Už samotný odchod má svoju vlastnú chuť. Možno chutí po pukancoch, ak ich deti dostali, aby neprekážali pri nakladaní auta. Alebo chutí po ľadovej vode, ktorú ste si kúpili za tri eurá päťdesiat v kiosku na letisku, popri štvrtom sprievodcovi po Mallorce a novinách, ktoré v lietadle už zadarmo nedostanete. Možno odchod chutí aj po zvláštnom espresse, ktoré vám naservíruje mladý muž s vtipným prízvukom v Railjete, spolu s gumeným croissantom. Možno chutí aj po známych sendvičoch, ktoré ste si doma príkladne natreli, aby ste nemuseli počas cesty kupovať nejaký brak, keď vás prepadne hlad, zápcha je nekonečná a cieľ v nedohľadne.
Chuť odchodu odôvodňuje výnimočný stav, do ktorého sa dostávame, keď cestujeme. Je to zväčša kakofonická ouvertúra na to, čo nás čaká, keď sme konečne, bolo už na čase, dorazili do cieľa, po útrapách a odriekaniach samotnej cesty, ktorá bola horúca, tesná a zdĺhavá a trvala o niečo dlhšie, než by sme si želali.
V cieli sa za to však môžeme odmeniť, a to ešte skôr, než vybalíme kufre. Nechutia aj tie najobyčajnejšie špagety v hocijakej trattorii nižšej kategórie po šťastí a slobode, alebo aspoň po úsmeve, ktorý ovládne našu mimiku pri študovaní jedálneho lístka? Jedli sme už niekedy niečo také úžasné ako čerstvé vietnamské letné závitky, ktoré nám naservírovali v starom meste Hanoja k chladenému pivu a tajomnej sladkokyslej omáčke? A ani nehovorme o malých elektrických šokoch, ktoré vyvolá v našom mozgu päť malých baraniek na tanieri v reštaurácii blízko Nice – vrátane fľaše provensálskeho rosé samozrejme, ktorá sa práve ponára do vedra s ľadom a naše najbližšie hodinu či dve podloží eufóriou, ktorú nikdy – opakujem: nikdy – nemožno vziať so sebou domov – okrem samozrejme v spomienkach.
Tento príbeh je cestovným príbehom, za ktorým nemusíme odísť z balkóna. Pomery v našich obľúbených destináciách sú príliš neisté, predstava sedieť v lietadle alebo deliť sa o pláž s inými, z ktorých určite niekto kašle, je príliš cudzia.
Existuje však pomoc. Pomáha napríklad vydať sa do kuchyne a spriateliť sa s obsahom vlastnej chladničky. Akonáhle pred nami na stole stojí ten či onen pokrm – niekedy je to len otvorenie fľaše a narábanie s kockami ľadu, pomarančovou kôrou a solenými arašidmi – zapriahneme svoje zmysly pred voz nášich emócií. Zažívame chvíle sladkej neprítomnosti bez toho, aby sme sa reálne pohli, tým, že zavrieme oči a vdýchneme vôňu z našej vlastnej kuchyne. Náš čuch je z evolučného hľadiska najstarším z našich zmyslov. Videnie, počutie, cítenie a chuť sa spracovávajú cez talamus, zatiaľ čo čuchové informácie prichádzajú priamo do mandľových jadier a čelných lalokov nášho mozgu. Vône majú takpovediac voľný prístup do nášho sveta citov a bez okluky cez rozum okamžite vyvolávajú emócie – a zosúlaďujú spomienky, ktoré si s nimi spájame.
To je základ tohto príbehu. Osem rôznych pokrmov nás nesie na krídlach svojej chuti na osem rôznych miest, niektoré ďaleko, iné blízko, všetky momentálne nedostupné – okrem prípadu, keď si ich v našej kuchyni premietneme blízko a bližšie.
Začnime tým najlepším talianskym aperitívom. Bola predsa doba, keď som v akejsi neskorej puberte považoval tmavočervené Campari za afektované a namiesto toho som si všade v Taliansku nechával servírovať vlažné pivo Moretti. Túto krízu som prekonal. Keď som minulé neskoré leto strávil pár dní v Cenobio dei Dogi v Camogli, naučil som sa pozorovať lesk Golfo Paradiso cez červenú farbu môjho nadrozmerného Campari Soda. Tento neodolateľný pohľad na more bol zušľachtený len vežovitými fasádami Camogli – nie nadarmo má Camogli prezývku „Manhattan Ligúrie“. Dole na terase nosili čašníci v bielych smokingových sakách celé batérie Campari Soda a zmes večerného slnka, Campari červenej a vône pizze ma uviedli do toho druhu loveckej horúčky, ktorá predchádza každému jedlu v Taliansku.
Zabezpečte si teda fľašu Campari alebo, ak máte radi zbytočný sklenený odpad, aj balenie už hotových namiešaných fľaštičiek Campari Soda, ktoré dostať v každom supermarkete. Ak si Campari miešate sami: Dajte pozor, aby ste mali doma silne perlivú sódovú vodu a nie nejaké polovičaté minerálky a aby fľaša Campari hlboko vo vašej chladničke čakala na svoje nasadenie. Klasický miešací pomer je jeden diel Campari (asi 6 cl) na tri diely sódy. Najprv nalejete Campari do ideálne vychladeného pohára, potom pridáte sódu, a ak máte chuť na dodatočnú arómu, škrabkou odrežte úzky kúsok pomarančovej kôry a pridajte ho do drinku. Už len vôňa dodáva drinku malý úsmev.

Campari Soda v protisvetle
Teraz to najdôležitejšie: Vydajte sa so svojím Campari Soda von, na balkón alebo len k otvorenému oknu a pozorujte vysoko tiahnuce sa mraky cez rúžovočervenú farbu, ktorá v pohári čaká na to, aby uhasila váš smäd. Netreba nutne pesničku od Paola Conteho alebo Gianmariu Testu v pozadí, pretože prvý dúšok, horkosladká chuť, vzdorovité šteklenie kyseliny uhličitej vás priamou cestou prenesú do tepla; a jasné, chýbajú čašníci v bielych smokingových sakách, ktorí teraz po prvé prinesú snacky, malé kúsky pizze, olivy alebo len pár arašidov, a po druhé, čo je ešte dôležitejšie, druhé Campari Soda, ktoré nevyhnutne nasleduje po prvom; a keď potom Gianmaria Testa spieva o „Gli amanti di Roma“, cesta do kuchyne už nie je ďaleká, kde si z baklažánu, konzervy paradajok, trochy cibule, cesnaku a čili pripravíte chutnú omáčku na cestoviny, ktorá je pre dnešok možno jediným protijedom na vašu silnú túžbu po Taliansku.
Keď sú noci dlhé, sever má svoje čaro. Zabalený v jednej z mnohých diek, ktoré sa vždy niekde povaľujú, sedieť pri vode a stráviť jeden z tých nikdy nekončiacich júnových večerov v Štokholme. Pozorovať slnko, ako po desiatej bledne, lúči sa v bledej stmievaní, ktorého nespočetné odtiene človek očarene pozoruje, až kým slnko zrazu, groteskne skoro, opäť nezosilnie a prehnane horlivo nezačne dávať teplo.
Všade v Štokholme sú v tomto ročnom období malé večierky, hudba, spoločnosť a človek by sa nemal nechať nahovoriť na to, aby si s niekým štrngol pohárikmi pálenky – Insidertip: Oni to vedia lepšie!
Prechádzal som sa Štokholmom v každej dennej dobe, robil som dlhé prechádzky cez Djurgården, Central Park švédskeho hlavného mesta, poflakoval som sa na Skeppsholmen, múzejnom ostrove, alebo som sa túlal štvrťami južného mestského ostrova Södermalm, kde si robotnícke a hipsterské štvrte našli živé spolunažívanie. Keď nastal čas dať si malé občerstvenie, mal som oči len pre vitríny snack barov, pretože som naliehavo chcel Räksmörgås, krabí chlebíček. Tento sendvič je symbolom štedrosti, s akou sa vo Švédsku berie malé občerstvenie vážne, radosti z prebytku vo vreckovom formáte – a chute severu.

Dokonalý Räksmörgås
Na ideálny Räksmörgås (to znamená: na dva chlebíčky, ktoré môžete podľa nálady zjesť oba sami alebo veľkoryso deliac vo dvojici) potrebujeme dva krajce ražného chleba, 300 g malých lúpaných krabov, polovicu citróna, 4 PL kyslej smotany, niekoľko plátkov uhorky, pár listov šalátu, 2 stonky kôpru, morskú soľ a čerstvo mleté čierne korenie.
Najprv zmiešame kyslú smotanu s trochou nasekaného kôpru, pár kvapkami citrónovej šťavy, soľou a korením. Potom začína práca, na ktorú potrebujeme trochu cit v prstoch. Na každý krajec chleba rozotrieme 2 PL smotanového krému, potom naň položíme listy šalátu a plátky uhorky. Teraz prichádza kráľovská disciplína: Kraby sa na sendviči navŕšia, a len ak sa pýtate, ako sa dá toto množstvo krabov zjesť bez nehôd, ste si ich nabrali dosť. Sendvič sa ozdobí plátkom citróna a kôprovou vetvičkou.
Potom sa presunieme k stolu, priamo do Švédska: Nôž a vidlička pomôžu zdolať túto nádhernú obludu, fľaša horkého piva Poppels – Tuborg v núdzi tiež obstojí – dodá sprievodnú hudbu a jemná morská chuť bohatej porcie krabov vyčaruje ľahký vánok, ktorý v Štokholme vždy veje od vody a vďaka ktorému sa zdá láska Švédov k rybám – a naša láska k Švédsku – úplne samozrejmá.
Marakéš je mesto, pre ktoré bol vymyslený pojem „čarovný“. Niet divu, že spisovatelia od Canettiho po Fichteho sa popasovali s mágiou Marakéša a že v centre pozornosti bola vždy Djemaa el Fna, námestie obesených. Na tomto námestí, kondenzačnom námestí severoafrického života, sa každý deň deje neuveriteľné. Prápory rozprávačov príbehov, zaklínačov hadov, zubárov, čističov topánok a kúzelníkov vystupujú a zhromažďujú okolo seba hlúčiky ľudí. Zo súku prúdia tí, ktorí stretávajú tých, ktorí práve chcú ísť do súku, labyrintu remeselníkov, umeleckých kováčov, farbiarov a predajcov. K večeru vzniká na Djemaa el Fna celá dedina s kuchyňami, ktorých modrý dym onedlho visí nad námestím ako mrak. Svetlá, krik, hudba, unikátny, nezameniteľný hluk. Kto strávi príchod súmraku napríklad na terase Café de France a pije tam sladký mätový čaj, zažije, ako začínajú z okolitých minaretov volať hlasy muezzínov, hypnotický spev alebo hrdelná deklamácia, a na pár minút sa život okolo spomalí, ako keby niekto stlačil tlačidlo pauza.
Kuchyne vyrábajú pomerne neidentifikovateľné jedlá, raz som objavil v kotli koziu hlavu, inde podávali jej oči. Nemôžem odolať fascinácii toho miesta, hoci som vždy odolal vábeniu mladých mužov, ktorých úlohou je dostávať zákazníkov do stánkov. Keď som v Marakéši, jem aspoň raz v Al Fassia, reštaurácii prevádzkovanej výlučne ženami, kde majú tie najfantastickejšie predjedlá – od sladkého paradajkového šalátu po najbožskejší kuskus – a neporovnateľný tažín s citrónovým kurčaťom, signature dish marockej kuchyne.
Na tento tažín potrebujeme kurča na pečenie – a jedna z elementárnych výhod, keď varíte toto jedlo doma, spočíva v tom, že môžete zohnať slušné bio kurča; kto videl výber živých kurčiat v súku v Marakéši, ktorým pred očami zákazníka podrezali krk, je za túto možnosť výberu vďačný – morskú soľ, citrónové korenie, 1 cibuľu, 2 strúčiky cesnaku, 1 solený citrón (rozhoduje o úspechu tohto jedla; zoženiete ho v lahôdkach alebo si citróny naložíte sami do nálevu zo soli a cukru), 1 vrecúško šafranu, 2 PL olivového oleja, 40 g masla, 80 g čiernych olív (bez kôstok) a pol zväzku hladkej petržlenovej vňate.

Tažín s kurčaťom a citrónom
Kurča umyjeme, osušíme a rozdelíme na šesť až osem kusov. Zvnútra i zvonku potrieme morskou soľou a citrónovým korením. Cibuľu nadrobno nakrájame. Cesnak pretlačíme cez lis. Solený citrón rozštvrtíme, dužinu odkrojíme od kôry. Kôru opláchneme, osušíme a nakrájame na prúžky. Dužinu nepoužijeme. Šafran a dve štipky hrubej morskej soli jemne roztlčieme v mažiari.
Rúru predhrejeme na 200 °C. Vo veľkej panvici zohrejeme olej a kúsky kurčaťa na ňom opečieme, kým nemajú peknú farbu. Ku koncu pečenia pridáme maslo a ešte dve minúty pečieme na miernom ohni. Mäso vyberieme z panvice a položíme do
tažínu alebo zapekacej misy.
Tažín je okrúhla, z hliny vypálená zapekacia nádoba s klenutým alebo špicatým (kužeľovitým) vekom. Je takmer nemožné odísť zo súku v Marakéši bez jedného z týchto artefaktov, tak vrúcne vám ich predajcovia kladú na srdce.
Cesnak a cibuľu podusíme na tuku v panvici do sklovita. Šafranovú soľ a 400 ml vriacej vody zmiešame a vlejeme k cibuli do panvice. Všetko dobre premiešame a potom cibuľovú zmes vlejeme na kúsky kurčaťa v tažíne. Tažín zatvoríme a do špičky veka nalejeme studenú vodu. Tažín vložíme do rúry a rúru znížime na 180 °C. Citrónové kurča dusíme asi hodinu. Po 50 minútach pridáme solené citróny a olivy. Petržlenovú vňať opláchneme, osušíme a listy nadrobno nasekáme. Pred servírovaním posypeme kurča. K tomu servírujeme kuskus, otvoríme okná a počúvame, ako volá muezzín.
Priznajme si, pri úvahách o Grécku by sme si možno mohli spomenúť aj na steaky z tuniaka, ktoré boli tvrdé ako polyesterové platne, alebo na jedného či druhého chobotnicu, ktorá musela zomrieť dvakrát, raz v rybárskej lodi, druhýkrát na grile. Ale samozrejme, Grécko sa už dávno oslobodilo od mastných klišé a v správnych taverniach netečie len víno, ktoré Udo Jürgens nikdy nedostal, ale sú tam aj jemnou rukou pripravené jedlá, často veľmi jednoduché, rýchlo na panvicu hodená divoká zelenina, potom kúsok ryby, caciki, možno príde na stôl aj tento geniálny guláš, ako mi ho predložil Konstantin Filippou, grécko-štajerský michelinský šéfkuchár.
Tento guláš má všetko, čo robí dni v Grécku takými zvodnými: čerstvosť kôrovcov, jemnosť paradajkovej omáčky, korenistosť syra feta, vôňu byliniek, ktoré vyčarujú svetlo neskorého slnka. Nemusíte si nevyhnutne púšťať soundtrack od Mikisa Theodorakisa, zatiaľ čo si v kuchyni pripravujete úkony na vašu dovolenku v Grécku. Stačí, ak medzi prstami rozotriete pár lístkov oregana a citrónového tymiánu, zavriete oči a vyčarujete farby, ktoré definujú Grécko: žiarivú bielu čerstvo vápnených múrov, hlbokú modrú vody; a samozrejme výbušnú silu slnka.

Modro-biely svet a garnélové saganaki
Pre štyri porcie potrebujeme: 500 g stredne veľkých kreviet, 4 paradajky, 1 malú cibuľu, 1 nadrobno nasekaný strúčik cesnaku, po 1 zelenej a červenej paprike, 5 PL olivového oleja, 100 ml bieleho vína, 500 g pyré z paradajok, 200 g gréckeho syra feta, 2 PL nadrobno nasekanej čerstvej petržlenovej vňate, soľ, korenie, oregano a citrónový tymián; k tomu biely chlieb.
Najprv čerstvé paradajky umyjeme, prelejeme vriacou vodou a stiahneme kožu. Dužinu v mixéri rozmixujeme na pyré. Papriku umyjeme, odstránime stopku a jadierka a dužinu nadrobno nasekáme. Olej zohrejeme na panvici, nadrobno nakrájanú cibuľu a nadrobno nasekaný strúčik cesnaku na ňom speníme. Zalejeme bielym vínom. Pridáme kúsky papriky a krátko podusíme. Pridáme paradajky. Ochutíme soľou, korením, oreganom a citrónovým tymiánom. Dusíme asi 30 minút, kým sa všetko nerozvarí na kašu.
Medzitým krevety očistíme, vytiahneme čierne črevo, pričom hlavu a chvost necháme. Krátko umyjeme v studenej vode, necháme odkvapkať. Rúru predhrejeme na 200 °C. Krevety vložíme do zapekacej misy a prikryjeme paradajkovým pyré. Posypeme rozdrobeným ovčím syrom. Petržlenovú vňať umyjeme, lístky otrháme zo stoniek a vložíme do zmesi kreviet a paradajok. Potom misu vložíme do rúry a garnélové saganaki zapekáme asi päť až desať minút, kým sa syr nezačne topiť. Servírujeme s bielym chlebom, podľa nálady pokojne aj tancujúc.
Thajsko ponúka teplo, ktoré nás zabalí ako wingsuit z vyhrievacích diek, prírodné scenérie ďaleko za hranicou gýča – a možno najúžasnejšiu kuchyňu na svete. Ovocnosť, kyslosť a ostrosť sa spájajú v nespočetných jedlách, jedno či sú ponúkané v michelinskej reštaurácii v Bangkoku alebo niekde v drevenej búde na pláži Ko Pha-ngan, či sú nekresťansky drahé alebo smiešne lacné. Jasné, niekedy je vzduch parfumovaný limetkovými listami a niekto podáva biele utierky, aby nám otrel čili pot z čela. Niekedy však moped len – veľkoryso merané – pol metra prefrčí okolo detskej stoličky pouličnej kuchyne, kde sme si práve sadli, aby sme ochutnali polievku, ktorej chutná vôňa sa teraz mieša s výfukovými plynmi dvojtakta.

Thajská ostrosť. Tom Kha Gai
Nič nemilujem viac ako prekvapenie. Na niektorých miestach, ktorých estetika sa nezhoduje s mojím kulinárskym pojmom bezpečnosti, servírujú jedlo takej presvedčivej kvality, že všetko ostatné – hygienické predpisy, obnosené žabky, plexisklové orgie, ale aj malé oltáriky, na ktorých usmievavý tučný boh dostáva malé pozornosti – ustupuje do úzadia. Život sa potom na pár sekúnd koncentruje na otázku, čo vníma môj nos a moje chuťové bunky, a táto pozornosť je to, čo sa stále vracia, keď na stole stojí vydarená thajská polievka.
Skúsme to s neprávom najslávnejšou polievkou thajskej kuchyne, chutnou Tom Kha Gai, kuracou polievkou s galangalom. Zabezpečenie všetkých potrebných ingrediencií nie je úplne nenáročné, ale zato si ušetríte jedenásťhodinový let z Viedne do Bangkoku a nevyhnutné útrapy na ceste na pláž.
Dokonalá Tom Kha Gai má všetko, čo definuje thajskú kuchyňu: bohatosť kokosového krému, korenistosť galangalu a kyslosť v dochuti. Na hrniec potrebujeme 500 ml kuracieho vývaru, 250 ml kokosového mlieka, 250 ml kokosového krému, soľ, 1 ČL palmového cukru, 2 stonky očistenej citrónovej trávy, 3 očistené červené šalotky, 2 nastrúhané koriandrové korene, 2 až 3 čili papričky vtáčie oko, 10 plátkov galangalu, 3 listy kafírovej limetky, 100 g nakrájaných kuriatok, hlív alebo húb shiitake, 100 g kuracích pŕs alebo stehien bez kože, nakrájaných na plátky, 2–3 PL rybacej omáčky, 1 PL limetkovej šťavy, navyše 4–5 rozdrvených čili papričiek vtáčie oko, 1 PL lístkov koriandra.
Najprv dáme vývar s kokosovým mliekom a krémom do hrnca, tekutinu privedieme do varu a ochutíme cukrom a soľou. Teraz prichádza časť procedúry, ktorá je takmer taká dramatická ako konzumácia hotovej polievky: Citrónovú trávu, šalotky, koriandrové korene a čili rozdrvíte vo veľkom mažiari, čo nechá vystúpiť mrak vône a túžby. Pridajte rozdrvené arómy s galangalom a limetkovými listami do vriaceho vývaru a nechajte ich pár minút ďalej variť. Teraz znížte teplotu, polievka už nemá vrieť, len ticho dusiť. Pridajte huby a kuracie mäso a nechajte ďalej dusiť, kým mäso nie je hotové. V servírovacej miske teraz zmiešajte rybaciu omáčku, limetkovú šťavu, dodatočné čili a koriandrovú vňať. Polievku cez ne prelejte, starostlivo premiešajte a podľa ľubovôle dochuťte. Má chutiť tak, ako hovorí veľký thajský kuchár David Thompson, že chutí Thajsko: „Bohato, slano, kyslo a ostro.“
Existuje miesto, ktoré pre mňa spája pocit byť pri Stredozemnom mori a byť šťastný ako žiadne iné. Nie je to žiadna z nóbl reštaurácií na Azúrovom pobreží, ale lepšia plážová búda v departemente Aude, takmer priamo na hranici k najjužnejšiemu departementu Francúzska, Pyrenées-Orientales, pol hodiny severne od Perpignanu.
Biquet Plage spája maximálnu ležérnosť s celým komfortom, ktorý človek potrebuje, keď ide na obed v krátkych nohaviciach: drevená podlaha, na ktorej si už nespálite nohy ako vonku v piesku; tieň, ktorý vytvára pár tyčí, dosiek a plachiet; ľudia, ktorí majú dobrú náladu, pretože tu pracujú; hostia, ktorí sa tešia z toho, že ľudia, ktorí tu pracujú, majú takú dobrú náladu. K tomu hrá tá najležérnejšia hudba, akú si možno priať, od Josého Gonzáleza až po iné indie-ambient zvuky, ktoré vždy presne pasujú k vôni morskej vody, rýb a kuchyne, kde sa pripravujú snacky, ktoré pasujú k horkému bielemu vínu regiónu, ktoré sa servíruje vo vedrách plných ľadu.

Mušle, zázvor, slnko, biele víno
Tu som si zamiloval mušle so zázvorom a bielym vínom – biele víno v omáčke, ale aj to vedľa v pohári. Určite prispieva svojím dielom k hlúpemu úsmevu, ktorý sa ma zmocní zakaždým, keď vo veľkej panvici pripravujem mušle, chladím fľašu Matassa a okamžite na čele cítim soľ Stredozemného mora.
Potrebujeme 2,5 kg čerstvých slávok, 100 ml bieleho vína (ideálne toho, ktoré chceme k tomu aj piť), 4 PL olivového oleja, 2 strúčiky cesnaku, 1 nahrubo nasekanú cibuľu, 2 PL nadrobno nasekaného zázvoru, 1 PL nadrobno nasekaného cesnaku, 1 zväzok nasekanú petržlenovú vňať.
Olej zohrejeme v širokej panvici. Najprv v ňom podusíme cibuľu do sklovita, potom pridáme zázvor a cesnak a necháme rozvoňať, ale nesmú zhnednúť. Zalejeme vínom, osolíme a okoreníme a až úplne na koniec pridáme mušle. Prikryté dusíme na strednom ohni tak dlho, kým sa všetky mušle neotvoria. Posypeme petržlenovou vňaťou a potom ihneď servírujeme. Mušle, ktoré sa neotvorili, vyhodíme.
Fľaša Matassa vo vedre naplnenom kockami ľadu je k tomu správna voľba a z pozadia by nemal príliš potichu bublať chill sound od Odesza.
Ramen je telesné jedlo, spoločenské jedlo, jedlo, aké je v súčasnosti azda najviac zakázané. Pred každým lepším ramen podnikom v Tokiu stojí rad ľudí, z dĺžky ktorého sa dá pomerne dobre vyčítať kvalita polievky, okolo ktorej sa tu všetko točí. Keď si predstavím, že by sa od všetkých ašpirantov na teplý obed mal dodržiavať zdravotníckymi úradmi odporúčaný minimálny odstup, rad by nesiahal okolo jedného, ale okolo troch domových blokov.

Ramen v Japonsku
Jesť ramen teda znamená v prvom rade čakať. Čakať, kým sa dostanete do obchodu, kde vložíte peniaze do automatu, aby ste si vybrali druh polievky a jej obsah, okrem čerstvých rezancov. Potom čakáte znova, na privilegovaných miestach môžete sedieť, na iných stojíte, kým chlap za barom nevydá vyslobodzujúci príkaz zaujať najbližšie voľné miesto. Tam, pri bare, sa potom ocitnete v tesnom kontakte s tým ďalším v rade, čo je dôležité v tom, že pôžitok z ramenu vyvinie celkom špecifickú akustiku. Čerstvé, práve do neuveriteľne horúcej polievky hodené rezance totiž habitués vyťahujú z vývaru hlasným srkaním, jedine pomocou paličiek a hydraulických schopností vlastných úst, čo má, ako som si nechal vysvetliť, predovšetkým jeden dôvod: hlasné nasávanie vzduchu, ktoré spôsobuje zvuk srkania, totiž chladí rezance a dovoľuje stravníkom konzumovať ich, kým sú vo vriacom ideálnom stave – po niekoľkých minútach v horúcej polievke sa totiž považujú za príliš mäkké. Po dobrej hodine a pol v rade som teda sedel medzi srkajúcimi a mľaskajúcimi ľuďmi, ktorí chceli podľa všetkého čas, ktorý premrhali čakaním, dobehnúť pri jedle. Každopádne, hostia vľavo a vpravo odo mňa sa vymenili dvakrát, kým som dojedol svoju lahodnú porciu polievky.
Hrozba kvapôčkovej infekcie zľava, sprava nám nehrozí, ak si ramen pripravíme sami. Ale ozvena pôžitku sa dostaví najneskôr vtedy, keď skloníte hlavu hlboko nad polievkovú misu a cítite, ako stúpa horúca a korenistá predtucha pôžitku – nositelia okuliarov ako ja vidia v týchto okamihoch len hmlu, ale za ňou sa skrývajú tajomstvá vychádzajúceho slnka.
Základnými zložkami ramenu sú rezance, vývar, polevy a dochucovadlá, japonsky: Tare. Ramen sa dá dobre pripraviť doma, ale aby námaha nebola väčšia ako zážitok, odporúčal by som kúpiť sušené rezance, ktoré nájdete v každom ázijskom obchode. V núdzi sa dá kúpiť aj balenie instantného ramenu, vyhodiť zmes korenia a použiť len rezance.
Samozrejme, vývar je duchovným stredobodom tohto jedla. Komplexnosť klasických ramenových polievok je legendárna a nie je náhodná, ale je produktom náročnej extrakcie. Štyri najbežnejšie ramenové vývary sú Shio, Shoyu, Miso a Tonkotsu. Shio pozostáva z kuracieho vývaru, Dashi a Tare na báze soli. Shoyu sa mieša z kuracieho vývaru, bravčového vývaru, Dashi a Tare na báze sójovej omáčky. Miso vzniká z kuracieho vývaru, bravčového vývaru, Dashi a Miso-Tare. Tonkotsu je silný bravčový vývar, ktorý sa ochucuje akoukoľvek Tare.
Vývar podľa môjho výberu je Shio. Je to možno najelegantnejší ramenový vývar – a vyhýba sa dosť aromatickej procedúre varenia bravčových kostí celé hodiny. Na kurací vývar potrebujeme 2,5 kg kuracích kostí alebo kostier, 500 g kuracích nôh (alebo krídel, ak ich nezoženiete), 1 zväzok jarnej cibuľky, očistenej a priečne rozpolenej, 2 jablká, rozštvrtené, 250 g čerstvého zázvoru, neošúpaného, nakrájaného na asi 5 mm hrubé plátky, 1 hlavičku cesnaku, strúčiky roztlačené a neošúpané.
Všetky ingrediencie dáme do veľkého hrnca a zalejeme šiestimi litrami studenej vody. Privedieme do varu, potom necháme štyri hodiny variť a stále zbierame penu. Po štyroch hodinách je polievka zredukovaná na asi štyri litre. Odstavíme z ohňa, scedíme cez sitko a zvyšky vyhodíme. Polievku necháme vychladnúť, cez noc dáme do chladničky a na druhý deň pozbierame stuhnutý tuk na povrchu (a odložíme do pohára na ďalšie kulinárske dobrodružstvá).
Dashi sa pripravuje zo sušených húb šiitake, listov kombu, sušených malých sardiniek nazývaných Niboshi a vločiek z tuniaka nazývaných Katsuobushi: 200 g húb zalejeme štyrmi litrami vody, privedieme k varu a 30 minút povaríme. Potom pridáme 30 g listov kombu, 10 g Katsuobushi a – ak máte radi silnejšiu chuť rýb – malé sardinky. Necháme desať minút lúhovať, potom scedíme cez sitko. Dashi sa dá kúpiť aj hotové. Ak sa teda chcete vyhnúť vlastnej výrobe, dbajte na to, aby ste v ázijskom obchode vybrali produkt, ktorý neobsahuje glutaman.
Tým sú zložky ramenovej polievky takmer kompletné. Chýba ešte Shio-Tare, korenie, ktoré dodá ten rozhodujúci šmrnc. Mieša sa z 30 g morskej soli, 120 ml Mirinu, 30 ml ryžového octu a 120 ml vody (namiesto Mirinu možno použiť aj ľahké saké). Všetky suroviny miešame v hrnci na strednom plameni, kým sa soľ nerozpustí.
Na perfektnú misku ramenu potrebujeme (na osobu) 180 ml kuracieho vývaru, 180 ml Dashi, 30 g Shio-Tare a 2 PL kuracieho tuku. Chýbajú už len polevy. Na ne môžeme použiť plátok bravčového bôčika alebo dusené kuracie mäso, veľmi dôležité sú však marinované vajíčka nazývané Ajitsuke Tamago. Variace sa varia namäkko, potom ošúpu a marinujú. Na nálev pre šesť vajec potrebujeme tri ošúpané a roztlačené strúčiky cesnaku, 5 cm kúsok zázvoru nakrájaný na plátky, 1 čili papričku, 120 ml Mirinu, 2 PL ryžového octu, 120 ml sójovej omáčky, 1 PL hnedého cukru a 240 ml vody. Všetky ingrediencie dáme do hrnca, krátko povaríme, potom necháme vychladnúť. Vajcia vložíme do vychladnutej marinády a necháme cez noc lúhovať. Marináda sa dá použiť celkovo trikrát.
Ďalšie možné polevy sú nakladané bambusové výhonky, nakladané huby a vo woku blanšírovaná zelenina ako pak choi alebo zelená špargľa, špenát či mangold.
Blížime sa k slávnostnému momentu servírovania. Polievka sa musí zahriať na prevádzkovú teplotu (t. j. veľmi, veľmi horúca), rezance sa varia osobitne. Mäso, zeleninu a vajcia pridáme do polievky, potom rezance. Dochutíme sójovou omáčkou alebo ochuteným olejom. Polievku zjesť spoločne s milovanými – a vychutnať si nevyhnutné zvuky srkania ako prejavy vytúženej blízkosti.
Toto je jedlo, na ktoré potrebujete nielen správne ingrediencie, ale bezpodmienečne aj správnu hudbu. V New Orleans sa nielenže hrá hudba na každom rohu ulice, New Orleans je synonymom pre hudbu, možno je New Orleans celkovo viac hudbou než mestom.
Ak vám môžem dať tri návrhy: Zaobstarajte si Going back to New Orleans od Dr. Johna, Yellow Moon od Neville Brothers a Rock ’N’ Roll Gumbo od profesora Longhaira. S týmito albumami budete tancovať po kuchyni, aby ste pripravili tento sýty, dymový guláš, a možno to bude ako v bočnej uličke Basin Street, kde nejaký trubkár začne hrať nejaký motív, a o pár minút neskôr – nikto nevie odkiaľ – sa k nemu pridalo desať ďalších hudobníkov, ktorí ho sprevádzajú a skladbu, ktorú začal, urobili svojou, nosnou raketou pre cestu do noci v Louisiane plnej dymu, horúčavy a opojenia. Ak si to neviete predstaviť, pozrite si na YouTube krátko, čo sa dialo na rozlúčkovej slávnosti Dr. Johna (youtube.com/watch?v=zQoreoDSqEE). Niečo podobné sa tu deje denne, a keby termín „vypuknutie“ korony nebol zdiskreditovaný, povedal by som, že tu najneskôr pri západe slnka na všetkých možných rohoch vypukne veselosť a vy si môžete vybrať, na ktorom rohu sa práve chcete nechať vyzdvihnúť.
Gumbo je národné jedlo Louisiany. Existuje v nespočetných verziách, ale vo svojej charakteristike sa riadi buď kreolskou, alebo cajunskou kuchyňou. Tento recept sa orientuje skôr na cajunskú kuchyňu, ktorá má Gumbo radšej tmavšie a dymovejšie.

Louisianské Gumbo
Potrebujeme nasledujúce ingrediencie: 1 veľkú cibuľu, 1 zelenú papriku, 2 stonky zeleru, 2 strúčiky cesnaku, 200 g údených klobás, 400 g kuracieho mäsa, 1 liter zeleninového vývaru, 2 bobkové listy, 160 g okry, neutrálny olej na vyprážanie. Dôležité je nasledujúce korenie: 2 ČL mletej papriky, 1 ČL čerstvo mletého čierneho korenia, trocha kajenského korenia, trocha sušeného tymianu a oregana. Na Roux, charakteristickú zápražku: 80 ml arašidového oleja a 65 g múky.
Najprv nasekáme cibuľu a cesnak nadrobno a nakrájame papriku a zeler na jemné kocky. Okru nakrájame na úzke plátky. Všetko odložíme bokom. Klobásu nakrájame na tenké plátky a na panvici s trochou oleja opečieme. Potom odložíme bokom.
Teraz kuracie mäso nakrájame na malé kúsky. Zmiešame mletú papriku, čierne korenie a kajenské korenie a kuracie mäso v nich obalíme. Potom s trochou oleja pridáme do panvice ku klobáse a kuracie mäso asi osem minút chutne opečieme. Mäso vyberieme z panvice. V tej istej panvici teraz pripravíme zeleninu: opečieme cibuľu, kocky papriky a zeler, potom pridáme cesnak a ostatné korenie. Odložíme bokom.
Teraz prichádza rozhodujúci moment pre Gumbo. V ťažkej panvici pripravíme zápražku zvanú Roux. Na to potrebujeme čistú panvicu, v ktorej pomaly zahrejeme olej a metličkou zapracujeme múku. Trvá dobrú polhodinu, kým Roux nadobudne farbu karamelového cukríka – musíme len dávať pozor, aby neprihorela a nezhorkla, inak by bola námaha zbytočná.
Zároveň zohrejeme vývar a pripravíme veľký hrniec.
Roux a zeleninu dáme do veľkého hrnca a premiešame. Potom pomaly pridáme naberačku horúcej polievky a vmiešame – všetko sa musí dobre spojiť.
Postup niekoľkokrát zopakujeme, kým konzistencia nie je hustá, ale ešte nie polievková. Pridáme klobásu a kura a Gumbo necháme 40 minút dusiť. Ideálnu konzistenciu získa Gumbo – podobne ako napríklad guláš –, keď ho necháte vychladnúť a na druhý deň zohrejete. Ale kto to dokáže, keď Dr. John spieva Goodnight, Irene a pivo je ľadovo vychladené...