Najneskôr skoro popoludní sa plážová promenáda v Tel Avive mení na fitnescentrum. Na strojoch, ktoré sú každých sto metrov pevne namontované, zosmiešňujú mladí ľudia s vyrysovanými bruchami – tehličky sú slabý výraz – gravitáciu tým, že sa na hrazdách a kruhoch pohybujú, akoby bola príťažlivosť zemská zrušená.
Sledoval som sa pritom, ako som, hoci to bolo úplne zbytočné, vtiahol brucho a vypol hruď, akoby si aj mňa niekto obzeral, ten čudák v tomto zoskupení estetickej dokonalosti. Nevadí, aj tak som sa cítil o niečo lepšie.
S vtiahnutým bruchom som kráčal ďalej, aby som sledoval futbalistov, ktorí si vedľa hrali plážový volejbal, avšak nie rukami, ale nohou, ramenom, hlavou a áno, zadkom. Tí chlapi boli takí virtuózni vo svojej schopnosti nenechať loptu spadnúť do piesku a po odvážnom sem-tam ju prepašovať cez sieť, že som nevidel inú možnosť, než vrátiť brucho gravitácii, ktorá teda napokon zrušená nebola, sadnúť si a sledovať ich.
Má to svoj dôvod, prečo sa počas vysielania Superbowlu každý rok skonzumuje toľko tisíc ton čipsov a guacamole. Keď sledujete iných, ako sa potia, dostanete prefíkanú chuť. Metabolizmus disponuje zákernou empatiou. Tí chlapi sa namáhajú, musia byť smädní. Takže som aj ja smädný. Keď pijú, mali by aj jesť, a keď nemajú čas jesť, mohol by som im pomôcť z bryndy tým, že si v mene nich pošlem do obehu pár falaflov.
Do Tel Avivu som necestoval úplne bez prípravy, preto som vedel, že existujú diskusie o tom, ktorý podnik možno považovať za najlepší stánok s falafelom. Táto diskusia sa však uberala argumentami, ktoré mi neboli úplne jasné.
Téma prvá, cena. Má vplyv na to, aký dobrý je falafel? Jasné, a ak už nie pri zmesi cíceru a byliniek, „mäsa“ falafelu, tak určite pri oleji, v ktorom sa vypráža. Prikláňam sa teda skôr k drahším falafelom. Tie nájdete v HaKosem na Shlomo HaMelech 2, len pár sto metrov od Dizengoff Square, a každý iný falafel v Tel Avive sa musí merať s týmto. Tak, tým by bolo napätie vyriešené.
Diskusia však pokračuje. Téma druhá: Musí byť najlepší stánok s falafelom z dôvodu autenticity „odpadkový“? Podľa mňa nie. Ak stánkar robí najlepší falafel, potom môže odo mňa dokonca žiadať, aby som si zavesil kravatu na spálený krk, zatiaľ čo si vyberám, čo príde k čerstvo vypraženým guľôčkam do hrdla pita chleba; nakladaná červená kapusta, vyprážaný baklažán, cibuľa, paradajky, krémový hummus, vlastne všetko, čo je vystavené vo vitríne predo mnou. Chce to stánkar z HaKosem? Samozrejme, že nie, ale postavil na ulici malú záhradku s polochikom vonkajším nábytkom, kde môžete svoju pochúťku skonzumovať, čo plaší puristov streetfoodu. Oni nechcú len platiť málo, ale chcú byť za to aj primerane zle obslúžení.
Téma tretia: Dobre, hudba v HaKosem je skutočne výzva. Ale ak je falafel taký vynikajúci ako tu, taký ľahký a korenistý, obmývaný a okorenený ostatnými zložkami jedla, potom si za mňa pokojne môžu hrať aj Wildecker Herzbuben.
Priznám sa, jedlo v Sabich Tchernichovsky na ulici Tchernichovsky tiež nebolo zlé, človek si musel sadnúť na preplnenú lavičku v parku a zašpiniť sa bez toho, aby mal v zálohe servítku. Ale pita chlieb s vyprážanými baklažánmi, hummusom, zeleninou a natvrdo uvarenými vajcami je celkom uspokojivý. Ak chcete, pripomenie vám jeho tvorcu Sabicha Tsvi Halabiho, ktorý musel emigrovať z Iraku do Izraela a tam urobil zo svojho obľúbeného jedla streetfood. Ak ste na pláži práve dostali malý hlad, potom je odbočka na ulicu Tchernichovsky odporúčaná.
Snažím sa teda dostať do jednej z tisíc sietí WLAN, ktoré sú v Tel Avive, aby som zistil, či je odtiaľto bližšie k HaKosem alebo k Sabich Tchernichovsky. Mesto je predsa centrom digitálneho pokroku, aspoň ak poznáte heslo alebo ste takí bohatí, že pojem dátový roaming už nehrá žiadnu rolu.
HaKosem nebol mimochodom jediným miestom, kde som dostal jesť a okamžite som pred sebou zložil prísahu, že mesto neopustím bez toho, aby som sa sem vrátil. Druhé miesto dostalo na mojom profile Google Maps, keď som bol neskôr na internete, veľké červené srdce. Leží na okraji trhu Carmel a volá sa HaBasta.
Patrí k turistickému povinnému programu prechádzať sa po trhu Carmel. Trhová ulica vedie rovno od Poli House smerom k záhrade HaKovshim a ja môžem len poradiť začať prehliadku zdola nahor, menovite od strany HaKovshim, kde sú skvelé stánky s ovocím a zeleninou, a nie od strany centra mesta, kde sa sto-dvesto metrov plochy stánkov mrhá na predávanie zbytočného haraburdia. Pri pohľade na falšované dresy Manchestru United a tričká I ♥ TLV sa môžete príliš rýchlo unaviť a označiť trh za turistickú pascu. Ale to by bola škoda.
Na trhu Carmel som si nechal vytlačiť najlepšiu granátovú šťavu na svete, horkosladkú a sýtočervenú, a hneď vedľa trhu Carmel, v malej uličke s názvom HaShomer, som sa zastavil v reštaurácii s názvom HaBasta, aby som pochopil, čo je to Tel Aviv Cuisine: plný stôl s nespočetnými malými taniermi, z ktorých jedia všetci pri stole, až kým prvé taniere nie sú prázdne a neprídu ďalšie.
Karfiol s tahini. Kaleráb s kozím syrom. Baklažánový krém s labneh. Marinovaný baklažán s údeným labneh. Cuketa s plnkou z údených rýb. Červená repa so surovou makrelou. Špízy z Red Snappera. Artičokové carpaccio. Bylinkový šalát s modrým syrom.
Zátvorka: Okrem toho má HaBasta vínny lístok prvej kvality. Vína nie sú len dobre vybrané – Burgundsko, Rhôna, Jura, tiež výber izraelských vín –, ale kalkulované tak férovo, že musíte byť na seba veľmi prísni, ak nechcete piť viac, než v skutočnosti chcete. Koniec zátvorky.
Každé z jedál bolo samo osebe malou senzáciou. Každá zelenina chutila identitu definujúco a bola k tomu tak dobre okorenená, že jej vlastná chuť optimálne vynikla. Hra s konzistenciami bola rozprávková a trvalo len pár minút, teda možno šesť predjedál, kým mi bolo jasné, že Yotam Ottolenghi nič nevymyslel, ale len otvoril oči. Práve vegetariánske jedlá nenechali nič, ale naozaj nič chýbať, nie skus, nie šťavnatosť, nie korenie, nie textúru, takže som si zrazu uvedomil, že ani ako preukázateľný mäsožravec nemáte problém žiť v Izraeli ako vegetarián. Toto pôžitkárske zriekanie bolo známe ako základ pre Yotamov stĺpček s názvom „The New Vegetarian“ v Guardian, ktorý založil jeho svetový úspech.
Sedel som teda v HaBasta, pil Aligoté od Benoît Ente a objednával tanierik za tanierikom na vysokom stole vedľa kuchyne. Keď som po pôžitku z konečnej citrónovej peny spokojne platil a vydal sa na cestu domov vlažnou nocou, bol som veľmi blízko stavu, ktorý sa ľudovo nazýva šťastie: harmonická zhoda vnútorných a vonkajších podnetov.
Kde som bol ešte šťastný: Napríklad ráno, keď som v štvrti Neve Tzedek navštívil kiosk Lilienblum. Biely a modrý pavilón na svojom šesťuholníkovom základe bol umiestnený na rohu ulíc Lilienblum a HaRishonim už v roku 1920, krátko po založení Tel Avivu, aby predával okoloidúcim soft drinks a občerstvenie. Dnes obsluhujú dobre naladení mladí ľudia kávovar a servírujú avokádové toasty alebo rugelach. Sedíte pod pergolou v tieni a tešíte sa z virtuózneho vzoru, ktorý vyčaroval barista na povrchu vášho cappuccina. Pred pár rokmi bol tento kiosk ešte zabednenou ruinou a tam, kde je dnes pergola, parkovali autá. V rámci veľkej vlny renovácií, ktorá sa prehnala mestom, bol kiosk oživený, môžem len úprimne povedať ďakujem – a objednať si ešte jedno cappuccino a možno ešte čerstvo vytlačenú pomarančovú šťavu. Potom zavrieť oči a cítiť červenú farbu slnka na viečkach.
Alebo na pláži, kde z reproduktorov Manta Ray prúdi Wohlfühl hudba v štýle Jacka Johnsona, zatiaľ čo si pri dlhom bare s výhľadom na pláž, polostrov Jaffa a zapadajúce slnko nechávam priniesť jeden, dva drinky. Hudba, teplo, svetlo, vzduch a správne nápoje sa zhlukujú do metafyzickej primárnej sily menom šťastie – a verím, že to ani nie je obzvlášť dobrý, ale len obzvlášť silný drink.
Keď som sa mimochodom o pár dní neskôr – v šabat – vrátil do Manta Ray, aby som si priamo pri vode dal neskoré raňajky, pozerám do nechápavých tvárí: „Vy nemáte rezerváciu? Bohužiaľ. Nie, ani najmenšia šanca ...“
Nepíšte mi teda pohľadnice z Tel Avivu a nesťažujte sa, že ste na raňajky v šabat nedostali stôl. Pošlite radšej včas rezerváciu.
Samozrejme, vyskúšal som aj to, čo sa v Tel Avive nazýva Fine Dining. Napríklad som sa zastavil vysoko na severe mesta v reštaurácii Shila, ktorú vedie šéfkuchár Sharon Cohen, ktorý podľa vlastného opisu stojí pri sporáku „smejúc sa a s humorom“, svoje jedlá korenil „s pôvabom“ a servíruje s „láskou“.
Okrem tohto gýča predpokladám, že šéfkuchár Sharon Cohen získava svoj personál v modelingovej agentúre, a nepotrebujete ani dve sekundy na to, aby ste pochopili, že som v Shila pristál na stretnutí „rich & famous“. Žiadny problém. Aj bohatí a krásni Tel Avivu jedia radi a dobre.
Bohužiaľ bol každý tanier dosť naložený a preťažený. Moje „Španielske carpaccio“ napríklad zahŕňalo okrem surovej parmice aj dodávku dusených kalamárov, chimichurri, brioškový gombík a dosť veľa ostrej paradajkovej omáčky. Všetko samo osebe v poriadku. Dokopy chaos.
Aj moje hrubé, šťavnaté a na koži pečené rybie filé neprišlo bez doplnkov, medzi nimi opäť dusené kalamáre, z ktorých bolo zjavne potrebné vyčerpať zásoby. Tentoraz súperili s fondom z kôrovcov, feniklom, olivami a zelenými fazuľkami. Výsledok: viď vyššie.
Znie to teraz možno nie tak vzrušujúco. Ale nie je to pravda. Pretože som po prvé pil šampanské, po druhé bola hudba v Shila elektrická a hlasná, čo sa po tretie postaralo o veľmi zábavnú náladu. Keď som sa niekedy neskoro vydal na cestu domov smerom k Neve Tzedek, rozhodol som sa v dobrej nálade ísť pešo. Pásol som sa na pohľade na početné domy s ich zaobleniami a rafinovane osadenými oknami, ktoré lemovali ulicu Ben-Yehuda. Tieto s nemeckým štýlom Bauhaus príbuzné domy v „internacionálnom štýle“ sú dôsledkom čulého stavebného ruchu v Tel Avive tridsiatych rokov, ktorý bol podstatne ovplyvnený z Nemecka emigrovanými architektmi. Rozhodol som sa rezervovať si jednu z Bauhaus-prehliadok, ktoré ponúka rovnomenné centrum, potom som zabočil na Sderot Ben Gurion smerom k pláži, prešiel cez betónovú púšť okolo Crowne Plaza a zostúpil k piesku. Tam som si vyzliekol topánky a išiel bosý, veselý a mierne opitý pozdĺž pobrežia Stredozemného mora. To je pri jedle v Shila zahrnuté v cene.
Zodpovedajúco optimisticky som nasledujúci večer vyhľadal najelegantnejší hotel v Tel Avive, The Norman, kde som si v hotelovom Alena rezervoval stôl, bohvieprečo. Dobrá povesť podniku rozhodne nemôže spočívať v jedle. Nezjedol som žiadne z objednaných jedál, ani spálený karfiol so zelenou omáčkou, hoci spálený karfiol, ako sa servíruje v legendárnom Miznon, zvonka opečený a slaný, zvnútra krémový a kvetinový, nesmierne milujem, a zelenú omáčku tiež, ak nechutí len po chlorofyle.
Jediné, čo ma s podnikom zmierilo, bola prítomnosť bývalého rakúskeho spolkového kancelára, ktorý pri bare so svojou manželkou popíjal farebné nápoje. To teda bolo tajomstvo jeho slim-fit postavy: jesť tam, kde jedlo nedojete. To je diéta pre „rich & famous“, ale aspoň s istou gráciou.
Na ďalšie dopoludnie som sa vydal do Jaffy. Jaffa leží na vyčnievajúcom polostrove, ktorý vidíte z pláže Tel Avivu na juhu, zatiaľ čo hráte futbal, robíte kľuky alebo jete falafel.
Prechádzal som sa po slávnom blšom trhu v Jaffe, nechal som si vytlačiť pomarančovú šťavu a uvariť kávu, prehrabával som sa v krabiciach so starými platňami, privoniaval som k orientálnym vôňam, dal som si pauzu v kaviarni v polotieni, vychutnával som si vône a zvuky trhu, ale keď hlad zosilnel, vydal som sa na juh, pretože mi viaceré spoľahlivé zdroje pošepkali, že žiaden hummus nie je taký grandiózny ako ten u Abu Hassana.
Tak som pochodoval cez staré mesto, prešiel prístavný areál s jeho rybími reštauráciami a barmi pod šírym nebom a trápil som sa v poludňajšom slnku serpentínami na ulicu HaDolphin, kde v jednoduchom lokáli ordinuje slávny výrobca hummusu, malé, neozdobené stoly, najtesnejšie sedenie a nával, akoby bolo niečo zadarmo.
Vtlačil som sa vedľa miestneho obyvateľa, ktorý bol práve v procese aromatizovania svojho hummusu surovou cibuľou, a skôr ako som vedel, či si túto záťaž chcem naložiť aj ja, prišiel šéf – spoznáte ho podľa jeho hlasného hlasu; nie trošku hlasný; naozaj hlasný; keď v kuchyni posúva objednávky, chata sa trasie ako pri zvukovom teste Metallicy – a priniesol Mutha’alat, raz všetko: Hummus, pastu z hnedých fazúľ a Masabachu, variáciu hummusu, pri ktorej nie je cícer pyré, ale len núdzovo roztlačený.
Vlastne mám rád chaty, ako je tá od Abu Hassana. Miestni a turisti sa delia o lavičky. Jedlá sú jednoduché a lacné. Žiadne podozrenie z podvodu, žiadne zbytočné prikrášľovanie, zatvára sa, keď sú zásoby v kuchyni vyčerpané.
Napriek tomu sa mi niečo nepáčilo. Napadol mi írsky hviezdny mäsiar Jack O’Shea a ako pri demonštrácii anglických rezov mäso, ktoré práve vynášal do nebies, s opovrhujúcou hrubosťou hodil na pult, až ma prešla celá chuť ho jesť. Približne tak servíruje majster hummusu svoje taniere: bum, bác, štrng, pita chlieb k tomu, ostrá omáčka a cibuľa pre chuť. Bác. Bum. Metallica.
Pritom bol hummus veľmi dobrý. Bol hodvábny a takmer ideálne spájal tupú chuť cíceru so sezamovým rozplývaním tahini. Citrónová šťava doplnila s čerstvo nasekanou petržlenovou vňaťou pôžitok. Tmavá fazuľová pasta vyzerala nebezpečne, ale chutila dobre, najmä s trochou „ostrého“, a Masabacha pridala k vzorcu hummusu svojou konzistenciou ešte príjemnú dimenziu. Odhryznutie zo surovej polovice cibule som si odpustil.
Veľmi sýty, nie nespokojný, ale zvláštne dotknutý grobianskou atmosférou som opustil lokál a vrátil sa do Jaffy. Tí chlapi u Abu Hassana vedia, čo robia. Ale ak k tomu majú aj rešpekt pred svojimi výtvormi a svojimi hosťami, tak to vedia celkom dobre skryť. Možno som bol ale len trochu citlivý.
Za to hovorí, že som navštívil bizarné Ilana Goor múzeum a z jeho terasy som sa díval cez pláž Jaffy a šírosť mora. Potom som sa prešiel na druhú stranu kopca, na ktorom Jaffa tróni od antiky, a pozeral som sa v parku Abrasha, z ktorého vidno celý Tel Aviv, ako mesto rastie. Zo záhradného mesta, ktoré bolo založené v roku 1909 ako útočisko pre obyvateľov Jaffy, sa stalo silne bijúce srdce Izraela, obytný región pre takmer polovicu všetkých Izraelčanov, najväčšia ekonomická metropola Blízkeho východu po Kuvajte a Abú Zabí. Medzi plochými strechami Bieleho mesta klíčia mrakodrapy a ceny bytov v Tel Avive už dávno explodovali. Dobre naladená normalita, ktorú Tel Aviv vyžaruje – na rozdiel od napätej nervozity Jeruzalema, o obsadených územiach ani nehovoriac –, má svoju cenu a táto cena stojí za to.
Večer som jedol v North Abraxass na ulici Lilienblum. Bola to bohoslužba najjednoduchších pôžitkov. Mnohým jedlám sa ani nezaťažil tanier, len kúsok papiera alebo kartónu, z ktorého som ho mohol trhať, odhryznúť, nechať kvapkať. Napríklad, keď som prišiel, ležala na stole paradajka, vedľa nej trochu hrubej aromatizovanej morskej soli, hors d'oeuvre, takpovediac. Vychutnával som si paradajku, jedol kúsok toastu s bájnym avokádom, zelené fazuľky s cesnakom, olejom a citrónom, obligátny spálený karfiol, grilovaný baklažán s tvrdým vajcom a korenistým paradajkovým krémom a nakoniec bun s rozplývajúcim sa jahňacím mäsom. Podnik Eyala Shaniho, ktorý vyvinul aj koncept Miznon a vyniesol ho do sveta (Tel Aviv/Paríž/New York/Viedeň), sa nezľakne servírovania tých najjednoduchších kreácií, za predpokladu, že sú potraviny čerstvé, majú šmrnc a obsahujú chuť. Yotam Ottolenghi nazval North Abraxass svojou obľúbenou reštauráciou v Tel Avive, chápem ho. Vstal som od stola mierne podgurážený a mal som pocit, že žiadne jedlo by nepresiahlo moje vlastné schopnosti ako kuchára. Jedlo v North Abraxass vás teda vybaví sebadôverou, ktorá v tvojej vlastnej kuchyni nadobudne podobu. Nazývam to izraelská forma udržateľnosti.
Samozrejme, súbežne s hostincami som sondoval trhy Tel Avivu. Trh Carmel je najpozoruhodnejší. V jeho uličkách sa skrývajú skvelé stánky, napríklad M25, ktorý spracováva najkrajšie kusy priamo zo susedného mäsiarstva a prináša ich volejbalovo na stôl.
Trh Sarona v strede mesta je vlastne skôr zbierka obchodov s lahôdkami a kuchynskými potrebami, doplnená o zodpovedajúce vývarovne, od mníchovského obchodu s klobásami až po suši bar. Nič pozoruhodné. Pozitívny vedľajší efekt mojej prieskumnej cesty po trhu spočíval v tom, že som nielen zazrel neďaleké Tel Aviv Museum of Art, ale narazil som aj na svoj ďalší obľúbený podnik, ktorý je neďaleko trhu Sarona vtlačený medzi monumentálne stavenisko pre plánované metro a nový mrakodrap. Volá sa Claro. Stredomorská reštaurácia síce neponúka výhľad na Stredozemné more, má však pestrú históriu. Pôvodne bol dom z prírodného kameňa postavený v roku 1886 templármi, neskôr sa tu nachádzala tlačiareň, veliteľstvo anglických vojsk počas druhej svetovej vojny, Bank of Israel, oddelenie Mossadu a archív ministerstva obrany.
Tu – predbieham – som mal neskôr celkom nádhernú večeru, ktorá začala perfektným Negroni, a buďme úprimní, čo sa môže stať, keď je už Negroni perfektný? Nasledoval virtuózne dochutený šalát z červenej repy, byliniek a mrkvy (vo všetkých konzistenciách) s mäkkým ovčím syrom, potom tanier so surovou marinovanou stredomorskou rybou s krvavými pomarančmi a labneh, neskôr bájna grilovaná brokolica so slaninovým maslom, parmezánom a horčicovou vinaigrette, nakoniec ohromujúce tortelloni, plnené jemnohmotným ragú z hovädzieho karé, sprevádzané cibuľovým krémom a šalviovým maslom. Lapal som po dychu od radosti.
Lapať po dychu od radosti: To je heslo pre obchod s koreninami Arieho Habshusha, ktorý som našiel na trhu Levinsky, keď som pokračoval v mojej prehliadke trhu. Trh Levinsky je svojrázny trh. Vľavo a vpravo od ulice Levinsky sa v úzkych uličkách skrývajú za neoznačenými schátralými dverami sčasti grandiózne ponuky. Pre obchod Arieho Habshusha je nenápadnosť slabý výraz. Nachádza sa na adrese Ha-Khalutzim St 18 za tyrkysovo modrou kovovou bránou, ktorá je popísaná graffiti, a len malý, lepiacou páskou upevnený papier objasňuje, že tu môžete nakupovať medzi 7.30 a 13. hodinou – čo vie okrem mňa hlavne najlepší kuchári mesta a všetci ostatní ľudia, ktorí sa zaujímajú o jedlo.
Pretože za touto bránou čaká raj. Vľavo, v improvizovanej kancelárii, sedí patrón osobne pri pokladni. Vzadu ďalej zásobujú synovia a spolupracovníci tlačiacich sa zákazníkov – človek by nemal byť alergický na telesný kontakt – tou najlepšou látkou, akú si možno predstaviť. Na rozdiel od trhov s koreninami nie sú mleté a drvené aromatické látky formované do pekných kužeľov, ale driemu vo veľkých tmavých vreciach a boxoch, aby okamžite ožili, keď sú vytiahnuté na šeré denné svetlo, kde rozvinú svoju grandióznu vôňu.
Zobral som harissu a sumach z ulice Ha-Khalutzim 18 a za'atar, legendárnu zmes divokého tymiánu, sumachu, pražených sezamových semienok a soli. Odvtedy viem, čo myslí Yotam Ottolenghi, keď nás vo svojich knihách nabáda k dochucovaniu. Predtým, než som bol u Arieho Habshusha, bolo dochucovanie, prepáčte, skôr jeho karikatúrou.
Drink v bare Bicicletta. Ešte jedna večera v HaBasta. Prechádzka po pláži. Cappuccino v kiosku Lilienblum. Šťastie je vždy len požičané. Ale teraz už poznám dobrú záložňu.
HaKosem
www.falafelhakosem.com
HaBasta
4 Hashomer St, Tel Aviv
Manta Ray
www.mantaray.co.il
Shila
www.shila-rest.co.il
Múzeum Ilany Goor
www.ilanagoormuseum.org/en
North Abraxass
www.facebook.com/northabraxass
Claro
www.clarotlv.com
Bicicletta
www.facebook.com/BiciclettaTLV