Waldmajstri
Škandinávia ide príkladom, iní šéfkuchári sa pridávajú: Les je v súčasnosti jedným z najobľúbenejších zdrojov inšpirácie, či už ide o arómu alebo ako citát. O falošnej kôre, pravých bukviciach a kameňoch ako vložke do polievky.
Text: Anna Burghardt · Fotografie: Luzia Ellert
Pre nás ako mestskú reštauráciu je to samozrejme všetko zložitejšie.“ Lukas Mraz sa krátko pozrie hore a potom sa opäť venuje svojej stromovej kôre. Opatrne umiestňuje malú podlhovastú vec na väčší kus kôry. „My nemáme les hneď za dverami.“ Ale zato na stole. Pre sladkú stromovú kôru necháva variť malé množstvá osladeného mlieka vo veľkých hrncoch pri nízkej teplote, až kým <sa nevytvorí kožka, ktorá sa časom prichytí na dno hrnca a tam skaramelizuje. Potom sa masa zoškrabe, takže vznikne rozvinutá štruktúra v tvare tyčinky; celé sa to <ponorí do makadamovej čokolády – a hosť má lesnú hádanku na stole: „Stromová kôra alebo chrumkavá mliečna kožka s makadamami?“ pýta sa malý lístoček, ktorý sa podáva s petit fours. Skutočne, malá sladká kôra je na nerozoznanie od tej veľkej, pravej. Tento citát uzatvára menu, ktoré sa začalo už v lese: Ako amuse-gueule sú hostia Mraz & Sohn v najhlbšej dvadsiatej viedenskej mestskej časti zlákaní na prechádzku lesom. Na stôl prichádzajú drevené dosky s kúskami machu, kameňmi a kusmi kôry, na nich Lukas Mraz umiestnil syrové krekry s hubami a údeným mäsom – „náš obložený tanier“, vzniknutý po brainstormingu s otcom Markusom. Odkedy René Redzepi z Nomy a jeho učeníci medzinárodne udávajú kulinársky tón, hobľuje sa brezová kôra, padajú dubové triesky. Mach, lišajníky, kôra a podobné lesné rekvizity sú v najlepších kuchyniach a na rozhodujúcich veľtrhoch, ako je Madrid Fusion, všadeprítomné. A aj u nás doma majú dodávatelia, ako Marion Roßmayer alias Červená čiapočka, ktorá zásobuje špičkovú gastronómiu, okrem iného Steirereck, <lesnými produktmi ako bukvice, určite dosť práce. „To s lesom v kuchyni vychádza jednoznačne z Kodane,“ hovorí Lukas Mraz, ktorý sa po rokoch putovania po kuchyniach usadil v rodinnom podniku, aby vzápätí relativizoval: „Hoci, niektorí to robili už pred Nomou. U Thomasa Kellera v Kalifornii je žena, ktorá má na starosti len hľadanie húb. Alebo Marc Veyrat, Michel Bras: Tí už oveľa skôr varili s vecami z lesa.“ Ale tak to už chodí, hovorí Mraz junior krčiac plecami: „Akonáhle niečo urobí číslo jeden, akonáhle niekde pridajú nový produkt, robia to po prvé všetci a po druhé o tom zrazu všetci píšu.“ Tak to bolo pri El Bulli, tam išlo napríklad o šťavu z yuzu, teraz pri Nome je to to isté v zelenom, s brezovou šťavou, s machom. Samozrejme s tým, že tí kuchári, ktorí z dôvodov polohy „aj tak vždy“ pracovali s lesnými produktmi, ako bratia Obaueri s lišajníkmi, teraz pre niekoho vyzerajú tak, akoby sa podriaďovali aktuálnemu trendu. „Musí to prísť až dole z Dánska, aby to malo u nás nejakú váhu,“ nechali päťhviezdičkoví bratia počuť už pred nejakým časom.
Lukas Mraz sa zoznámil s všadeprítomnou témou lesa v kuchyni v Holandsku, u Jonnieho Boera. „Šéf chodil každých pár týždňov so sous-chefom a botanikom do lesa hľadať nové produkty.“ Čo mladého Viedenčana mimochodom udivilo: Tri z piatich divých vtákov, ktoré boli v ponuke v De Librije, pochádzali z Rakúska. „Musíme tam mať super produkty.“
Junior šéfkuchár by chcel do kuchyne Mraz & Sohn priniesť ešte oveľa viac lesných aróm, napríklad hríby k čokoláde, jedľové výhonky k srnčiemu. Rozpráva o sirupe proti kašľu svojej starej mamy, ktorý mal ako dieťa tak rád. Okrem skutočných ingrediencií z lesa používa Lukas Mraz aj jednu, ktorá les zastupuje len čuchovo: hubovú bylinku voňajúcu ako lesná pôda zo záhradníctva Bach, ktorú kombinuje so studenými údenými hlivami a špikom na kamennej doske. „Kyslička!“ vykríkne zrazu a vytiahne dva priehľadné boxy. „Je toľko rôznych druhov kysličky, neuveriteľné. Oxalis je naozaj niečo dosť nové.“
Niektorí šéfkuchári ako Helmut Rachinger z hornorakúskeho Mühltalhofu to majú s obstarávaním surovín pre lesný trend ľahšie než kolegovia z mesta, nemusia si produkty brať od dodávateľa zeleniny, ale majú lesnú pôdu a tým aj kysličku – taktiež nasadenú u Redzepiho v Nome – hneď pred dverami. Dobre, keď je niekto už tak naklonený divokým bylinkám ako Rachinger. „Väčšinou ale na zbieranie posielam chlapcov,“ hovorí a smeje sa. Ihličie z jedle sa v Mühltalhofe dáva do polenty, roztlčie sa v mažiari za surova a zmieša s hnedým maslom, než sa vmieša. „To robíme hlavne na Vianoce.“ Kysličku Helmut Rachinger mixuje so smotanou – „je to potom kysličková kyslá smotana alebo kyslá smotana z kysličky
O niečo viac poza chrbát, ak chcete, na to ide Silvio Nickol z rovnomennej reštaurácie v Palais Coburg, do svojich jedál vkladá zopár klamstiev: Machová pôda k husacej pečeni pozostáva z vysoko aromatickej múky z hríbov spolu so soľou a cukrom, ktorá bola zafarbená chlorofylom na machovo zeleno. „To chutí, akoby si človek zahryzol do lesnej pôdy, nie?“ Na tanier pri tomto jedle prichádza ďalej želé z jedľových výhonkov, maličké bukové huby a hobľovaná horká čokoláda – „ako kôra“. Celé to Nemec nazval „Ur-Wald“-pečeň, „to ur sa priam núka kvôli Viedenčanom, všade počujete urleiwand (veľmi super)“. Silvio Nickol sa snaží vhodiť L do kútika úst v vláčnom meidlingskom nárečí. (Trochu by ale predsa len mal ešte trénovať.) Ako dieťa bol veľa v lese, „vždy som musel ísť von“, a nedávno sa usadil vo Viedenskom lese, presnejšie povedané v Gießhübli. V tamojšom lese bol už aj s celým tímom kuchárov, aby sa pozreli, čo všetko tam je, a aby našli správne stromy na trhanie jedľových výhonkov. „Človek by mal vlastne každý deň chodiť do lesa, dnes to bohužiaľ robia hlavne len starší ľudia.“ Pritom by to bolo také zdravé pre mládež, „trochu sa zašpiniť ešte nikomu neuškodilo, to posilňuje obranyschopnosť“. Ale späť k požadovanej kuchárskej vážnosti, ktorú možno očakávať od čerstvého päťhviezdičkového šéfkuchára: Jedľové výhonky sa nedajú len tak jesť, hovorí Silvio Nickol, „musíte z nich urobiť výťažok, ktorý možno ďalej spracovať“. Napríklad na želé. Aby horký tón nepôsobil nepríjemne, k jedľovým výhonkom vždy pridáva trochu kyslosti, soli a cukru. „S tým sa treba hrať.“ Živicový tón výhonkov sa mu páči obzvlášť k husacej pečeni, pretože ten istým spôsobom dokáže nahradiť klasickú sladkosť. „Horká čokoládová kôra je vlastne to jediné, čo je na tomto jedle sladké.“ Keďže sa šéfkuchár z Coburgu chce cukru vyhnúť tak ďaleko, ako je to možné, takýto produkt mu veľmi vyhovuje.
Nezvyčajné lesné huby ako barania hlava alebo rôzne divé plody dostáva Nickol od vlastných dodávateľov. Spontánnosť je pri varení s lesnými produktmi samozrejme nutná: „Podľa toho, či pršalo, prichádza dodávateľ drienok aj s hríbmi.“ Silvio Nickol verí, že les ako dodávateľ ingrediencií bude čoraz napínavejší, tam by bolo ešte toľko čo objavovať. Či tiež pracuje s bukvicami? „S čím?“ No s bukvicami, museli by sa predsa u neho vo Viedenskom lese tiež povaľovať. Silvio Nickol prosí vedúceho reštaurácie, aby mu na iPhone našiel obrázok bukvíc. „Ach, tieto veci. Tie sa u nás volajú inak, ale teraz neviem ako.“ Čo však vie úplne určite: čo znamená meno Silvio. Muž lesa.
Tak by sa mal vlastne volať aj ten muž zo švajčiarskeho Entlebuchu, ktorý momentálne robí rozruch svojou hardcore lesnou kuchárskou knihou: Stefan Wiesner. Jeho extrémne variácie zrejme zatieňujú väčšinu porovnateľného. Podáva polievku s kameňmi v miske, aby profitoval z ich minerality, necháva hrdzavé klince lúhovať v byvolom mlieku (pre zrejme hubovú arómu), varí z kože činené rebarborou šťavu, podáva surovú rašelinu s čokoládou a morskou soľou. Švajčiar, ktorého v domovine už dávno nazývajú čarodejníkom, využíva predovšetkým produkty z lesa ako nikto druhý: Vŕbové konáre (v karameli zo srvátky vodného byvola) sa u neho používajú rovnako ako mach alebo kyselina mravčia – ako zmäkčovadlo mäsa, ako farbivo na modro pre pstruha. Wiesner necháva mravce pri najmenej desiatich stupňoch („inak nie sú aktívne“) dlhší čas liezť po gázovine, takže táto nasaje kyselinu, zabalí celé vzduchotesne a takto nasiaknutú látku neskôr obalí okolo mäsa alebo ju varí spolu s rybou. Zemiakové pyré mieša s pyré z bukových listov, pri kroketách používa mleté jadrové drevo „najmenej tisícročnej“ borovice, jahňaciu omáčku varí s lieskovým drevom. Apropo dreviny: Tam Stefan Wiesner zrejme niekedy nevidí kuchyňu pre samé stromy, vo svojej kuchyni používa neuveriteľných 25 druhov. Každé drevo má svoju vlastnú mystickú silu, myslí si. Dalo by sa tiež povedať: Každé drevo má svoju vlastnú chuť, ergo určitú oblasť použitia v kuchyni. Čo je v každom prípade logické: „Ak je drevo dobré na to, aby dalo vínu a octu arómu, potom má svoje miesto aj v kuchyni.“ Tým by mal Švajčiar nanovo podnietiť aj niektorých domácich kuchárskych skautov.
Kontakty
Mraz & Sohn
Wallensteinstrasse 59, 1200 Wien
T 01-330 45 94
www.mraz-sohn.at
Mühltalhof
Unternberg 6, 4120 Neufelden
T 07282-62 58
www.muehltalhof.at
Silvio Nickol
Coburgbastei 4, 1010 Wien
T 01-518 18-800
www.coburg.at
Obauer
Markt 46, 5450 Werfen
T 06468-52 12-0
www.obauer.com
Gasthof Rössli
Hauptstrasse 111, 6182 Eschholzmatt
T + 41 (0)414-86 12 14
www.stefanwiesner.ch