Keďže som, ako ma nedávno očarujúco ubezpečila odborná predavačka v obchode s pánskou módou, medzitým „mladý muž v pokročilom veku“, matne si spomínam na časy, keď existovali „televízne hlásateľky“, „štvrťtelefóny“ a „výberači poplatkov za plyn“ a pri kúpe leteniek sa vás pýtali: „Fajčiar alebo nefajčiar?“
Naopak, nikto by nevedel povedať, čo si predstaviť pod pojmom „mobil“ alebo „smoothie“. A aj pojem „barrique“ by prakticky niečo povedal len vinárom (someliéri ešte neboli vynájdení) a priateľom náročnejších krížoviek.
To druhé sa od polovice osemdesiatych rokov radikálne zmenilo.
Prví súkromní dovozcovia týchto cudzokrajných nádob mohli byť susednými vinármi vysmievaní ako podivíni alebo ako parvenu, no o dva, tri roky neskôr sa lavína začala valiť exponenciálnou rýchlosťou a prakticky strhla všetkých so sebou.
Rakúski vinári začali s podobným nadšením putovať do Bordeaux, ako wagneriánci do Bayreuthu, katolíci do Ríma alebo fanúšikovia Rapidu do Hütteldorfu. Radikálna zmena domáceho štýlu vína, ktorá z toho vyplynula, však neviedla okamžite k očakávanému plošnému zlepšeniu kvality.
Väčšina konzumentov vína sa v zásade nechala strhnúť všeobecným nadšením, „barrique“ sa, s výnimkou galských dedín ako Wachau, stal synonymom pre „kvalitu“.
Objednávková formulka „A Ochtl Barrique, prosím!“ sa začala ozývať celou krajinou a človek sa spätne vlastne čuduje, že gastronómia nezačala nahrádzať citrónové plátky v sóde dubovými trieskami alebo ich podávať v miskách ako pochutinu medzi jedlami. Bola to teda vlastne len otázka času, kým barikový boom spôsobí v Rakúsku aj sotva očakávané zmŕtvychvstanie debnárstva, ktoré už predtým ležalo v ekonomickom paliatívnom oddelení. Pretože ak bola spočiatku francúzsky pôvod pre rakúskeho trendového vinára svetového formátu nevyhnutnou podmienkou (conditio sine qua non), časom sa aj v ich vínnych pivniciach začali postupne znovu objavovať mená rakúskych výrobcov medzi menami prestížnych dovozov. Mená ako napríklad „Pauscha“.
Pauscha nie je jediným zvučným menom v rakúskom prostredí výrobcov sudov, ale určite jedným z troch či štyroch najdôležitejších. Pritom sa korutánska rodina Pauscha, debnári od roku 1875, už viac-menej pripravovala na zmenu zamerania. Rodinný podnik, ktorý pôvodne pochádzal zo Slovinska, po medzizastávkach v údoliach Gailtal a Lavanttal skončil v 50. rokoch v Wolfsbergu. Prednostne vyrábali sudy na mušt, ktoré sú však z hľadiska požiadaviek skôr nenáročné, alebo, slovami Jakoba Pauschu, debnára v šiestej generácii: „Súd na mušt musí byť tesný a nič viac.“
Zodpovedajúco ničivo sa na ctihodnom remesle prejavil víťazný nástup oceľových a polyesterových nádrží v 70. rokoch: „Predtým bol v každej druhej obci debnár, tí boli potom prakticky všetci preč.“
Jeho starý otec, hovorí, sa dokázal udržať nad vodou len s pridruženou pílou, otec potom už namiesto učňovky za debnára absolvoval stolársku.
Ale potom prišli, viď vyššie, 90. roky a s nimi moment vzkriesenia domáceho debnárskeho cechu. Aj u Pauschovcov, kde je momentálne pod vedením otca Klausa Pauschu ako konateľa a syna Jakoba ako prokuristu zamestnaných dvanásť zamestnancov.
Z nich je päť vyučených debnárov („z tých nevyučených je však pár už 20 rokov, to už potom odborne nerobí žiadny rozdiel“); učni momentálne nie sú žiadni, „pretože nikto nechce“. Možný dôvod tohto nedostatku nadšenia spomína Jakob Pauscha sám od seba: „Kolektívna zmluva je u nás, treba byť úprimný, katastrofálna.“ Ale dodáva: „Tých motivovaných si však samozrejme chceme udržať a aj im za to zaplatíme.“
Jeho vzťah k vínu opisuje takto: „Vinársky fanatik by bolo prehnané. Teda, vyznám sa, ale...“ – človek je napokon Korutánčan – „úprimne povedané, radšej mám pivo.“
Ako niekomu, kto sa v súkromí vo víne predsa len vyzná, ako aj z profesionálneho pohľadu mu neušlo, že vinársky priemysel a s ním aj jeho profesia sú opäť v stave zmeny a trend odklonu od barikovej štylistiky, ktorá sa miestami už hanlivo nazýva „vinárske Maggi“, sa už niekoľko rokov znateľne posilňuje.
„Táto oblasť už výrazne ustúpila. Namiesto toho je väčší dopyt po 500- a 600-litrových sudoch. Obchodne to samozrejme nie je super, ale mne osobne tento typ vína chutí lepšie. A najmä v severnom Burgenlande idú dobre skladovacie sudy od 2 000 litrov vyššie.“
To sa samozrejme prejavuje aj v podniku: On sám odhaduje, že po tom, čo sa na vrchole vlny medzinárodného štýlu v Rakúsku – vtedy mala firma Pauscha 35 zamestnancov – kupovalo ročne približne 20 000 barikových sudov, dnešná ročná potreba nepresahuje zhruba 4 000 až 5 000 kusov. Sami ročne vyrobia približne 300 až 500 barikových sudov, k tomu asi 200 veľkých sudov.
Príliš znepokojene však nepôsobí: „Moja myšlienka smeruje aj tak skôr k špičkovým skladovacím sudom. Radšej o niečo menej, ale poriadne.“
Ale: „Dosť už bolo slov, nechajte ma konečne vidieť činy!“ (Tento Gotheho citát vám venoval vzdelávací mandát A la Carte.) Alebo, povedané miernejšie: Teraz vyrobíme barikový sud.
Ale ani to nie bez toho, aby sme vopred dostali pár informácií. Napríklad tú, že barikový sud je postavený celkom rýchlo, za nie oveľa viac ako tri hodiny. Alebo tú, že barikové drevo je s cenou okolo 4 500 eur za kubický meter nielen výrazne drahšie ako to na skladovacie sudy (cca 2 500 eur), ale aj inak pripravované: „Nereže sa, ale štiepi. Ako kúsky torty, šesť kusov na odsek, a z tých sa potom režú duje. Štiepenie vždy nasleduje smer rastu, vďaka tomu máš pekné zrkadlo a rovné drevo.“
A potom, čo sme získali dojem z Pauschovho skladu dreva, konečne vstupujeme do dielne, v ktorej vládne domácka klasická dielenská atmosféra, vrátane dievčenských kalendárov na stene.
Najprv sa duje ofrézujú, hlava a spodok zostávajú hrubšie, čo uľahčuje ohýbanie a neskôr vďaka menšej hrúbke stien podporuje difúziu kyslíka vo víne. Následne ide duja do prístroja s pekným názvom „stroj na drážkovanie“, kde sa zvonka konvexne a zvnútra konkávne oholí dookola. Ďalší krok má potom niečo z montessori hry: Dujy existujú v širšom a užšom variante, tie sa musia, pekne na striedačku, ukladať do koľajnice, ktorá má rozumne presne dĺžku budúceho obvodu suda. Pritom sa z dôvodov, ktoré laikovi zostávajú nejasné, opakovane jednotlivé kusy po krátkom, kritickom zvraštení čela vymieňajú za iné. Keď je to uspokojivo hotové, prichádza druhá časť montessori výzvy: Dujy sa ručne ukladajú do obruče, ktorá ich hore drží pokope. Pritom vzniká útvar, ktorý najviac vyzerá ako silne zväčšená drevená napodobenina tienidla lampy z 50. rokov inšpirovaná slamenou sukničkou. Toto sa potom prevráti cez takzvaný „predoheň“, aby sa pripravilo na samotné ohýbanie.
Na toto – a najneskôr tu montessori časť končí – sa budúci sud presunie nad výrazne silnejší oheň, tiež živený dubovými odrezkami, a tam, kde by pri tienidle bola spodná strana, sa okolo dují natiahne silná reťaz. Drevo, ktoré sa ohňom a neustálym navlhčovaním stalo ohybným, sa tu strojovo sťahuje čoraz tesnejšie, zatiaľ čo zvonku sa zároveň postupne narážajú obruče. K tomu sa na obruč priloží drevené kladivo a bije sa masívnym kladivom, vždy raz dookola a potom ešte raz. A potom ešte raz a ešte raz. Medzitým sa duje opakovane kladivom dorovnávajú. Pri naozaj veľkých sudoch samozrejme s patrične väčšími kladivami a patrične častejšie. Debnári majú dosť silné ruky a pravdepodobne zriedkakedy myslia na to: „Puf, mal by som ísť znova do fitka.“
Keď sud vyzerá ako sud, nasleduje proces toastovania. K tomu sa opäť prevráti nad ohňom živeným dubovými zvyškami, v tomto prípade však skôr skromne
plápolajúcim, a pritom sa kvôli rovnomernosti opakovane otáča z hlavy na dno a zase na hlavu. Toastovací proces rozhoduje o tom, aké arómy sa vínu odovzdajú a ako intenzívne budú (opekané arómy pochádzajú z toastovania, vanilku a karamel dodáva dubové drevo samo); u Pauschovcov si zákazníci môžu vybrať medzi štyrmi stupňami toastovania. Táto postupná gradácia je však, podľa Jakoba Pauschu, skôr otázkou citu: „Vidíš predsa, ako tmavne. Hoci, ja sám pracujem viac nosom.“
Ak majú sudy slúžiť na destiláty, toastuje sa druhýkrát – „tie sú potom zvnútra naozaj úplne čierne“, úplne netoastované sudy zásadne nevyrába alebo len na výslovné želanie a nerád: „Tam drevo v podstate odovzdáva už len zelené triesloviny, to nie je nič.“
A aj jednu pre barikových romantikov kruto vytriezvejúcu správu má pripravenú: Neexistujú žiadne tajné, len po zložení svätej prísahy z úst do ucha odovzdávané toastovacie tajomstvá, ktoré takmer magicky vládnu nad kvalitou nádoby. Je to len oheň, dlhšie alebo kratšie. (Hoci, hej, hlavu hore! Nie je to presne to, čo by povedal niekto, kto naozaj skrýva tajné vedomosti?)
Ďalej sa v každom prípade sud ešte vyhladí, vybrúsi, vybaví vekom, dnom a zátkovým otvorom, čo vyžaduje viacnásobné sňatie a opätovné naraženie obručí, kým sa nakoniec namontujú tie správne, pozinkované.
Nasadenie dna alebo veka demonštruje štátne skúsenému majstrovi fotografovi Ingo Pertramerovi a mne na príklade skladovacieho suda. Aspoň tu existuje jedna, ak nie tajná, tak aspoň prekvapivá prísada: trstina. Sploštené stonky sa nanášajú ako tesniaci prostriedok na hrany obrobku, nič vhodnejšie zatiaľ nepriniesol ani moderný materiálový výskum, pričom v takýchto otázkach je vo všeobecnosti rozumné držať sa americkej ľudovej múdrosti „Ak niečo funguje, neopravuj to“. Ako lepiaca látka tradične slúžil hovädzí loj, ktorý sa však dnes spravidla nahrádza tukovými blokmi na báze vazelíny: Vegánski barikoví nadšenci si teda môžu vydýchnuť.
V podstate nie oveľa inak, ale časovo a pracovne náročnejšie sa vyrábajú veľké nádoby. V 500- až 600-litrovom sude je potom už asi 40 človekohodín (ženy v tomto odvetví pravdepodobne ani nie sú výnimkou); pri naozaj veľkých kalibroch je to zodpovedajúco viac, čo sa samozrejme – barikový sud stojí momentálne medzi 680 a 750 eurami – odráža aj v cene: „Pri 2 500-litrovom sude sa to potom dostáva aj do päťciferných čísiel.“
Najväčší doteraz vyrobený sud od Pauschu mal mimochodom úctyhodnú kapacitu 15 000 litrov. Takéto monštrá – ale aj menšie, naozaj veľké – sa spravidla ani nedokončujú vo wolfsberskom podniku, ale priamo na mieste ich montujú viacerí zamestnanci vyslaní na montáž v príslušnej vínnej pivnici. Všetkým sudom vyrobeným u Pauschu, veľkým či malým, je však spoločné, že sú vyrobené z vinohradníckeho (Weinviertler) alebo maďarského dubu: „Nie je to tak, že francúzske duby dokážu niečo úplne iné. Dôležitá je jemná pórovitosť, pretože čím pórovitejšie, tým pomalšie a elegantnejšie víno dozrieva. A s tým vinohradníckym drevom som úplne spokojný.“
Spoločné majú ale aj to, že, ako si človek predstavuje, pozostávajú výlučne z dubového dreva, trochy trstiny a okolo nich umiestnených oceľových obručí a boli vyrobené klasickou, ba priam pre Servus TV vhodnou ručnou prácou. A nech sa rakúsky štýl vína v budúcnosti vyvinie akokoľvek: To môže pokojne zostať takto.
Fassbinderei Klaus Pauscha
Lagerstraße 2, 9400 Wolfsberg
Tel.: 04352/304 56
www.pauscha-partner.at