Alebo: Keď kohúty za kohútmi kokrhajú, kokrhajú kohúty kohútom.
Text Thomas Maurer · Fotografie Ingo Pertramer
Ak ste, vážení čitatelia, približne môjho ročníka, pravdepodobne si ešte spomínate na dnes už prakticky vyhynutú základnú surovinu: polievkové kura.
Polievkové kurčatá boli mäsité kusy s trochu zvädnutou, trochu nažltlou kožou a spravidla sa predávali aj s hlavou, pazúrmi a vnútornosťami, čo bol pre deti neustály zdroj rozkošne a hrôzostrašne podfarbenej fascinácie. Možno ste sa s nimi po tom, čo boli beháky na kuchynskom stole oddelené so zimomriavky vyvolávajúcim mľaskavým chrumkavým zvukom, mohli tiež trochu pohrať: ak človek potiahol za správnu šľachu, oddelený pazúr sa otvoril a zatvoril. Otvoriť, zatvoriť. Zatvoriť, otvoriť. Brrr... Nádhera!
Tento prírodovedný experiment však netrval dlho, napokon objekt výskumu po tom, čo boli pazúry oddelené suchším, nemenej strašidelným zvukom, skončil v hrnci na polievku, z ktorého potom zvykli ešte trochu vyčnievať nad zvyčajne na vrchu plávajúcou lebkou: pohľad, ktorý, ako viem z novšej skúsenosti, môže u dnešných stravníkov vyvolať akýsi paralytický kultúrny šok, nasledovaný vysvetlením, že vôbec nie sú takí hladní.
Ak sa však človek, hnaný spomienkou na to, ako neuveriteľne kuraco chutila takto vzniknutá kuracia polievka, vydá hľadať polievkové kurence, zistí, že sú dnes približne tak ľahko dostupné, ako by vtedy boli čerstvá thajská mäta alebo čerimuje. Vzhľadom na fakt, že v našej malej krajine sa ročne zožerie neuveriteľných 90 miliónov kurčiat, pôsobí to trochu prekvapivo. Ak si však človek trochu pogooglí, ukáže sa, že tento stav je v skutočnosti logický.
Na jednej strane existujú špeciálne vyšľachtené plemená mäsových kurčiat, ktorých zvieratá v rekordnom čase – momentálne je to okolo 28 dní – pod permanentnými rastovými bolesťami dorastajú smerom k bitúnku. Aspoň že sa tu kohúty vykrmujú spolu s nimi, pretože do veku 35 dní v skutočnosti neexistuje žiadny rozdiel medzi pohlaviami.
A potom sú tu kurčatá optimalizované na znášku, na ktorých však na konci už prakticky nič nie je. Toľko k téme polievkové kura.
Z tejto ekonomickej logiky sa vysvetľuje aj to, že ročne sa usmrtí približne toľko kohútích kurčiat ihneď po vyliahnutí, koľko sa odchová nosníc. V Rakúsku okolo 5,5 milióna. Pekné to, jemne povedané, nie je.
Takzvané dvojúžitkové plemená, teda kurence, ktoré, ako si ich predstavuje správny eko-filný mešťan, sčasti znášajú vajcia, sčasti putujú do hrnca a predtým si pokojne hrabú v hnoji, sú dnes takmer vyhynuté.
Logicky som sa stal zvedavým, keď som si prečítal, že domáci magnát na voľno chované vajcia Toni Hubmann (genitívny apostrof pri „Toni’s“ je mimochodom od pravopisnej reformy z roku 1996 v súlade s pravidlami Duden) má práve rozbehnutý projekt, v rámci ktorého sa chovajú kohúty a ako „mladé kohúty“ sa dostávajú do obchodu s potravinami. Kde sa jedia kohúty, pomyslel som si, tam nemôže byť ďaleko ani polievkové kura.
Toni Hubmann, veľký, mohutný, sangvinický muž, víta Inga Pertramera a mňa v administratívnom trakte, modernej skleneno-drevenej konštrukcii pristavenej ku kravínu prerobenému na sklad vajec, ktorá poskytuje dobrý výhľad na okolitú štajerskú krajinu ako z pohľadnice.
Hoci je projekt „Kohút a sliepka“ spoločnosti práve v centre PR aktivít, domáci pán nám najprv – first things first – so žiariacimi očami vysvetľuje svoj aktuálny koníček. Respektíve nás nechá hádať, čo sa podľa nás nachádza vo fľaši, ktorá náhodou stojí na rokovacom stole. V nej je niekoľko centimetrov vysoký nepriehľadný, bledožltý kal, kvapalina nad ním je číra ako sklo. V predpoklade, že otázka je rečnícka, sa rýchlo vzdávame, hoci ani pri dlhom ostrom premýšľaní by sme neprišli na správne riešenie: pán Hubmann experimentuje s parfumom, ktorého pižmová zložka sa produkuje na báze kohútích semenníkov. (Na to sa tieto varia 10 hodín až po konzistenciu pižma, takto vzniknutý semenníkový jus sa naloží do alkoholu a potom odovzdá spriaznenému parfumérovi. Kvapalina vo fľaši vonia mimochodom príjemne po čerstvom vajci, hotový, zatiaľ však len pre priateľov a zamestnancov vyrábaný parfum (pracovný názov: „Gallikulum“) túto však, ak tu môžem na chvíľu uviesť svoj debut ako kritik parfumov, prekrýva trochu príliš dominantnými arómami ihličnanov. Ale na receptúre sa ešte pracuje, a ak by ste niekedy v budúcnosti na slávnostnej recepcii alebo prehliadke prêt-à-porter pocítili nevysvetliteľnú chuť na vajce, tak môžete predpokladať, že sa „Gallikulum“ pána Hubmanna dostalo do exkluzívnych parfumérií.)
Ako ďalší bod na zozname priorít môžeme spoznať pani Barbaru Hubmann, v ktorej súkromnej kuchyni budeme môcť pripraviť tri kohúty na tri rôzne spôsoby. Animovaný sa pýtam, či by sme si nemali ako malé predjedlo orestovať zopár kohútích semenníkov, ale tie sa bohužiaľ ukážu ako dostupné len hlboko zmrazené vo väčších blokoch.
Rýchlo padne rozhodnutie začať pracovný deň varením, pretože pevné kohútie mäso potrebuje dlhší čas varenia, počas ktorého sa dá absolvovať prehliadka prevádzky.
Sú to masívne zvieratá s dlhými behákmi, porazené vo veku asi sto dní, a s prvým, samozrejme, rovno založíme polievku, pričom si mimochodom môžem rozšíriť slovnú zásobu o štajerské synonymum pre ligurček „Lustkraut“.
Druhý sa rozporcuje a pripraví ako paprikáš, a to v takzvanom „Wonder-Pack“, metóde šetriacej prácu a energiu, na ktorú pani Hubmann nedá dopustiť. Na to sa kura a vývar raz na 20 minút prudko povaria, aby sa potom hrniec vložil do izolačného obalu, kde sa jedlo potom ešte dve a pol až tri hodiny v teple vlastných zvyškov jemne dovára.
Záver tria by malo tvoriť klasické grilované kura, ktoré pani Hubmann neskôr, zatiaľ čo my budeme robiť naše kolo, vloží na približne hodinu a pol do grilu.
Jej manžel sa pri tejto príležitosti prejaví ako geniálny improvizátor, keďže grilovací nadstavec, samozrejme, ako v každej normálnej kuchyni, nie je možné nájsť, keď ho človek potrebuje, pohotovo zrekvíruje formu na bábovku, ju – aby výpek mohol odtekať – viackrát v korune perforuje a kohúta potom jednoducho posadí na stredový tŕň. (Ak teda niekedy v budúcnosti v obchode s domácimi potrebami uvidíte formy na bábovku s neblahými dierami, tak sa táto Hubmannova myšlienka presadila na trhu.)
Najprv navštívime kohúty. Je ich okolo tritisíc, statné zvieratá, ktorých približne stodňový čas na zemi sa čoskoro skončí. Na enormne rozľahlej lúke pred stajňou sa však ukáže len pár zopár kusov. Pri jasnom počasí totiž kura chované vo voľnom výbehu preferuje existenciu domaseda a čaká, kým sa opäť zatiahne.
Preto siahneme po lacnom manipulatívnom triku a do vedra s obilím, čo po pár nedôverčivo vyčkaných minútach vedie k tomu, že sa páni kohúty predsa len uráčia malebne zapózovať pre kameru.
Popri tom Toni Hubmann najprv referuje svoj životopis. V roku 1987 prevzal rodičovskú kuraciu farmu, okamžite zlikvidoval klietky a osemdesiatom ôsmom začal s 50 kurčatami. Osemdesiatym deviatym sa navýšilo na 2 000, v súčasnosti je pri 12 000 nosniciach a ročne asi 9 000 kohútoch, ktoré sa odchovávajú a porážajú v troch tranžiach po 3 000 zvierat. K tomu sa pridávajú zmluvní farmári, ktorých vajcia predáva pod svojou hlavnou značkou.
Dôležitejšie je mu však viackrát poukázať na to, že jeho vtákom je k dispozícii 10 namiesto biopredpismi predpísaných 8 m² plochy na výbeh na zviera, navyše takzvané „štruktúrované plochy“ s tienistými miestami a stromami na útek, miestami na hľadanie potravy a hrabanie. A že v jeho prevádzke sú aj stajne obsadené len 6 namiesto povolených 9 kurčiat na štvorcový meter.
To najdôležitejšie však, ako vysvetľuje, je pri kurčatách chovaných na konzumáciu čas, ktorý dostanú na vyrastenie. Kulinársky a z hľadiska životných podmienok zvierat.
„Bio“ je síce pekné a dobré, avšak zákonná požiadavka, že porážkový vek musí byť najmenej 81 dní alebo zvieratá musia patriť k pomaly rastúcemu plemenu, sa znova a znova interpretuje tak, že aj biokurčatá – najmä ak sa nejakým spôsobom do rodiny zatúlal kohút „rýchleho“ plemena – sa porážajú už po 45 dňoch, teda z hľadiska telesného vývoja boli prinajlepšom týždeň, dva schopné ponúknutý výbeh vôbec využiť.
Pritom by už v skutočnosti existoval pojem práva EÚ „farmársky voľný chov“, ktorý stanovuje absolútny minimálny vek osemdesiatjeden dní, ale tento pojem človek hľadá, hovorí pán Hubmann, čoraz viac sa rozbiehajúc, na domácich označeniach spravidla márne. To s farmárskym voľným chovom mimochodom, pokračuje, v Bruseli presadili Francúzi, ktorým je síce ochrana zvierat spravidla úplne ukradnutá, pred ich priemernou schopnosťou rozlíšiť dobré mäso od zlého však človek môže len rovnako zložiť klobúk ako pred ich ochotou zaplatiť za to aj primeranú cenu. A kurčatá pod tých sedemdesiatpäť dní, ktoré sú predpísané pri „extenzívnom chove na podstielke“, by sa on, hovorí, ani nedotkol a to isté odporúča každému inému.
Medzitým sme prešli k stajni s nosnicami. Aj tie sa zdajú, nezdajú, vo vnútri cítiť celkom dobre, amoniakový oblak typický pre vtáčie exkrementy, ktorý na človeka pri vstupe do priestoru znášky udrie, je každopádne pôsobivý. Žije sa a znáša klasicky na podstielke, a pretože sa v nej usilovne hrabe, je aj napriek odsávaciemu zariadeniu udržiavaný obsah prachu vo vzduchu doslova dych berúci. Toni Hubmann je mimochodom alergik na prach, možno aj jeden z dôvodov, prečo si kurčatá môžu svoje vajcia klásť priamo do podstielky, tá sa ale rafinovane nachádza na dopravnom páse, ktorý raz denne pohodlne transferuje podstielku a vajcia do bezprašného a nesmradľavého priestoru triedenia.
Mimochodom nie je pravda, otvára sa dobrovoľne, že by sa v prípade „Toni’s Freilandeiern“ jednalo priebežne o bioprodukty. To by platilo len pre 40 % produkcie, tie by boli aj extra označené, viac by trh nedal. V celom Rakúsku leží podiel pri 30 %, bio- a voľne chované vajcia dohromady. Z ekonomickej nutnosti drží aj zvieratá špecifického znáškového plemena, takzvané „Lohmann Hybrid“, ktorých kurčatá spoľahlivo znesú okolo 300 vajec ročne. Jeho srdce však badateľne bije pre neekonomickejšie zvieratá s chutnejšími vajcami, napríklad pre to dvojúžitkové plemeno s trochu prozaickým názvom „Zweinutzer Hölzl“, z ktorého pochádzajú aj jeho kohúty a ktorého kurčatá dosahujú len 250 vajec ročne. A pre exotiku ako Araucana kura znášajúce vajcia so zelenou škrupinou alebo Marans produkujúce čokoládovohnedé vajcia.
Či kura znáša biele alebo hnedé vajcia, zistí človek mimochodom nie, ako sa všeobecne predpokladá, podľa peria, ale podľa takzvanej „ušnej škvrny“, kúska tkaniva medzi ušným lalokom a okom, nové poznanie, ktoré Ingo okamžite dokumentuje na snímke.
Pritom zisťujeme, že v priestore voľného výbehu sa medzi kurčatami premáva statný počet kohútov, avšak bez náznakov, že by sa púšťali do povestných kohútích zápasov. Pán Hubmann vysvetľuje, že kurčatá vedia maskulínnu spoločnosť celkom oceniť a k – avšak v krajnom prípade smrteľným – zápasom dochádza len vtedy, ak na asi päťdesiat kurčiat pripadá viac ako jeden kohút. „Ak je pre všetkých dosť, nie sú konflikty,“ hovorí. O tom by sa dali samozrejme napadnúť niektoré srdcovo ploché filozofické myšlienky, nebyť medzitým čas obeda.
Keďže nás však pani Barbara kvôli posledným úkonom priateľsky vyháňa z kuchyne, rozhodne sa pán Toni, že nám ešte niečo ukáže. A síce ním skonštruovanú pojazdnú kuraciu stajňu. Ak by si tento tromf zámerne nechal na koniec prehliadky, tak dramaturgický trik vyšiel. Jedná sa totiž nie o lepšiu mobilnú vtáčiu klietku, ale o skutočné monštrum, na prvý pohľad aspoň pre jednu rodinu vhodný plochostrešný zrubový dom na kolesách. Vždy 100 m² vnútornej stajne a voliér ponúka ten asi 12 x 20 metrov merajúci obor miesto, v ktorom sa okolo tisíc sliepok, akonáhle nadmieru zaťažili rastlinný porast svojho výbehu, kamiónom šoféruje pár sto metrov ďalej na ďalší, čerstvo oplotený kus lúky. Človek ani nevie, či má viac obdivovať šarm tejto myšlienky alebo čistý fakt, že táto XXXL kubatúra sa pri transporte nerozpadne na palivové drevo.
A spoločný kohúti hod, zamýšľaný ako korunujúci záver, tvorí potom skutočne jeden, no áno: jednoducho korunujúci záver.
Polievka je hustá a lahodná, o niečo menej bujná a opulentná ako úvodom zaklínaná klasická polievka z polievkového kuraťa, ale o to jemnejšia. Paprikáš z kohúta je vôbec ukážkový príklad tohto jedla, mäso po dlhšom dusení jemné, ale stále s kusom. A aj grilovaná varianta presvedčí, hoci zviera možno dostalo trochu priveľa tepla, chuťovo bezo zvyšku.
Pri stole sa predkladá ešte pár plánov do budúcnosti: Áno, k téme „polievkové kura“ sa človek určite čoskoro niečo vymyslí. Vlastný bitúnok musí tiež pribudnúť, aby bolo možné aj tu stanoviť kvalitatívne štandardy sám. Okrem toho sa má spoločne so synmi spustiť projekt so vzácnymi kuracími plemenami, o kapúnoch a mladých kurencech sa uvažuje, tam je však legislatívna situácia ešte trochu nejasná. A marketingová línia pre hodnotné „odpadové produkty“ ako pečeň, obličky, žalúdok, srdce, a – samozrejme – semenníky by bola pekná. Kým k tomu dôjde, dalo by sa takéto špeciálne priania ochotne vyjadriť cez domovskú stránku.
P.S.: Mimochodom sme potom, pretože sme sa ukázali ako tak milo zainteresovaní, dostali od Hubmannovcov aj balíček mrazených kohútích semenníkov. Pri všetkom nadšení pre túto, pri správnej príprave skutočne lahodnú špecialitu, sme sa však vzhľadom na asi jeden a pol kila kohútích „gogerln“ cítili byť mierne preťažení už len tým, duševne zostaviť zodpovedajúco rozsiahly zoznam potenciálnych hostí na jedlo. A mierny dar sme bez ďalších okolkov odovzdali expertovi na vnútornosti Jürgenovi Wolfovi pre jeho rovnomenný viedenský hostinec. Už na druhý deň bola tam táto surovina, obalená vo vyprážanom cestíčku, pod koketným názvom „Hahnenhodensackerl“ na jedálnom lístku.
Dúfame, že sme tým založili novú tradíciu. Chutí super.
Glein 14, 8720 Knittelfeld
Tel.: +43/3512/857 25
info@tonis.at
www.tonis.at
Vajcia a kohúty z projektu „Kohút a sliepka“ sú k dispozícii v pobočkách „Merkur“, podrobnejšie informácie o jednotlivých predajcoch, ako napríklad „Meinl am Graben“, nájdete na domovskej stránke www.tonis.at. Tu je možné aj deponovať špeciálne priania od polievkového kuraťa až po kohútí hrebeň.