A-La-Carte

Navždy mladý (2016/3)

Naložený cesnak od Angeliky Raidl


Text od Andrea Karrer · Ilustrácia od Peter Jani

Nič v oblasti kuchárskeho umenia sa nepribližuje alchýmii viac ako zaváranie. Potraviny ponechané v prírodnom stave sa rýchlo kazia. Ak ich však vystavíte extrémnemu teplu alebo chladu, alebo vysokej koncentrácii soli, cukru, octu či alkoholu, ich prirodzený rozklad možno zastaviť; pri dodržaní príslušných preventívnych opatrení potom potraviny vydržia týždne alebo mesiace, ba dokonca roky. Vďaka umeniu konzervovania – niektoré metódy boli objavené už v počiatkoch poľnohospodárstva pred približne 10 000 rokmi – už ľudia pri svojej strave neboli viazaní na kolobeh ročných období, počas ktorého po hojnosti jari a leta nasledovali chudobné časy neskorej jesene a predovšetkým zimy.

Dnes už nie sme závislí od ročných období – podstatnou výhodou zavárania je určite ekonomická stránka, ale to je rozhodne ten najmenší podnet. Presvedčivý argument pre zaváranie ponúka skutočnosť, že delikátna chuť prirodzene vypestovaného, plne dozretého a pozberaného ovocia a zeleniny spravidla ďaleko prevyšuje chuť produktov pestovaných mimo ich prirodzenej sezóny.

Často však pri zaváraní ani nechceme zachovať pôvodný charakter potravín; konzerváčný proces mení charakter a štruktúru a výsledok je mnohými cenený viac. Jednoduchými prostriedkami dennej kuchyne nemožno dosiahnuť pikantnú sladkokyslú chuť horčicového ovocia, pevnú konzistenciu a kvalitu sušených klobás alebo zaujímavú zmes chutí v čatní napr. zo zeleného manga, paprík, hrozienok, datlí a zázvoru.

Tak isto isto, ako potraviny dosahujú svoj optimálny stav, následne nevyhnutne strácajú na kvalite. Tento pokles kvality spôsobujú dva faktory: enzýmy – to sú proteíny obsiahnuté vo všetkých rastlinných a živočíšnych tkanivách – a mikroorganizmy ako plesne, kvasinky a baktérie, ktoré žijú vo vzduchu, vo vode a v pôde a vyskytujú sa vo všetkých čerstvých potravinách.

Dlho predtým, než ľudia vedeli, prečo sa potraviny kazia, vyvinuli spoľahlivé metódy, ako tomu zabrániť.

Jedným z najstarších postupov je solenie. Mikroorganizmy potrebujú vlhkosť. Bez nej nemôžu prekvitať. Soľ vytiahne vodu z buniek a rozpustí sa v nej, takže sa v nej baktérie už nemôžu množiť. Relatívne tenké, ploché kúsky ako napr. sardely, šproty alebo malé kapary, ale aj citróny možno ľahko konzervovať metódou solenia. Potraviny sa ukladajú vo vrstvách alebo sa obaľujú soľou a prípadne aj koreninami vo vhodných nádobách, napr. kamenine, keramických hrncoch alebo pohároch. Soľ musí potraviny dôkladne a rovnomerne preniknúť, aby spoľahlivo pôsobila. Ryby sa navyše zaťažujú závažím, ktoré vytláča ďalšiu tekutinu a zosilňuje účinok soli. V prvých dňoch vyteká rybí olej, ktorý by mohol žltnúť, a preto sa musí zbierať. Pri niektorej zelenine, ako je kapusta alebo zelené fazuľky, vyteká šťava vďaka presne odmeranému množstvu soli (príliš málo soli nevytiahne dostatok tekutiny, príliš veľa by organizmy zahubilo). Mikroorganizmy v nej obsiahnuté spôsobujú pomalú fermentáciu, pri ktorej sa cukor mení na kyselinu a uvoľňuje penivé bublinky plynu. Aj tu je tento proces podporovaný zaťažením. K zelenine sa nesmie dostať vzduch, pretože by sa inak fermentácia prerušila. Po niekoľkých týždňoch zelenina prestane peniť – znamenie, že sa môže použiť na konzumáciu. Aj pri tejto metóde možno použiť aromatické prísady: pri kyslej kapuste alebo kyslých uhorkách napríklad bobkový list, plátky chrenu, cesnak, kôpor, borievky, čierne korenie...

Olivy patria k najstarším kultúrnym plodom a metóda ich prípravy a konzervácie sa v priebehu storočí takmer nezmenila. Najväčšia časť postupu slúži na to, aby sa z olív odstránili horké látky, ktoré ich robia nepožívateľnými. Čím je oliva menej zrelá, tým je horkejšia. Tvrdé zelené olivy, ktoré sa zvyčajne zbierajú v októbri, sú najhorkejšie. Aby získali svoju sviežu, mierne trpkú arómu, narezú sa na úzkych koncoch malým ostrým nožom alebo sa opatrne dreveným kladivom trochu sploštia, kým šupka nepraskne, a potom sa máčajú tri až štyri týždne vo vode. Pritom by sa mala voda každé dva až tri dni vymieňať. Voda preniká plodmi a vylúhuje väčšiu časť ich horkých látok. Najlepšie je občas olivu ochutnať. Hneď ako už nie sú horké – po približne mesiaci – sa pripraví soľný roztok (približne 80 g [morskej] soli na 1 l vody). Zmes priviesť do varu, aby sa soľ rozpustila, potom nechať vychladnúť a cez sito naliať na olivy. V tomto soľnom roztoku by sa olivy mali kúpať ešte asi týždeň a potom sa dajú podľa chuti naložiť. Ak chcete zelené olivy obzvlášť jemné a aromatické, vložte ich predtým asi na desať dní do roztoku z dreveného popola a vody. Pritom sa drevený popol v miske zmieša s takým množstvom vody, kým nevznikne riedka kaša, ktorou sa olivy dobre premiešajú a prikryté sa dajú na chladné miesto, pričom sa niekoľkokrát denne premiešavajú. Po desiatich až dvanástich dňoch by mali byť olivy také mäkké, že sa dužina dá ľahko narezať nechtom palca až k jadru. Následne olivy starostlivo opláchnite, zakryte studenou vodou a nechajte asi desať dní prikryté stáť, pričom vodu denne vymieňajte. Pripravte soľný roztok ako je opísané vyššie a postupujte ako predtým.

Zrelšie zeleno-čierne alebo fialové olivy sa zbierajú medzi novembrom a decembrom. Aby voda mohla preniknúť, olivy sa poprepichujú a máčajú vo vode. „Naše olivy nakladáme do ľahkého nálevu z morskej soli a vody, ktorý sa do úplného zbavenia horkosti po štyroch až šiestich týždňoch raz týždenne vymieňa,“ vysvetľuje pani Zöchling zo spoločnosti Mani. „Potom idú olivy opäť do ľahkého soľného nálevu, v ktorom sú bez konzervačných látok dobre skladovateľné. Ale pre dlhšiu trvanlivosť ich ukladáme do za studena lisovaného olivového oleja, ktorý je nielen nosičom a zvýrazňovačom chuti, ale chráni aj pred vzduchom a tým pred tvorbou zárodkov,“ pokračuje expertka. „Ošetrenie v roztoku z dreveného popola by urobilo ich jemnú dužinu príliš mäkkou.“

Plne zrelé čierne olivy, ktoré sa zbierajú vo februári – keď už z veľkej časti stratili svoju horkú chuť – sa nakladajú najjednoduchšie. Jednoducho sa navrstvia so soľou do husto pleteného košíka alebo misky a nechajú sa odležať. Po približne šiestich dňoch sa soľ zmyje, vtedy už vytiahla všetky zvyšné horké látky. Jemnú arómu týchto plodov najlepšie zachováte, ak ich zakryjete kvalitným olivovým olejom.

Nakladanie zeleniny do octu je zväčša jednoduchý postup v dvoch krokoch. „Aby obsah kyseliny neklesol príliš kvôli vode obsiahnutej v zelenine, musí sa veľa zeleniny pred naložením odvodniť – naložením do soli alebo soľného nálevu (uhorky), pečením v rúre (červená repa) alebo varením či blanšírovaním v slanej vode (malá cibuľka, fazuľky),“ vie odborníčka na zaváranie Angelika Raidl. Následne sa zelenina vloží do pohárov – ak bola zelenina nasolená, soľ sa zmyje – a podľa potreby sa zaleje horúcim alebo studeným octom. Pri postupe s horúcim octom sa tento privedie do varu a naleje sa na zeleninu v zaváracom pohári. Horúci ocot prenikne zeleninou rýchlejšie ako studený a urobí ju mäkšou. Preto tiež rada používam horúci ocot na veľkú, pevnú zeleninu, ako je napr. červená repa. Ružičky karfiolu, ktoré si majú zachovať svoju čerstvú pevnosť, sa naopak nakladajú do studeného octového nálevu. „Aká pevná má byť zelenina, je však vec vkusu, takže oba postupy sú zameniteľné,“ vie Angelika Raidl zo skúsenosti. V každom prípade potrebujete dobrý ocot, ktorý obsahuje najmenej 4 až 6 % kyseliny octovej, menej nekonzervuje dostatočne spoľahlivo. Hoci vínny ocot má najjemnejšiu arómu, možno použiť aj ovocný ocot, ako je jablčný ocot, alebo liehový ocot. Keďže ocot je podstatnou súčasťou všetkých pickles (teda všetkého ovocia a zeleniny naloženej v octe), musí byť vynikajúcej kvality. Ak chcete akýkoľvek ocot aromatizovať, pridajte do zaváracieho pohára ešte cibuľu, cesnak a rôzne koreniny. Používajú sa na to celé koreniny, mleté by zaváraciu tekutinu zakalili. Pre korenistý, aromatický ocot bez rušivých semien, zrniek, listov alebo stopiek nechajte tieto prísady spolu s octom niekoľko minút variť, vychladnúť a následne všetko sceďte cez sito. Hoci sa octová zelenina zväčša nakladá do zmesi byliniek a korenín, aj jediná dobre zvolená prísada môže byť lákavá.

„Ak sa zaváranina nápadne zmení v pachu alebo farbe, ak sa tvoria bublinky alebo uzáver praskne, mali by ste ju okamžite zničiť,“ radí Angelika Raidl. V dobre vedenej špajze sa však niečo také určite sotva stane. Dlhá trvanlivosť dnes už ani tak nie je rozhodujúcim podnetom na zaváranie a zásoby už nezostávajú mesiace stáť na polici. Samozrejme, zaváraniny si môžete odložiť na neskoršie príležitosti, ale ako všetky dobré potraviny sa nakoniec aj tak zjedia...

Ingrediencie (približne 5 pohárov à 200 ml)
500 g strúčikov cesnaku, olúpaných
Marináda:
250 ml červeného vínneho octu
250 ml vody
150 g cukru
3–4 PL soli
1 červená feferónka
1 bobkový list
1 vetvička rozmarínu
2 ČL čierneho korenia

Všetky ingrediencie na marinádu priviesť do varu.
Cesnak naplniť do čistých pohárov, zaliať horúcou marinádou a pevne uzavrieť.
Po 2 týždňoch sú strúčiky cesnaku dobre preniknuté a úžasne korenisté.
Ako príloha k studeným jedlám, olovrantom alebo na dochutenie omáčok.

Angelika Raidl
St. Pöltnerstraße 48, 3203 Rabenstein an der Pielach
www.a-raidl.at
Tel.: 0680/404 49 03

Mani olivový olej & olivy
Seidengasse 32, 1070 Viedeň
Tel.: 01/522 08 24
www.mani.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!