne cudzích vodách. Pred takouto katastrofou je človek v Karibiku, prirodzenom prostredí tohto druhu, našťastie chránený, ubezpečuje O’Hanlon. „To je jeden z dôvodov, prečo sme sa usadili tu pred karibským pobrežím Panamy, kde ryba nachádza podmienky, na ktoré je zvyknutá.“ Ďalším dôvodom je jednoduchý prístup k obom svetovým oceánom, čo na jednej strane umožňuje bezproblémový dovoz krmiva a materiálov a na druhej strane vývoz rýb. A napokon, panamské úrady mu v ceste za jeho novými metódami kládli aj menej byrokratických prekážok, než by sa dalo očakávať v USA.
Zatiaľ čo široká verejnosť si zatiaľ s pojmom kobia nevie veľmi poradiť – jej oficiálny nemecký názov je mimochodom „Offiziersbarsch“ – gastronómia je z ryby z veľkej časti nadšená. A skutočne je sotva predstaviteľné, že by niekomu nemohla chutiť. Konzistenciou sa mäso kobie nachádza niekde medzi treskou a morským čertom, o niečo hustejšie ako u prvej menovanej, nie celkom také pevné ako u tej druhej. Jej chuť je však skôr pokojná a vyžaduje si dochutenie, resp. vylepšenie omáčkami, marinádami alebo šťavami. V samotnej Paname ju nájdete vo väčšine z početných náročných reštaurácií hlavného mesta, kde možno, ako je známe, počítať s väčším množstvom solventných medzinárodných hostí. „Ryba je vhodná na takmer všetko,“ hovorí napríklad mladý šéfkuchár Hernan Correa z reštaurácie Riesen v centre Panama City, „jej pevné mäso sa dobre hodí ako sashimi alebo ceviche, krátko grilované alebo pečené, alebo v omáčke, resp. v guláši, pretože si aj tam dobre drží konzistenciu.“
Viedenský kuchár Christian Petz je však nadšený predovšetkým kvalitami ryby v surovej alebo marinovanej podobe. „Ako sashimi, tatarák alebo carpaccio je skutočne vynikajúca, dokonalá v skuse a s nádherným pocitom v ústach,“ hovorí šéfkuchár reštaurácie Petz im Gußhaus, „ako ceviche si však treba dávať pozor, aby kvôli kyslosti nevyschla.“ Dôležité je pre neho však aj, dodáva kuchár, spracovávať len takú rybu, ktorá spĺňa najvyššie nároky, čo sa týka udržateľnosti stavov alebo práve ekologickej prijateľnosti chovu. A v tomto ohľade sa mu zdá kobia z Panamy dobrou voľbou. „Samozrejme, vyvstáva otázka dlhých prepravných trás, ale ak vezmete do úvahy, čo sa v Európe a teda oveľa bližšie vyrába ako menejcenný tovar napríklad v niektorých farmách v Grécku alebo Nórsku, má táto forma chovu určite svoje výhody,“ hovorí Petz.
To potvrdzuje aj vedec a špecialista na akvakultúru Peter Bridson.
„Zariadenie v Paname je vyslovene pokrokové a orientované na budúcnosť. Zjavne sa tu vložilo veľa energie a finančných prostriedkov do výskumu a vývoja udržateľnej formy chovu rýb,“ hovorí zakladateľ Seagreen Research, nezávislej spoločnosti, ktorá sa zaoberá poradenstvom a hodnotením rybích fariem. Napriek tomu sa odborník domnieva, že ešte treba urobiť niekoľko pokrokov. „Kobia je mäsožravec a vyžaduje si preto dosť vysoký podiel živočíšnych bielkovín v krmive, čo znamená, že musia byť chytené a skŕmené veľké množstvá iných rýb,“ hovorí Bridson. Predpokladá však, že dôsledne vykonávaný výskum tento podiel zníži. Presne to potvrdzuje aj chovateľ rýb O’Hanlon. „Koniec koncov, netreba zabúdať, že aj losos je mäsožravec, na rozdiel od kobie sa však chová už niekoľko desaťročí, počas ktorých si postupne zvykol na rastlinné bielkoviny. Intenzívne spolupracujeme s univerzitou v Miami, aby sme aj našu rybu naučili na rastlinné alternatívy.“ A od chvíle, keď sa to podarí, bude kobia definitívne bielou a pevnomäsitou chovnou rybou, ktorú svet už tak dlho hľadá.
Panama-Cobia je k dispozícii v Transgourmet
www.transgourmet.at
Frischeparadies vo Viedni a Innsbrucku
www.frischeparadies.de