A-La-Carte

Gebsen, Sig & Zieger (2011/3)

Výroba syra v Bregenzerwalde. Thomas Maurer bol pri tom a teraz vie, ako na to. Teda teoreticky.


Gebsen, Sig & Zieger


Foto: Ingo Pertramer

Všetky rakúske spolkové krajiny sú svojím spôsobom svojské, ale Vorarlbersko je predsa len niečo iné.

Najnápadnejším (pre oči i uši) je, samozrejme, alemanský dialekt, ktorý je pre ľudí z ostatných častí Vorarlberska takmer nerozlúštiteľný a navyše sa delí na neprehľadné množstvo čiastočne nezlučiteľných podskupín. Ale aj inak sa tu mnohé veci odlišujú od rakúskeho štandardu.

Najmä v regióne Bregenzerwald rakúsky laik s úžasom zisťuje, že v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch zjavne nebolo zákonom predpísané ničiť historickú stavebnú substanciu sklenenými tvárnicami, plechovými bránami alebo neohrabanými panoramatickými oknami a utesňovať ju eternitovými doskami či krikľavými striekanými omietkami.

A ani výstavba neproporcionálnych, buď pseudorustikálnych alebo vyslovene škaredých novostavieb sa nezdá byť takou bezalternatívnou možnosťou, ako by sa mohlo zdať pri pohľade z ostatných častí Rakúska.

V skutočnosti je harmonické spolužitie a prelínanie starostlivo udržiavaných, často šindľom obložených starých budov a nových stavieb, ktoré sa plynule, ale bez gýčovosti začleňujú do celku, pre netrénované oko tak dráždivé, že človek pri ojedinelom výskyte neohrabaných bankových pobočiek alebo rodinných domov v dôverne známom dizajne „búdy pre psa“ takmer cíti radosť.

Pre ľudí mimo Vorarlberska to však v regióne Bregenzerwald vyvoláva aj mierne melancholický pocit: takto podobne by to vlastne mohlo vyzerať všade inde.

Krajina existuje, samozrejme, aj inde. Tá v regióne Bregenzerwald sa však od porovnateľných domácich oblastí odlišuje okrem iného aj tým, že niečo chýba: konkrétne ten dnes už známy pohľad na balíky siláže kotúľajúce sa po poliach koncom leta, ktoré vždy vyvolávajú dojem, akoby práve nejakému neporiadnemu obrovskému dieťaťu prasklo balenie obludných marshmallow.

V skutočnosti je Bregenzerwald zóna bez siláže. To má však menej spoločného so starostlivosťou o krajinu, ako mi neskôr vysvetlí farmárka zo salaša Theresia Schneider, ale v prvom rade s kvalitou mlieka.

Prísne vzaté, ona to ani nevysvetľuje, ale na moju otázku ohľadom silážovaného sena reaguje približne tak, ako keby som sa mimochodom spýtal, či jej kravy kŕmia aj Red Bullom a hranolčekmi: „Nie. Nie. Siláž? Nie. To nejde.“

Čím je odhalené jedno z tajomstiev skutočne dobrého alpského syra, za ktorým sme sa počas tejto cesty vydali.

Ako mnohí, ktorí vyrastali vo Viedni v 70. rokoch, aj ja som dlho považoval syr za bledožltú obdĺžnikovú hmotu, ktorá pri žuvaní vydáva smiešne vŕzganie. Neskôr prišli objavy, ktoré mi rozšírili obzory; napríklad, že parmezán nemusí byť nevyhnutne štipľavo zapáchajúci prášok uložený v šuštiacich celofánových vrecúškach alebo že existuje aj camembert, na ktorého škatuli nie je napísané Sirius.

Dobrý rakúsky syr bol však objavom o niečo neskorším. Hoci predarlberský alpský syr by bol býval k dispozícii už v mojom detstve. Lenže to vtedy ešte nikto nevedel, dokonca aj existencia miesta menom Vorarlbersko bola pre priemerné viedenské dieťa zjavne odvoditeľná len z vyobrazenia bregenzerwaldského domu na stokorunovej bankovke.

Pravdupovediac, nevyzerá to o nič inak, než ako naznačovala tá idylická rytina, keď o siedmej ráno dorazíte na salaš Obere Falz: prekypujúce lúky, kravy pokojne zvoniace zvoncami, dychberúca krásna horská panoráma. Ako cynický obyvateľ veľkomesta máte mimovoľne podozrenie, že ste sa dostali do falošných kulís reklamného spotu potravinárskeho koncernu.

V skutočnosti má však všetko svoj dobrý každodenný poriadok, tu sa žije, od mája do septembra, a tu sa predovšetkým pracuje – alebo ako hovoria vo Vorarlbersku: „schafft“.

Pán Schneider a jeho dvaja synovia sa práve chystajú na výrobu sena do dňa, ktorý sľubuje, že bude poriadne horúci, pani Schneider nás už víta v bielej syrárskej zástere; impozantná žena s nadaním byť kedykoľvek presne v centre diania.

Ani skutočnosť, že jej pracovný rytmus v tento deň narúša fotograf, ktorý neustále montuje a demontuje svetlá, a kabaretiér, ktorý nielenže kladie nevedomé otázky, ale aktívnou pomocou skôr zavadzia, ju nevyvedie z miery.

Počas našej krátkej prítomnosti vyrobí dva mohutné nové syry, nasolí tie z posledných dní, poumýva tie staršie, vyrobí maslo a čerstvý syr, uvarí tri obedy, vysvetlí skupine holandsko-nemeckých výletníkov fungovanie salaša, obslúži tucet hostí s obloženými doskami a občas skontroluje stav silne obéznej Holanďanky, ktorá sa necíti na cestu späť dolu a neskôr ju musia odviezť terénnym vozidlom. Všetko sa to deje s takou nemilosrdne efektívnou cieľavedomosťou, že ste presvedčení, že tá žena by prípadný požiar v stodole jednoducho uhasila cestou, bez toho, aby čo i len odložila podnos.

Ďalšie tajomstvo skutočne dobrého alpského syra nás tu čaká v podobe sortimentu plochých, okrúhlych drevených nádob nazývaných „Gebsen“.

Tieto nádoby, ktoré sa dajú vyrobiť výlučne ručne a niekedy sa používajú celé desaťročia, uchovávajú mlieko z predchádzajúceho večera, ale okrem toho obsahujú v dreve aj mimoriadne užitočné bakteriálne kultúry (prevažne Lactococcus lactis, Streptococcus thermophilus, Lactobacillus helveticus a Lactobacterium casei, ak vás to zaujíma), ktoré v noci pracujú (presnejšie: „schaffen“) a tak mlieko bez pridania akýchkoľvek priemyselných štartovacích kultúr privedú do dokonalého stavu, v ktorom už stačí len zobrať smotanu a pridať čerstvé ranné mlieko do medeného syrárskeho kotla.

To, že sa Európska únia pokúsila túto prax zakázať, je vlastne samozrejmosťou; aspoňže neúspešne.

V kotle vyhrievanom drevom sa postupne tuhnúce mlieko zohreje na spracovateľskú teplotu a po dlhšom miešaní (čo dnes našťastie robí elektrické miešadlo) sa pomocou plátennej utierky vytiahne zo srvátky, a to s pomocou oceľového pásu ohnutého do polkruhu, cez ktorý je utierka napnutá, pričom jeden koniec sa kvôli nedostatku tretej ruky drží medzi zubami.

Nevyzerá to jednoducho, ani keď sa na to len pozeráte. Ak to skúsite sami, s prekvapením zistíte, že teplota v kotle je príliš vysoká na to, aby ste tam len tak vložili ruky. Pokiaľ to, samozrejme, neviete, ako napríklad pani Schneider, ktorá mi však s neochvejnou dobrotou prenechá malý zvyšok syrovej hmoty, ktorú o chvíľu neskôr triumfálne vylovím z medzitým vychladnutej, ale stále extrémne horúcej tekutiny.

Ďalej môžem ešte zlyhať pri tvarovaní masla pomocou formičky, čo pani domáca zhovievavo vysvetľuje nezvyčajným letným horúčavami, ktoré jej však zaujímavým spôsobom nebránia v tom, aby s presnosťou japonského zváracieho robota sériovo vyrábala chutné, perfektne tvarované kúsky masla.

Okrem toho môžem nasoliť nové syry a postupne vypratať policu so zrejúcimi bochníkmi, umyť ich soľným roztokom a vrátiť späť. Tejto úlohe sa ukážem byť natoľko rovný, že pani Schneider medzitým zmizne. Predpokladám, že medzitým kope pivnicu a rovno ukladá aj poter.

Medzitým zvyšná srvátka dosiahla 80 stupňov, na čo zvyšný tuk vystúpi nahor a pozbiera sa. Pri 90 stupňoch sa vyzráža zvyšná bielkovina a tiež sa pozbiera, aby sa spracovala na čerstvý syr podobný ricotte, ktorý, hoci je z kravského mlieka, sa volá „Zieger“, podľa vágne koziej hlave podobného tvaru, ktorý nadobudne po odkvapkaní v utierke zviazanej na koncoch.

Okrem toho sa tu človek venuje aj neslýchanej námahe vyrábať „Sig“, špecialitu, ktorej hrozí vyhynutie, na ktorú treba zvyšnú srvátku variť, kým sa mliečny cukor nezačne karamelizovať, na čo nasleduje hodinové pedantné varenie za neustáleho miešania, na konci ktorého získate tmavohnedú, intenzívnu, korenisto-sladkú hmotu obrovskej intenzity, ktorú môžete jesť čistú alebo natrieť na chlieb, pravdepodobne však aj prvotriedne použiť na vylepšenie omáčok.

Na obed sa vracajú mužskí rodinní príslušníci; šľachovitý štrnásťročný chlapec zje jedenásť slivkových knedlí a na otázku, či mu neprekáža, že musí pracovať počas letných prázdnin, odpovedá: „Narodil som sa v marci a v máji som už bol na salaši.“

Na našu druhú zastávku, salaš Treu, ktorý obhospodaruje Arthur Gasser, reagujeme už s pokojnou vyrovnanosťou rutinovaných profesionálov na alpský syr. Kravy prechádzajúce sa za zvuku zvoncov nám pripadajú také prirodzené ako panoráma z turistického prospektu a to, že majiteľa zastihneme, ako pred domom kosí seno kosou, nám pripadá takmer samozrejmé.

Kým muža vyrušujeme v práci a debatujeme s ním, kravy sa postupne samoorganizovane blížia k maštali, každá si zaujme svoje miesto a s mierne nervóznou trpezlivosťou čaká, kým jej konečne podoja plné vemeno, pričom my sme im odvážne v ceste.

Poľnohospodársky pokrok predsa len úplne neobišiel ani mimoriadne tradičnú vorarlberskú alpskú ekonomiku (mnohí pastieri kašlú na biocertifikáty, pretože sa to rozumie samo sebou a nechcú, aby ich kontrolovali nejakí cudzí ľudia), ako sme sa dozvedeli. Kravy síce žijú ideálny alpský život a na oplátku produkujú mlieko s bláznivou, komplexne sladkou chuťou, ale patria k moderným šľachtiteľským líniám, ktoré dávajú dvakrát toľko mlieka ako kedysi, ale dožívajú sa len asi polovičného veku.

Každopádne, pri cenách na salaši od 9 do 11 eur za kilogram pracne ručne vyrobeného syra sa človek pýta, ako sa to oplatí. Bezhraničná honba za ziskom určite nie je hlavným motívom tráviť pol roka v obmedzenom pohodlí a pri obrovskom fyzickom vypätí na horách.

Z tohto pohľadu veľkoryso upúšťam od toho, aby som pánu Gasserovi nasledujúce ráno pomáhal pri výrobe syra, a zaujímam len pozíciu pozorovateľa. Aj on pracuje výlučne s drevenými nádobami „Gebsen“ a starým osvedčeným spôsobom náročným na prácu, ale denne vyrobí len jeden veľký bochník syra.

Na oplátku je však experimentálny a vyrába aj senzačný plnotučný syr, ako aj rovnako skvelý tehlový syr s červenou plesňou. Napriek veľmi podobnému spôsobu práce sa produkty oboch salašov znateľne líšia, existuje – vzhľadom na obrovské osobné pracovné nasadenie vlastne žiadny div – tu jednoznačne niečo ako osobný rukopis.

Vlastne by sa teda vorarlberskí syrári, ktorí majú zjavne v povahe skromnosť, mali niekedy odhodlať k tomu, aby na svojich výrobkoch uvádzali meno výrobcu, čím by sa aj pre mestského hedonistu konečne otvorilo nové pole pôsobnosti pre „namedropping“ a ľžérne predvádzané odborné znalosti.

Výrobky by si v každom prípade zaslúžili, aby sa o nich robilo oveľa viac hluku.

A, áno, syrové halušky (Käsknöpfle), ktoré pani Gasserová pripravila s použitím takmer dvojročného alpského syra, boli jednoducho senzačné. Ďakujem pekne.

Thomas Maurer je kabaretiér, autor a herec. Varenie je jeho životnou vášňou. Týždeň praxe ako pomocný kuchár v

špičkovej reštaurácii je mu milší ako
týždeň dovolenky na pláži. Pre A la Carte sa spolu s fotografom Ingom Pertramerom vydáva hľadať pozoruhodných výrobcov potravín.

Kúpiť syr

Samozrejme, pravidelný a rýchly výlet do Bregenzerwaldu sa pre ľudí mimo Vorarlberska len ťažko dá rozumne integrovať do každodenného nakupovania. Syr, ako je ten opísaný, však medzitým bez problémov nájdete v každom špecializovanom obchode, ktorý má svoju úroveň. A pre ľudí, ktorí bývajú ďaleko, sú pohodlní alebo jednoducho zvedaví, ponúka predajca syrov a nadšenec Stephan Gruber online zásielkový predaj. (www.kaes.at)

Na webovej stránke sú opulentne slovom a obrazom predstavení všetci (nielen, ale prevažne vorarlberskí) výrobcovia spolu so svojimi prevádzkami a regiónmi pôvodu; zásielky sa uskutočňujú poštou. Pre Viedenčanov je sortiment kaes.at dostupný aj v sobotu predpoludním na trhoch Naschmarkt a Karmelitermarkt.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!