Vinárski pálenčiari
Text od Michaela Prónaya Fotografie: Nikolaus Similache
V zásade možno nájsť dva druhy prístupu: na jednej strane číry záujem vyrobiť slušnú pálenku z už dostupnej suroviny, konkrétne z matolín (nazývaných aj výlisky). Že sa v tom odráža veľký úspech grappy, je samozrejme pochopiteľné. Na druhej strane sú to často aj ovocné stromy, či už ide o vlastné kultúry – Georg Winkler-Hermaden má s 350 dulami jednu z najväčších plantáží v regióne – alebo len o ojedinelé stromy.
U Rudolfa Mariela v Grosshöfleine – podnik sa nazýva „Wein und Schnaps Mariell“, dvojité L pochádza zo staršieho zápisu priezviska – boli to čerešne vo vinohradoch, ktoré podnietili jeho fantáziu. Paralelne vedel, že v dávnych časoch sa pálila pálenka: „Niekde stál destilačný kotol starého otca mojej manželky.“ Povedané, urobené, staré zariadenie bolo reaktivované a v roku 1990 bola vypálená prvá pálenka. Hoci s úplne iným pohľadom na veci ako predchádzajúca generácia: „Svokrovci sa smiali, keď videli, ako som z marhúľ vyrezával hnilé miesta. Pritom je to také jednoduché: Čo dáte dopredu (do kotla), vyjde vzadu (ako pálenka). A hnilobu tam nepotrebujem.“ Pálenie pálenky, pôvodne koníček, sa mu stalo vášňou. Trikrát bol víťazom odrody na Destillata a dopyt po marhuľoviciach, čerešňoviciach, vínnych a matolinových pálenkách neustále rástol. „Vždy sme mali málo pálenky.“ Dvesto, tristo litrov ročne bolo okamžite vypredaných a vinár-pálenčiar stál pred rozhodnutím zaobstarať si väčšie zariadenie a stať sa z výrobcu z odškodného komerčným výrobcom s daňovým skladom. „Ale potom som si povedal: Vlastne si vinár a tak by to malo aj zostať.“ Takže sa po zbere a prvom kvasení vína vracia za kotol: „Víno má v tom čase biologické odbúravanie kyselín, tam ma nepotrebuje. Tie dva, tri týždne, čo potom pálim, sú skutočným relaxom, vlastne takmer najpokojnejším časom roka pre mňa.“ U Richarda Mariela existuje aj v dubových sudoch zrejúca vínovica: „Tak po 10 až 12 rokoch je optimálna – pre mňa niet nič lepšie k relaxačnej cigare ako taký destilát.“
Úplne uvoľnený prístup má aj langenloiský vinár Willi Bründlmayer, ktorý približne 20 rokov destiluje matolinovicu a vínovicu. Základnou myšlienkou bolo kontrolovať všetky suroviny od výsadby vinohradu až po predaj fľaše. Iní môžu byť špecialisti, Bründlmayer sa rozhodol pre univerzálny prístup. „Netreba zabúdať, že povaľujúce sa alebo prevážané matoliny sú extrémne náchylné na pleseň a oxidáciu. Máme obrovskú výhodu, že destilujeme v podstate v rovnakej miestnosti, v ktorej vznikajú matoliny.“ U Bründlmayera existujú len dve pálenky, v sude zrejúca matolinovica a rovnako v sude zrejúca vínovica. „Nemáme rôzne staré. Pálenky zostávajú v sude dovtedy, kým nezistíme, že sú zrelé na plnenie, a hotovo.“ Vínovica má 20 rokov, čím môže pravdepodobne ponúknuť najstarší vínny destilát v krajine. To mu zase vyvoláva jemné vrásnenie čela: „Nemáme však ambíciu patriť medzi špičkových pálenčiarov krajiny. Pri destilácii pracujeme na bezpečnej strane, sú ľudia, ktorí podstupujú oveľa väčšie riziká, aby vyťažili posledné aromatické nuansy. Ale ja nechcem pálenku, pred ktorou človek pri každom dúšku duchovne padá na kolená a ktorá si vyžaduje moju totálnu pozornosť. Chcem jednoducho pálenku, ktorá dobre chutí.“
Markus Wieser trochu vyčnieva z radu, pretože hoci je rodinne úzko spojený s vinárstvom Jamek v Jochingu – je synom najstaršej dcéry Josefa Jameka, Susanne –, je jediným „profíkom“ medzi tu predstavenými pálenčiarmi. Spomína na časy: „Bol som pekných 10 rokov v biznise a robil som prakticky všetko: na obed a večer čašník, someliér, doobeda a poobede pomocník v pivnici, etiketovač, šofér, preberateľ hrozna. Len variť som nikdy nevaril.“ Pálenka má v dome Jamek trochu dlhšiu tradíciu. V 70. rokoch získal Josef Jamek takzvané Máriou Teréziou udelené právo pálenia, ktoré dovoľuje destiláciu 300 litrov čistého alkoholu ročne. Pálili sa – nie netypicky pre Wachau – marhule a matoliny. V polovici 80. rokov vtedajší študent Markus Wieser vyrástol počas víkendov a prázdnin takmer nebadane do úlohy pálenčiara: „V roku 1986 som pod vedením miestneho pálenčiara – ktorý bol mimochodom úplne oddaný svojim produktom – urobil prvé pokusy s pálením.“ Bolo to stále intenzívnejšie a koncom 80. rokov dozrel plán postaviť vlastnú pálenicu. V zime 1990/91 prišla chvíľa, on a Karl Holzapfel si objednávajú rovnakú pálenicu: „Na fašiangový utorok 1991 som ju naštartoval, Karl až v lete.“ Ešte v roku 1990 vypálil na starom destilačnom kotle 20 000 kg matolín: „Boli to tri mesiace, poriadna športová výzva.“ Množstvá pálenky, ktoré sa teraz vyrábali, sa však nedali predať až tak ľahko, ako sa čakalo. „Predstava starého otca, že každý, kto si kúpi kartón vína, vezme aj fľašu pálenky, sa nepotvrdila. V skutočnosti je obchod s pálenkou – a zákazníci pálenky – úplne iného charakteru. Fľaša pálenky vydrží spravidla dlhšie ako kartón vína.“ To bol okamih, kedy začal Markus Wieser vyvíjať vlastné plány. „Mex Orange“ sa produkt volal a podobnosť ku „Cox Orange“, odrode jabĺk, je skutočne náhodná a nebola zamýšľaná, pretože „Mex“ je Markus Wieser a bolo to skutočne pomarančový destilát. V roku 1996 nasledovalo aj formálne prevedenie pálenice na Markusa Wiesera. Hoci marhuľa zostala hlavnou odrodou, sortiment dnes zahŕňa 50 až 60 produktov v troch líniách: „Classic“, „Selection“ a „Privatreserve“, okrem toho Markus dodáva aj vyššie vlastné značky pre Meinl am Graben, Wein & Co, ako aj pre vlajkové predajne Billa. Má obľúbenú odrodu? „Pravdaže: matoliny. Tam môžem v našom regióne absolútne čerpať z plného, máme v súčasnosti 26 rôznych páleniek, z veľkej časti odrodovo, vinársky a polohovo čistých.“
Okrem Markusa Wiesera je pravdepodobne najznámejším vinárskym pálenčiarom vo Wachau Karl Holzapfel z Prandtauerhofu v Jochingu. Hoci sa v dome kedysi vždy destilovalo, známosť s Karlom Hubertom Gasserom, vorarlberským doyenom destilátorov, bola určujúca: „Samozrejme, poznal som pálenku, ale aké ovocné a aromatické nuansy z nej vydoloval, to bolo pre mňa jednoducho neuveriteľné. Bol to čas, keď v následnosti pánov Ziesera, Wettera, Rettera alebo Latschena začal každý používať špičkový surový materiál a pálenky boli jednoducho podstatne lepšie.“ Ponuka zahŕňa šesť druhov: marhuľa, hruška Williams, višňa, dula, čierne ríbezle a jablko; všetko sa dorába čisto v balóne. Zaujímavé je, že neexistuje žiadna matolinovica: „Pôvodne sme mali aj tú, ale dopyt bol príliš malý a navyše výskyt matolín bol v čase každoročnej špičky práce v pivnici.“
Josef Schmidt z viedenského Stammersdorfu je v každom ohľade pozoruhodný muž, ktorý si našiel cestu k pálenke ako jedák: „Už mnoho rokov chodím rád dobre jesť, to ma jednoducho veľmi baví. A harmonické jedlo je zložené z mnohých stavebných kameňov, ktoré ma všetky zaujímajú, od aperitívu až po digestív po káve.“ Na jednej strane jedlo samotné, „to realizujem ako kuchár a hostinský v heurigeri od štvrtka do nedele“, na druhej strane víno, „od pondelka do stredy som vinár“. A práve od 12 rokov aj pálenka. Josef Schmidt je vo všetkých troch profesiách samouk, medzitým pribudla mimochodom aj výroba sektu. „Pálenie nie je jednoduché. Dobre, základné vedomosti sa rýchlo naučíte, ale jemnosti, tam sa človek musí pozerať za dosky a hľadať kontakt s profesionálmi. To robím aj ja a od Capovillu vo Friaul až po Holzapfela a Hochmaira mám samých dobrých známych a tam si človek potom jednoducho poklebetí zo školy.“ Josef Schmidt destiluje odrodovo čisté číre matolinovice, pričom Muškát je vypredaný najrýchlejšie, k tomu prichádza Tramín, Veltlínske zelené, Sauvignon a Cabernet Sauvignon (niekedy čistoodrodovo, niekedy s Merlotom). Vínne kvasnice a príležitostne červené matoliny idú tiež do sudu, pričom pálenčiar experimentuje s rôznymi drevinami (čerešňa, slivka, hruška): „To sú dreviny s vlastnou sladkosťou a vlastným ovocím.“ Od tohto roka prichádza do plnej úrody sedem stromov žltých mirabeliek (kriecherl).
Opäť iný je prístup Georga Winklera-Hermadena z rovnomenného zámockého vinárstva v Kapfensteine v Štajersku. Pálenka je tu od roku 1990, avšak nikdy sa nepálilo vlastné, Georg nechával od začiatku páliť externe. „Rozhodnutie bolo akosi jasné: Sadnúť si sám na mesiac ku kotlu a páliť, to nejde, na to nemám čas. A kúpiť zariadenie a niekomu platiť, kto potom páli – to môžem surovinu rovno dať Aloisovi Göllesovi.“ Na začiatku to boli matoliny, potom pribudlo ovocie: „Máme hrušky, jablká, duly a bazu.“ Plantáž dula bola mimochodom kedysi vysadená na podnet pálenčiara Valentina Latschena („Pfau“). Najúspešnejším produktom domu je matolinovica z červeného vína z Olivinu: „Zatiaľ čo väčšina Štajerčanov skôr stavila na aromatické biele odrody, všimol som si, že červené matoliny dávajú viac, prinášajú viac tela.“ Dorába sa všeobecne v sklenenom balóne, len pálenka z vínnych kvasníc a „staré jablko“ idú do dubového sudu.
Tu je bod, kedy by sa mal pred oponu vyžiadať jeden z doyenov domácej pálenčiarskej gildy: Alois Gölles z Riegersburgu. Ten ako je známe nelisuje len vynikajúce ovocné pálenky, ale aj matoliny: „Tam zohráva úlohu samozrejme priateľstvo s vinármi. A tak prišlo ku kooperácii s F. X. Pichlerom, Manfredom Tementom, Aloisom Kracherom a tímom Arachon.“ To pokrýva takmer kompletné spektrum: Od jemného Rizlingu (FX) cez kvetinový Muškát (Tement) až po plnú červenú matolinovicu (Arachon), pričom Kracherova matolinovica z hrozienok je už poriadny extrém: „Tá je už takmer morbídna, ale zato grandiózna v tele a plnosti.“ Okrem týchto produktov, ktoré Alois Gölles distribuuje, destiluje aj externe pre mnohých iných, napríklad Paula Achsa alebo Williho Sattlera: „Či si potom vinár napíše na etiketu len svoje meno alebo aj moje, to nechávam na ňom.“
Pri samotnom pálení a neskoršom nastavovaní na konzumnú silu vedie ako je známe veľa ciest do Ríma. Jednotní sú všetci len pri výbere destilačného procesu: Len dvojstupňový (hrubý a jemný destilát) prichádza do úvahy, s destilačnou kolónou nechce nikto nič mať. Richard Mariel a Karl Holzapfel hovoria unisono: „Kolóna by bola rýchlejšia, ale nie taká jemná ako dvojstupňový proces.“ Pri konzumnej sile sa názory už výraznejšie líšia, pričom trend od priemyselných liehovín bežných 37 až 40 percent smerom k vyššiemu je zreteľne cítiť. Willi Bründlmayer nastavuje na 42 objemových percent alkoholu, Richard Mariel na 42 až 43% (niektoré staršie aj vyššie), Karl Holzapfel jednotne na 45%. U Georga Winklera-Hermadena existuje ľahšia pálenka z vínnych kvasníc s 38%, zvyšná ponuka sa rozprestiera od 42% (staré jablko) až po 48% (Olivin-matoliny). Alkoholovo najsilnejšie pálenky má Josef Schmidt od 45 do 55% so ťažiskom pri 47, 48%, ak odhliadneme od Wieserovej 55% matolinovice z hrozienok. Inak sa Wieserove pálenky pohybujú od 36 do 48%: „Tie ľahšie zodpovedajú základnej línii, čo súvisí aj s kalkuláciou.“
Ako jemné zavŕšenie po jedle, k espressu alebo po ňom, majú ušľachtilé pálenky svoje pevné miesto, rovnako k jemným fajčivám. Dva ďalšie tipy vám však nechceme zatajiť: Josef Schmidt odporúča svoje destiláty k vianočnej husi: „To by ste mali bezpodmienečne vyskúšať, to sa totiž prekvapivo dobre hodí.“ A Karl Holzapfel zas odporúča svoje ovocné pálenky k múčnikom: „To síce znie čudne, ale s tým máme najlepšie skúsenosti, ľudia sú úplne zarazení, ako dobre to spolu ladí.“