Nepísané zákony jedenia
Text: Martin Hablesreiter & Sonja Stummerer Fotografie: Getty Images
Počas nášho života skonzumujeme takmer 79 000 jedál a strávime celkovo šesť rokov len jedením! Naplniť si brucho v príjemnej spoločnosti a viesť pri tom zábavný rozhovor prináša potešenie a pôsobí na všetky zmysly. Je teda akt jedenia niečím iným ako čistým pôžitkom?
Seď rovno! Daj lakte zo stola! Nechlipkaj!
Hneď ako zasadneme k stolu, poslúchame – vedome či nevedome – nespočetné množstvo pravidiel a rituálov. Viac či menej obratne narábame s nožom a vidličkou a považujeme sa pritom za civilizované bytosti, ktoré nezerú ako zvieratá. Žiadna iná oblasť života nie je taká určená ideálmi, pravidlami a konvenciami ako jedenie. Pri stole sa nesmie srkať, neposedávať a nečítať. Nemá sa olizovať nôž ani tanier a už vôbec sa nemajú namáčať prsty do omáčky. Je opovrhovania hodné jesť priamo z hrnca alebo misy, alebo nebodaj ochutnávať z taniera suseda. Nespočetné predpisy správania menia zmyslový pôžitok z jedenia na kultúrny rítus a pomáhajú nám odlíšiť sa od iných spoločenských vrstiev a cudzích kultúr.
Od detstva sa trápime s neohrabanými kovovými nástrojmi a namáhavo trénujeme, aby sme počas žuvania nerozprávali alebo sa na stoličke nevrteli. Ale či chceme alebo nie, akonáhle sme tieto kulinárske normy raz vstrebali, držíme sa ich po celý život a tým sa vyčleňujeme ako členovia určitej skupiny. Len čo sme vyrástli z detského matlania, už sa pohoršujeme nad Američanmi, ktorí si svoje steaky krájajú od prvého do posledného sústa, aby potom vzali vidličku do pravej ruky a ľavú si položili na stehno. No tak ako my pozeráme zhora na iné kultúry, napríklad preto, že jedia rukami, iní reagujú podráždene na naše zvyky. Ibrahim Hakim-Ali, majiteľ reštaurácie vo Viedni, napríklad nedokáže pochopiť, prečo Európania pri jedení sedia na tvrdých stoličkách pri rovnako tvrdých stoloch. „V Sudáne je príkazom zdvorilosti ležať čo najuvoľnenejšie v vankúšoch. Nesedíme tak stuhnuto ako vy Rakúšania.“ Relaxácia sa tam považuje za nevyhnutný predpoklad pôžitku z jedla, ktorý je obzvlášť veľký, keď vás všade obsluhujú: „V Etiópii je dokonca zvykom, že hostiteľka kŕmi dôležitých hostí rukou,“ hovorí.
Pôvody
Stolovanie nie je otázkou logiky, ale historicky vyvinutý jav, formovaný tradíciami a svetonázormi. Už stáročia pred Kristom existovali v Arábii a Číne knihy o správaní, ktoré mali predchádzať trápnym situáciám pri stole. Predchodcami európskych stolovacích zvykov sú stredoveké „Tischzuchten“ (pravidlá stolovania), ktoré boli zverejňované v letákoch alebo výchovných knihách. Napríklad pravidlá stolovania od Tannhäusera z 13. storočia radia, aby sa človek nenakláňal nad misu ako prasa alebo nejedol tak pažravo, až sa pohryzie do prstov. Taktiež by si človek nemal smrkať do obrusu alebo do ruky, chodiť k stolu neumytý a vyhnúť sa pitiu s plnými, mastnými ústami. Rady, ktoré nadobúdajú ešte väčší význam, ak si uvedomíme, že v stredoveku sa jedlo rukami zo spoločnej misy a pilo zo spoločného pohára.
Až od renesancie sa stalo zvykom prestrieť každému jedákovi vlastný tanier alebo doštičku. Individuálne prestieranie nielen zlepšilo hygienu, ale viedlo aj k fyzickému oddeleniu od suseda pri stole. Pretože vďaka vlastnému tanieru bol každému jedákovi pridelený určitý úsek stola, ktorého prekročenie sa dodnes vníma ako krajne nezdvorilé! Ide o to, nedotýkať sa ostatných spolustolovníkov, ale držať lakte čo najbližšie pri tele a nikoho neobťažovať vlastnou telesnosťou – či už vizuálne alebo pachovo. Naťahovať sa rukou krížom cez stôl, aby ste sa dostali k nejakým misám alebo nápojom, alebo pri rozhovore mávať širokými gestami pred nosom suseda, zostalo dodnes absolútnym tabu.
Správam sa – teda sa vymedzujem!
Kódex správania pri stole vypovedá o kultúre a spôsobe myslenia skupiny. A: Čím pokročilejšia je civilizácia, tým menej majú rituály jedenia skutočne do činenia so sýtosťou. Vo vznešených kruhoch je napríklad dodnes neprípustné priať si pred jedlom „Dobrú chuť“, ako píše kňažná Gloria von Thurn und Taxis vo svojej príručke etikety z roku 2000, pretože človek predsa neje preto, aby sa zasýtil. Elitné kruhy sa vždy pokúšali pomocou pravidiel správania pri jedle vymedziť od „nižších vrstiev“.
Nie všetky kulinárske predpisy a pravidlá však treba chápať ako obraz určitých postojov. Mnoho zvykov a obyčají vďačíme aj jednoducho náhode alebo núdzi, ktorú človek bez rozpakov premenil na cnosť. Tak vznikli niektoré predpisy španielskeho dvorského ceremoniálu z nedostatku personálu: pretože mnohé šľachtické domácnosti pri veľkých, súkromných slávnostiach nemali k dispozícii dostatok čašníkov, boli na obsluhu prizvaní aj horári, podkoníci alebo záhradníci. Aby sa podvod zamaskoval, ich hrubé, zodraté ruky sa schovali pod biele rukavice. Zvyk, ktorý sa udržal dodnes. Okrem toho sa od podkoníka samozrejme nedalo vyžadovať, aby nosil päť tanierov naraz. Preto čašník podľa španielskeho ceremoniálu nosí k stolu vždy len jeden čerstvý tanier a jeden špinavý odnáša.
Hostitelia pritom zároveň dokazovali svoju moc, pretože akonáhle odložili príbor, už nikto iný nesmel jesť. Hostia na koncoch stola preto často opúšťali tabuľu hladní, pretože kým boli obslúžené ich taniere, knieža alebo kráľ už tabuľu opäť zrušil. Tento milý zvyk mal údajne ešte koncom 20. storočia praktizovať nejeden viedenský generálny riaditeľ, aby na slávnostných večeriach vykázal zástupcov zamestnancov z ich spoločenského miesta. Radosť mal každopádne personál, ktorý sa mohol v kuchyni vrhnúť na zvyšky.
Jedenie nie je len otázkou pôžitku, ale aj nástrojom sociálnej organizácie a poriadku. Stolovacie zvyky slúžia v neposlednom rade na to, aby sa spoločenské skupiny od seba oddelili a označili triedne špecifické pozície. Pravidlá slušnosti a dobré správanie sú základnými piliermi spoločnosti, do ktorých základov škrabe každý, kto sa im nepodriadi. (Okrem iného aj preto je rýchle občerstvenie meštiackymi kruhmi tak vehementne odmietané.) A aj keď zhruba od polovice 18. storočia jedia všetky sociálne vrstvy viac-menej rovnako nožom a vidličkou z porcelánových tanierov, jemné rozdiely pri akte jedenia slúžia na udržanie moci elít. A celkom popri tom dobré správanie upevňuje klasické rozdelenie rolí medzi mužom, ženou a deťmi.
Už v útlom detskom veku sme napríklad nútení zostať sedieť pri stole, aj keď sme už sýti, a akceptovať otca ako ceremoniára: Jemu sa ako prvému servíruje to najväčšie a najlepšie, dominuje v rozhovore pri stole a určuje, ako sa majú správať ostatní členovia rodiny. Dokonca aj v časoch začínajúcej emancipácie nikto nespochybňuje viacchodové menu, pretože je málo známe, že vznikli okrem iného preto, aby ženu zahnali do kuchyne a vylúčili z rozhovoru pri stole. Francúzsky sociológ Jean-Claude Kaufmann tvrdí, že dnes práve preto toľko žien siaha po hotových jedlách, aby unikli práve tomuto prideleniu rolí.
Otázka morálky
Nie len to, čo jeme, ale predovšetkým to, ako to robíme, hovorí veľa o našej osobnosti. Správanie vo všetkých svojich aspektoch ukazuje, kto sme – alebo kým chceme byť. Jedenie nie je len otázkou chuti, ale predovšetkým aj morálky. Na pozadí zdravia, čistoty a telesnej kontroly smerujú stolovacie maniere stále k tomu, aby sa zmysly krotili a zabránilo sa bezuzdnému napchávaniu. Aj dnes majú byť inštinktívne pudy ako hlad a chamtivosť potlačené a telesné potreby držané čo najviac pod kontrolou. Pôžitok samotný je žiaduci len v úzkych, prísne stanovených hraniciach a mal by spočívať skôr v duchovnom ocenení najrôznejších chuťových nuáns a v žiadnom prípade v otvorene priznanom, fyzickom uspokojení túžby.
Aby sa zabezpečilo, že neskĺzneme z jedného extrému do druhého, ukladá nám škola „dobrého správania“ napríklad práve to vedome nepohodlné, neprirodzené držanie tela alebo od nás vyžaduje odklad pudov, keď už pred nami stojí voňavé jedlo, ale my musíme s nakladaním čakať, kým majú všetci niečo na tanieri. Napriek tomu sme sa výchovou a skúsenosťami naučili obmedzenia, ktoré nám stolovacie zvyky ukladajú, v priebehu života akceptovať, ba dokonca ich milovať a užívať si ich.
Rodičia však vedia svoje o tom, aký namáhavý a zložitý je tento proces niekedy!