Text: Anna Burghardt · Ilustrácia: <Andrea Krizmanich
Vymeňte biele kuchárske rondon za čierny rolák. Málokedy kuchári hovorili o nejakej metóde tak premyslene, vytvorili pre ňu takú filozofickú nadstavbu. Hovorí sa tu o hraniciach ľudského vplyvu, o surovinách, ktoré sa smú brániť proti poručníctvu, o koexistencii človeka, rastlín a mikroorganizmov, o tvorivom rozpätí medzi životom a rozkladom. Človek by si skoro pomyslel, že je to nové náboženstvo kuchyne: fermentácia.
Inšpirovaní skôr severoeurópskymi priekopníkmi, ako sú Magnus Nilsson, Jonnie Boer alebo René Redzepi, sa zdá, že fermentovanie je novým koníčkom aj u nás. Zaobstarávajú sa kvasiace kade, číta sa súčasná biblia „The Art of Fermentation“ od Sandora Katza, experimentuje sa s fialovou mrkvou, zelenými ringlotami, ananásom a feniklom. Balia sa tzv. kontrolné vzorky, precízne sa datujú, v určitých intervaloch sa ochutnávajú, robia sa poznámky. Výsledky na jedálnych lístkoch u nás sú zatiaľ skromné, priveľa vecí je ešte v štádiu pokusov. Ale, ako napríklad hovorí Heinz Reitbauer, ktorý sa sám fermentovaniu venuje už približne štyri roky: „Toto je budúcnosť. Chuť sa mení týmto smerom.“ Kyslá kapusta zďaleka nie je všetko. Fermentované potraviny podľa šéfkuchára reštaurácie Steirereck stále polarizujú. „Ale fermentovanie sa bude čoraz viac presadzovať.“ Už len kvôli neuveriteľným možnostiam variácie v rámci jedného produktu. Napríklad mrkvu možno použiť surovú, pripraviť na najrôznejšie spôsoby – alebo fermentovať. Teda mliečne kvasiť, ako by Reitbauer aspoň slovne definoval svoj spôsob spracovania. Takto zmenená mrkva navyše poskytuje šťavu s novým chuťovým rozmerom. A ak výsledky fermentácie tepelne upravíte, získate opäť nové arómy.
Čo presne sa považuje za fermentáciu, je v jazykovom úzuse nejasné. Niekedy sa k nej počíta aj alkoholové kvasenie, zrenie alebo oxidácia, ktoré však nezodpovedajú pôvodnej definícii fermentácie: anaeróbnemu mikrobiálnemu procesu. „Fermentácia je život bez vzduchu,“ povedal Louis Pasteur. Na vzduchu zrejúci syr podľa tejto definície teda nepatrí k fermentovaným produktom, rovnako ako čierny čaj. Čo však majú všetky fermentované produkty spoločné, je proces rozkladu pod vplyvom mikroorganizmov – vlastných alebo pridaných. A ak dáme na potravinového filozofa Michaela Pollana alebo hlavného fermentátora Sandora Katza: fermentácia má bombastické účinky na ľudský život. „Ak by existovala kultúra, ktorá nefermentuje nejakým spôsobom jedlo a pitie, antropológovia ju ešte neobjavili,“ píše napríklad Pollan vo svojej knihe „Cooked: A Natural History of Transformation“. A Katz tvrdí, že nie nadarmo je v slove štartovacia kultúra „kultúra“. Z hrozna sa stáva víno meniace vedomie, na ktorom celé náboženstvá budujú svoje rituály alebo sa od neho vedome odvracajú. Pomocou mikroorganizmov sa čisté poľnohospodárske produkty stávajú potravinami, niektoré dokonca tými najdrahšími lahôdkami: zrná pšenice na nadýchanú briošku, hrozno na Bordeaux, ryža na saké. A práve mikroorganizmy sú tie, ktoré robia suroviny trvanlivými a dodávajú im iný obsah živín: mlieko sa rýchlo kazí, parmezán naopak vydrží a je lepšie stráviteľný pre ľudí s intoleranciou. Listy kapusty hnijú, zatiaľ čo kyslá kapusta, zrejme najrozšírenejší fermentovaný produkt v Európe, sa dá skladovať a je vitamínovou bombou. Pre Sandora Katza znamená nedávne znovuobjavenie tradičných vedomostí o fermentácii aj vzburu proti potravinárskemu priemyslu s jeho prázdnymi, mŕtvymi produktmi. Vyhlásenie proti šíriacemu sa strachu z baktérií. Ten je priam absurdný, ak uvážime, že práve vďaka týmto takzvaným zlým baktériám sa potraviny po stáročia konzervovali – viď kyslá kapusta, kyslé uhorky, saláma. Fermentovanie podľa Katza navyše šetrí energiu, a to nielen preto, že naň nepotrebujete prísun tepla. Ale aj preto, že poháre plné mliečne kvasenej zeleniny, fermentovaných rýb alebo bochníkov tvrdého syra umožňujú v prípade núdze prežitie bez chladničky.
Krízové scenáre však nie sú pre špičkových kuchárov dôvodom, prečo sa v súčasnosti tak horlivo venujú fermentovaniu. Skôr preto, že vďaka tomu možno výrazne rozšíriť chuťové spektrum alebo ešte viac vyťažiť z myšlienky regionálnosti. Fermentácia napokon práve pri radikálne regionálnych kuchárskych konceptoch umožňuje akýsi druh kreatívnej implózie: zatiaľ čo možno okruh produktov stále viac zužovať, zároveň sa vďaka dodatočnej metóde spracovania opäť rozširujú možnosti. „Produkt možno posunúť veľmi ďaleko,“ hovorí Reitbauer. Kuchárski teoretici tento princíp radi nazývajú deklinácia: mrkva sa skloňuje, teda obmieňa do najrôznejších podôb. U Heinza Reitbauera je práve to už dlho štandardom: „Jeden produkt v rôznych arómach, to je naša línia. Je potom ľahšie nájsť harmóniu než pri veľmi veľkom počte rôznych produktov, pretože sa to vždy nejako dopĺňa.“ V praxi reštaurácie Steirereck to vyzerá asi takto: čerstvá uhorka, chrumkavá a zelená, sa nakladá do šťavy z fermentovaných uhoriek. „Uhorka má pri fermentovaní farebný problém, nikto nechce jesť hnedú uhorku. Ale šťavu možno použiť.“ Aj pre Jonnieho Boera z holandského mesta Zwolle, ktorý dlho fermentuje, je šťava ako základ mnohých jedál veľmi dôležitá. Boer na rozdiel od mnohých kuchárov nakladá zeleninu do soľanky nielen preto, aby vyvolal enzymatickú zmenu bez prístupu vzduchu a pomocou soli zabil nežiaduce baktérie. Ale umiestňuje reďkovky, karfiol a inú zeleninu do nasolenej kapustovej šťavy, ku ktorej pridáva čerstvé ustrice, aby urýchlil proces rozkladu.
Vo väčšine kuchýň u nás sa však postupuje podľa jednoduchej metódy soľanky, ktorú podrobne opisuje aj Sandor Katz vo svojom návode na fermentovanie. A v súčasnosti sa fermentuje takmer výlučne zelenina (Harald Irka zo Saziani Stub’n je so svojimi pokusmi s mäsom inšpirovanými Faerskými ostrovmi výnimkou). Kristijan Bacvanin, šéfkuchár reštaurácie Labstelle na viedenskom Lugecku, servíruje svoju konzervovanú zeleninu k „Brettljause“ (studenému obloženému tanieru). Fermentovanie mu dobre zapadá do konceptu – v Labstelle sa totiž hlásajú návrat ku koreňom, ale prosím moderne. Bacvanin má k tomuto spôsobu konzervovania aj rodinný vzťah: vyrastal na trojmedzí Chorvátska, Maďarska a Srbska a prvé skúsenosti získal už u starých rodičov, ktorí nakladali kapustu a repu. „V drevených sudoch, ktoré boli prikryté plátnom a skladované v tme.“ Pre neho je dôležitý aj zdravotný aspekt mliečneho kvasenia zeleniny: „Fermentovanie je studená metóda konzervovania, dôležité živiny sa teda neničia varením. Kyselina mliečna, ktorá vzniká v zelenine bez prístupu vzduchu, je okrem iného dobrá aj pre črevá. A dlhodobo tlmí chuť na sladké. Čo samozrejme neznamená: ak máš chuť na Malakoff (zákusok), zjedz kyslú kapustu. Ale dlhodobo áno.“ Hneď po otvorení Labstelle na jeseň 2013 si kuchári robili doslova súťaže vo fermentovaní, rozpráva Kristijan Bacvanin, „a každý kuchár kričal, kúpme hlinený hrniec! Kúpme hlinený hrniec!“ On si však myslí, že si človek vystačí s bežným kuchynským náradím. Bacvanin krája najrôznejšiu zeleninu ako kvaky, mrkvu Purple Haze, tekvice, šalotku alebo zeler, pridáva koreniny a primiešava morskú soľ Maldon. Potom sa všetko navrství do nádoby Gastronorm, zaleje 6-percentným nálevom a zaťaží ďalšou nádobou naplnenou vodou. „Zelenina musí byť vždy pod vodou.“ Teda anaeróbne, žiadny prístup kyslíka – základ pre úspech fermentácie, ako neúnavne zdôrazňuje aj Sandor Katz vo svojich knihách. Bacvanin necháva zmes stáť len týždeň pri teplote 18 až 22 stupňov. „Čím dlhšie, tým intenzívnejšie.“ Jeho zelenina chutí jemne štipľavo po kyslej kapuste – od tejto asociácie sa vo všeobecnosti nedá tak ľahko oslobodiť. Experimentoval aj s figami z viedenského Feigenhofu, po fermentácii v náleve ich naložil do oleja. „Ale to dopadlo zle. Myslel som, že šupka stvrdne a vnútro sa dobre vyvinie, ale nič z toho. Šéf prišiel a len povedal, hej, tvoj pohár s figami vybuchol.“
Neúspechy sú súčasťou experimentovania, túto skúsenosť musel urobiť aj Philipp Vogel z reštaurácie Edvard vo viedenskom hoteli Kempinski. Tento Nemec začal pred pár mesiacmi kvasiť červenú kapustu, červenú repu a iné druhy zeleniny. „Tá kyslá kapusta sa nevydarila, to budeme skúšať znova.“ Podobne ako Reitbauer aj Vogel presadzuje jedlá s málom produktov v rôznych stavoch. „Fermentovanie, to je nový rozmer v chuti.“ To krásne na tom je pre neho, podobne ako pri víne: „Mikroorganizmy vám stanovujú hranice pri ovplyvňovaní. Produkt sa stále môže brániť.“ Apropo hranice: tie sú v tejto súvislosti stále sa opakujúcou témou. Čo sa ešte považuje za fermentované a čo už za zhnité, je podľa Sandora Katza jednak kultúrne podmienené: niektoré druhy kimči, dochutené rybími extraktmi, sú pre západných ľudí nepožívateľné, pretože majú pekelne silnú chuť; Roquefort zas dokáže zahnať Aziatov na útek. Hranice sú však podmienené aj osobne. „Medzi ešte dobrým a už pokazeným je rozpätie, v ktorom môžeme byť kreatívni.“ Šéfkuchár hotela Kempinski Philipp Vogel, ktorý roky pracoval v Číne, tam videl, do akých rozmerov môže fermentovanie zájsť, ochutnal veci, ktoré ďaleko presahovali jeho toleranciu. „Sticky Tofu chutil tak extrémne pokazene, že by ho viedenský živnostenský úrad nepovolil.“ Philipp Vogel má v pláne častejšie používať fermentovanú zeleninu vo svojich dezertoch. „Práve tam, kde iná surovina dodáva veľa cukru, sa s tým dá hrať.“ Pre neho však trend fermentovania pri všetkej chuti experimentovať prináša jedno riziko: „Musíme si dávať pozor, aby sme nevarili príliš sami pre seba a pre kolegov a novinárov. Uvidí sa, či sa to presadí. Je to trochu ako pri hovädzom mäse Dry-aged: tenká hranica k pokazenému, ale u nás sa to osvedčilo.“
Túto hranicu spoznal Harald Irka, mladá hviezda v Saziani Stub’n, na cestách po severnej Európe. „Na Faerských ostrovoch milujú chuť takmer pokazeného ovčieho mäsa. Fermentuje sa ovčí tuk, ovčie žalúdky, ale aj treska a veľryba.“ Leif Sörensen, pravdepodobne najlepší kuchár Faerských ostrovov, je odborníkom v tejto oblasti a priviedol Irku na túto chuť. „Pre priemerného Európana je to však skôr nezvyčajné až nepožívateľné, ale práve pracujeme na zjemnení.“ Fermentácia mäsa totiž zahŕňa neuveriteľne široké spektrum, rozpráva Harald Irka. „Podľa thajskej receptúry sme minulý rok po prvýkrát vyrobili fermentovanú klobásu, nazývanú Naem Moo. Tradične sa vyrába z bravčového. My sme však použili jahňacie.“ Mäso sa pomelie, zmieša so soľou, cesnakom a inými koreninami a potom sa fermentuje pri 30 °C päť dní. „Výsledkom je intenzívna jahňacia klobása, ktorá sa v origináli griluje na drevenom uhlí.“ Okrem mäsa sa u Haralda Irku fermentovalo už takmer všetko. Cesnak napríklad, „podľa japonského vzoru“, alebo červená kapusta – so štartovacou kultúrou – na „burčiak“. Niekedy však výsledok neospravedlňuje veľkú námahu a niekedy mu jeho mladícka netrpezlivosť urobí škrt cez rozpočet. Nielen vynikajúca východisková surovina v kombinácii so správnou teplotou, ale aj čas je dôležitým faktorom pri fermentácii, myslí si Irka. „Bohužiaľ som často príliš netrpezlivý na to, aby som počkal na optimálny výsledok.“
To, že sa fermentovanie ako metóda konzervovania praktizuje predovšetkým v severných, neúrodných oblastiach, ako sú Faerské ostrovy, sa síce zdá byť logické, ale je to klam. Nejde o to využiť priaznivé časové okno len tam, kde väčšinu roka nič nerastie. Ale aj v oblastiach, kde vďaka klíme rastie po celý rok veľa vecí, ale práve kvôli horúčave sa aj rýchlo kazia. „Na juhu treba transformáciu rýchlo nasmerovať správnym smerom,“ píše Sandor Katz a opäť naráža na rozpätie medzi požívateľným a pokazeným. V Sudáne napríklad našiel osemdesiat rôznych fermentovaných produktov.
Fermentovanie ako pôvodne vidiecky spôsob konzervovania už dávno dosiahol urbanistické centrá. Umelci a dizajnéri sa tejto témy chytajú – keramici navrhujú elegantné hrnce na kyslú kapustu a existujú umelecké projekty ako viedenská performance „Phora“, pri ktorej sa fermenty z vlastnoručne nazbieraných surovín odparujú a sprístupňujú návštevníkom prostredníctvom vzduchu. Keďže polia na samo zber a komunitné záhrady v metropolách ako Berlín alebo New York zažívajú boom, je potrebné spracovať prebytok zeleniny – fermentovanie je naspäť. Toto prelievanie z vidieka do mesta je v Katzových očiach len zdanlivo novší vývoj. „Ale v skutočnosti poľnohospodárske zmeny vždy vychádzali z miest. Nové druhy obilia sa kedysi obchodovali z mesta do mesta. Mestá vytvárali dopyt – viď farmárske trhy alebo trendové staré druhy zeleniny. A poľnohospodársky výskum prebieha v mestách.“
Stará vidiecka metóda na nanajvýš mestskom mieste – tento pôvabný kontrast je pre gastronóma Briana Pattona rozhodujúci, aby sa v budúcnosti intenzívnejšie venoval fermentácii. Možno bola na vine aj trocha nákazlivého nadšenia fermentačného gurua Sandora Katza, ktorého šéf viedenskej krčmy Charlie P’s spoznal minulý rok na workshope. Patton plánuje v lete tohto roka opäť dočasnú filiálku vedľa Badeschiff na Dunajskom kanáli, nazvanú Big Smoke – ide o barbecue, ergo veľa mäsa. A takéto mäso, ako sa Patton dozvedel na svojej študijnej ceste do Texasu, potrebuje vyváženie, ak nemá hostí zahubiť. Vyváženie vo forme chrumkavej, mliečne kvasenej zeleniny. Christian Petz funguje ako poradca, explicitne sa vyžaduje jeho vstup v oblasti fine dining. „Fermentovanie bolo,“ myslí si Patton, „v posledných rokoch skôr doménou medzinárodnej špičkovej gastronómie, teda pravdepodobne niečo pre trocha staršie, solventné publikum.“ Túto „edgy“ metódu chce teraz priblížiť mladšej, kulinársky menej zbehlej cieľovej skupine, 21 až 38 rokov, a tak ju demokratizovať. Vo Big Smoke sa však majú fermentovať nielen druhy zeleniny – na iný druh coleslawu alebo feniklové kimči – ale aj párky. Podobne ako Harald Irka má aj Brian Patton pred očami thajské Naem Moo. A šéfkuchár v Charlie P’s Petr Matusny sa v Dubline naučil od kórejského spolubývajúceho všetko o kimči – alebo, lepšie povedané, niečo, pretože kimči je nekonečná téma.
Nekonečne čakať Heinz Reitbauer síce nechce, ale trpezlivosť je pri fermentovaní ingrediencia, ktorú netreba podceňovať. Čakať a stále znova ochutnávať je jeho heslo. Z jedného fermentovaného produktu, s ktorým začal pred rokom (a ktorý zatiaľ nechce menovať), si zabalil dvanásť kontrolných vzoriek v malých jednotkách, popísal ich a potom si do kalendára zapísal, že musí každé dva týždne ochutnávať. Obrovská námaha pre jedinú surovinu. Ale s dôležitým poznatkom: „Fermentácia je v skutočnosti po dvoch až štyroch týždňoch ukončená, odvtedy sa len skladuje. V posledných niekoľkých mesiacoch sa však produkt senzáčne vyvinul. Odbúral kyslosť, stal sa homogénnejším, guľatejším, vrstevnatejším. A aj po ôsmich mesiacoch je super, šťava rovnako ako produkt samotný. Videli sme teda, že to potrebuje čas.“ To je skutočne fascinujúce, že sa suroviny na rozdiel od nakladania do octu alebo alkoholu stále vyvíjajú. Na tento rok plánuje urobiť z toho poriadne veľké množstvá, „aby mal v čase, keď je núdza, produkt, ktorý skutočne udrie“. Heinz Reitbauer tým naznačuje dôležitý aspekt: sezóna je vtedy, keď práve sezóna nie je. Zeleninu fermentujete vtedy, keď rastie (či spracovaná v zrelosti alebo práve nie, robí pri paradajkách veľký rozdiel), aby ste ju potom ako chrumkavý produkt vytiahli z rukáva, keď to hostia vôbec neočakávajú. Fermentácia teda skrýva veľký prekvapivý potenciál, o to viac, že zelenina pri správnom spracovaní má aj po mesiacoch stále poriadny záhryz.
Heinz Reitbauer však nefermentuje len zeleninu. Rakúskymi sa stali aj Umeboshi, japonské solené slivky. „Tvrdé ako kameň, zelené, nezrelé ringloty. Necháme ich v soľanke dobrý týždeň, vákuovo ich plocho zabalíme a položíme na terase na slnko. Tam majú zmäknúť a fermentovať.“ Umeboshi sú súčasťou Reitbauerovho projektu budúcnosti: „Pred rokmi sme raz povedali, že chceme v hlave raz definovať rakúske dochucovacie omáčky. To by dodalo rakúskej kuchyni o niečo viac chuťového spektra.“ Fermentované ringloty napríklad, zbavené kôstky a prepasírované, fungujú ako nová rakúska dochucovacia omáčka s exotickou arómou. A dávajú tušiť, čo všetko je možné, keď skombinujete domáce suroviny a ázijské fermentačné techniky: od 1000-ročných vajec plemena Sulmtaler až po štajerské miso z bôbu obyčajného...